Tak a tu je posledná kapitola knihy Prvý hrob napravo od Daryndy Jonesovej.

Dvadsiata prvá kapitola

Čisté svedomie je zvyčajne znakom zlej pamäti.

Steven Wright

„Očividne si sa včera v noc poriadne zabavila.“

S ťažkosťami som sa pokúsila otvoriť viečka a zároveň sa zorientovať v priestore, ale ani jedno sa mi poriadne nepodarilo. „Som stále nahá v obývačke na podlahe?“

Cookie zapískala. „Fíha, takže si sa zabavila viac, ako som si myslela.“ Sedela na kraji postele, trochu na nej nadskakovala, aby ma vydráždila, a potom mi oznámila: „ Urobila som kávu.“

Ach, tri zázračné slovíčka. Zamával a som mihalnicami, aby som videla ten požehnaný obraz kávy pred svojou tvárou. Zatriasla som sa, vzpriamila a vzala si od nej šálku.

„A priniesla som ti na raňajky burrito,“ dodala.

„Vďaka.“ Po dlhom a sýtom nadýchnutí som sa opýtala: „Koľko je hodín?“

„Podľa toho viem, že si sa v noci bavila,“ skonštatovala a zasmiala sa. „O takomto čase už takmer nikdy nespíš. Pyžamu si mala porozhadzovanú po celej podlahe. Pozbierala som väčšinu vecí, ale nohavice máš v kúte pána Wonga. V žiadnom prípade sa neodvážim ísť do jeho kúta. Takže vysypeš to teraz alebo neskôr?“

Mykla som plecami a odvetila: „Myslím, že teraz, ale budem ti musieť poskytnúť Reader's Digest verziu.“

„Platí,“ prikývla a usrkla si z kávy, pozerajúc na mňa v očakávaní ponad okraj šálky.

„Zistila som, že zabiť ma trvá oveľa dlhšie ako v prípade priemerného človeka.“

Črty na jej tvári nabrali prekvapený a zamračený výraz.

„Zistila som, že Rosie Herschelová sa nikdy nedostala von z krajiny. Jej manžel ju zabil ešte pred tým, ako prišiel zabiť mňa.“

Zachmúrený výraz prešiel do znepokojenia.

„Zistila som, že Reyes je boh sexu a všetkých orgastických vecí.“

Teraz prešiel do rozpakov.

„A zistila som, že je v skutočnosti Satanov syn, a ak ma nájdu, myslím tým bytosti z pekla, bude ma musieť zabiť.“

Naspäť k znepokojeniu.

„Áno,“ povedala som, „to je viac-menej minulá noc v kocke. Myslíš, že som psychopatka?“

Zažmurkala a v tvári sa jej zračili obavy.

„Lebo v tomto momente je zdravý rozum všetko, čo mám. Vlastne to a ešte toto burrito na raňajky.“

Zažmurkala ešte viac.

„Božemôj, už je toľko hodín?“ zhrozila som sa, pozerajúc na hodiny.

Cookie na ne len letmo vzhliadla, očividne nebola schopná veľmi rozprávať. Nevedela som si predstaviť prečo. Držala šálku kávy.

Bolo však takmer deväť. Vyskočila som z postele, nevšímajúc si nedostatok oblečenia, ale všímajúc si bolesť, ktorá sa zrejme spájala so stavcom na krku, a utekala sa obliecť do kúpeľne. O desiatej mal štát nariadené odpojiť Reyesa od prístrojov udržujúcich ho umelo pri živote. Ak tá žiadosť neprešla...

Na to som teraz nedokázala pomyslieť. Strýko Bob tam mal sudkyňu. Jasné, že prešla.

Keď som si obliekla tmavý sveter a džínsy, učesala si vlasy do chvosta a hodila do seba štyri ibuprofeny naraz, ponáhľala som sa do kancelárie, kde som mala zaznamenané a na farebných papierikoch usporiadané všetky čísla k prípadu. Zhrabla som ich a zabuchla dvere.

Na schodoch som stretla Cookie a povedala jej, kam mám namierené. Mrmlala niečo o vyššom plate, ale preletela som popri nej a hnala sa na parkovisko.

Na ceste do Santa Fe som skúšala zavolať Neilovi Gossettovi do väzenia, ale nebol tam. Skúšala som opatrovateľské zariadenie pre dlhodobo chorých pacientov, ale podráždená recepčná mi povedala, že po telefóne informácie o pacientoch podávať nemôže. Zavolala som strýkovi Bobovi, ale nedvíhal. Skúšala som úradníčku na súde, kde som podala žiadosť, ale tá mi odvrkla, že žiadosť šla ďalej na súd v Santa Fe.

Zmocňovala sa ma panika. Čo ak žiadosti nevyhoveli? Čo ak ju sudca v Santa Fe odmietol?

Bolo o desať minút desať, keď som dorazila do zariadenia, kde bolo plno svetiel a ruchu. Srdce mi bilo úzkosťou. Možno sa tu niečo stalo a štát sa ešte nedostal k tejto záležitosti. Ak by to tak bolo, zabitie Reyesa Farrowa by museli, samozrejme, odložiť.

Potom som uvidela SUV strýka Boba s rozdrveným nárazníkom. Čo tu, preboha, robí? V momente, ako som zaparkovala Misery, sa mi otvorili dvere.

„Zasa máš vybitý telefón,“ povedal strýko Bob a podával mi ruku.

„Naozaj?“ Podala som mu ruku a druhou som v kabelke hľadala mobil. „Volala som ti.“ Pravdaže. Úplne vybitý. Potrebovala som novú baterku. Najlepšie takú, čo by bola nabitá jadrovou energiou a vydržala dvanásť rokov bez toho, aby som z nej mala nádor na mozgu.

„Hľadal som ťa v kancelárii,“ pokračoval, keď som sa vytackala z Misery. Pôsobil zvláštne, rozrušene.

„Ja som sa ti skúšala dovolať cestou sem. Nedvíhal si. Čo sa deje?“ Začala som si uvedomovať nepríjemnú realitu. Ubie sa správal čudne. Nie tak čudne, ako to bolo pre neho typické, ale čudnejšie, ako sa správal každý deň.

Zavrel dvere na aute a viedol ma cez spleť policajtov a zdravotníkov.

„Strýko Bob,“ ozvala som sa mu za chrbtom, snažiac sa držať s ním tempo, „stalo sa niečo Reyesovi?“

„Žiadosť neprešla,“ odvetil ponad plece.

Šmykom som sa zastavila. Kombinácia nedôvery a úplného odmietnutia mi vyrazili dych; kým som tam tak stála, v hlave sa mi odohrávalo tisíc scenárov. Keby ho odpojili od prístrojov a on by zomrel, prešiel by na druhú stranu? Ostal by? Mohli by sme mať vôbec vzťah, keby bol mŕtvy? Možno by ho odpojili a on by sa vtedy zobudil. Bažila som po hollywoodskom konci pre ktorúkoľvek hypotézu, dúfajúc v niečo, čo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou nemožné.

„Charley,“ oslovil ma strýko Bob, keď zastal a otočil sa ku mne, pričom svojím výstražným tónom hlasu prinútil moju myseľ k pozornosti. „Povedala si mi všetko, čo vieš o Reyesovi?“

Niečo sa dialo. Celá tá ženská intuícia vo mne horela, spomedzi ďalších ženských vecí. „Čo máš na mysli?“

„Myslím, nuž, povedala si mi...“ Naklonil sa a hlas mu zjemnel. „Že je nadprirodzený. Ale ja som si myslel, že tak ako ty. Akože nie supernadprirodzený.“ Napadlo mi jedine: Kristepane! Prečo sa ma strýko Bob pýta na takú vec? Reyes je určite v poriadku, ak mal Ubie podozrenie na supernadprirodzené javy. „Takže, hm, prečo sa pýtaš?“

„Charley,“ povedal varovným hlasom a srdce mi začalo prudko biť. Zobral ma za ruku a zase sme začali kľučkovať pomedzi dav.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa s nádejou v každej slabike. Reyes určite žije. Určite sa stal nejaký zázrak. Prečo inak by mi Ubie kládol takú otázku? Prečo inak by tu boli všetci títo ľudia?

„Ja neviem, Charley,“ odpovedal hlasom nasiaknutým sarkazmom. „Nikto nevie, Charley. Možno ty by si dokázala vysvetliť, ako môže človek zmiznúť z povrchu zemského.“

„Čo?“ Museli sme druhý raz zastať. „O čom to hovoríš?“

Strýko Bob sa otočil ku mne. „Viem, aké dôležité to pre teba bolo, preto som sa prišiel osobne porozprávať so sudkyňou. Nepomohlo. Nemohla vydať oprávnenie na udržiavanie tvojho priateľa na prístrojoch, keď bol očividne klinicky mŕtvy a štát na to utrácal majetok.“

„Prišiel si sem? Kvôli mne?“

„Áno, áno,“ prikyvoval a v rozpakoch si pritom naprával golier. „A tak som usúdil, že to najmenej, čo môžem urobiť, je byť tu, keď ho odpoja od kyslíkového prístroja. Ale keď som prišiel, bolo to tu hore nohami. Bol preč.“

„Preč?“ zvrieskla som. Odkašlala som si. „Kam odišiel?“

Opäť sa nahol, hlas mal nepokojný, zúfalý a šepkal. „Nielen preč, Charley, ale on zmizol.“

„Nerozumiem. Utiekol?“

„Musíš si to sama pozrieť.“

Ponáhľali sme sa cez predné dvere do malej bezpečnostnej miestnosti.

„Ukážte jej to,“ prikázal bezpečnostnému pracovníkovi, ktorý ihneď poslúchol.

Keď do počítača nahodil pár príkazov, opýtala som sa: „Čo je to?“

„Len sleduj,“ povedal.

Na monitore sa ukázal záznam z bezpečnostnej kamery. Spoznala som to. „To je Reyesova izba?“

„Len sleduj,“ zopakoval, záhadný a mrzutý.

A potom som uvidela pohyb. Naklonila som sa bližšie. Reyesove dvere boli otvorené, čiernobiely záznam zobrazoval stred jeho izby. Reyes sa pohol, zdvihol ruku k hlave, potom vyskočil a poobzeral sa dokola. Rozlíšenie bolo veľmi pomalé, len veľmi ťažko sa dalo vidieť niečo definitívne, ale nepochybne to bol Reyes. A bol pri vedomí. Akoby sa snažil zorientovať, potom sa upokojil, zhlboka sa nadýchol, nato sa otočil na kameru a usmial sa. Usmial sa! Škodoradostný, krivý úsmev, z ktorého som sa úplne roztápala.

Porucha v systéme spôsobila, že obrazovka vypadla, potom bola na zlomok sekundy čierna, a keď naskočil obraz, bol preč. Behom úderu srdca. Doslova tam v jednu chvíľu bol, a o chvíľu bol preč, posteľ ostala pokrčená a prázdna.

„Kam odišiel?“ opýtala som sa zmäteného strážnika, a ten iba mykol plecami.

„Dúfal som, že ty nám budeš vedieť povedať,“ zopakoval strýko Bob.

Reyes bol určite z iného sveta, ale schopnosť odhmotniť ľudské telo neexistovala. Aspoň ja som o tom nevedela. Hoci pred pár hodinami som nevedela ani to, že Satan má syna. „Strýko Bob,“ začala som vyhýbajúc sa pravde, „naozaj som ti nepovedala všetko.“

„Myslíš?“ Strýko Bob kývol na strážnika, aby odišiel.

