Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 8

Ráno ma zobudila vôňa vyprážanej slaninky a vajíčok. Posadila som sa a rozospato som sa poobzerala okolo seba. Bola som v mojej spálni. Takže to bolo v poriadku. Lenže kto varí v mojom byte. Aleci to nebude ten sa vareniu vyhýba ako čert krížu. Potichu som prehodila nohy na kraj postele a opatrne som sa postavila.

Z kúta izby som zobrala golfovú palicu a prešla som ku dverám. Potichu som vošla do obývačky a kráčala som do kuchyne.

Pri sporáku stál nejaký chalan. Skríkla som a zahnala som sa palicou. Tresla som ho po hlave. Sklátil sa na zem ako hruška.

Golfovú palicu som pustila na zem a čupla som si k tomu chlapcovi. Nedýchal. Ups. Asi som ho zabila.

Vyskočila som na nohy a utekala do obývačky. Tam som z konferenčného stolíka zobrala môj telefón a vytočila som Iana.

„Prosím.“ ozval sa jeho hlas po dvoch pípnutiach.

„Ahoj tu je Aleksia. Prosím ťa mohol by si prísť ku mne do bytu práve som asi dakoho zabila golfovou palicou.“

„Čo si spravila? Za chvíľu som u teba.“

Zložil. Pochodovala som po byte a nervózne som sa pozerala na dvere. Po pár minútach sa ozvalo zaklopanie. Pribehla som k ním a otvorila som. Stál tam Ian a niekt zahalený v kapucni.

„Tak kde máš tú mŕtvolu švagrinka?“ škeril sa Ian.

„Je v kuchyni.“

Prikývol s zamieril do nej. Ten neznámi išiel za ním. Ja som poslušne cupitala tiež. Tesne pred kuchyňou som zastala a poobzerala som sa okolo seba.

„Asi viem kto to bol.“

Ian zastal a ten neznámi tiež.

„Kto?“

„Včera večer keď som išla z klubu som zacítila vlkolaka. Vydala som sa po jeho stope.

A tam som sa stretla s mojim posledným živím bojovníkom Krisom. Toho vlkolaka sme zahnali do slepej uličky.

No rozprávali sme a vysvitlo, že chce pomôcť. Tak som ho zobrala k sebe do bytu. Lenže v tedy bol vo vlčej podobe. A mám taký pocit, že dnes ráno to bol v kuchyni on.“

Priznala som previnilo. Ian sa rozosmial a pokrútil hlavou.

„Tak poď ideme skontrolovať tú tvoju mŕtvolu,“ natiahol ku mne ruky.

Povzdychla som si a prešla som k nemu. Keď som prechádzala popri tom zahalenom neznámom zacítila som známi pach.

Lenže som ho nevedela rozoznať.

„Žije?“ spýtala som Iana.

Ten zdvihol hlavu a jemne sa usmial.

„Harry.“

Ten neznámi prehovoril. Ten hlas. Nie to nemôže... Aleksia to sa ti iba sníva. Presne teraz sa zobudíš a všetko bude tak ako má byť. Ten vlkolak bude spať na gauči a ty sa stretneš v klube s tým Ianovým kamarátom.

On?

Nie on to nie je.

Kriste Aleksia nájdi si už chlapa chýba ti. Veď ti vieš čo.

A ty si kto? Že mi tu diktuješ čo má robiť.

Ja?? Ja som tvoje rozumnejšie Ja.

No to určite ja som to rozumnejšie.

Hádali sa dva hlasy v mojej hlave. Ale aj tak mi nedochádza skade sa tam nabrali.

Zahryzla som si do pery. A ticho som počúvala moje dva hlasy. Fajn už asi viem prečo ich počujem. To bude tým, že som sa zbláznila. Áno presne tým. Som už stará a a už mi ťuká na karbit.

Fajn ty idiot ja odchádzam.

A kam? Ideš sa vyplakať? Baba.

Css. To ty si baba. A nie idem na WC.

A čo že tam budeš robiť? Smrčko.

