Keď je v škole nuda a moja kamarátka chce odskúšať centrofixku tak to dopadne takto :D

Do konca týždňa by som mala pridať ďalšiu časť Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia. Mám ju už napísanú ale ešte som nemala čas ju prehodiť z tabletu do laptopu. :D

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 6




„Kto si a odkiaľ máš moje číslo?“ ozval sa v telefóne jeho hlboký hlas.

Prudko som sa nadýchla a zadržala som dych. Mám sa ozvať? V mojej hlave sa bili moje dve ja jedno hovorilo aby som sa ozvala a druhé aby som držala hubu.

„Tak bude to?“

Otvorili sa dvere a dnu vošla Haly.

„Aleksia mám  pre teba ďalšie papiere. Oh, prepáč nevedela som, už idem,“ vycúvala z kancelárie a zavrela za sebou dvere.

„Lexie?“ Liamov hlas okamžite zmäkol.

Čo teraz? Ozvať sa alebo nie?

„Lexie, maličká, ak si to ty tak sa ozvy,“ teraz už bol jeho hlas zúfalí.

Položila som. Postavila som sa a telefón som hodila do steny. Z úst sa mi vydral naštvaný ale aj zúfalí výkrik. Toto som prehnala. Nemala som sa mu ozvať.

„Haly,“ vykríkla som.

Dvere sa otvorili dnu vbehla Haly. V rukách mala štós papierov.

„Aleksia prepáč ak som dačo pokazila. Nevedela som, že telefonuješ,“rapkala.

„To je teraz úplne jedno. Všetko je aj tak v.... prepáč Haly toto som prehnala. Daj mi tie papiere a choď preč. Na zvyšok dňa máš voľno.“

Haly prikývla odišla. Zobrala som tie papiere a pri ich čítaní som dojedala moju večeru. Z tých dokumentov som sa nedozvedela nič. Zaujímavé bolo asi len to, že cez územie klanu v posledných dvoch mesiacoch prešiel väčší počet vlkolakov ako v poslednom storočí.

Na poslednej zložke bolo meno. Josh Karsten. A na nej bol malí nalepovací lístoček. Na ňom stálo. Myslím, že keď už sa šprtáš v minulosti tak by si si mala pozrieť toto. Dany

Iste môj veľký braček. Ozve sa len keď si myslí, že ma treba poučiť. Tak ako napríklad teraz. Už som ho nevidela poriadne dlho. Z povzdychom som otvorila zložku a začítala som sa.

14.3.1451- 13.5.1470 (???)

otec: Josh Karsten starší 30.1.1400 – 25.2.1460

matka: Jane Karsten 8.6.1401 – 25.2.1460

stav: zasnúbený (Aleksia Bennet), mŕtvy???

Počas vojny bol informátorom vlkolakov. Vo svojich sedemnástich rokoch sa zasnúbil z mladou upírkou Aleksiou Bennet. Vyrastal v rodine kováča. Rodičov mu zabil vlkolak v roku 1460 a od tej doby vyrastal na Akadémii. Tam sa spoznal s Aleksiou a jej priateľmi. Počas vojny hral na obe strany a bol zabitý počas informovania vodcu vlkolakov bol zabitý. Ale táto informácia nie je potvrdená. Telo sa nikdy nenašlo. A podľa informácii, ktoré sa našli v jeho denníku informoval vlkolakov o pobyte mnohých upírov.

P.S.: Tvoj úžasný snúbenec žije na Floride. Daj si na neho pozor sestrička.

P.S. 2: Nemáš za čo.

Pousmiala som nad poslednou poznámkou. Dany vždy vedel keď som mala problémy. Pár krá som sa ho pokúsila vyhľadať ale bolo mi to prd platné. Vždy vedel keď som ho hľadala a vždy bol krok predo mnou. Zložku som zavrela a položila na stôl vedľa tej Liamovej. Z povzdychom som sa postavila a prešla som ku dverám. Vyšla som von a pred barom som si zapálila cigaretu.

„Nie ste na to primladá?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

„Nie. Primladá určite nie. Ale kto ste vy, že ste taký drzý,“ otočila som sa k mužovi, čo stál za mojim chrbtom.

Mal na sebe čierne rifle, čierne tričko a koženku. Tmavohnedé vlasy mu padali do očí a na na tvári mal drzí úsmev. Celkovo vyzeral ako arogantný blbec.

„Som Ian. Presťahoval som sa sem pred pár dňami. Dnes v noci som sa na stretnúť z Andym. Neviem či ho poznáte.“

„Naozaj?“

„Áno. Nevieš či tu je?“

„Je mŕtvy. Dnes ráno ho zabila pani klanu,“ informovala som ho. Na tvári sa mu mihol tieň prekvapenia ale okamžite ho zakryl.

„Naozaj?“ čudoval sa.

„Presne tak. Nerobil to čo mal a jej sa to nepáčilo.“ povedala som mu.

„A nevieš kde by som mohol nájsť tu paničku?“

„No pôjdeš dnu a rovno do Andyho kancelárie, tam si sadneš do kresla a počkáš na ňu.“

Prikývol a zamieril ku dverám. Keď som na parkovisku osamela vytiahla som môj druhý telefón a vytočila som Aleciho číslo.

„Pri telefóne Aleci Toma. Ak ste Aleksia Bennetová po zaznení tonu položte telefón a ak nie tak zložte tiež a počkajte kým sa vám ozvem.“

Zaznel Aleciho hlas v telefóne hneď po tom čo mi zdvihol.

„Vtipné ty komediant. Nebol si ty v minulosti náhodou dvorná šašo?“ zasmiala som sa.

„Ach evidentne ti už veľmi chýbam. Čo potrebuješ? Lebo ak ide o zdvorilostné klábosenie tak nemám čas momentálne som veľmi zaneprázdnený“

„Dnes som volala Liamovy, ozval sa mi Dany a kto a čo je Ian, ktorého priezvisko neviem.“

„Zbláznila si sa volať Liamovy je to vlkolak a je mi jedno čo pre teba v minulosti urobil. No evidentne máš problém keď sa ti Daniel ozval po osemdesiatich rokoch. A nijakého Iana nepoznám. Prečo sa pýtaš? A zistila si niečo? Ja sa mám z mojim informátorom stretnúť zajtra o desiatej ráno.“

„No pretože som si vyšla zapáliť pred klub a simsala bim kde sa vzal tu sa vzal stál za mnou voľajaký Ian. Priezvisko mi nepovedal. Povedal len to, že sa má stretnúť s Andy a bol dosť prekvapený keď som mu povedal, že je mŕtvy. No zistila som, že môj snúbenec je stále nažive a pravdepodobne v tom má prsty. To je všetko a keďže mi môj braček poskytol minimum informácii tak o ňom niečo zisti. Čo robil posledných päť storočí veď však ty vieš.“

„Aleks dávaj si pozor keď s ním budeš jednať a zistím čo budem môcť.“

„Ahoj Aleci a ďakujem. A teraz si môžeš v pokoji užívať svoj živočíšny sex,“ zložila som skôr ako mi stihol niečo povedať.

Z krabičky som vytiahla ďalšiu cigaretu a zapálila som si ju.

Kto si Ian?

Bol mi veľmi povedomý ale nevedela som koho mi pripomína. Pomaly som vdychovala nikotín do pľúc. Toto všetko bolo na mňa veľa. Potrebovala som čím skôr nájsť Sofii. Toto len tak nenechám. Nikto mi nebude zabíjať členov klanu a už vôbec nikto nebude unášať moje krstňa.

Ohorok cigarety som hodila na zem a vybrala som sa čeliť neznámemu ale strašne povedomému Ianovy.

Liam:

Sedel som vo svojej pracovni a neprítomne hľadel na telefón. Stlačil som zelené tlačítko a znova ako už mnoho ráz v tento deň som vytočil jej číslo.

A zase ako už aj pretým mi nezdvihla. Pravdepodobne si vypla telefón. Takto som sedel už celí deň.

Z povzdychom som sa pozrel na jej fotografiu, ktorú som získal pred dvoma storočiami. Sedela v kresle a jemne sa usmievala.