Keď tam už nebol, pokračovala som: „Ja len... nuž... v skutočnosti som ti nikdy nepovedala všetko.“

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa dokonca ešte rozpačitejšie ako predtým.

„Mám na mysli to, že som iná. To vieš. Ale nikdy som ti nepovedala, v čom presne som iná.“

„Okej. Tak teda čím si iná?“

Nevedela som si predstaviť, ako by celej situácii pomohlo, keby som mu porozprávala o tom, že som smrtka a že Reyes je Satanov syn. O niektorých veciach bolo lepšie nehovoriť.

„Povedzme len, že som iná viac, ako si myslíš, a že áno, časť Reyesa je supernadprirodzená.“

„Ktorá časť?“

„Hm, tá supernadprirodzená?“

„Chcem viac ako to, Charley,“ upozornil ma a podišiel bližšie. „Musíš to vysvetliť.“

Pomaly som si sadla na kraj strážnikovej stoličky, chrbát som mala stuhnutý a zuby zaťaté. Po rozume mi chodilo jediné slovo. Hovadina. Ako mu, preboha, môžem vysvetliť odhmotnenie ľudského tela? Ak je to to, čo sa naozaj stalo.

V tom vošiel Neil Gossett. Hneď sa pozrel na mňa, potom hodil previnilý pohľad na Ubieho, akoby sme zdieľali tajomstvo. Čo sme v skutočnosti aj zdieľali .. Akurát že nemal všetky detaily.

„Pán Gossett,“ povedal strýko Bob a podával mu ruku.

„Detektív,“ odvetil Neil, keď si potriasali ruky. „Niečo nové?“

Strýko Bob sa pozrel na mňa. „Nič podstatné.“

Bob aj Neil vedeli dosť na to, aby boli nebezpeční. A ani jeden z nich nepoznal celý príbeh. Rada by som vedela, ako dlho dokážem odrážať ich otázky. Za posledný týždeň som o sebe prezradila viac ako za celý život. Bolo to určitým spôsobom uvoľňujúce, ale zároveň riskantné zasvätiť toľko ľudí do môjho sveta. Už som to predtým urobila. A zaplatila som za to.

„Kto je Dutch?“ opýtal sa strýko Bob ukazujúc na monitor, a ja som zalapala po dychu.

Hoci som sa monitora nedotkla, obrazovka bola čierna.

V strede stálo toto jediné slovo, za ním blikajúci kurzor, a mňa zaplavila taká úľava, až som si myslela, že sa zveziem zo stoličky. Reyes. Reyes Alexander Farrow bol nažive. Dlho som civela na prezývku, ktorú mi dal v deň, keď som sa narodila, a rozmýšľala, či bude stále môcť ku mne prichádzať, či budeme môcť byť spolu. Potom som zacítila, ako sa mi obtrel okolo úst, a ja som vedela, že môj život už nikdy nebude taký ako predtým. 

Dvadsiata kapitola

Nemiešaj sa do záležitostí drakov, pretože

si chrumkavý a dobre chutíš s kečupom.

nálepka na aute

Nie, to bola lož. Presne viem, kedy sa začala moja vychýrená kariéra totálneho babráka, ktorému nikdy nemali dovoliť, aby robil dve veci naraz, a už vôbec nie vypustiť ho do ulíc Albuquerque. Odkedy som sa narodila, zvykla som za sebou nechávať len smrť a skazu. Ani moja mama nebola voči tej nákaze imúnna. Ja som zapríčinila jej smrť. Všetko živé, čoho som sa dotkla, som nezvratným spôsobom nakazila.

Moja macocha to vedela. Pokúšala sa ma varovať. Nepočúvala som ju.

Boli sme v parku - moja macocha Denise, Gemma a ja. Bola tam pani Johnsonová, a ako každý deň už po dva mesiace hľadela do radu stromov, dúfajúc, že zazrie stratenú dcéru. Mala na sebe značkový sivý sveter, natesno ovinutý okolo pliec, akoby sa bála, že ak sa rozopne, duša vyletí, a ona ju už nikdy nechytí. Zanedbané hnedé vlasy mala stiahnuté do neupraveného drdola, z ktorého jej na všetky strany trčali jednotlivé pramienky. Denise sa s ňou, v jednej zo svojich menej sebeckých chvíľ, pokúšala bezúspešne nadviazať rozhovor.

Denise ma varovala, aby som o zosnulých na verejnosti nerozprávala. Povedala, že moja predstavivosť ľudí vyvádza z miery, a niekoľkokrát sa pokúšala ocka nahovoriť, aby ma poslal na liečenie. V tom čase už však ocko začínal mojim schopnostiam veriť.

Teda nešlo o to, že by som nevedela, že o tom nemám hovoriť. Pani Johnsonová však vyzerala tak smutne. Oči sa jej leskli smútkom a bola sivá takmer ako jej sveter. Jednoducho som si myslela, že by chcela vedieť, to je všetko.

Pribehla som k nej so širokým úsmevom na tvári. Koniec koncov, išla som jej povedať najlepšiu správu za posledné obdobie. Potiahla som ju za sveter a ukázala prstom na ihrisko, kde sa jej dcéra hrala. „Tam je, pani Johnsonová. Bianca je rovno tam. Kýva vám. Hej, Bianca!“

Ako som zakývala, pani Johnsonová zalapala po dychu a vyskočila na nohy. S rukami okolo krku zúfalo hľadala dcéru.

„Bianca,“ kričala, bežala dopredu, potkýnajúc sa parkom. Chcela som ju zaviesť na miesto, kde sa jej dcéra hrala, ale Denise ma zdrapila, tvár jej zmrazilo trápnosťou pri pohľade na pani Johnsonom, ako behá po ihrisku, zavýjajúc dcérino meno. Kričala na malého chlapca, aby zavolal políciu, a rozbehla sa do lesa.

Denise bola v šoku, keď prišla polícia. Prišiel aj otec. Našli pani Johnsonovú a priviedli ju naspäť, aby zistili, čo sa deje. Môj ocko to však už vedel. Jeho sklonená hlava vyjadrovala niečo, čo sa až znepokojivo podobalo zahanbeniu. A potom na mňa každý jačal. Videla som len nohy, prsty a zuby kričiace moje meno. Ako som len mohla? Čo som si myslela? Nechápala som, čím pani Johnsonová prechádza?

A Denise stála v prvom rade, plakala, triasla mnou a preklínala deň, keď sa stala mojou macochou. Nechtami sa mi zapichávala do rúk, ako sa ma snažila so zreteľným sklamaním v tvári prinútiť k pozornosti.

Bola som taká zmätená, taká zranená a zradená, že som sa uzavrela do seba. „Ale, mami,“ šepkala som cez slzy, ktoré pre nikoho nič neznamenali, a najmenej pre moju macochu, „ona tam je.“

Bez toho, aby som vôbec zaregistrovala akýkoľvek pohyb, mi dala facku. Žiadnu bolesť som najprv necítila, len tupú silu, a potom prišla čierňava, keď myseľ spracovala rázne plesknutie ako úder macochinej ruky. Nato som bola späť, zoči-voči Denise, jej rozhnevaným ústam. Sotva som sa na ňu cez záplavu sĺz, ktoré mi skresľovali výhľad, dokázala sústrediť. Pozerala som sa cez rozmazané škvrny na rozzúrené tváre, pobúrený výraz mala každá jedna osoba, ktorá stála okolo mňa.

Bol tam Zlý, Reyes, jeho hnev bol ešte výraznejší. Ale nehneval sa na mňa. Ak by som ho nechala, rozsekol by macochu napoly. Vedela som to rovnako dobre ako to, že slnko bude ďalej vychádzať. Pošepky som ho prosila, aby jej neubližoval. Chcela som, aby pochopil, že to, čo sa deje, som si spôsobila sama. Že si rozhorčenie ľudí okolo zaslúžim. Denise ma varovala, aby som nehovorila o zosnulých. Ale neposlúchla som ju. Váhal. Nato s ohromným zaburácaním zmizol, nechávajúc za sebou svoju vôňu, zemitý pach a bohatú očarujúcu chuť.

Potom ku mne pristúpil otec a chytil Denise za plecia. Keď ju viedol k policajnému vozidlu, triasla sa vzlykmi. Policajti mi kládli otázky hádam hodiny, ale odmietla som o tom hovoriť. Nechápuc, čo presne som urobila zle, som zatvorila ústa a prestala rozprávať. Denise som už nikdy viac nenazval a mamou.

Bola to tvrdá lekcia, ale nikdy som na ňu nezabudla.

O dva týždne neskôr som sa odkradla do parku sama. Sadla som si na lavičku a pozorovala Biancu, ako sa hrá. Kývla na mňa, aby som sa k nej pridala, ale bola som stále príliš smutná.

„Povedz mi, prosím,“ začula som za sebou hlas pani Johnsonovej, „je Bianca stále tam?“

Vystrašila ma a zoskočila som z lavičky, obozretne ju sledujúc. Obzrela sa smerom, kde sa Bianca hrala na domácky vyrobenom pieskovisku pri stromoradí.

„Nie, pani Johnsonová,“ povedala som otáčajúc sa naspäť. „Nič som nevidela.“

„Prosím,“ naliehala. „Prosím, povedz mi.“ Po tvári jej tiekli slzy.

„Nemôžem.“ Môj hlas sa zmenil na vystrašený šepot. „Budem mať problémy.“

„Charlotte, zlatko, chcem len vedieť, či je šťastná.“ Podišla dopredu a kľakla si vedľa mňa, zadržiavajúc dych.

Zvrtla som sa a ušla, skrývajúc sa za košom na odpadky. Pani Johnsonová sa zložila na lavičku a plakala. Vedľa nej sa objavila Bianca a pohladila ju malou rúčkou po vlasoch.

Vedela som, čo mám robiť. Vedela som, že nemám nič hovoriť, poznala som dôsledky, ale aj tak som to urobila. Priblížila som sa a skryla sa v kríkoch za lavičkou. „Je šťastná, pani Johnsonová.“

Žena sa ku mne otočila, kývala a krútila hlavou, snažiac sa ma zazrieť cez listy. „Charley?“

„Ehm, nie. Som kapitán Kirk.“ Nebola som práve to najvynachádzavejšie stvorenie v pozemskej sfére. „Poprosila ma, aby som vám povedal, že nemáte zabudnúť nakŕmiť Rodneyho a že jej je ľúto, že rozbila šálku z čínskeho porcelánu vašej starej mamy. Nazdáva sa, že Rodney by mal mať lepšie stolovacie návyky.“

Pani Johnsonová si rukami chytila ústa. Postavila sa a obišla lavičku, ale ja som nemala v pláne dostať ďalšiu facku. Vyrazila som odtadiaľ a zamierila domov, prisahajúc, že už nikdy nebudem hovoriť o zosnulých. Ale ona sa za mnou rozbehla! Dobehla ma a zodvihla zo zeme, ako keď si orol uchmatne večeru z hladiny jazera.

Chcela som kričať, ale pani Johnsonová si ma k sebe pritisla. A to fakt na dosť dlhý čas. Ako sme klesli na zem, z jej tela vychádzali nekontrolovateľné vzlyky. Bianca stála pri nás, usmievala sa a opäť hladila mamu po vlasoch, potom sa do mňa premiestila. Usúdila som, že mame povedala, čo považovala za potrebné zjavne naozaj išlo o dôležitú šálku -, a cítila, že môže odísť. Keď cezo mňa prešla, voňala po vitamínovej hroznovej malinovke a kukuričných lupienkoch.