Idem otvoriť tajomnú komnatu. A vypustím z tade baziliska a ten ťa premení na sochu a ja budem mať konečne pokoj.

Na to určite keď ťa ten tvoj bazilisk uvidí utečie s krikom.

No no kamarát pozrel si sa už do zrkadla?

Áno, ale mám taký pocit, že ty nie. Ale vieš, čo choď do kúpelne a spýtaj sa ho kto je najkrajší na svete. A vieš, čo ono bude najbližšie storočie menovať ľudí, ktorý sú krajší ako ty.

Mohli by ste už čušať? Zvreskla som po mojich dvoch hlasoch.

„Švagrinka vnímaš?“ mával mi pred očami rukou Ian.

„Ehm. Áno“ neprítomne som zatiahla.

Miesto toho aby ste mi poradili sa tu hádate. Čo myslíte je to on alebo nie?

No nie nie je to on. Je to pápež. Jasné, že to je on a vieš čo ti poviem. Obaja ste už mali ležať na gauči nahý a oddávať sa dobrému, živočíšnemu...

Ničomu. Aj keď nerada, ale musím súhlasiť je to on. Ale nesúhlasím s tou časťou zo živočíšnym...

Ha. ja mám vždy pravdu. Tak poďme strhaj s neho to oblečenie a znásilni ho na tom prekliatom gauči.

Preboha ja som sa vážne scvokla.

Poobzerala som sa okolo seba a hľadala som Iana. Ale miesto toho som našla len toho zahaleného muža.

„Išiel s Harrym von.“

Odpovedal neznámy na moju nevyslovenú otázku. Hej ako si vedel na čo myslím to ja som tá čo vie čítať myšlienky. Chcela som po ňom zakričať.

S tichým povzdychom som prešla ku gauču a hodila som sa naňho. Neznámy mi zdvihol nohy sadol si ku mne potom si ich položil na svoje nohy.

„Skrývaš sa“ šepla som.

„Nie. Len by nebolo dobré ak by sa môj otec dozvedel, že som tu. Jemu priamo pod nosom.“

„Prečo si sa mi v priebehu storočí neozval. Vieš stačil by aspoň jeden list. Som v poriadku, žijem, neboj sa o mňa. Táto jedna veta by stačila.“

„Nemohol som maličká.“

„Prečo?“

„Nechcel som ťa ohroziť. Chcel som aby si žila svoj pokojný život. A ten by si pri mne nemala.“

„To sú výhovorky.“

„Nie to je rozumné vysvetlenie prečo som ťa nevyhľadal.“

„Hmm. Práve sa vo mne hádajú moje dve ja, o ktorých som ani nemala tušenia pokým si dnes neprehovoril. Jedno tvrdí, že ťa mám hodiť na gauč a znásilniť ťa. A to druhé tvrdí, že ťa mám vyhodiť z môjho bytu von oknom. Otázka znie, ktoré má pravdu.“

Pozrela som sa na neho. Stále mal kapucňu a ja som mu tým pádom nemohla vidieť do tváre. Stiahla som nohy s tých jeho a posadila som sa. Preliezla som cez gauč až k nemu a usadila som sa mu do lona.

Opatrne som chytila kraje jeho kapucne a ťahala som mu ju dolu. Kapucňa mu padla na chrbát a on sklonil hlavu.

Otrávene som zavrčala a prinútila som ho pozrieť sa mi do očí.

Šok. Inak to popísať nemôžem.

Presne to som v tej chvíli zažila.

Cez tvár sa mu ťahala obrovská jazva. Oči, ktoré boli kedysi modré boli teraz žlté. Aj v ľudskej podobe mal oči vlka.

Toto nebol môj Liam. Môj Liam mal totiž nádherné modré oči, v ktorých bola vždy iskra šťastia.

Tento neznámi Liam mal oči vlka a bolo plné nenávisti.

Na lícach som pocítila niečo mokré. Boli to slzy. Slzy smútku. Opatrne som sa rukou dotkla jeho líca a palcom som mu prešla po jazve, ktorá sa ťahala popri jeho oku.