Z hlasným výkrikom som ju hodil do steny a so vzlykmi som sa zosunul hlbšie do kresla. Napil som sa z fľaše whisky, ktorá sa pre dnešok stala mojou spoločníčkou.

Ale bolo mi to prd platné pretože ako vlkolak sa opiť nemôžem. Whisky skončila tak ako aj Lexiina fotografia rozbitá o stenu.

Zapol som notebook položený na mojom pracovnom stole a začal som ju hľadať. Prahol som po tom znova ju zovrieť v objatí, moje pery prahli po jej.

Už prešla dosť dlhá doba od nášho posledného stretnutia. A vtedy som ju nechal isť ale teraz nie.

Už mi v tom nezabráni nikto.

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 5

Ráno som sa zobudila na zvonenie zvončeka. Vyšmochtala som sa s postele a doplazila som sa ku dverám. Otvorila som a predo mnou sa objavil vysmiaty Aleci. Zavrčala som a znova som ich zatresla. Vrátila som sa späť do postele. Z chodby sa ozvalo vyzváňanie kľúčov a veselí smiech. Ja ho zabijem. Načo preboha zvonil keď má kľúče. Dvere mojej spálne sa otvorili a Aleci sa hodil na moju posteľ.

„Je čas vstávať. Je vstávať. Je pol ôsmej a mi odchádzame za štyridsať päť minút. Priniesol som ti raňajky. A fľašu čerstvej krvi.“

Zhodila som ho z postele a on sa iba smial. Idiot. Keď vypadol z mojej izby vyliezla som s pod perín a išla so sa osprchovať. Po dlhej sprche a dlhom vyberaní oblečenia som prešla do kuchyne. Aleci sedel za barovým pultom a nepchával sa muffinami.

Prisadla som si k nemu a zobral som si svoje raňajky. Napila som sa horúceho kakaa a a zahryzla som do ešte horúceho muffinu.

„Máš pre mňa nejaké správy?“ spýtala som sa ho prežúvajúc muffin.

„Zabili Ajšu a Kirka. A malú Sofi uniesli. Andy s tým nič nerobí.“ mračil sa.

Táto správa sa mi nepáčila. Ajša a Kirk boli moji priatelia. A malá Sofi bola moja neter. Toto len tak nenechám.

„Ideme Andy potrebuje návštevu.“

Vstala som od stola odišla z bytu vedela som, že Aleci zamkne. Nasadla som do auta a čakala kedy sa priplichtí Aleci.

Dvere na strane spolujazdca sa otvorili a Aleci nasadol. Cesta do klubu Bloodly Dream trvala od môjho bytu desať minút. Zaparkovala som na parkovisku za klubom a vystúpila. Auto som nezamykala nemala som to za potreby.

Prešla som ku dverám a chcela som vôjsť. Lenže cestu mi zatarasili dvaja obrovský upíri. Pozrela som na nich, lenže žiadnej reakcie som sa nedočkala.

„Pustite ma.“

Nič žiadna reakcia. Tak nič no chlapci robím to nerada ale nedávate mi žiadnu inú možnosť. Podišla som k jednému z nich a zlomila som mu väzy skôr ako stihol zareagovať. To isté sa stalo aj tomu druhému. Prešla som popri nich a vošla som do vnútra. Prechádzala som chodbami a odrovnala som každého upíra, ktorí sa mi postavil do cesty. Bez klopania som vošla do Andyho pracovne. Ten idiot sedel na svojom čiernom koženom kresle a obchytkával nejakú štetku.

„Ako vidím nemáš nič na práci. A to, že ti do rána v meste zabili dvoch upírov a uniesli dieťa ťa asi veľmi nesere.“ Andy vypleštil oči a odstrčil tú štetku.

„Aleksia. Prečo ste mi nedali vedieť, že prídete poslal by som po vás mojich strážcov a nemusel by vás doviezť tento blázon.“

Na Andyho tvári sa objavil podlízavý slizký úsmev.

„Neviem prečo by som ti mala niečo oznamovať Andrew. Pokiaľ viem toto je môj bar a ja sem môžem chodiť kedy s mi zachce. A Aleci ma len oboznámil s tým čo sa tu deje. Povieš mi prečo som nebola informovaná o smrti Antonyho, Tymotyho, Shashi, Kleo a Artemis. A to nehovorím, že do dnes rána boli zabitý moji priatelia Ajša a Kirk? A ako to, že som nebola informovaná o únose Sofi?“ už som kričala.

Andy ma vytočil. Ten idiot vyplešti oči a začal cúvať. Dvoma krokmi som bola pri ňom a chytila som ho pod krk.

„Tak Andy povieš mi na svoju obranu niečo? Lebo ak už nemáš čo povedať potom ťa budem musieť zabiť. Vieš, že ja nikdy netrestám smrťou, ale tentoraz si ma nasral. A nedávaš mi inú možnosť ako ťa zabiť. Takže počúvam tvoje slová na obranu? Ako vieš neber si to osobne ale ja zradcov nenávidím. Hnusia sa mi. A preto pre nich nemám zľutovanie.“ pošepla som m do ucha. Odtiahla som sa od neho a čakala som na to čo povie. Lenže on nepovedal nič vrazila som mu ruku do hrude a stlačila jeho srdce ta až explodovalo. Vytiahla som ruku z hrude toho idiota a utrela som si ju do jeho košele.

„Odprace toho idiota a chcem vidieť všetky záznamy ak vôbec dáke existujú chcem vedieť všetko o Ajšinej a Kirkovej smrti. A už teraz hovorím, že tí, ktorým sa nepáči, že som zabila Andrewa môžu odísť,“ posadila som sa do koženého kresla.

„No až tak doslovne som to nemyslel. Vie to bola metafora to poď me im nakopať zadky.“

Aleci sa na mňa škeril z koženej sedačky. Prevrátila som oči a začítala som sa do papierov, ktoré mal Andy na stole. Boli tak fakt zaujímavé veci.

„Aleci hneď teraz pôjdeš za Konrádom a povieš mu aby okamžite otvoril firmu. Ten idiot ju totiž zavrel a argumentoval to tým, že krachuje. Čo je blbosť. Povedz Konrádovy aby okamžite kontaktoval všetkých zamestnancov a informoval ich o tom, že zajtra nastupujú do práce.“

„Takto sa mi páčiš, šéfka. No a ak by si nič nenamietala hneď ako pôjdem od Konráda sa pôjdem pobaliť a pôjdem do Denali. Mám tam pár známych, ktorý by mohli vedieť niečo o Sofinom únose.“

„Aleci odo mňa si povolenie nemusíš pýtať. Choď a urob to čo uznáš za vhodné.“

Aleci prikývol a odišiel z miestnosti. Z povzdychom som sa pustila do práce. Za ten čas čo som sa držala v ústraní ten idiot toho napáchal veľa. Celí deň som sa zaoberala dokumentami, zmluvami a ďalšími blbosťami. K večeru som si objednala činu z čínskej reštaurácie, ktorá bola len ulicu od baru.

„Haly mohla by si mi prosím ťa doniesť všetky záznamy ohľadom tých vrážd.“ požiadal som sekretárku. Prikývla a o chvíľu sa vrátila pár papiermi.

„To je všetko?“

„Áno. Andrew sa o to nestaral spísala som to ja a Aleci. Sú tam aj fotografie tiel a všetko čo sa mám podarilo zistiť. Ale viac toho nemám, pretože Andrew to všetko pekne zahladil. Nechcel aby sa to dostalo až k tebe.“

„Dobre Haly ak by si ešte niečo objavila príď mi to povedať a pošli listy všetkým deviatich strážcom. Chcem vedieť či sa niečo nedeje aj v ostatných mestách. A mohla by si mi vyhľadať niečo o Liamovy Bierovy?“

„Ako si želáš Aleksia. Do hodiny ti tie informácie donesiem.“

Haly odišla sa ja som sa ponorila do svojich myšlienok. Liam som naposledy videla v tú noc keď mi pomohol ujsť. Rukou som si inštinktívne chytila prívesok, ktorý mi visel na krku.