Pani Johnsonová mnou ešte nejaký čas knísala, potom prišiel ocko v hliadkovom voze. Prestala a pozrela na mňa. „Kde je, zlatko? Povedala ti?“

Sklonila som hlavu. Nechcela som to povedať, ale zdalo sa, že to potrebuje vedieť. „Je pri veternom mlyne, pri stromoch. Pátracia skupina hľadala na zlom mieste.“

Ešte chvíľu plakala ďalej, potom sa s ockom rozprávala o tom, čo sa stalo, zatiaľ čo ja som v diaľke pozorovala Zlého v jeho čiernom rúchu, ktoré sa vlnilo vo vetre ako plachta so šírkou troch masívnych stromov. Vyzeral majestátne a bol jedinou vecou, ktorej som sa kedy v celom živote skutočné bála. Keď ma pani Johnsonová prišla opäť objať, rozplynul sa mi pred očami. Biancino telo našli ešte to popoludnie. Na druhý deň som dostala úžasnú kyticu z balónikov a nový bicykel, ale Denise nedovolila, aby som si ho nechala. No každý rok v deň Bianciných narodenín som dostala kyticu z balónikov s lístkom, na ktorom bolo napísané iba jednoduché Ďakujem.

Z tohto zážitku som sa naučila dve veci: že väčšina ľudí mojim schopnostiam nikdy neuverí, ani tí najbližší. A že väčšina ľudí nikdy neporozumie zničujúcej potrebe pozostalých poznať pravdu.

Bez ohľadu na to, ako veci nakoniec dopadli, som v ten deň spôsobila veľa bolesti. Aj odvtedy. Mala som sa presvedčiť, že Rosie Herschelová nastúpila do lietadla. Mala som ju odprevadiť až k bezpečnostnej kontrole a hodiť niekomu z personálu dvacku, aby som sa uistila, že tam aj zostane. Zeke by ju tak nebol našiel. Bol so mnou. Rozmyslela si to? Určite nie. Bola ako decko v cukrárni, až smiešne vzrušená z možnosti nového života, ktorý na ňu čakal. Z pliec jej spadlo ohromné bremeno života v neustálej hrozbe násilia. Nie, nerozmyslela si to. A ja, namiesto toho, aby som ju chránila, som sa hrala na uhni sa pravému háku s jej som spodina z podsvetia manželom.

A bol tu háčik: verila mi. Úplne. A ja som opäť niekoho potopila tým najnevyberanejším spôsobom.

Cítila som Angela, ako stojí na druhom konci miestnosti, a prebehla som ho pohľadom. Mal sklonenú hlavu, občas hodil očkom napravo odo mňa, kde sedel Reyes. Všimla som si, že tam bol aj on, sedel trpezlivo vedľa mňa. O nič sa nestaral ani nejavil záujem. Horúčava z neho sálala ako z piesočnej duny.

Angel sa nepriblížil. Nie, keď bol Reyes tak blízko. Bál sa ho. Začínala som chápať, že Reyes nie je normálne všedné stvorenie. Desil aj mŕtvych ľudí.

Skrčila som sa naspäť pod prikrývku so zaborenou tvárou. „Mohol si mi to povedať,“ vyčítala som Angelovi hlasom tlmeným hrubou látkou.

„Vedel som, že ťa to rozčúli.“

„Preto si si vzal dva dni voľna.“

Takmer som cítila, ako pokrčil plecami. „Rátal som s tým, že si budeš myslieť, že ušla. Rozumieš, že ju nikto nikdy nenájde.“

„Na podlahe v kaluži vlastnej krvi?“

„Hej, tú časť som ešte nedomyslel.“

„Chcela som, aby bola šťastná,“ vysvetľovala som. „Všetko som to mala naplánované. Otvorí si hotel, vypátra svoju tetu, a bude šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.“

„Je šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Len nie v tom zmysle, ako si si to ty predstavovala. Keby si vedela, aké to tu naozaj je, nebola by si taká smutná.“

Povzdychla som si. Z nejakého dôvodu mi tá vedomosť príliš nepomohla. „Čo sa stalo?“

„Všetko urobila správne, presne tak, ako si jej povedala. Nechala večeru, nech sa varí na sporáku. Kabelku s peňaženkou položila na nočný stolík. Topánky a kabát nechala pri vchode. Nikdy by mu nenapadlo, že práve ušla. Myslel by si, že sa jej niečo stalo.“

„Tak potom čo? Čo nevyšlo?“

„Prikrývka jej dieťaťa.“

Zodvihla som hlavu. Angel odliepal farbu zo strany barového pultu, snažiac sa, ako vedel, aby sa nepozeral Reyesovým smerom.

„Vrátila sa po prikrývku svojho dieťaťa,“ vysvetlil.

„Nemala dieťa,“ povedala som zmätená.

„Mala by, keby ju bez varovania neudrel do brucha.“

Znova som zaborila hlavu, bojujúc so slzami.

„Sama ju uplietla. Žltú, lebo ešte nevedela, či to bude chlapec alebo dievča. Prišla o dieťa tú noc, keď nazbierala sily povedať mu, že je tehotná.“

Viečka sa mi stisli, vytlačili najzbytočnejšie slzy, ktoré som kedy vyplakala. Vstrebal ich vankúš a ja som si z celého srdca želala, aby vcucol aj mňa. Celú ma prehltol a vypľul iba kosti. Načo som vôbec bola na planéte Zem? Aby som robila blázna zo seba a svojej rodiny? Ubližovala ľuďom, kto tých som nikdy nestretla?

„Ale Zeke Herschel bol v base,“ namietla som, neschopná celkom akceptovať to, čo sa stalo.

„Prepustili ho na kauciu takmer v tej istej chvíli, ako mu dali zápis do registra trestov; jeho bratanec zložil kauciu.“

Vedela som o tom, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa vráti.

„Keď odchádzala druhý raz, chytil ju. A z pohľadu v jej očiach mu došlo, čo sa deje.“ Angel si začal žuť spodnú peru, no o chvíľu pokračoval: „Po tom, čo... urobil to, čo urobil, našiel v jej vrecku tvoju vizitku a zrátal si dve a dve dohromady.“

Nasledovalo dlhé ticho, keď som sa zúfalo snažila dospieť k záveru ohľadom môjho poslania na Zemi. Evidentne som sa celej tej úlohy smrtky zhostila zle. Možno to bol problém. Možno som nemala robiť vôbec nič. Možno som len mala žiť život bez toho, aby som sa snažila ľuďom pomáhať, bez toho, aby som sa usilovala riešiť ich problémy, živých či mŕtvych.

„Vieš, nebola to tvoja chyba,“ povedal Angel po chvíli.

„Hej,“ prikývla som vyčerpaná únavou a depresiou, „správne. Pravdepodobne za to môže Rosie. Môžeme to zvaliť na ňu.“

„Tak som to nemyslel. Len viem, aká si. Všetko si berieš na plecia ako ten chlapík, čo na nich nesie celý svet, a to by si nemala. On je oveľa svalnatejší ako ty.“

„Čo myslíš, prečo som tu?“ spýtala som sa ho. Angela. Trinásťročného gangstra.

„Pretože tu máš byť, myslím.“

„Och, jasné, takto som o tom nepremýšľala.“

„A prečo si tu ty?“

„Aby som masám ľudí priniesla skazu a trápenie,“ odpovedala som. „Samozrejme.“

„Nuž, keby si vedela...“ Náznak úsmevu mu dvihol kútiky.

Vedľa mňa sa pohol Reyes a Angel naňho vrhol pohľad.

„Prečo je tu podľa teba?“ spýtala som sa Angela a kývla hlavou na Reyesa.

Angel rozmýšľal, potom odvetil: „Aby masám ľudí priniesol skazu a trápenie.“ Vynechal samozrejme, a ja som si uvedomila, že to myslí vážne.

Pozrela som na Reyesa. Uprene zízal na Angela, akoby ho varoval.

„Ja padám,“ vyhlásil Angel. „Mama ide zajtra ráno ku kaderníčke. Rád ju pozorujem, keď jej robia vlasy.“

Nebola to tá najnepresvedčivejšia výhovorka, ktorú kedy použil, ale čertovsky sa k tomu označeniu blížila.

„Povieš mi to nabudúce?“ spýtala som sa ho.

Ten koketník na mňa zažmurkal. „Nuž, uvidíme.“ A bol preč.

„A podľa teba som tu prečo?“ obrátila som sa na Reyesa sediaceho vedľa mňa. Neodpovedal. Prirodzene. „Zachránil si mi život. Zasa. Máš v pláne zobudiť sa niekedy v blízkej budúcnosti? Neviem, ako dlho dokážem odďaľovať rozhodnutie štátu.“

Pulz sa mi zrýchlil, hneď ako som si uvedomila, že je vedľa mňa. Teraz, keď sme boli sami, splašene vystrelil nadsvetelnou rýchlosťou do hyperpriestoru. Reyesova energia bola ako hmatateľná vec. Elektrizujúca a strhujúca, keď obklopila moje telo. Nehýbal sa, ale cítila som ho všade.

Snažiac sa zachovať si duchaplnosť, aspoň sčasti, som mu položila otázku: „Čo si zač, Reyes Farrow?“

Bez toho, aby povedal jediné slovo, sa načiahol, chytil prikrývku a strhol ju zo mňa, vystaviac tak moju pokožku jeho teplu. Naklonila som sa k nemu. Končekmi prstov som prebehla jemné línie a krivky jeho tetovania. Bolo futuristické a primitívne zároveň. Kombinácia poprepletaného mriežkovania, ktoré sa končilo ostrými hrotmi ako tie na jeho meči, a ladných kriviek obtáčajúcich sa okolo bicepsu, aby zmizli pod rukávom košele. To tetovanie bolo hotové umelecké dielo rozprestierajúce sa mu po lopatkách, vinúce sa cez obidve plecia smerom dolu po obidvoch rukách. A niečo znamenalo. Niečo veľké. Niečo... dôležité.

Potom som sa zrazu stratila. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov, blúdila som záhybmi, bála sa, že sa stade už nikdy nedostanem. Bola to mapa ku vchodu. Videla som ju predtým v nejakom inom živote a nespájala sa mi práve s príjemnými spomienkami. Mala som z nej pocit akéhosi varovania. Predzvesti.

A potom mi to došlo. Bol to krútiaci sa labyrint pripomínajúci mechanizmus zámky otvárajúcej ríšu ničivej temnoty.

Bol to kľúč k vstupu do pekla.

Šok ma bleskovo vrátil naspäť do prítomnosti. Predrala som sa na povrch a zalapala po dychu, naplniac svoje pľúca vzduchom, akoby som sa topila. Otočila som sa k Reyesovi, zdesene som naňho pozrela a pomaly, veľmi pomaly sa začala sťahovať z jeho dosahu.

Ale on o tom vedel. Prišla som na to, čo je zač, a on to vedel. V očiach mu blyslo porozumenie a načiahol sa za mnou rýchlosťou útoku kobry. Snažila som sa vydriapať z jeho zovretia, ale chytil ma za členok, potiahol, a zrazu bol na mne, držal ma a tlačil k zemi, zatiaľ čo som mlátila okolo seba, snažila som sa oslobodiť, škrabala som nechtami, škrípala zubami. Bol jednoducho veľmi silný a veľmi rýchly. Pohyboval sa ako vietor a prekazil každý môj pokus o útek

Po chvíli som sa upokojila, tlkot srdca sa mi spomalil. Ruky mi držal nad hlavou a telom, štíhlym a pevným, ma tisol k zemi, ak by som chcela zmeniť názor. Ležala som tam, lapajúc dych, obozretne ho sledovala a myšlienky sa mi rozbiehali do všetkých smerov, pod ťarchou jeho tela sa mi ťažko dýchalo. Všimla som si, že tvárou mu prebehla zvláštna, znepokojujúca emócia. Bola to... hanba?