Nahla som sa k jeho tvári a jemne som ho pobozkala na pery.

Znova som sa od neho odtiahla a pozrela som mu do očí. Boli modré. Znova v nich boli iskry. Ale pár sekúnd po tom ako som opustila jeho pery tými svojimi znova sa zmenili na chladné vlčie. To ti spravili pre to, že si mi pomohol?“

„Áno“ dostala sa mi chladná odpoveď.

Rozplakala som sa. Nie len, že mi ten bastard zobral Sofii, ale on mi zničil lásku. Prinútil Liama celé storočia pykať za to, že sa zamiloval do nesprávnej osoby. Do mňa.

Ale Thomas Bier sa šeredne mýli ak si myslí, že ja sa stiahnem. Nie ja budem bojovať. A pomstím svojich priateľov. Thomas Bier bude pykať.

všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 7.

Prešla som dlhou chodbou až k dverám mojej kancelárie. Otvorila som dvere a naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Ian sa rozvaľoval na mojom gauči a čítal Joshovú zložku.

„To sú súkromné papiere.“

Zdvihol hlavu a pozrel mi rovno do očí.

„Prekvapilo ma keď som na tej zložke uvidel meno Josh Karsten. Veď koho by neprekvapilo kebyže na zložke v kancelárii upírky, ktorá ani nemôže tušiť čo bola Akadémia a už vôbec nie Josh Karsten plus bol to môj brat.“

No a záhada prečo mi je taký povedomí je vyriešená.

„Ian Karsten. Mladší brat Josha Karstena. Prekvapuje ma, že si tak otvorene priznal, že Josh je tvoj brat.“

Trpko sa zasmial.

„Prečo by som mal niečo popierať pred tebou. Bola si tam. Zažila si to. A prežila si to. Švagrinka ty ma chápeš a vieš, že mi dvaja pred sebou nemusíme nič skrývať.“

Premerala som si ho za tie storočia se veľmi nezmenil. Ostrihal si vlasy a teraz m odstávali na všetky strany. To bolo všetko.

„Ako to, že žiješ. Bolo mi povedané, že všetci moji priatelia sú mŕtvy. A prežil len môj brat. Nechápem to aj keby si prežil vojnu zabili by ťa lebo si brat zradcu.“

Zamyslene som sa pozrela na obraz, ktorý visel na stene. Bola tam Akadémia, nebol to presný obraz ale aj tak stačil na to aby som si spomenula na všetky tie roky, ktoré som tam prežila.

„Dany ma zachránil keď ma zranili a pomohol mi ukryť sa a potom sme spolu odišli do Ameriky. Bol som s ním pár storočí a pomáhal som mu. Ale potom som sa osamostatnil a do teraz som sa ukrýval.

Pred pár mesiacmi som sa stretol s Danym a pýtal som sa ho na klan. Povedal mi, že mám nájsť klan Dark. Trochu mi trvalo než som tento klan našiel ale nakoniec sa mi to podarilo. A dnes som sa mal stretnúť s vodcom ale ty si mi oznámila, že je tu vodkyňa. Takže by som sa s ňou rád stretol.“

Týmto mi dal jasne najavo, že ho moje otázky otravujú. Postavila som sa a prešla som ku gauču. Natiahla som k nemu roku.

„Aleksia Bennet. Zakladateľka a vodkyňa klanu Dark. Zároveň som aj jedna so starších. Teraz iste chápeš prečo som ti kládla tie otázky.“

Dosť zaskočene na mňa pozrel a nakoniec moju ruku prijal.

„Potrebujem o tebe vedieť všetko. Iste chápeš, že teraz keď niekto vraždí mojich priateľov a uniesol moje krstňa musím si dávať pozor na to komu dôverujem.“

Vysvetlila som mu. Prikývol.

„Uniesli ti krstňa? Ako vyzerala?“ spýtal sa.