Bola to malá slzička. Bola z červeného rubínu a nachádzala sa v mešci, ktorý mi dal. Za celých päť storočí som ho nekontaktovala. Bála som sa, že by som zistila niečo čo by sa mi nepáčilo.

„Aleksia tu je všetko čo som o tom Liamovy Bierovy zistila. Myslíš si, že by mohol niečo mať z tými vraždami? Je to vlkolak a navyše syn Thomasa Biera. Takže by to mohlo mať dáku spojitosť, nie?“moje uvažovanie prerušila Haly, ktorá mi priniesla papiere.

„Neviem Haly. O Liamovy Bierovy som iba počula. Inak o ňom neviem nič. Ale nemyslím si, že on s tým má niečo.“

Haly prikývla a odišla. Pozrela som sa na zložku v mojich rukách a hodila som ju do koša. Oľutovala som to, že som poprosila Haly aby mi o vyhľadala informácie. Z kabelky som vytiahla krabičku cigariet a zapálila som si jednu.

Po dofajčení som sa zdvihla z kresla a prešla som ku kušu. Pár minút som si nad nim postála ale nakoniec som sa dostala do kresla aj z tou zložkou. Na vrchu bola fotografia. A v strede obalu tesne pod fotku bolo hrubým čiernym písmom napísane Liam Bier a pod menom boli dátumy 10.5.1445-15.5.1470 – nezvestný. To ma dostalo Liam zmizol presne dva dni po tom ako mi pomohol ujsť. Roztrasenou rukou som otvorila zložku a začítala som sa.

Liam Caleb Bier

matka: Elizabeth O´Leary 24.9.1428 – 10.5.1445

otec: Thomas Bier 8.12.1390 – súčasnosť (???)

stav: nezvestný

Zmizol 15.4.1470 po tom ako pomohol utiecť mladej upírke, ktorú jeho otec Thomas Bier väznil na svojom panstve. Ani teraz po päťsto štyridsiatich dvoch rokoch nie je známy dôvod jeho pomoci. Meno upírky nie je známe a ani to či ešte žije. Jediné čo sa o tejto upírke vie je to, že študovala na Akadémii a po počas vojny zabila veľké množstvo vlkolakov. Liam Bier nikdy nebol ženatý a ani nemal potomka.

P.S.: Nepodarilo sa mi zistiť kde sa momentálne nachádza. Ale žije.

Tel. č.: 0101445025

To je všetko čo sa mi podarilo zistiť.

Zavrela som zložku a vydýchla som. Ani som si neuvedomila, že počas čítania som zadržiavala dych. Zo stola som zobrala môj telefón a vytočila som jeho číslo. Zazvonilo to raz, dvakrát, trikrát.

„Prosím?“

Zložila som. Po lícach mi tiekli slzy. Počula som jeho hlas po päťsto štyridsiatich dvoch rokoch ale ja som sa nedokázala ozvať. Som zbabelec. Telefón v mojej ruke sa rozozvučala. A na displeji sa ukázalo jeho číslo. Zdvihla som a priložila som si telefón k uchu.

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 4

Sedela som vo svojej pracovni a riešila papiere. Potrebovala som vybaviť päť falošných identít. V poslednej dobe sa ku mne pridalo veľa mladých. Tiché zaklopanie na dvere ma vyrušilo z práce.

„Ďalej.“

Vo dverách sa zjavila čierna hlava. Aleci. Vošiel dnu a rozvalil sa na mojom gauči. Aleci sa pridal ku mne do klanu ako prví.

„V meste sa objavili vlkolaci. Ako vždy sme ich zaviedli k Andymu. Chceli len prejsť cez naše územie. Nevedeli, že sa tu usídlil klan.“

Premerala som si ho. Neviem na čo mi to oznamoval. Vedel, že pokiaľ sa jedná o takéto veci stačí keď to vie Andy. Aleci vyzeral ako pätnásťročný pubertiak. Mal čierne vlasy, hravé zelené oči a veľký úsmev.

V skutočnosti mal sedemsto tridsať päť rokou a bol starší odo mňa. Ale aj keď bol starší rešpektoval ma ako vodcu a nikdy sa proti mne nepostavil. Zo začiatku som si od neho držala odstup ale ten sa stratil pri posedení pri fľaške Brandy.

„Ale to nie je všetko čo si mi chcel povedať. Deje sa niečo?“

Aleciho tvár sa zmraštila.

„Vždy vie keď sa niečo deje,“ hundral si popod nos. Aleci sa vždy správal ako malé dieťa, ktoré ič nezažilo a nič nevidelo ale vždy keď sa niečo deje vie byť poriadne vážny.

„Aleci povieš mi čo sa deje alebo si to mám zistiť sama?“

„Andy ti to nechcel povedať. Vraj sa to stáva ale tento mesiac už zabili piatich upírov. A to na našom území.“

„Kto,“ nepýtala som sa. Len som chcela aby mi povedal mená, o ktorých som už vedela.

„Antony, Tymoty, Shasha, Kleo a Artemis. Všetko to boli perfektný bojovníci. Pridali sa k tebe hneď po mne. Nechcem ťa strašiť ale ich vraždy,.... Pamätáš sa ako začala vojna? Mala by si si to pamätať. V tom čase si bola premenená.“

Veľmi dobre som si pamätala ako to všetko začalo. Vraždy. Zmiznutia. Vypálené dediny.

Upíri sa nikdy nehrnuli do vojny. Síce boli medzi našou rasou bitky ale väčšinou to boli len spory klanov o vládu a územia. Lenže potom prišlo čierne obdobie počas, ktorého zahynulo veľa upírov a vlkolakov.

Nerada som na to spomínala. Aleci to vedel. On sám dobre vedel ako to začalo.

„Áno, pamätám. Myslíš si, že niekto napodobňuje spôsob vraždenia, ktorý bol počas vojny? Chcem vidieť telá.“

Aleci si povzdychol. Zavrtel hlavou a z vnútorného vrecka bundy vybral obálku.

„Nie nemyslím si, že to niekto napodobňuje. Mám veľa podozrení, že Thomas Bier sa znova snaží povstať. Verbuje vlkolakov po celej zemi.“

Zamračila som sa. Táto informácia nebola dobrá. Thomas Bier. Ten bastard. Teraz budú pre neho upíri ľahším terčom.

Po tom ako pred piatimi storočiami zničil a ovládol akadémiu sa upíri začali združovať do klanov. Naša rasa bola oslabená a ešte stále sa nespamätala z toľkej straty. Počas vojny boli zabití všetci pôvodný upíri.

Keď sa vlkolaci stiahli stretli sa všetci upíri a vytvorili Radu Starších. V rade boli vodcovia klanov. A vodcami boli len tí najstarší. Alecimu bolo miesto vodcu ponúknuté tiež ale on odmietol.

Povedal, že miesto vodcu patrí mne, pretože som založila klan. Aleci mi pomáhal keď som si nevedela dať rady ale nikdy nechcel byť vodca.

„Aleci, tie telá. Snažíš sa vyhnúť odpovedi. Poznáme sa dosť dlho na to aby som vedela, že sa snažíš niečo zakryť. Odpovedz mi ako priateľ priateľovi mám sa obávať o bezpečnosť klanu?“

Aleci ticho zaklial a znova si hundral popod nos.

Položil si otázku a zavrtel hlavou. Nerozumela som mu rozprával totiž persky. Keď som ho poprosila o to aby na naučil rozprávať persky odmietol. A keď som sa spýtala prečo. Argumentoval to tým, že viem už dosť veľa jazykov a persčina je jediný, ktorý nepoznám a tak sa môže rozprávať sám so sebou.

Ak by teraz videl niekto kto ho nepozná pomyslel by si, že je blázon. Ale ak poznáte Aleciho dosť dlho viete, že to tak nie je.