„Ja nie som on,“ povedal cez zaťaté zuby, neschopný pozrieť sa mi do očí.

Klamal. Nebolo iné vysvetlenie. „Kto iný nosí také znamenie?“ spýtala som sa, pokúšajúc sa znieť znechutene namiesto ublížene a oklamane, a viac ako trochu šokovane. Zdvihla som hlavu, až sme sa takmer dotýkali tvárami. Voňal po búrke s prísľubom dažďa. A bol horúci, ako zvyčajne, takmer mi spaľoval kožu. Aj jemu dochádzal dych. To by mi malo byť útechou, ale nebolo. „Kto iný v tomto svete alebo ďalšom?“

Keď neodpovedal, opäť som sa pokúsila spod neho vykrútiť.

„Prestaň,“ okríkol ma, jeho hlas bol drsný, chrapľavý, akoby plný bolesti. Pevnejšie mi stisol zápästie. „Ja nie som on.“

Položila som hlavu a zavrela oči. Menil polohu usilujúc sa o lepšie zovretie.

„Kto iný v tomto svete alebo v tom ďalšom nosí takéto znamenie?“ zopakovala som otázku znova. Pozrela som sa naňho obviňujúcim pohľadom. „Znamenie šelmy. Kto iný má na svojom tele vypálený kľúč od pekla? Ak nie on, tak kto?“

Oprel si hlavu o plece, akoby sa snažil skryť si tvár. Cítila som na líci hlboký povzdych. Keď rozprával, jeho hlas bol plný toľkej hanby a takého pobúrenia, že som sa musela zaťať, aby som sa nemykala. No to, čo povedal, mi vyrazilo dych.

„Jeho syn.“ Potom sa na mňa zahľadel, skúmal môj výraz tváre, snažiac sa rozhodnúť, či mu verím. „Som jeho syn.“

Otriasla mnou vlna šoku. To, čo hovoril, bolo nemožné.

„Skrývam sa pred ním už stáročia,“ pokračoval, „čakám na teba, kým budeš vyslaná, kým sa narodíš na Zemi. Nebeský Boh neposiela smrtku často, a vždy, až kým si neprišla, som cítil také sklamanie, takú nevýslovnú stratu.“

Zmätene som zamrkala. Ako len môže vedieť také veci? No možno ešte dôležitejšia bola moja ďalšia otázka: „Prečo si bol sklamaný?“

Odvrátil tvár, akoby sa hanbil, až potom odpovedal: „Prečo Zem potrebuje teplo, ktoré jej dáva Slnko?“

Zvraštila som obočie v snahe porozumieť mu.

„Alebo les objatie dažďa?“

Pokrútila som hlavou, ale pokračoval.

„Keď som zistil, že sa chystá vyslať ťa, vybral som si rodinu a tiež bol počatý na Zemi. Aby som čakal. Pozoroval.“

Po chvíli som sa spýtala viac než len trochu zdesene: „A ty si si vybral Earla Walkera?“

Ako hľadel na moju tvár, kútik úst sa mu zdvihol do polo úsmevu. Uvoľnil jedno zápästie a prebehol končekmi prstov cez moju ruku ku krku. „Nie,“ povedal, zízajúc na mňa s horúčkovitou náruživosťou ako zhypnotizovaný. „Jeden človek ma zobral od mojich biologických rodičov, chvíľu si ma nechal, potom ma predal Earlovi Walkerovi. Vzdal som sa všetkého, aby som mohol byť s tebou, vediac, že si ako človek nebudem zo svojej minulosti nič pamätať. Neprišiel som na to, kým som... čím som, až po rokoch vo väzení. Vedomie o mojom pôvode ku mne prichádzalo po kúskoch, v rozdrobených snoch a nesúvislých spomienkach, ako skladačka, ktorej zloženie mi trvalo roky.“

„Nepamätal si si, kto si, keď si sa narodil?“

Povolil zovretie mojich pästí, ale len trochu. „Nie. Úspešne som však pátral. Mohol som mať šťastné detstvo, chodiť do tých istých škôl ako ty, na tú istú vysokú. Vedel som, že ak sa stanem človekom, nebudem mať kontrolu nad vlastným osudom, ale bola to šanca, ktorú som bol ochotný využiť.“

„Ale si jeho syn,“ povedala som, snažiac sa ho nenávidieť. „Si Satanov syn. Doslova.“

„A ty si nevlastná dcéra Denise Davidsonovej.“

Ach jaj. To bolo trochu kruté, ale: „Okej. Beriem.“

„Nie sme všetci len produktom sveta, do ktorého sme sa narodili, rovnako ako, ak nie viac, rodičov, ktorým sme boli daní?“

O argumente príroda verzus výchova som na vysokej počúvala stále, ale toto bolo trochu ťažšie zdôvodniť. „Satan je taký... ja neviem... zlý.“

„A ty si myslíš, že ja som tiež.“

„Aký otec, taký syn?“ povedala som na vysvetlenie.

Presunul časť svojej hmotnosti na jednu stranu. Ten pohyb rozvíril napätie, ktoré vo mne stále rástlo, a ja som bojovala s pokušením uzamknúť nohami jeho pás a odhodiť kľúč.

„Zdám sa ti zlý?“ spýtal sa, jeho hlboký hlas hladil ako zamat.

Bol zaneprázdnený pozorovaním tepu na mojom krku, testujúc ho končekmi prstov, akoby ho ľudský život fascinoval.

„Máš sklon presekávať miechy.“

„Len kvôli tebe.“

Znepokojujúce, ale zvláštne romantické. „A sedíš vo väzení za zabitie Earla Walkera.“

Jeho ruka klesla nižšie, preletela cez Willa Robinsona, až našla spodok môjho svetra. Potom smerovala naspäť hore, s dlaňou prebiehajúcou po holej pokožke, rozosielajúc vlny rozkoše do najchúlostivejších spodných oblastí môjho tela. „To je problém,“ vyhlásil.

„Urobil si to?“

„Môžeš sa Earla Walkera spýtať, keď ho nájdem.“

Bezpochyby išiel rovno do pekla. „Môžeš ísť naspäť? Môžeš ísť do pekla a nájsť ho? Teda, chcem povedať, neskrývaš sa?“

Jeho ruka sa zľahka pohybovala vyššie a vzala Willa Robinsona do dlaní, končekmi prstov dráždiac jeho stvrdnutý stred. Potlačila som vzdych plný rozkoše.

„Nie je v pekle.“

Prekvapená som sa ozvala: „Určite nešiel opačným smerom.“

„Nie,“ povedal pred tým, ako sklonil hlavu, a jeho ústa našli ten istý uháňajúci tep, ktorý pokropil malými horúcimi bozkami.

„Takže je stále na Zemi?“ Snažila som sa usilovne sústrediť, ale Reyes na to nereagoval.

Cítila som, ako sa usmieva dýchajúc mi na kožu. „Áno.“

„Och, takže prečo sa skrývaš pred otcom?“

„Earlom Walkerom?“

„Nie, tým druhým.“ Mala som tak veľa otázok. Chcela som o ňom vedieť všetko. O jeho živote. O jeho... o čase pred jeho životom.

„Bol,“ povedal hryzkajúc mi ušný lalôčik. Z toho mi behá mráz po chrbte.

„Bol?“ zašepkala som a pokúšala sa nejako rozptýliť pozornosť, sústrediť sa na niečo iné ako na vlny pôžitku, v ktorých sa kúpalo moje telo.

„Áno. Bol.“

„Môžeš to rozviesť?“

„Ak chceš. Ale radšej by som robil toto.“

„Och... môj... b...“

Jeho ruka si razila cestu do spodnej časti mojej pyžamy, vkĺzla mi do nohavíc a našla rozkošné miesto na hranie. Viditeľne som sa zachvela, keď prstami prechádzal po hodvábnych záhyboch. Keď ich ponoril hlbšie, zatriasla som sa pod návalom nádherne intenzívneho pocitu.

Satanov syn. Satanov syn.

Kým jeho ruky pokračovali v láskaní citlivej časti tela medzi mojimi stehnami, jeho ústa - jeho skvostné, dokonalé ústa smerovali na juh a jemne hrýzli Nebezpečenstvo. V najhlbšom kúte svojej mysle som si uvedomila, že som zrazu polonahá a vydaná napospas jednej z najmocnejších bytostí na Zemi. Len si neviem spomenúť, ako sa mu podarilo vyzliecť ma. Mal aj nejaké nadprirodzené vyzliekacie schopnosti, podobne, ako bol schopný tej záležitosti s miechou?

Uvoľnila som si ruky z jeho zovretia a zaborila mu prsty do vlasov. Vytiahla som ho hore a pobozkala so všetkou dychtivosťou a túžbou, ktorú som v sebe roky ukrývala. Toto bol jeho bozk, výnimočný, ktorý som si šetrila práve na túto príležitosť. Vychutnala som si jeho jemnú chuť na jazyku, keď naklonil hlavu a ponoril sa hlbšie do mňa, čerpajúc z mojej podstaty, mojej životnej sily.

Bolo to prvý raz, čo som ho naozaj cítila bez toho, aby som sa topila v mori neovládateľnej žiadostivosti, takej silnej, že som sotva dokázala zostať pri vedomí. Niežeby som s tým nemala problém - len som cítila, že mám veci trochu viac pod kontrolou, trochu jasnejšiu hlavu. Bol taký skutočný, taký pevný. Toto nebol sen. Toto bol zážitok pobytu mimo vlastného tela. Toto bol Reyes Farrow, taký telesný, ako sa len dalo, berúc do úvahy to, že bol v kóme hodinu cesty odtiaľto.

Vzduch okolo nás sa vlnil ako horúčava sálajúca z vysokej pece. Zašomral a ja som mu pomohla stiahnuť pyžamové nohavice, kopúc a zhadzujúc si ich z nôh. Po pár sekundách ma prestal bozkávať, strhol ich zo mňa a hodil na pána Wonga.

Potom bol znova na mne. Ako ohňom plápolajúci závoj, ktorý plameňmi oblizoval všetky dievčenské chúlostivé miesta, sa nimi lačne živil a rozpaľoval mi celé telo do horúčkovitého šialenstva túžby. Rukami som z neho strhla šaty a on sa predo mnou vztýčil s očami opitými hriechom. Jeho široké plecia, stena pevných svalov, boli pokryté jemnými, no ako britva ostrými tetovaniami. Premenlivé a živé označovali hranice medzi nebom a peklom a boli tak v súlade s jeho podobou, také prirodzené a nadpozemsky krásne, zdalo sa, že dýchajú, keď dýcha! on. Dlaňami som mu prebehla po hrudi. Tvrdej a spracovanej ako antická oceľ, potom dolu k bruchu tvrdému ako kameň, ktoré sa sťahovalo pri dotyku mojich dlaní.