„Prečo? Videl si niečo? Vieš Ian ja ani neviem čo sa tu v posledných dňoch alebo presnejšie mesiacoch deje. Som zmetená. Neviem kde mám začať, niekto mi rovno pod nosom zabíja bojovníkov, uniesol moje krstňa.

Neviem kde mám začať pátrať, neviem nič. Preto ťa prosím ak vieš niečo, čo i len malú informáciu, ktorá mi pomôže začať v pátraní tak mi to povedz. A vitaj v klane.“

Postavila som sa a prešla som k trezoru, ktorý sa nachádzal v miestnosti. Otvorila som ho a vybrala som z neho malú čiernu krabičku a podala som mu ju.

Otvoril ju a vytiahol s nej pletený koženým náramok so zlatým príveskom. Bol na ňom znak Akadémie a dvoma obradnými dýkami.

„Ďakujem. Počul som, že väčšina vlkolakov s Nemecka sa sťahuje do Ameriky. Prechádzajú cez Archorage až k moru. Pár ich prešlo aj cez tvoje územie. Neviem kam presne sa sťahujú ale sťahujú. Na ceste sem som sa stretol s jedným. Nedostal som s neho veľa ale niekto ich združuje. Cvičí a vytvára nových a nových vlkolakov. Viac ti neviem povedať ale mám číslo na jedného vlkolaka a ten by možno vedel niečo viac.“

Prikývla som. Tento návrh sa mi pozdával.

„Si si istý, že bude na našej strane? Po vojne sú vzťahy s vlkolakmi stále krehké. Ale ak áno, môžeš ho sem zavolať. Ja sa skontaktujem s mojim zástupcom a dáme veci do pohybu. Ale varujem ťa tento rozhovor ostane medzi nami. Nedozvie sa to nikto okrem môjho zástupcu. A nepovieš to ani tomu vlkolakovi, pokiaľ si nebudem istá, že mu môžeme veriť.“ prikázala som Ianovy.

Prikývol a postavil sa nemotorne ma objal a s úškrnom odišiel preč. Uvidíme sa zajtra ráno. A nemeškaj prídem aj s vlkolakom. Dovidenia švagrinka. Doľahli ku mne jeho myšlienky. Usmiala som sa a znova som sa zahĺbila do papierov. Musela som prejsť všetky zmluvy, ktoré boli uzavreté bez môjho súhlasu. Potom sa skontaktovať s dodávateľmi. Okolo desiatej večer som zobrala telefón a zavolala Alecimu.

„Tu je odkazová služba Aleciho Tomu po zaznení tónu zanechajte odkaz. A ak si to ty Aleksia tak ho radšej nezanechávaj.“

Ozval sa Aleciho hlas.

„Veľmi vtipné. Mohol by si sa aspoň na chvíľu prestať chovať ako prerastené päť ročné dieťa?“

„Hm. Nie nemohol. Čo potrebuješ šéfka? A ako to vždy prekukneš veď tam nikdy nie je ani jedna chybička.“ fňukal ako malí.

„Aleci potrebujem aby si sa hneď vrátil do Creek Darku. Dneska som sa stretla s tím Ianom. Prijala som ho do klanu a poskytol mi dosť závažné informácie. Zajtra príde aj s vlkolakom, ktorý by mohol vedieť viac.“

„Ako vieš, že neklamal?“ zaznela jeho tichý a pokojný hlas v telefóne.

„Viem to poznám ho. Už sme sa predtým stretli. Verím mu Aleci. Poslal ho sem Dany.“

„Dobre. Viem, že cez telefón mi nepovieš nič. Prídem ráno okolo desiatej. Počkaj ma chcem byť pri tom keď sa budeš rozprávať s tým vlkolakom. Vieš, že pre teba chcem len to najlepšie, si ako moja maličká sestrička. Pri tom to maličká myslím doslovne.“

Jeho tichý smiech sa mi ozýval v ušiach. Aleci si vždy robil srandu z mojej výšky. A ja som mu oplácala vtipmi o Nemcoch.

„Dobre uvidíme sa zajtra ráno.“ položila som.