„Aleci zase sa rozprávaš sám so sebou.“

„Prepáč Aleks. Andy tie telá už spálil. Vieš, že mňa nechce počúvať. Myslí si, že som blázon. A nemyslím si, že je treba obávať sa o klan. Náš klan je obrovský aj keď v meste je nás málo. Ale dám ti radu, ktorú nemusíš poslúchnuť ale zober si ju k srdcu. Mala by si sa skontaktovať z vodcami miest a mala by si ich upozorniť na to, že nám pred pár dňami zabili piatich bojovníkov. Aleks mala by si navštíviť Andyho nepáči sa mi jeho správanie. Už si dlho dlho zavretá na panstve. Neukazuješ sa medzi ľuďmi a Andy si začína dovoľovať.“

Premerala som si ho. Bol vážny a to sa mi nepáčilo.

„Aleci myslíš, že by si ma mohlo zajtra sprevádzať do mesta. Podľa toho čo si mi dnes povedal je situácia vážna. Ešte dnes večer vyrazíme pôjdem si pobaliť pár vecí. A na čas sa presťahujem do mesta. Máš pravdu už som sa dlho držala mimo diania a je načase pripomenúť kto je tu pánom.“

Pozorne som si premeriavala Aleciho a čakala som na jeho reakciu. Vyskočil s kresla so steny za mnou zvesil meč a vyskočil na gauč. Meč zdvihol do výšky a bojovo zreval.

„Nakopeme im zadky. Ukážeme im kto je tu pán.“

Vybuchla som od smiechu. Aleci sa niekedy naozaj choval ako dieťa. Keď zbadal moju reakciu začal sa ukláňať a ďakovať za pozornosť.

„Čo sa smeješ. Hajde sa baliť. Už si mala byť zbalená.“

Zreval, odhodil meč a rozbehol sa ku mne. Vyletela som s kresla a šprintovala preč z mojej pracovne. Aleci mi bol v pätách a o chvíľu ma dohnal. Schmatol ma za pás a prehodil si ma cez plece.

Zabalená som bola behom hodiny. Cesta z panstva Verita do Creek Darku trvala dve hodiny. Panstvo Verita som dala postaviť pár rokou po príchode do Creek Darku. Lenže vtedy tu ešte nebolo to mesto. Vlastne Creek Dark je len kvôli mne.

Keď som založila klan začala som budovať mesto blízko môjho panstva aby som mala všetkých upírov pod kontrolou. Ale ako išli roky do mesta sa začali sťahovať aj ľudia. Behom storočí sa klan Creek Dark rozrástol a väčšina jeho členov bola rozlezená po celej Aljaške. A v Creek Dark sa zdržiavalo len minimum upírov.

Už pred troma storočiami som sa rozhodla, že ja sama neustrážim všetkých upírov a tak som v každom väčšom meste som určila vodcu. Dokopy ich bolo ich bolo desať.

Pozrela som sa z okna auta a uvidela som strechy budov.

„Zastav.“

Neopýtal sa ma na čo proste to spravil. Vystúpila som z auta prišla som na kraj útesu. Pozrela som sa na nočné mesto. O Creek Dark by ste mali vedieť, že bolo extrémne malé. Žilo tu deväťsto šesťdesiat sedem obyvateľov.

Z toho tu žilo len dvadsať upírov, no teraz už len pätnásť. Pozrela som sa na vysvietené mesto a jemne som sa usmiala.

Toto bol môj domou, nie Nemecko. Tam som sa len narodila a stala upírom. Ale tu som začala žiť a dostala som rodinu. Toto miesto mi prinieslo veľa. Pamätám si keď na tomto útese bola iba lesná cestička a Creek Dark bola len malá osada.

Vtedy to bolo moje najobľúbenejšie miesto. Sem som chodila rozmýšľať a vyplakať sa.

„Aleks deje sa niečo?“ spýtal sa ma Aleci tichým hlasom.

„Dnes je to presne päť storočí.“

Viac som mu nemusela vravieť. Vedel na čo myslím. Prešiel ku mne a objal ma.

„Myslíš, že niekedy už budem mať pokoj? Vlkolaci ma prenasledujú už päť storočí ale ešte na mňa nezaútočili.“

„Aleksia Bennet nikdy ti žiadny vlkolak neublíži. My to nedovolíme. Tak sa tu teraz neľutuj a nasadni do tej plechovej veci. Zajtra ráno totiž musíme isť nakopať jednému nafúkanému výrastkovi zadok.“

„Fakt motivujúce. Aleci Toma ty vieš ale ľudí povzbudiť,“ zasmiala som sa.

Aleci si povzdychol a zobral ma na ruky. Odniesol ma do auta a surovo ma hodil na sedačku a zapol pás. Nasadol za volant a naštartoval. Do Creek Dark sme dorazili o pol jedenástej večer. Aleci zaparkoval pred menšou bytovkou kde som mala podkrovný byt. Pomohol mi z kuframi hore do bytu. Kufre mi položil do chodby a dal mi jemnú psu na líce.

„Zajtra po teba prídem o deviate. Dobrú noc.“

„Dobrú noc Aleci.“

Aleci odišiel a ja som ostala sama. Zobrala som kufre do rúk a vybrala som sa do mojej spálne. Tam som sa kufre položila na posteľ a pootvárala som všetky okná. Otvorila som skrine a kufre a začala som sa vybaľovať. Po hodine som sa odšmochtala do kúpeľne. Tam som sa vyzliekla a osprchovala som sa poriadne horúcu sprchu. Obliekla som si pyžamo, ktoré sa skladalo z vyťahaného trička a starých kraťasov. Ľahla som si do postele a okamžite som zaspala. Aleci mal pravdu zajtra ma čaká zaujímavý deň.

 Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 3.

Otočila som sa a premerala si Liama. Postil ma zo svojho zovretia. Skrčil sa a prisahám, že ten vlkolak mal v očiach slzy. Chichúňala som sa ale smiech ma hneď prešiel. Znova som si spomenula na to čo som sa dneska dozvedela. Prešla som k fontáne a znova som sa posadila na lavičku. Liam si prisadol ku mne. Objal ma a ja som si zaborila do jeho hrude hlavu.

V tichu, ktoré prerušovalo len moje vzlykanie sme sedeli dosť dlho. Neviem koľko času prešlo keď odtiahol moju hlavu od svojej hrude. Pozrel mi do očí a jemne sa usmial.

„Neplač. Slzy tu už nepomôžu. Tvoj brat žije a ja ti sľubujem, že keď bude po všetkom pomôžem ti ho nájsť. A teraz by sme mali ísť. Skôr než Ulrik privedie niekoho ďalšieho.“

Prikývla som. Pomohol mi postaviť sa a spoločne sme vykročili do labyrintu. Vonku už bola zima. Ani sa nečudujem blížili sa Vianoce a bola hlboká noc. Nocou sa ozývalo vytie.

Aj keď som bola v tesnom Liamovom objatí naháňalo mi to hrôzu. Čo je dosť vtipné, pretože som zabila veľa vlkolakov. Lenže teraz som bola zranená a slabá.

Ale pocit, že je pri mne Liam na čiastočne ukľudňoval. Vošli sme do haly zámku a vybrali sa ku schodisku. Znova sme prišli do jeho izby a ľahli si do postele.

Ráno ma zobudilo slnko,ktoré mi svietilo priamo do očí v posteli som už bola sama. Vyliezla som z postele a prešla som ku oknu. Vonku svietilo slniečko a určite bolo príjemne teplo.

Porozhliadla som sa po izbe. Môj pohľad zastal na kresle kde sa nachádzali krásne karmínovo červené šaty. Prešla som k ním a zdvihla som ich. Boli nádherné.

Na sukni boli dva rozparky siahajúce až po bedrá. Dlhé rukávy, ktoré sa od lakťa rozširovali a tiež boli zostrihnuté. Odhaľovali moje ruky, na ktorých sa nachádzali značky. Šaty sa viazali spredu a výstrih mali oválny v strede spojený zamatovou šnúrkou.

Pod šatami boli na kresle položené kožené nohavice. Boli z čiernej kože, ktorá bola na dotyk mäkká a jemná. Pri nohaviciach sa nachádzali tmavohnedé čižmy.

Pri čižmách sa nachádzal opasok. Vyzliekla som si zničenú nočnú košeľu a obliekla som si spodnú košieľku. Zo šatami som mala trochu problém ale nakoniec sa mi ich podarilo obliecť bez problémov. Nohavice aj čižmy mi sadli rovnako ako šaty.