A napokon sa moja ruka ponorila hlbšie, stisla jeho stoporený penis, prstami ho sotva dokázala zovrieť. Zasyčal a zovrel mi zápästie, držiac ho stále tak, akoby bojovalo nadvládu. Chvejúc sa túžbou, oprel sa o kolená. „Chcem, aby sa to nikdy neskončilo.“

Túžila som mať ho v sebe. Zabudla som na bolesť v členku, zosunula sa na prsty nôh, vyliezla naňho a vsunula ho do seba, prudko vdychujúc a sťahujúc čeľusť túžbou, ktorá zachvátila moje brucho. Keď sa ocitol vo mne, stuhol ako mramorová socha, jeho ruky ma zovreli a znehybnili. Dala som mu minútu, vychutnávajúc tú tvrdosť, ktorá zaplnila moje vnútro. Aj bez akéhokoľvek pohybu som cítila blízkosť orgazmu, vzdialený pocit sa približoval s každým nádychom. Bojovala som s jeho zovretím, chcela som sa hýbať, urobiť sa. S rukami zarytými v jeho vlasoch som našla pevný bod a nohami sa pokúšala bezúspešne dvihnúť. Zavrčal, pritiahol si ma k sebe do svojho pevného objatia.

Potom ma s hrdelným zastenaním položil na chrbát a jedným dlhým prirazením vnikol hlbšie. Nadýchla som sa z plných pľúc, zadržala vzduch, keď vychádzal von, a potom znova naspäť. Jeho pohyby boli trýznivo pomalé, pedantsky starostlivé. Mučil ma niekoľko dlhých minút, zastaviac sa, keď som bola na hranici, stiahnuc sa, keď som driapala po jeho oceľovom zadku a túžila po pokračovaní. Pomaly zrýchľoval rytmus, lákal ma bližšie a bližšie k infernu, ktorého plamene šľahali v mojom podbrušku, kým v mojom vnútri nevybuchlo vyvrcholenie. V jednom nepretržitom návale adrenalín u ma zaplavilo sladké pálenie orgazmu, pulzovalo a prúdilo každou molekulou môjho tela. Hlavu som zvrátila dozadu, zaťala zuby a zaprela sa, aby som dokázala vlnu prečkať, kým som sa pod ním celou jej silou triasla.

On vyvrcholil po mne, čím vo mne vyvolal druhý orgazmus, vybuchujúci a rozlievajúci sa mi v žilách. Ale tento bol iný. Ešte silnejší. Ešte... dôležitejší.

V hlave mi explodovali hviezdy ako do biela rozžeravené supernovy. Vznikali galaxie a videla som zrodiť sa vesmír. Zo surového materiálu sa gravitáciou, ktorá stiahla, čo jej bolo po vôli, manipulujúc s elementmi a ohýbajúc ich, vytvorili planéty. Z plynov a plátov ľadu sa stali obiehajúce gule, jasné a žeravé na pozadí čierňavy večnosti, zatiaľ čo ďalšie lietali vesmírom neuveriteľnou rýchlosťou.

Potom som videla, ako vznikla Zem a jej magnetosféra nadobudla tvar, poskytujúc tej úžasnej modrej guli schopnosť udržať život ako nejaký štít z nebies. Videla som, ako sa jedna súvislá pevnina rozdelila, ale aj stúpanie anjelov a pád niektorých z nich. Vedení nádhernou bytosťou, padlí sa ukryli v kameňoch a trhlinách rozptýlených vo vesmíre, kde tečú a lejú sa naj horúcejšie roztavené skaly ako moria Zeme.

Vtedy, po krátkej vojne anjelov, sa narodil Reyes. Takmer identický so svojím otcom, vytvorený zo žiary supernovy a ukutý z elementov Zeme. Postupoval rýchlo na stále vyššiu hodnosť a stal sa veľkým a rešpektovaným vodcom. Kým nad sebou mal už iba svojho otca, pod sebou mal milióny vojakov, generál medzi zlodejmi, ešte krajší a mocnejší ako jeho otec, s kľúčom od pekelných brán, vy ry tým na svojom tele.

Ale pýchu jeho otca nebolo možné skrotiť. Chcel nebesá. Chcel absolútnu kontrolu nad všetkým živým vo vesmíre. Chcel Boží trón.

Reyes poslúchol každý jeho rozkaz, čakal a sledoval, ako sa otvorí portál, ktorý by mu umožnil narodiť sa na Zemi, priama cesta do neba, spôsob, ako ujsť z pekla. Ako stopár s dokonalou znalosťou techniky plazenia sa dostal cez pekelné brány a našiel portály v najvzdialenejších kútoch vesmíru.

A potom zbadal mňa. Nevidela som sa jeho očami, hoci som sa snažila naj usilovnejšie, ako som vedela. Všetko, čo som videla, boli tisíce svetiel identických tvarom a formou. Ale Reyes sa usiloval viac a videl jedno, ktoré bolo z krútiaceho sa zlata, trblietajúca a jagajúca sa dcéra Slnka. Otočila sa, zbadala ho a usmiala sa. A Reyes bol stratený.

Ako som sa vracala naspäť do prítomnosti, cítila som, že Reyes sa opiera o ruky, s obavami v tvári. „Nechcel som, aby si to videla,“ povedal vyčerpaným hlasom, sťažka pritom dýchajúc.

Ešte vždy som sa chvela, slabo sa triasla z vrcholov, ktoré vo mne iba teraz doznievali. „To som bola ja?“ zašepkala som užasnuto.

Ľahol si vedľa mňa, aby chytil dych, hlavu si položil na ruku a pozoroval. Prvý raz som si všimla, že jeho oči vyzerajú ako malé galaxie s miliónmi ligotajúcich sa hviezd. „Nepokúsiš sa mi znova ujsť, však nie?“

Príliš šokovaná na to, aby som sa usmiala, som sa ho spýtala: „Pomohlo by mi to nejako?“

Zdvihol hlavu. „Ak by si vedela, čoho všetkého si schopná, mohlo by.“

To znelo zaujímavo. Otočila som sa na bok, aby sme boli tvárou k sebe. Jeho oči sa ligotali. Zasýtené a uvoľnené. „A čoho presne som schopná?“

Zaškeril sa, jeho pekná tvár - príliš pekná na to, aby patrila človeku - nadobudla vďaka môjmu pohľadu jemné črty. „Ak by som ti to povedal, stratil by som prevahu.“

„Ach,“ povzdychla som, a ďalší kúsok skladačky zapadol na svoje miesto. „Majster generál, v rukáve má viac trikov ako skúsený kúzelník.“

Sklonil hlavu, akoby sa hanbil. „To bolo veľmi dávno.“

Jeho telo žiarilo vedľa mňa a nemohla som si pomôcť, musela som blúdiť očami po kopcoch a údoliach, ktoré utvárali jeho dokonale odliatu formu. Zrazu som si všimla, že bol obsypaný jazvami, niektoré boli drobné a niektoré... až tak nie. Lámala som si hlavu, či boli dôsledkom jeho života s Earlom Walkerom alebo jeho života ako generála v pekle. „Čo si predtým myslel tým, keď si povedal, že Satan ťa hľadá?“

Prstom lenivo krútil okolo môjho pupka, spôsobujúc maličké triašky, ktoré mnou lomcovali. „Myslím, že už nehľadá.“

„Vzdal to?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Nie. Našiel ma.“

Čeľusť mi vyľakane klesla. „Ale nie je to zle?“

„Veľmi.“

Posadila som sa, aby som mu lepšie videla do tváre. „Potom sa musíš zase skryť. Kdekoľvek si bol predtým, musíš tam ísť znova a ukryť sa.“

Ale stratil sa mi. Niečo mimo rozsahu môjho vnímania zaujalo jeho pozornosť. Zrazu bol na nohách, vo svojom rúchu s čiernou kapucňou. Prebehla som miestnosť očami, ale neregistrovala som nič z toho, čo videl on. To ma znepokojilo, najmä po tom všetkom, čoho som bola práve svedkom. Nevidela som toho tak veľa, každú minútu každého dňa sa okolo mňa dialo toľko vecí, o ktorých som nemala ani potuchy.

„Reyes,“ zašepkala som, ale ešte než som vyslovila jeho meno, stál predo mnou a zakrýval mi ústa rukou. Jeho rúcho sa mi zapichávalo do kože, iskrilo pozdĺž nervových zakončení ako statická elektrina. S planúcimi očami sa presunul, roztavil sa a rozkročil cez dve sféry naraz. Po chvíli spustil ruku a poslal mi bozk, ktorý ma napriek horúčave vôkol roztriasol.

„Pamätaj si,“ povedal, než zmizol, „ak ťa nájdu, budú mať prístup ku všetkému, čo je sväté. Portály musia zostať skryté za každú cenu.“

Prehltla som, pretože sa mu do hlasu vkradol naliehavý smútok. „Čo znamená za každú cenu?“ vyzve dala som, takmer poznajúc odpoveď, skôr než ju vyslovil.

„Ak ťa nájdu, budem musieť ukončiť tvoju životnú silu, aby sa portál zatvoril.“

Zdesila som sa. „Význam?“

Pritisol si čelo k môjmu a zatvoril oči, keď to vyslovil: „Budem ťa musieť zabiť.“

Rozptýlil sa okolo mňa, jeho esencia sa rozplývala po mojej koži a vlasoch, až kým z nej nezostali len chradnúce zrnká padajúce k zemi. Prvý raz v živote som vedela, čo je v hre. Mala som odpovede, s ktorými som sa nechcela stotožniť. Napriek tomu som si nemohla pomôcť, a cítila sa trochu podrazená, hoci som z toho mohla obviniť akurát tak seba.

Vedela som, že randenie so Satanovým synom nedopadne dobre.

Devätnásta kapitola

Možno tak nevyzerám, ale viem dokonale predstierať,

že som nindža.

nálepka na aute

„Kdesi?“ Práve som odišla zo súdu, keď zavolal strýko Bob. Sussman navrhol, aby som súdu predložila predbežnú žiadosť na zastavenie štátu, ktorá bude stáť na vykonštruovanej možnosti, že Reyes je jediným žijúcim človekom s informáciami o sériovom vrahovi v Kansase. Veľmi nerada som vytasila nečestné zbrane, ale bolo to to jediné, s čím sme dokázali prísť za taký krátky čas. Ak by ju schválili, zabránili by rým štátu, hoci len dočasne, odpojiť Reyesa od prístrojov, ale aspoň by som tak získala čas. Potrebujem ďalšiu príležitosť porozprávať sa s ním, najlepšie tak, že ho nebudem mať príliš pri tele. Bez dotykov. Alebo pohľadov. Možno potom získam nejaké dôveryhodné informácie. Rada by som vedela, či by som ho dokázala nejako udržať pod kontrolou, priviazať ho ku kuchynskej linke alebo také niečo. Potrebovala by som nadprirodzené lano. Alebo putá posypané rozprávkovým prachom.

„Kde si?“ opýtal sa znova. Strýko Bob bol zvedavý. „Musíme ťa pripraviť.“

„Pripraviť? Na čo? Súhlasila som s prípravou?“ Nespomínala som si, že by sme hovorili o nejakých prípravách. Dokonca som ani nikdy nechodila do prípravnej školy.

Ubie nahlas vydýchol. Bolo to smiešne. „Policajná akcia,“ povedal podráždene.

„Ahá, jasné!“ Zabudla som na to. „Práve som podala na súd žiadosť. Môžeš ju čím skôr pretlačiť? Nemáme veľa času.“

„Samozrejme. Zavolám sudkyni, s ktorou som kedysi randil.“

„Strýko Bob, chceme, aby ťa človek, ktorému zavoláš, mal rád a chcel ti urobiť láskavosť.“

„Och, mala ma veľmi rada. Každý centimeter.“

Zastala som, pričom mnou zalomcoval záchvev odmietnutia, potom som však kráčala ďalej k Misery. „Ďakujem, strýko Bob, máš to u mňa.“

„Iba toto? Myslíš to vážne?“

„Hm, rátame to? Pretože ak to rátame...“

„To je jedno. Najmä zdvihni zadok a príď sem.“

Keď sme si s našimi dvoma tímami zopakovali plán už neviem koľký raz, jeden tím bol pridelený na technické záležitosti a druhý na pokrytie vonkajších priestorov, utekala som k sebe domov, aby som sa na to vhodne obliekla. Najviac som sa venovala zamaskovaniu modrín, ktoré som po svojich posledných dobrodružstvách ešte vždy vystavovala na obdiv. Keď som nastúpila na scénu, vyzerala som ako utláčaná knihovníčka so sexi mačacími očami a našpúlenými perami, ktoré by vedeli rozplakať dospelých mužov.