Zahľadela som sa do steny a povzdychla som si. Zajtra to bude náročné. Postavila som sa zobrala som si moju koženú bundu a vyšla som z kancelárie. Vyšla som pred klub a rozhliadla som sa. Nikde nikto. Bolo to divné väčšinou v noci bolo počuť zvierat a mnoho ďalších zvukov. Ale teraz ani jedno zahúkanie sovy.

Vykročila som smerom k centrum mesta. Prechádzala som cez tmavú uličku keď som zacítila pach vlkolaka. Zastala som a započúvala som sa. Nepočula som nič. Tichými krokmi lovca som sa presunula k požiarnemu schodisku a vybehla som na strechu.

Toto mesto bolo navrhnuté tak aby sa dalo plynule prechádzať po strechách z budovy na budovu. Pod mestom sa ťahala spletitá zmes tunelov. Takže sa upíri mohlo pohybovať bez toho aby ich niekto videl.

Prebehla som po strechách až do centra tam bol pach vlkolaka najsilnejší. Postavila som sa na kraj strechy prikrčila som sa. V tichu, ktoré občas narušilo auto som počúvala. Vlkolak bol o ulicu ďalej. Pozrela som sa na ulicu podo mnou.

Prechádzali po nej teenageri a pár dospelích, nemohla som dovoliť aby vlkolak napadol niektorého s nich. Pozrela som na budovu oproti mňa a jemne som sa usmiala. Kris.

Posledný s bojovníkov, čo ostal v meste. Pozreli sme si do očí a ja som jemne kívla hlavou. Pochopil otočil sa a zmyzol v tme. Ja som ho nasledovala. Kris zahnal vlkolaka do slepej uličky a odrezal mu cestu z predu. Vlkolak sa zvrtola chcel ujsť ale ja som mu odrezala cestu z ulice.

Ticho zavrčal a prikrčil sa. Bol pripravený zautočiť.

„Pokojne. Nechystáme sa ti ublížiť. Len chceme pár odpovedí. Totižto prechádzaš cez územie nášho klanu,“ prehovorila som pokojným hlasom.

Odpoveďou mi bolo len vrčanie. Povzdychla som si. Prečo to musí isť s podaktorými vlklakmi tak ťažko. Pozrela som sa Krisovy do očí a naznačila som mu, že teraz má dávať väčší poor na vlkolaka.

Zavrela som oči a vyhľadala som jeho myseľ.

To je tá upírka, o ktorej hovorili Liam. Vedel som, že má dobý vkus. Ale až takto? Na upírku je mimoriadne pekná. Ups. Ona vie čítať myšlienky. Ehm. Ahoj, volám sa Harry. Prišiel som ti pomôcť. Teda ak moju pomoc príjmeš. Má pekný zadok.

S rýchlim potrasením hlavi som sa vynorila s jeho myšlienok a chýbalo málo aby som nevibuchla od smiechu.

„No ďakujem za komplimenty. A tvoju pomoc príjmem z radosťou ale najprv sa premeň. Rada by som sa s tebou porozprávala.“

Sorry lady. Ale je spln do rána budem pripomýnať prerasteného psa. Nie všetci vlci majú tú úžasnú schopnosť udržať sa v ľudskej podobe ako Liam. Oh. Sorry zabudol som, že pred tebou ho nemám spomýnať.

„Fajn čo povieš na obojok a vodítko? Do rána by si mohol prespať u mňa v obývačke.“

Navrhla som mu. Pokýval svojou obrovskou hlavou a ja som k nemu prešla. Od Krisa som si zobrala obojok aj s vodítkom a dala som ho vlkolakovy okolo krku.

Kývla som Krisovy a aj s vlkolakom som sa pobrala preč. Do môjho bytu sme prišli až po pol hodine totižto “pán“ vlkolak sa rozhodol, že označkuje každú lampu v meste. Dopriala som si dlhú a hlavne vrenú sprchu a uložila som sa do prikrývok. Zajtra ma čaká náročný deň.