Práve som stála pred zrkadlom a česala som si vlasy keď so izby prišiel Liam. V rukách mal podnos z jedlom a čerstvou krvou. Tú som zacítila ešte skôr ako som si všimla Liama. Keď si všimol, že som oblečená a učesaná usmial sa a hlavou mi naznačil, že mám prejsť k posteli. Spoločne sme sa naraňajkovali. Jedli sme v tichosti akoby sme sa báli na seba prehovoriť po včerajšej noci. Liam na prudko nadýchol a pozrel na mňa, naše pohľady sa stretli.

„Čo by ste povedala na to, že by sme si spravili menší výlet. Mohli by sme zobrať kone a ja by som vám ukázal pozemky.“

Tento návrh sa mi páčil. Chcela by som vidieť aké to tu je veľké.

„Rada sa s vami prejdem po pozemkoch ale obávam sa, že s tými koňmi to budeme musieť nechať tak. Zvieratá ma veľmi nemajú v láske. Som upír a oni so mňa cítia to, že som predátor a tak sa mi radšej vyhýbajú.“

Liam sa rozosmial. Chytil ma za ruku a vytiahol z posteli a následne na to aj z izby. Viedol ma cez celí dom až ku stajniam. Boli tam nádherné kone všetko len tie najlepšie rasy. Bol tu Arabský plnokrvník , mustang, camargueský kôň, frízsky ale aj iné plemená.

Prechádzala som sa po stajni a obzerala som si každého koňa. Boli to nádherné a majestátne zvieratá ale najviac na zaujal mustang, ktorý sa nachádzal v najzadnejšom boxe.

Prišla som k nemu a opatrne som sa ho dotkla. Čakala som hocijakú inú reakciu ale nie tú, ktorej som sa dočkala mustang si oprel pysk o moju ruku a spokojne zafŕkal.

„Páčite sa jej. Volá sa Sparkle. Viete ju osedlať alebo vám mám pomôcť môj kôň je totiž už pripravený.“ nakoniec s Liamovov pomocou sa mi podarilo Sparkle osedlať. Pozemky boli rozsiahle a nádherné. Liam mi rozprával príbehy, ktoré sa na nich odohrali. Niekedy to bolo až neuveriteľné. Pri ňom som zabudla na všetko. Na udalosti zo včerajšej noci ale aj na boj a Joshovú zradu. Vonku sme boli do zotmenia. V stajniach som Sparkle odsedlala bez pomoci. V hale domu sme sa rozdelili Liam musel isť za otcom a ja som sa pobrala do jeho izby. Umyla som sa a išla som hľadať Liama. Ale keďže som sa v tomto dome nevyznala stratila som sa. Z malou nádejou, že stretnem slúžku alebo hocikoho, koho by som mohla požiadať o pomoc som prechádzala chodbami.

Chodba po, ktorej som prechádzala bola plná obrazov. Bolo tu aj pár dverí ale všetky boli zavreté až na jedny. Boli uprostred chodby a boli pootvorené. Prešla som k ním a započúvala som sa do rozhovoru, ktorý tam viedol Liam jeho hlas som spoznala ihneď. Ale ten druhý hlas mi bol iba povedomý.

„Otec, to jej nemôžeme spraviť.“

„Synka je to len odporná pijavica. Potrebujem tie informácie.“

„A čo bude potom? Čo jej urobíš? Je bezbranná a zranená.“

„Zabijem ju. Neznamená nič. Zabil by som ju hneď na začiatku ale potrebujem tie informácie. Bez nich nemôžem rozpútať vojnu. Ale ako náhle mi ich dá tak vyhrám už nebude nič čo mi bude brániť v tom aby som vládol.“

„Otec to nemôžeš. Ona za nič nemôže. Prepusť ju. Tie informácie môžeš získať aj inou cestou.“

„Nebodaj si si tú pijavicu obľúbil. Liam je to mŕtvola bez citu. Otoč sa jej chrbtom a zabije ťa. Je to len vraždiaci stroj bez citu. Treba ju zabiť hneď ako ukončíme tento rozhovor pôjdeš od nej získať tie informácie a potom ju zabiješ. A to bez rečí.“

Ten hlas už viem prečo mi bol povedomý bol to Thomas Bier Liamov otec. V miestnosti nastal buchot. Nečakala som na nič. Otočila som sa a rozbehla som sa chodbou. Ani neviem ako som našla cestu až k Liamovy do izby.

Začala som mu prehľadávať skrine. Vytiahla som z nich čisté nohavice, košeľu a kabát. V ďalšej skrini som našla vak a všetko som tam natlačila. Dvere sa otvorili a dnu vošiel Liam. Pritisla som sa na stenu pri, ktorej som stála a vycerila som zuby.

„Počula si náš rozhovor?“

Prikývla som. Prešiel ku mne a objal ma.

„Pomôžem ti. Otec o chvíľu odchádza na lov. Potom ti už nič nebude stáť v ceste. Vezmeš si Sparkle a pôjdeš preč. Čo najďalej. Dám ti peniaze. Lexie sľúb mi, že sa sem nikdy nevrátiš. Prosím, sľúb mi to“

Prikývla som. Na viac som sa nezmohla. Bola som zaskočená. Myslela som, že spraví to čo mu otec prikázal. Liam ma nadvihol a preniesol na postel.

„Poď so mnou. Ja to sama nezvládnem. Nie sama určite nie. Nemôžem si zobrať tvoje peniaze. Liam ja to nezvládnem som slabá a tým pádom som terč pre každého. Hoci sa zdá, že som toho zažila veľa ale nie je to tak. Nie som stará ani desaťročie. Prosím, Liam. Viem, že to znie divne ale ja som si ťa za tieto ani nie dva dni veľmi obľúbila. Pri tebe som zabudla na všetko.“

Liam mi zdvihol hlavu a jemne ma pobozkal. Odtiahol sa a ja som mala možnosť pozrieť sa do jeho očí. Oči, ktoré boli inokedy plné šibalských iskričiek boli teraz plné smútku.

„Je čas,“ jeho hlas bol zúfalí.

Opatrne sme sa vykradli z domu vyhýbajúc sa každému. Pokiaľ sme boli v dome išla nám táto hra na skrývačku perfektne. Ale vonku to bolo ťažšie. Všade boli vlkolaci. Nakoniec sme sa do stajní dostali iba s menšími problémami.

Cestou sme totiž stretli jedného vlkolaka. Liam ho musel zabiť. Nervózne som postávala a počúvala som okolie. Liam zatiaľ sedla Sparkle. Vyviedol ju von a pomohlo mi všetko dať do sedlových vakov. Potom mi do rúk strčil mešec.

„Je tam dosť na to aby si podplatila nejakého kapitána na cestu do Ameriky. A tam si kúpila dom a slušne si žila a teraz choď. Máš presne tri hodiny na to aby si sa dostala do dokov a nastúpila na loď.“

„Poď so mnou. Liam ja to bez teba nezvládnem.“

Po lícach mi začali tiecť slzy. Objala som ho okolo krku a rozplakala som sa. Liam ma od seba odtlačil.

„Nemôžem. Lexie, maličká moja, choď už lebo to nestihneš. Choď už. Prosím.“

Pomohlo mi vysadnúť na koňa a potom ho plesol po zadku. Sparkle sa rozbehla a ja som sa posledný krát pozrela do Liamových očí. Uháňala som nocou. Počula som vytie vlkolakov. Sparkle sa hnala nocou tak aby nás nik nechytil. Po dvoch hodinách neustáleho trysku sme prišli do dediny na pobreží. Už miernym klusom sme prešli do dokov. Tam som vyhľadala kapitána lode, ktorá odchádzala do Ameriky. Trvalo mi dlho pokým som ho presvedčila aby na zobral so sebou. Značná suma ho nakoniec presvedčila. Hodinu pred polnocou som nastúpila na loď Angelika. Stála som na palube a plakala. Nakoniec som prišla o všetko. Nielen o priateľov a snúbenca ale aj o Liama. Cesta trvala niekoľko týždňov. V Amerike som si kúpila menší domček a začala som tam žiť. Vytvorila som klan a učila som sa prežívať.