Garrett prestal pracovať a zamilovane sa na mňa pozeral.

Brala som to ako dobré znamenie, kým neprehovoril. „Máš ho zviesť, nie mu robiť daňovú kontrolu.“

Inšpirovaná Elizabeth Elleryovou som si obliekla červenú sukňu a obula desaťcentimetrové ihličky. Na rozdiel od právničky som ,si však vlasy vyčesala do pevného drdola a dala si okuliare s hrubým plastovým rámom, ktoré kričali posadnutá detailmi.

„Swopes, si ty vôbec muž?“ Keď zmätene zmraštil tvár, opýtala som sa: „Nikdy si nemal mokrý sen o sekretárke, knihovníčke alebo učiteľke nemčiny?“

Previnilo sa poobzeral dokola a uistil sa, že nikto nepočúva.

„Bingo,“ povedala som víťazoslávne a odkráčala k pozorovacej dodávke. Garrett ma nasledoval, a tak som sa rozkrikovala ďalej. „Akože Benny Price by nemal podozrenie z ušitej búdy, ak by sa ho niekto preoblečený za štetku z ulice snažil doviesť k tomu, aby sa priznal k vražde štyroch ľudí. Hmmm. To je skvelá myšlienka. A ak by som dnes mala mierne samovražedné sklony, asi by sme to tak urobili. Pozri sa okolo.“ Čakala som, kým si Garrett všimne dve ženy dolu na ulici, očividne striptérky, ktoré kráčali do klubu. „Takých pipiek môže mať toľko ako vody z kohútika. Mňa, na druhej strane,“ dodala som a ukázala na svoj praktický odev, „nemôže.“

Prišli sme k dodávke zaparkovanej o pol bloku ďalej od klubu a zaklopali na okno.

Otočila som sa ku Garrettovi a plesla ho po hlave práve vtedy, keď strýko Bob otvoril zadné dvere. „Študentka sociológie, nespomínaš si?“

Mykol plecami, napoly súhlasne, keď ma strýko Bob chytil za ruku a dvíhal ma dnu. Sukňový kostým a ihličky. Zrejme nie najlepšie oblečenie na sledovanie. Trochu som sa obávala, že Garrett mi bude chcieť opäť pomôcť a potlačí mi hore zadok. Potom som bola mierne sklamaná, keď to neurobil. Dievča musí nejakým spôsobom pociťovať vzrušenie.

Keď nastúpil Garrett, dodávka klesla k zemi.

„Stále nemáme z tímu, ktorý hľadá otca Federica, žiadne novinky,“ oznámila som strýkovi Bobovi. „Ak ho nenájdu, neviem, čo urobíme.“

„Tým sa budeme zaoberať neskôr,“ povedal Ubie. „Poďme dať teraz na teba toto.“ Z vystlanej škatuľky vybral malý mikrofón. „Máme ten najmenší, aký sme našli.“

„Myslíš to vážne?“ opýtala som sa zdesene. „Mikrofón? Plán je, že Angel zapne tú vychytenú, drahú kameru, ktorú si Price nainštaloval za stolíkom. Nafilmujeme ho bez toho, aby o tom vedel. A čo je dôležitejšie, prežijem to.“

„V poriadku, ale musíme na teba nejako dozerať,“ namietal. „Ako budeme vedieť, či nemáš nejaký problém?“

„Ak budem mať problém, pošlem správu.“ Pozrela som na Angela, ktorý práve prišiel. Riadne sa z toho plánu tešil, povedala by som. A presne vedel, čo robiť. „Si si naozaj istý, že Priceovi muži ma neprešacujú, keď zistí, načo som tam?“ Naklonila som sa k strýkovi Bobovi. „Len preto, lebo vidím mŕtvych ľudí, nechcem byť jednou z nich.“

O dvadsať minút neskôr som vychádzala z miestnosti plnej polonahých pipiek a celkom dobrej hudby do prekvapivo tichej kancelárie Bennyho Pricea. Obchodníka. Dvojnásobného otca. Vraha.

„Nemá plošticu, šéfe,“ povedal jeden z vyhadzovačov, vysoký blondiak, na ktorého striptérky žmurkali, keď sme prechádzali okolo. Priviedol ma do tienistej chodby vedúcej k Priceovej kancelárii, predtým ma však prehľadal, a zároveň mi spôsobil príval nevôle a viac-menej nevhodné vzrušenie. „Má však videokameru.“

Ukázalo sa, že Benny Price, sediaci za obrovským stolom z tíkového dreva, je oveľa očarujúcejší človek, ako som mohla predtým, podľa fotiek urobených počas sledovania, vytušiť. Ale, popravde, nebol pripravený na nakrúcanie a nevedel sa tváriť. Mal krátke čierne vlasy, úhľadne upravené fúzy a koziu briadku. Ale úplne to pokazil kravatou a vreckovkou. Kravatu purpurovej farby mal k čiernej lesklej košeli a úzko pásikovanej veste, a vreckovka, ktorá trčala z vrecka vesty, sa blížila k fialovej. Tým to mal zrátané. Bolo ho treba zneškodniť.

„Chceli ste sa so mnou stretnúť, slečna...“

„Pani... Magentová. Violet Magentová,“ opravila som ho, zachovávajúc si kamennú tvár.

Bodyguard vykročil dopredu a položil mu na stôl videokameru, ktorú našiel v kabelke. „Mne povedala, že sa volá Lois Lanová.“

Nanešťastie, myslím, že mi uveril.

Price sa postavil a zobral kameru. Jeho priame držanie tela malo znamenať hrozbu, poníženie a zastrašovanie. Poznám veľmi veľa žien, na ktoré by táto taktika zabrala. Ja k nim nepatrím.

Keď zapol LCD monitor a pustil video z kamery, sadla som si oproti nemu.

„Volám sa Donna Wilsonová,“ počula som sa rozprávať z druhej strany. Nemyslím z tej druhej strany...

„Toto video som poslala desiatim ľuďom vrátane môjho právnika, kolegu a pedikéra.“ Pedikéra. Snažila som sa nezachichotať. „Ak nezavolám všetkým týmto ľuďom do deviatej večer, vezmú túto nahrávku rovno na políciu. Mám nespochybniteľný dôkaz, zamknutý v bezpečnostnej schránke, že Benny Price, majiteľ a prevádzkovateľ striptízových klubov Patty Cakes, obchoduje s deťmi, a ako otrokov ich predáva do zahraničia. Jeden z desiatich spomínaných ľudí má od tejto schránky kľúč, ktorý odovzdá polícii v prípade, že sa nevrátim živá a zdravá v uvedenom čase.“

Benny ostal chvíľu šokovane stáť, potom vypol monitor a vrátil mi video. Keďže sa zdalo, že mi plne venuje pozornosť, začala som konať. Hlasno som dýchala, prsty som si schúlila do kabelky - úžasnej hodvábnej minikabelky požičanej od Cookie - a zdvihla k nemu odhodlaný a trošku naivný pohľad.

Rozhodne by som nedostala cenu za najobľúbenejšieho človeka roka klubov Patty Cakes. Hoci to Price dobre skrýval, zúril. Prinútil sa ostať pokojný a sadol si naspäť za stôl. „A aký dôkaz to máte?“ opýtal sa ľadovým hlasom.

Vrhla som pohľad späť na kabelku a potom znova na neho, dúfajúc, že to nepreháňam a nevyzerám tam ako deva v ohrození. Musela som to predať, nie doňho všetko naraz natlačiť.

„Od svojho právnika, ktorý bol zavraždený pred pár dňami, som dostala kľúč USE. Povedal, že je na ňom všetko, čo budeme potrebovať, aby sme strčili Bennyho Pricea - vás - za mreže.“

Vtedy sa Price upokojil. Šklblo mu kútikmi úst a ja som vedela, že ten kľúč má. Možno bude natoľko hlúpy...

Otvoril zásuvku v stolíku a vytiahol ho. „Myslíte tento?“

Áno. Bol presne natoľko hlúpy. Zatiaľ čo sa v mojom vnútri odohrával tanec radosti, navonok som začala panikáriť. Angel a Sussman vyšli z miestnosti za Priceom a zdvihli palce. Kamera nahrávala.

„Môžem sa ísť teraz pozerať na striptérky?“ opýtal sa Angel.

So zaťatými zubami som na neho vrhla krátky pohľad a pokračovala v hyperventilovaní. Price sa usmieval jedným z tých úsmevov, aké majú vyššie postavení mafiánski bossovia a riaditelia sanatórií pre starých ľudí. Sussman stál vzadu a pozeral naňho.

„Och, takmer som zabudol,“ ozval sa opäť Angel. Nato ku mne priskočil a rýchlym ťahom mi rozopol vrchný gombík na príliš tesnej blúzke, čím umožnil Priceovi, a azda aj kamere, pekný záber na jamku medzi prsami vo výstrihu. Priceov pohľad ihneď pristál na erotogénnej zóne. Nebezpečenstvo a Will Robinson! Mimoriadne rozptyľovanie. Keď zdvihol pohľad, niekoľko pramienkov vlasov mi kúzelne lemovalo tvár.

Nervózne som si podvihla okuliare. „Môžem vás uistiť, že to nie je ten istý.“ Keď som si zamyslene pomaly oblizla pery, pokračovala som: „Dal mi kľúč USB... viem, že má... povedal, že má dôkaz. Bol zašifrovaný, ale...“

„Že by vám dal zlý kľúč?“ posnažil sa Pierce zdvorilo.

„Nie, to nie je možné. Má... myslím, že vždy má niekoľko tisíc kľúčov vo svojom stolíku, ale...“

„Prisahám, kráska, že môj muž vzal tento kľúč priamo od vášho právnika. Pár sekúnd po tom, ako zomrel.“

Kráska? Za čo ma mal? Za dostihového koňa? Človek by čakal, že muž, ktorý má celý deň okolo seba krásne ženy, by mohol prísť aj s niečím menej staromódnym.

Kým som sa snažila hyperventilovať najlepšie, ako som vedela, bez toho, aby som v skutočnosti hyperventilovala, Price sa postavil, prešiel okolo stola a predklonil sa predo mnou. Sčasti som si bola istá, že tak mohol nado mnou ohŕňať nos a zároveň sledovať, ako sa jeho nová obeť zvíja, ako keď sledujete horieť mravca cez zväčšovacie sklo. Ale z väčšej časti tej časti tak mohol skontrolovať dievčatá.

Angel využil situáciu a pustil sa do druhého gombíka, na tvári mu zažiaril zlomyseľný úškrn. Tvárila som sa, že si zapínam blúzku a v tej chvíli som mu plesla po ruke - malý úchylák. Angel sklamane zvraštil čelo.

„Ide vám o peniaze?“ opýtal sa Price s takým chladným pokojom, že ani peklo by neroztopilo jeho hranú odvahu. Naznačil blondiačikovi, aby odišiel.

Zalapala som po dychu, neschopná ďalej sa mu pozerať do očí - teoreticky -, a prikývla som.

Natiahol sa a vzal mi okuliare. Vina, celá neľútostná vina, z neho vytiekla a roztiekla sa mu pri nohách. „A vy ste sa rozhodli, že si sem len tak prídete a nejaké si odo mňa vypýtate.“ „Áno. Mám... problém. Kvôli smrti právnikov budem mať vo firme audit.“

„Aha,“ prikývol, zložil okuliare a položil ich na stôl. „A boli ste zlé dievča.“

„Vy... zabili ste ich? Boli ste to vy?“ Bez toho, aby som zdvihla hlavu, som na neho pozrela cez mihalnice. Zdalo sa, že si to užíva.

„Pravdaže nie. Mám na to ľudí.“

Doriti. Už viac vyhýbavý ani nemôže byť. Potrebujem priznanie, a nie čiastočné vyhlásenia, z ktorých by ho vysekal každý právnik hodný ceny, ktorú by zaňho mohol Price vyvaliť.

Chcela som sa postaviť, ale bol až neuveriteľne blízko. Obtierala som sa okolo neho, uisťujúc sa, že ramenom sa dostanem poza neho. „Poslali ste mužov zabiť mojich právnikov? Prečo by ste to robili?“

Ako u väčšiny zločincov, arogancia bola jeho záhubou. Zovrel mi rameno a pomohol mi vstať. „Pretože môžem.“

Po tom, čo som sa šokovaná nadýchla, som sa mu pokúsila vytrhnúť zo zovretia. Tvárila som sa, že sa tvárim pokojne, keď som vyhlásila: „Odchádzam.“ Práve sa priznal k spoluvine. Je absolútne vylúčené, že sa odtiaľto dostanem živá.

„Prečo sa tak ponáhľate?“

„Ak sa neukážem večer do deviatej, pôjdete do väzenia.“

Price sa pozrel na hodinky, pritiahol si ma bližšie k sebe a zovrel v náručí. „Tak to máme takmer tri krásne hodiny na to, aby sme zistili, kto sú vaši priatelia.“

Zvláštne, ale strach som predstierala stále s menšou a menšou námahou. Myknutím hlavy som dala signál Angelovi. Prikývol a odletel, ale Sussman tu ostal ako prikovaný a s príznačnou nenávisťou v očiach.

„Takže, aby som vám odpovedal na otázku, áno, zabil som tých troch právnikov.“ Prstom mi prebehol po kľúčnej kosti a zašiel mi ním do výstrihu medzi prsia. „Ale vy nemusíte byť na rade.“

Áno, presne tak. Tlačila som mu do hrude úplne bezmocná. Vážne, ako dlho im môže trvať, kým sa vrútia do miestnosti? Jediné, čo musel Angel urobiť, bolo potiahnuť strýka Boba za kravatu, a tak mu dať znamenie, aby sem poslal ozbrojených mužov. Nešlo o operáciu mozgu.

„Myslíte, že sa môžeme dohodnúť?“ opýtala som sa od strachu zadychčaným hlasom.

Nechutný úsmev mu roztiahol predtým peknú tvár. Tvár vraha a únoscu, ktorý predával deti na otročinu. Alebo na horšie. Stisol mi hrdlo a sklonil hlavu k jednému kútiku úst. Začínala som si myslieť, že som ho podcenila.

Zrazu začalo blikať červené svetlo, ktoré mal Price na stole. Prekvapene sa vystrel, keď vletel do miestnosti bodyguard.

„Poliši,“ zakričal strážca a Price na mňa vrhol šokovaný pohľad.

Mohla som byť duchaplná a povedať niečo ako Nech vám na zem nepadne mydlo. Ale pohľad na Priceovu tvár ma presvedčil, aby som si zahryzla do jazyka. Tentoraz výnimočne. Vyzeral, neviem... nazlostene. Očervenel za zlomok sekundy.

Skôr ako som ho stihla upozorniť na nebezpečenstvá z náhleho zvýšenia krvného tlaku, zdrapil ma za ruku tak silno, že mi ju mohol zlomiť, a pritlačil ma k stene. Ibaže to nebola stena. Otvoril sa vchod do tmavej chodby, ktorá mala z jednej strany obojstranné zrkadlá. Videli sme rovno do kancelárie.

Kým som sa Pierceovi vzpierala, bojová jednotka vtrhla do miestnosti, zrazila bodyguarda k zemi a hľadala ma. Zhlboka som sa nadýchla a pripravovala sa, že budem kričať, kým ma Price ťahal po chodbe, ale obrovskú ruku mi pritisol na tvár, čo malo od nežnosti priďaleko. Odstavil ma tak od možnosti kričať i dýchať. To bolo nahovno. Modrá sa mi teda vôbec nehodí.

A v tom som zacítila Reyesa. Cítila som ho ešte pred tým, ako som ho uvidela. Obliala ma vlna horúčavy a sledovala som, ako sa pred nami zhmotnil. Víriaca tmavá masa dymu, hustá a zreteľná. Vzduch bol odrazu nasiaknutý hnevom, molekuly vody dosiahli bod varu a pokožka ma od tej horúčavy pálila. Zdesenie mi zovrelo hrdlo. Ako vysvetlím ďalšie rozštiepenie miechy?

Keďže som vôbec nemohla zakričať, na čo som myslela - čo v podstate bolo Len pokojne, chlapče! -, formulovala som si v hlave príkaz. Predtým dokázal prečítať moje myšlienky. Azda to urobí aj teraz.

Ani sa neopováž, myslela som si. Veľmi intenzívne. Snažila som sa mu do hlavy premietnuť svoje myšlienky cez stenu jeho hnevu.

Prenikavý zvuk tasenia meča ustal a Reyes sa zastavil. Aj keď som mu nevidela do tváre, cítila som, ako na mňa uprene pozerá spod kapucne.

Ani nad tým nerozmýšľaj, Reyes Farrow.

Naklonil sa cez nás a zavrčal na mňa, ale trvala som na svojom. S kopajúcimi nohami a ohňom v pľúcach som si pomyslela: Urob to, a nakopem ťa.

Hmota ustúpila dozadu, zdanlivo prekvapene z toho, že by som sa mohla vyhrážať. Ale nemala som čas znepokojovať sa tým. Alebo uvažovať o tom, ako presne by som túto vyhrážku mohla splniť.

Šklbanie sa v Priceovom zovretí nikam neviedlo. Nadišiel čas prebudiť vo mne nindžu. Prvý pohyb, ktorý mi prišiel na um, bolo kopnúť útočníka do pišťal. Dobre namierený kop by mohol zložiť aj mohutnejších protivníkov. A s vysokými ihličkami? Ani nehovorím.

Kým som sa v duchu pripravovala na kopnutie a rozmýšľala, čo potom, pocítila som v krku ostrú bolesť, ktorá sa tiahla dolu miechou, uvidela som nával bielej žiary a počula hlasnú ozvenu prasknutia. Mihnutím oka som sa premenila na želatínu. Ešte pred tým, ako som upadla do bezvedomia, som si stihla uvedomiť, že Price mi zlomil väzy. Hajzel.

Viac-menej som čakala, že budem počuť zvuk trúbok alebo spev anjelov, ba dokonca hlas mojej mamy vítajúci ma na druhej strane. Myslím, že som bola dosť dobrý človek Celkovo vzaté. Samozrejme, že by som sa vybrala smerom hore.

Namiesto toho som počula kvapkať vodu, pomaly a pravidelne, ako údery srdca, ktoré už nemá síl pokračovať. Cítila som špinu, cement a chemikálie. A v ústach krv.

Trvalo mi len pár sekúnd, kým som si uvedomila, že Reyes je nablízku. Cítila som ho. Jeho silu. Prudký hnev.

Otvorila som oči a letmo, bez pohnutia, som sa poobzerala, pre prípad, že by bol Benny Price nablízku. Nechcela som, aby ma videl pri vedomí a skúsil dokončiť, čo začal. Boli sme v malom sklade. Poličky s náradím a čistiacimi prostriedkami lemovali kvádrovú stenu. Reyes sedel na jednej z nich, balansoval len na špičkách prstov ako dravý vták, ale k dverám sa nepozeral a už vôbec sa nedíval na mňa.

Presne tak, bol nahnevaný. Stále ho zahaľovala tmavá látka plášťa, kapucňu mal zloženú, takže mu bolo vidieť tvár i vlasy. Plášť ho celého obkolesil. Bol pokojný, vyčkával podobne ako jeho meč. Smrtiacu zbraň mal vytasenú, rukoväť zvieral v pevnom stisku a hrotom sa dotýkal podlahy z cementu. Bolo to prvý raz, čo som ho naozaj videla. Mal rovnú čepeľ, ako aj iné meče, ibaže oveľa dlhšiu so zahnutými okrajmi, na ktorých boli zlovestne vyzerajúce hroty. Pripomínalo mi to dve veci: stredoveké mučidlo a jeho tetovanie.

„Som nažive,“ zachripela som, keď som si uvedomila, že Price s nami v miestnosti nie je.

„Len tak-tak,“ povedal a stále sa na mňa nechcel pozrieť.

Ale ako? Priložila som si ruku ku krku a pošúchala si ho. „Zlomil mi väzy.“

„Pokúšal sa zlomiť ti väzy.“

„Mne to pripadalo, akoby sa mu to podarilo.“

Reyes sa nakoniec ku mne otočil. Sila jeho pohľadu mi vyrazila dych. „Nie si ako ostatní ľudia, Dutch. Nie je to také jednoduché.“

A ty nie si ako nič, s čím som sa doteraz stretla. Dlho sme si hľadeli do očí, kým som sa neúspešne snažila dostať do pľúc vzduch. Potom nás prerušil mužský hlas.

„Kto je tam?“

S námahou som sa čiastočne posadila, čiastočne kolísala. Otočila som sa a uvidela muža so zaviazanými očami, ako sa krčí v rohu miestnosti. Mal prešedivenú bradu, husté tmavé vlasy a kolár, aký mávajú rímskokatolícki kňazi.

„Otec Federico?“ opýtala som sa.

Nehýbal sa, potom súhlasne pokýval hlavou.

Zásah!

Bol nažive. Ja som bola nažive. Deň sa zlepšoval a zlepšoval. Až kým som nepocítila na spánku zbraň.

Skôr než som sa vôbec mohla otočiť k Priceovi, vo vzduchu som začula švihnutie mečom. Zbraň padla neškodne na zem, Price sa zohol a vykríkol od bolesti.

Doriti. Ocko ma zabije.

Odplazila som sa z Priceovho dosahu, vrátila sa po zbraň a potom som sa znova odplazila. Zvíjal sa od bolesti, držiac si zápästie a kývajúc sa na kolenách. Väčšina ľudí s rozštiepenou miechou sa nemohla kývať na kolenách. Pozrela som sa hore, ale Reyes sa rozplynul do tmy a dymu a zmizol, skôr ako som stihla niečo povedať. Ale prisahala by som, že keď to spravil, naširoko sa usmieval.

„Čo... čo si mi urobila?“

To bola dobrá otázka. Čo mu Reyes urobil? Ako zvyčajne, po krvi ani stopy.

Pribehol Sussman, vyhodnotil Priceov stav, prikývol hlavou smerom ku mne a znova vybehol von.

„Nemôžem hýbať prstami.“ Price nariekal a slintal. Bolo to celkom groteskné. Reyes mu musel pretrhnúť šľachy v zápästí, alebo čo. Paráda.