Druhé pokračovanie môjho príbehu

Niesol ma späť do mojej izby. Vošli sme dnu. Prešiel so mnou k posteli a chcel ma na ňu položiť ale zarazil sa. Jeho pohľad smeroval na krvaví fľak na prestieradle. Jeho pohľad sa premiestni na mňa.

„Je to vaša krv?“ povedal to priam až zúfalo. Zavrtela som hlavou a ešte viac som sa k nemu pritúlila. Pevne ma objal a zamieril k dverám mojej izby.

Vyšli sme na chodbu a ona zamieril ku schodom zišli sme po nich do haly, sály, neviem ako to mám nazvať, na halu je to veľmi malé a na sálu tiež. So mnou v náručí si to zamieril na opačný koniec domu. Vyšiel so mnou po schodoch a zamieril k dvojkrídlovým dverám.

Vošli sme dnu a ja som sa zvedavo začala obzerať okolo seba.

Nachádzali sme sa v obrovskej spálni, ktorej hlavnou dominantou bola obrovská posteľ. Položil ma na ňu a prikryl ma hrubou prešívanou prikrývkou. Ako náhle a moja hlava dotkla vankúša zaspala som. Zobudila som sa na to, že ma niekto objal okolo pásu. Zvrtla som a moje oči sa stretli z jeho modrými.

„Čo to robíte, pane?“ šepla som.

„No, toto je moja posteľ. No a v posteli sa môžu robiť len dve veci. Spať a niečo čo nepatrí to uší slušne vychovanej dámy.“ Ticho som sa zasmiala. Vážne si o mne myslí, že som vychovaná dáma. Tak to sa chlapec šeredne mýli. Ja a vychovaná. Pche.

Otočila som sa mu chrbtom a zavrela som oči. Jeho ruka sa znova omotala okolo môjho pásu. Uchopila som ju do svojich rúk a začala som si ju obzerať. Od lakťa až po hánky sa mu ťahala dlhá jazva.

„Kde ste k nej prišli? Také jazvy sa neurobia sami od seba,“ šepla som do ticha izby.

„To máte pravdu. Prišiel som nej pred pár dňami pri záchrane šarmantnej ale nezodpovednej upírky.“

Aká záchrana? Nechápem. Priložila som si jeho ruku k ústam a jemne som ho pobozkala na jazvu pri hánkach.

„Milí pane, a to vám nepovedali, že tá upírka sa vie o seba postarať? Ale aj tak vám musím položiť jednu otázku. O akej záchrane hovoríte?“

Otočil si ma k sebe a zamračene na mňa pozrel. Jeho pohľad blúdil po mojom tele ale najviac sa zameral na moju tvár. Akoby nechcel veriť tomu, že moju otázku myslím vážne.

„Chcete mi povedať, že si nepamätáte na to ako som vás zachránil z pazúrov Monteregiho a jeho kumpánov? Dokonca sme spolu aj bojovali zabila ste päť mojich priateľov, ktorý bohužiaľ prešli na druhú stranu. Nepamätáte sa na to ako som vás sem priviedol? Neverím tomu. Ste upír a tí majú dobrú pamäť.“

„Musím vás sklamať jediné čo si pamätám je ako som bojovala z vlkolakom a niekto ma napadol zo zadu. Potom som sa prebrala v cele. Pamätám si na to ako do mojej celi prišiel Monteregi a ja som ho zabila a jeden z vlkolakov, ktorý ho prišli zachrániť mi zlomil väzy.“

„Slečna mám na vás ešte jednu otázku, tá krv na prikrývke vo vašej izbe nebola vaša ale koho potom bola?“

„Tú krv mi priniesla slúžka. Chutila odporne akoby bola otrávená. Alebo... neviem z niečim takým som sa ešte nestretla.“ Prikrývku som si pritiahla bližšie k telu a stúlila som sa pod ňou do klbka. Síce v kozube horel oheň ale aj tak tu bolo dosť chladno. Vlkolak vedľa mňa to ale necítil, pretože oni majú vyššiu teplotu ako my upíri. Akoby mali stále teplotu.

„Chcete povedať, že tú krv niekto otrávil?“ jeho obočie sa stiahlo a on sa zamračil.

Zavrtela som hlavou. Nepovedala by som, že tá krv bola otrávená. A ak hej tak to potom musel byť jed, s ktorým som sa ešte nestretla. A to by sa stať nemalo. Moja výučba na Akadémii spočívala na príprave a použití jedov.

„Nie, alebo neviem. Ale ak bola otrávená musel to byť jed, ktorý nepoznám. A taký neexistuje. Poznám všetky využitia známych ale aj už zabudnutých jedov. Na Akadémii bolo moje štúdium zamerané prevažne na prípravu a použitie jedov.“

Pozrela som mu do tváre, vyzeral akoby o tom uvažoval ale stále mu tam niečo unikalo. Presne ako mne.

„Zajtra sa porozprávam s tou slúžkou. A teraz by ste mali ísť spať.“

„Pane, už ma unavuje toto vaše rozkazovanie. Po prvé, neviem kto ste. Po druhé, neviem ako sa voláte. Po tretie, neviem kde presne sa nachádzam. Po štvrté, čo sa stalo z mojimi priateľmi? A po piate, čo je z mojim snúbencom?“

Posadila som sa a prepaľovala som ho pohľadom. Jeho tvár sa zmraštila do grimasy.

„Po prvé, som kto som. Zachránil som vás z tej celi. Vlkolak čo vám zlomil väzy sa vás potom ako ste sa mu zrútila do náručia chcel pohrýzť. Čo by pre vás znamenalo smrť, ale našťastie som tomu zabránil. Takže to môžeme brať tak, že som váš záchranca Po druhé, moje meno je Liam Bier. Po tretie, nachádzate sa na zámku môjho otca uprostred Čierneho lesa. Lenže neviem či som ten pravý aby som vám odpovedal na posledné dve otázky. Som trochu hrubý a čo sa tíka takých vecí , môj otec by vám to vedel povedať šetrnejšie.“

Zamračila som sa. Takáto odpoveď mi nestačila. Potrebovala som vedieť čo je z mojimi priateľmi a čo je z mojim Joshom. Vedela som, že Maggie je mŕtva videla som ju padnúť tesne pred tým ako som dostala ranu od chrbta. A dvojčatá padli ešte v prvej vlne bitky. A môj brat ešte tu bol Daniel. Aj keď sme spolu veľmi nevychádzali je to môj brat.

„Prosím, povedzte mi čo je z mojimi priateľmi, mojim snúbencom a mojim bratom. Verte, že mi to môžete povedať aj neohrabane teraz ma to nezaujíma. Hlavne sa chcem dozvedieť čo s nimi je. Liam, prosím, odpovedzte na moje posledné dve otázky a ja vám už dám pokoj. Prosím“

Dlho ma skenoval pohľadom. Akoby hľadal zaváhanie ale čakal, že si to rozmyslím a nechám to tak. Ale to ma ešte nepoznal. Pretože ja sa nevzdávam a keď niečo chcem tak to aj dostanem.

„Vaši priatelia sú mŕtvy, pokiaľ môj informátor neklamal prežil len váš brat a Neville Thomas ale ten je na tom zle. Je dosť zmrzačený, pokiaľ viem. A Josh Borner neprežil to viem naisto. Pokúšal sa predať vašich priateľov a pri tom ho zabili. Hľadali ste ho, pred tým ako ste sa pustili do boja, pri ktorom vás zranili, a viem, že ste ho nenašla. Vtedy sa stretol z mojim strýkom a predal mu informácie o vás, vašom bratovi a o iných upíroch. Kvôli tomu, že vás zradil vás zajali. Viem to lebo som pri tom bol.“

Všetko to čo povedal mi nedávalo zmysel, to že zradil môj Josh. Nie, to nie je pravda. Vyskočila som z postele a vybehla z izby. Našla som halu a vybehla dom noci. Bežala som záhradou a snažila som sa nájsť miesto kde by som sa mohla v pokoji a nerušene psychicky zrútiť. V diaľke som začula žblnkot vody a hneď na to sa predo mnou objavilo bludisko. Poobzerala som sa okolo seba a vbehla som dnu.

Chvíľu mi trvalo kým som našla stred ale nakoniec sa predo mnou objavila malá fontána. Prešla som k nej a posadila som sa na lavičku, ktorá bola pri nej. Odtrhla som jednu ružu z kríka čo tam rástol privoňala som k nej a rozplakala som sa. Toto všetko bolo na mňa priveľa. Veľa informácii, ktoré ma len zraňovali. Nechcela som tomu veriť lenže, a zase sme pri tom prekliatom lenže. Všetko to dávalo zmysel. Tie jeho zmiznutia, ustavičné zmeny nálad. Pokladala som to za strach z boja, ktorý sa deň od dňa blížil. Lenže bol to strach z odhalenia. Ako som mola byť taká hlúpa. Prečo som si to nevšimla, prečo?

A všetko to zaklincoval fakt, že moji priatelia sú mŕtvy. Už ich nikdy neuvidím, nikdy nebudem počúvať tie nezmyselné hádky pri obedoch medzi dvojčatami. A nikdy nebudem môcť riešiť chlapcov z Maggie, Rybou a Noah. Nikdy sa ráno nezobudím s pocitom, že dnešok bude úžasný a to len pre to lebo budem z priateľmi. Moje vzlyky sa niesli tichou nocou.

Bolo mi jedno kto ma môže počuť. Ignorovala som fakt, že dnes v noci je spln. Teraz som chcela len jediné a to byť sama a utápať sa v mojom žiali. Možno by som prijala aj smrť ak by som sa jej ocitla zočí voči.

Ticho noci prerušilo vytie. Na chvíľu som sa prestala zadúšať vzlykmi a započúvala som sa do noci. V labyrinte niekto bol, moju pozornosť od ťažkých krokov, ktoré sa niesli ku mne znova vyrušilo vytie, ale tentoraz sa ozvalo z bližšia. Z vnútra labyrintu. Opatrne tak aby ma bolo počuť čo najmenej som sa postavila a prešla som k jednej zo stien.

Sukňu nočnej košele som roztrhla. Takže mi teraz siahala do pol stehien. Kus látky zo sukne som pretrhla na poli a každý z nich som si omotala okolo rúk. Pretože ako dôjde k boju moje hánky budú zraniteľné a takto ich aspoň trochu ochránim.

Prikrčila som sa a čakala. Kroky boli ešte zreteľnejšie a už som dokázala rozoznať aj myšlienky toho tvora. Zabiť. Upír, teba ho zabiť. Neujde mi, to teda nie. Do stred labyrintu vošiel vlkolak. Bol celí čierny a z papule mu kvapkali sliny. Prikrčila som sa ešte viac a vycerila som

zuby, cez ktoré mi uniklo vrčanie. Vyčkávala som. Bez strachu som mu pozerala do očí a čakala som na to kedy zaútočí. Moja myseľ bola zameraná len na vlka predo mnou a tak som si nevšimla osobu, ktorá sa ku mne blížila od chrbta. Uvedomila som si to až keď som jej ruky pocítila na mojom páse. Začala som sa metať a brániť ale neznámi bol silnejší. Pri uchu sa mi ozvalo hlboké zavrčanie a vlkolak pre do mnou zbabelo ušiel. Fajn teraz sa už potrebujem zbaviť len toho za mnou. Tri, dva, jedna. Chlapík za mnou dostal poriadni kopanec medzi nohy. Lenže mi to nejako nevyšlo síce sa skrčil ale jeho zovretie sa ešte zosilnilo. Bezmocne som sa prestala metať a čakala som na môj ortieľ.

„Kriste ženská. Vy ste už rozum potratili alebo čo. Au. Toto som si zaslúžil za to, že som vás zachránil?“ Skuvíňal “môj záchranca“.

Skupina Black Veil Brides nedávno vydala film. Ja som mala tú česť pozrieť si ho pred pár minútami. Je úžastný, nikdy pri žiadnej pesničke sa mi nestalo, že by mi vlasy vstávali dupkom a zároveň mi nabehli zimomriavky. Nikdy pri žiadnej pesničke. 
Rozhodla som sa s vami podeliť o tento zážitok.a tak vám prinášam celí film. Ak si ho chcete pozrieť treba si vydeo pretočiť na 10:25. Link je tu:


http://es-es.twitch.tv/evanthemetalkid/b/354709712

Prvá časť môjho nového príbehu

Všade vládla znepokojujúca atmosféra. Všetci očakávali blížiaci sa boj. Niektorý sa lúčili zo svojimi blízkymi iný sa snažili pomôcť zraneným. Nik nevedel či prežije. Nik nevedel ako to skončí. Ani ja nie. Jediné čo my ostalo bola len nádej. To bolo jediné čo som mala ja a aj ostatný. Nič viac, nič menej. Obzerala som sa a hľadala som pre mňa najdôležitejšiu osobu. Nikde som ho nevidela. Chcela som ho isť hľadať na nádvorie ale niečo mi našepkávalo, že tam nemám isť. Otočila som sa a zamierila do Krištáľovej siene. Bolo tam plno zranených medzi nimi boli aj moji priatelia ale aj neznámi bojovníci.

Prešla som k mojim priateľom a sklonila som hlavu. Všetci sme boli ticho a vychutnávali sme si posledné chvíle, ktoré sme mohli stráviť spolu. Lenže on tam nebol. Dúfala som, že ešte žije a nezabili ho.

Nikto, z nás nevedel či prežije.

Nikto, nevedel kedy to skončí.

Nikto, z nás nevedel, ktorá strana vyhrá.

Nikto, nevedel či sa ešte uvidí so svojou rodinou.

Nikto, ani nedúfal v našu prehru, všetci verili, že vyhráme ale teraz keď sme prišli o toľko bojovníkov, viera vo víťazstvo pomaly upadala. Pozrela som sa po svojich priateľoch a kývla som im na rozlúčku a vykročila som v ústrety môjmu osudu.

„Počkaj,“ Danielov hlas ma zastavil. Otočila som sa a rozbehla som sa späť k môjmu bratovi. Objala som ho. Možno to je posledný krát čo sa vidíme. Odtiahla som sa od neho a objala som sa so všetkými mojimi priateľmi.

„Mám vás rada. Uvidíme sa keď bude po všetkom.“

S týmito slovami som odišla do boja. Vyšla som zo zámku a prešla cez nádvorie. Z bojovým pokrikom som sa vrhla na nepriateľov. Boj bol krutý a neľútostný. Videla som padnúť svojich priateľov a učiteľov z akadémie. Utržila som mnoho zranení ale ja som ich nevnímala. Bojovala som a zabíjala nepriateľov. Zo zápalu boja ma vytrhla len bolesť medzi lopatkami klesla som na kolená a ešte pred tým ako som stratila vedomie pozrela som sa do očí. Na tie oči nikdy nezabudnem. A potom som upadla do hlbokej tmy.

Precitla som v tmavej miestnosti, ktorú som nepoznala. Cez mreže do nej presvital malí pás svetla. V chrbte som cítila bodavú bolesť a keď som sa spamätal natoľko aby som si tam mohla siahnuť. Pod prstami som pocítila látku. Bola trochu vlhká a keď som sa pozrela na svoje prsti leskla sa na na nich karmínová krv. Svoju pozornosť som preniesla na celu, v ktorej som sa nachádzala. Bola malá a vyznela byť murovaná a nie vytesaná do kameňa.

Bolo tu teplo narozdiel od ciel vytesaných v kameni, ktoré boli v podzemí akadémie. Jedno okno, ktoré sa nachádzalo skoro až pri strope. A oceľové dvere bez jedinej mreže. Drevená pričňa zavesená na hrubých reťaziach bez jedinej prikrývky a vankúša. Patrne som sa posadila na drevenej dlážke. Rukou som sa zaprela o stenu a pokúsila som sa postaviť. Chvíľu mi trvalo prinútiť moje nohy spolupracovať ale nakoniec som sa dostala k drevenej prični a usadila som sa na ňu.

Spoza dverí sa začali ozývať hlasy. Nevedela som rozoznať o čom sa rozprávajú ale vedela som, že ide o mňa. Dvere sa z vrzgotom otvorili a dnu vošiel muž. Nevidela som mu do tváre ale bol mladý.

„Á. Slečna sa nám prebrala. To je dobre.“ Xavier Monteregi. Nikdy by ma nenapadlo, že to on bol ten zradca. Zradca, ktorý predal mnoho mojich priateľov. Ten bastard prišiel ku mne.

Áno, len poď bližšie a spoznáš moje zuby. Ešte trošku. To je už príliš. Nakláňal sa cezo mňa a kontroloval moju ranu. Krčnú tepnu mal presne vo výške mojich úst stačilo otočiť hlavou a zahryznúť sa. Pomaly som otočila hlavu za zahryzla som sa mu do krku. Odporne zreval a snažil sa ma od seba odsotiť. Bohužiaľ, teda aspoň pre neho, sa mu to nepodarilo. Rukami som ho objala okolo krku a sala som jeho krv. Aj keď to bol odporný zradca jeho krv chutila lahodne. Pomaly ale isto sa mi do tela vracala sila, o ktorú som prišla počas boja a aj kvôli mojim zraneniam.

Dvere mojej celi sa prudko otvorili a dnu vbehli dvaja vlkolaci. Vytrhli z môjho zovretia teraz už bezvládne telo Xaviera Monteregiho. Bol mŕtvy a ja som tak aspoň z časti pomstila mojich priateľov. Jeden z vlkolakov prišiel ku mne a zlomil mi väzy.

Znova ma pohltila temnota. Precitla som po pár hodinách. Nachádzala som sa v úplne inej miestnosti. Ležala som v mäkkej posteli, prikrytá hodvábnymi prikrývkami. Bola to spálňa podobná tej mojej v akadémii. Dvere sa otvorili a dnu vošiel starý muž. Prešiel k mojej posteli a posadil sa na jej kraj.

„Pokojne lež. Mohla by si si znova potrhať stehy a to by tvojmu zdraviu len uškodilo.“ Pozrel na mňa cez hranaté okuliare. Vľúdne sa na mňa usmial a postavil sa. Prešiel k oknu a zahľadel sa na panorámu hôr.

„Iste sa pýtaš kto som. Moje meno je Thomas Bier. Áno ten Thomas Bier. Vodca vlkolakov. A iste chceš vedieť kde si. Si na mojom zámku. Nemusíš sa báť tu sa ti nič nestane. A to by bolo pre začiatok všetko. Nechám ti sem priniesť jedlo a myslím, že pohár teplej krvi by ti neuškodil. Keď sa poriadne zotavíš môžeme sa porozprávať o všetkom. Zatiaľ ti tieto informácie musia stačiť.“ Venoval mi ešte jeden vľúdny úsmev a odišiel.

Pár minút po jeho odchode do izby vbehla nízka vlkolačica s podnosom. Podnos položila na nízky stolík pri posteli. Prešla ku mne a pomohla mi posadiť sa. Skontrolovala mi rany a vymenila obväzy. Potom mi bez slova podala ponos z jedlom a odišla.

Na podnose sa nachádzalo ovocie, šunka, čerstvý chlieb a sľúbený pohár krvi. Do jedla som sa pustila ako taký nevychovanec.

Všetko som to zhltla a krv som vypila na dva dúšky. Lenže hneď som ju aj vypľula. Chutila odporne. Skazene. Pozrela som na krvavý fľak na prikrývke. Tam kde sa krv dotkla bieleho zamatu sčernela. Ústa ma pálili a hrdlo tak tiež. Prikrývku som zhodila na zem a opatrne som spustila nohy z postele.

Postavila som sa a kolísavým krokom som prešla k oknu. Vyzrela som z neho a môj pohľad padol na priestrannú záhradu, ktorá sa prelínala z lesom. Spoza lesa vyčnievali vrcholce hôr. Odišla som od okna a z pohovky, ktorá sa nachádzala pri konci posteli som si zobrala župan. Obliekla som si ho a uviazala si ho pod prsiami. Obula som si mäkké papuče a vykročila som ku dverám.

Otvorila som ich a ocitla som sa na dlhej chodbe. Na stenách viseli rôzne obrazy. Na jeden strane sa chodba končila dvojitými dverami a na druhej schodiskom. Opatrne pridržiavajúc sa steny som prešla ku schodom. Pomaly som po nich zišla do priestrannej sály. Ticho som sa zakrádala popri stene až k hlavným dverám.

Otvorila som ich a vyšla som do priestrannej záhrady. Zišla som po troch schodíkoch a prešla som cez štrkovú cestu. Obzerala som sa a snažila som sa zapamätať si každý kúsok záhrady. Bosé nohy sa mi zabárali do pokosenej trávi. Do nosa mi vnikala vôňa kvetov, sena a čerstvo pokosenej trávi. „Ale, ale koho to tu máme? A krásnu a nebezpečne talentovanú upírku. Tom mi neklamal keď vravel, že ste prekrásna.“

Ozval sa za mnou slizký hlas. Otočila som a v chrbte som pocítila prudkú bolesť. Ktorú som okamžite potlačila. Prikrčila som sa a vycerila som zuby. Iné zbrane som tu nemala. Premeriavala som si toho muž. Bol vysoký, plavovlasí a dobre stavaný. Presne ako každý vlkolak.

„Pokoj maličká ja ti neublížim.“

Jeho hlas už nebol taký slizký ale znel ako zvonkohra a keď si k nej domyslíme rapkáč. Bude presne sedieť.

„Kto ste?“ precedila som cez stisnuté zuby.

Na chrbte som cítila moju krv, malými pramienkami mi stekala po chrbte a pomaly premáčala nočnú košeľu, ktorú som mala na sebe. Ten vlkolak si to ale ešte nevšimol vďaka karmínovo červenému županu. Vlk sa rozosmial.

„To ste si udreli aj hlavu slečna Bennetová? Alebo som si len hlúpo namýšľal, že by ste si mohla pamätať muža, ktorý vás zachránil?“

Zachránil? To mi nedávalo zmysel. Síce neviem ako som sa dostala z tej celi. Jediné čo si pamätám je, že som zabila toho zradcu Monteregiho. A potom tam prišli dvaja vlkolaci a jeden z nich mi zlomil väzy. A keď som sa prebrala bola som tu. Zatočila sa mi hlava a všetko okolo seba som začala vidieť rozmazane.

„Si v poriadku pijavica? Nevyzeráš práve najlepšie.“

Začula som pred tým ako som úplne stratila vedomie. Prebrala som sa na to, že pod nohami necítim pevnú zem.

„Šípová Ruženka sa nám prebrala? Keď ste na tej záhrade odpadla zostarol som minimálne o desať rokov.“

„Pokiaľ len o desať.“ zamrmlala som mu do ramena.

Jeho hruď sa začala otriasať pod náporom smiechu. Príjemne voňal. Trochu som sa pomiesila, pretože rukoväť jeho meča ma tlačila do spodnej časti chrbta. Pevnejšie si ma privinul k sebe a dal mi jemnú pusu do vlasov.

„Pokojne. Rany na chrbte sa vám znova otvorili, môžete si znova ublížiť. Pokiaľ sme sa na záhrade “zoznamovali“ vy ste krvácala a stratili ste príliš veľa krvi. Čo nechápem. Rany ste už mala mať zahojené. Slúžka vám mala priniesť džbán krvi. Povedzte mýlim sa ak teraz tvrdím, že krv upírov drží pri živote a lieči ich rany?“

Zastal a jemne odtiahol moju hlavu od svojho pleca. Tým pádom ma donútil pozrieť mu do očí. Bol nádherný lenže... Bolo tu jedno lenže, bol nepriateľ. Mal modré oči a mal v nich také zvláštne iskričky.

„Nie, nemýlite sa.“ zamrmlala som.