Stále som mu mierila zbraňou na hlavu, ponáhľajúc sa pritom k otcovi Federicovi. Keď som ho začala rozväzovať, do miestnosti vletel Angel a po ňom neupravený strýko Bob, hoci som nevedela pochopiť, ako sa Angelovi podarilo doviesť ho sem.

Dnu nabehli ďalší dvaja v uniforme a vzali Pricea, a potom si strýko Bob kľakol vedľa mňa. „Charley,“ povedal a v tvári sa mu zračili obavy. Palcom mi utrel ústa. Asi som tam mala krv z toho, ako ma Price zovrel. „Si v poriadku?“

„Žartuješ?“ opýtala som sa, snažiac sa otcovi Federicovi stiahnuť pásku z očí. „Zvládla som to s prehľadom.“

A potom nastal ten zvláštny moment. Ako návrat do reality alebo niečo také. Strýko Bob mi zobral zbraň, pomohol rozviazať otcovi pásku a keď mu odkryl oči, pohľad na mužovu tvár, na tú vďačnosť a úľavu ma úplne ochromil. Strýko sa na mňa zadíval, a jeho výraz bol taký jemný a plný obáv, že som sa mu vrhla do náručia a držala ho tak dlho, ako som si trúfala. V jeho objatí som sa cítila ako v nebi, len menej pompézne.

Určite to bola úľava. Z toho, že žijem. Že sa našiel otec Federico. Že sme chytili Pricea. Kým som sa vyhrievala v Ubieha objatí, bojovala som so slzami, aby ma celú nezaplavili. Teraz nebol čas na slzy. Dokázala som byť tvrdé dievča.

Vtom som na pleci zacítila ruku a vedela som, že je to Garrett.

„Takže teraz sa už môžem ísť pozrieť na striptérky?“

Vykukla som ponad Ubieho plece na vyškierajúceho sa Angela bez krídel. Objala by som aj jeho, ale vyzerá to čudne, keď objímam mŕtvych na verejnosti.

„Potiahol ma za kravatu,“ odvetil strýko Bob, keď som sa opýtala, ako nás našiel.

„Angel ťa potiahol za kravatu?“

„Priviedol ma priamo k tebe.“

Sedeli sme v konferenčnej miestnosti na stanici a pozerali video s priznaním Bennyho Pricea. Už bolo poriadne neskoro a nahrávku sme si prehrali asi sedemstokrát. Myslím, že Garrett ju pozeral najmä kvôli záberom na dievčatá. Vyzerali, že medzi sebou vychádzajú veľmi dobre.

„Musím ti povedať, Davidsonová, som ohromený,“ utrúsil s očami stále nalepenými na obrazovke. „Malo to gule.“

„Prosím,“ povedala som a zakašlala, „malo to vaječníky. A tie mám dva.“

Otočil sa ku mne, v tvári mu zažiaril nový výraz pochopenia. „Hovoril som ti, že som vyštudovaný gynekológ? Ak tvoje vaječníky budú niekedy niečo potrebovať...“

Prevrátila som oči, vstala od stola a bosá odkrivkala k dverám. Kým skutočnosť, že Price mi pri pokuse o útek takmer zlomil väzy, som skryť dokázala, skutočnosť, že som si pri návrate do dodávky vyvrtla členok, už nie. Blbé ihličky. Takže teraz ma zabíjali krk a členok.

Medzitým sa tu zastavili Barber a Elizabeth, aby mi povedali, že našli otca Federica. V nemocnici. Akurát boli trochu sklamaní, keď som im povedala, že je tam preto, lebo sme ho tam doviezli my. Nebol na tom najlepšie, ale prežije to.

Koniec koncov, bol to veľmi úspešný deň. Mali sme kľúč USB, video a svedectvo otca Federica. Benny Price pravdepodobne strávi celý život vo väzení. Alebo aspoň väčšinu. Pravdaže, bude sa musieť naučiť používať ľavú ruku, pomyslela som si a v duchu som sa zasmiala.

A strýko Bob si pripíše všetky zásluhy, ale tak to jednoducho má byť. To, že som sa stala súkromnou vyšetrovateľkou, však poslúžilo ako vysvetlenie mojej prítomnosti na oddelení. Už sme viac nemuseli vymýšľať dôvody, ako vysvetliť, prečo som bola na mieste činu alebo čo za konzultanta presne som. Bola som súkromná vyšetrovateľka. Ľudia sa potom konečne prestali vypytovať.

„Nikdy si mi nepovedala ich mená,“ zavolal na mňa Garrett.

Otočila som sa a nechápavo podvihla obočie.

Garrettovou tvárou prebleskol zlomyseľný úškrn. „Poznám mená Nebezpečenstvo a Will Robinson, ale tie dve si mi nespomenula.“ Pohľadom mi zablúdil dolu k bruchu.

„Dobre,“ prikývla som a netrpezlivo si povzdychla. „Ale nemôžeš sa z ich mien smiať. Sú veľmi citlivé.“

Zdvihol ruky. „Nikdy.“

Vystavila som ho varovnému pohľadu, a potom som ukázala na oblasť ľavého vaječníka. „To je Teleportujte ma.“ Nato som ukázala vpravo. „A toto je Scotty.“

Garrett si skryl tvár do dlaní a chichúňal sa. Nemal sa pýtať.

„Počkaj ma,“ povedal strýko Bob. Ponúkol sa, že ma odvezie domov, keďže nohu som mala zabalenú v ľade.

„Dobrá práca, Davidsonová,“ povedal jeden z policajtov, keď som vyšla von. Prítomné osadenstvo stanice sa postavilo, usmievalo sa a súhlasne pokyvkávalo hlavami. Bol to ich spôsob, ako mi zablahoželať. Po rokoch nepriateľských pohľadov a uštipačných poznámok to pôsobilo trocha znepokojujúco.

„Zajtra ti odovzdáme džíp,“ sľúbil mi Garrett nasledujúc nás von. Pomohol mi do Ubieho SUV a uistil sa, že som sa pripútala. „Dobrá práca,“ hlesol nečujne, keď sme vychádzali z parkoviska. Celé to začínalo byť trošku vtieravé.

Len čo som sa vrátila do bytu, cítila som sa tisíckrát lepšie.

Predtým som si neuvedomila, že som unavená. Strýko Bob mi pomohol dnu a čakal, kým som sa neprezliekla do pyžamy, aby sa mi mohol ešte raz pozrieť na členok.

Keď som bola hotová, prišli za mnou do izby moji právnici.

„Dokázali sme to,“ povedala Elizabeth a tvár jej žiarila vzrušením.

„Áno, dokázali sme to.“ Podišla som k nej do mrazivého náručia.

„Takže čo teraz?“ opýtal sa Barber.

Pozrela som sa na neho takmer smutne. „Teraz prejdete.“

Elizabeth sa otočila a vykročila k nemu. „Ak niekedy pôjdeš tým smerom, som v prvom hrobe napravo v novej časti.“

Zasmial sa. „Ja som oveľa ďalej na druhej strane. Pohreb som mal... pekný.“

„Aj ja.“

„Možno sa mýlim,“ prerušila som ich, potláčajúc smiech, „takže nie aby ste ma prišli strašiť alebo niečo podobné, ale som si takmer istá, že tam, kam pôjdete, sa budete stretávať. Mám silné tušenie, že priatelia a milujúci sa ľudia sú tam veľmi blízko seba.“

„Je to také zvláštne,“ skonštatovala Elizabeth. „Cítim, akoby som už chcela ísť. Takmer akoby som nemala na výber.“

„Cítim to rovnako,“ povedal Barber. Vzal ju za ruku, ako keby sa chcel pripútať.

„Volanie je silné,“ vysvetlila som. „Čo myslíte, prečo vás nie je na Zemi viac? Volanie je hrejivé a lákavé a je to miesto, kde máte byť.“

Pozreli sa na seba a usmiali sa. Bez ďalšieho slova boli preč. Z mojej perspektívy boli prechádzania na druhú stranu tak trochu, ako keď sledujete ľudí miznúť priamo pred vašimi očami. Cítila som, ako ich cezo mňa unášalo. Ich emócie. Obavy. Nádeje a sny. Ale musela som cítiť i nenávisť, nepriateľstvo alebo závisť. Väčšinou som cítila ohromný zmysel pre lásku. Zakaždým, keď niekto prešiel, moja viera v ľudstvo narástla.

Elizabeth zanechala všetok svoj majetok neteriam a synovcovi a Barber pred niekoľkými rokmi uzavrel vysokú životnú poistku. Z jeho matky sa stane veľmi bohatá žena. Aj keď som si istá, že by si viac želala syna, dúfam, že jej to zabezpečí trochu pohodlia. Koniec koncov, napísal matke list, rovnako ako Elizabeth a Sussman, a hoci jeho list nebol taký... dojímavý, bola som si istá, že j u to po teší.

Otočila som sa k Sussmanovi. „A čo vy?“

Pozeral von oknom. Sklonil hlavu. „Nemôžem odísť.“

„Patrick, budú v poriadku.“

„Ja viem. Pôjdem, ale teraz ešte nie.“

Zmizol, skôr ako som stihla niečo povedať.

„Hej, opuchlina.“

Otočila som sa k tete Lillian a takmer som nahlas vykríkla, keď som videla, s kým prišla. Namiesto toho som sa však prinútila k úsmevu a povedala: „Hej, teta Lil, pán Habersham.“ Pán Habersham bol ten mŕtvy muž z 2B, kvôli ktorému som vymyslela transcendentálny repelent.

Boli samý zamilovaný pohľad a smiech, až ma z toho trochu naplo.

Ale teta Lillian mala na nežnej, zvráskavenej tvári ten najsladší výraz. „Ideme do reštiky Margarita Grill ovoňať homáre, potom budeme sledovať východ slnka a medzitým asi budeme mať vášnivý, nechránený živočíšny sex.“

Č-č-čo? Dokonca aj môj vnútorný dialóg sa zasekol. Nemôžem uveriť tomu, čo práve povedala. V Margarita Grille podávajú aj homáre? „Okej, teta Lil, zabav sa!“

Dobre, priznávam, že predstava, ako títo dvaja majú vášnivý, nechránený živočíšny sex, bola trochu strašidelná, najmä preto, lebo teta nemá nijaké zuby, ale úprimne, teplota ich tela bola pod bodom mrazu. Nakoľko vášnivý mohol byť?

Dokrivkala som naspäť do obývačky a rozmýšľala, či poviem Ubiemu, čo robí jeho úžasná teta, ale potom som sa rozhodla, že nepoviem.

„Stále nemôžem uveriť, že sa ti to podarilo,“ povedal krútiac hlavou, kým mi odväzoval členok. „Zvládla si ožratého pasáka odhodlaného ponaprávať ti tvár, trojmetrový pád zo strešného okna, a nie jeden, ale dva pokusy o vraždu, a nakoniec ťa dostane ihličkový opätok. Vedel som, že sú to nebezpečné veci.“

„Genetický predpoklad na duševnú chorobu je taktiež nebezpečný, ale nebudem sa sťažovať.“

Zasmial sa a hodil obväz na pohovku zo sekáča. „Opuch sa zmenšil. Oveľa. To je úžasné.“

Opuch sa zmenšil. Myslím, že Reyes mal pravdu. Mám sklony vyliečiť sa brutálne rýchlo v porovnaní s mojím okolím. A chce to veľa námahy zložiť ma. Očividne. „Nemusíš mi to znova obväzovať. Je to už miliónkrát lepšie.“

„Dobre, myslím, že teda pôjdem. Ale musím ti ešte niečo povedať,“ dodal, keď sa postavil a zamieril k dverám. „Spojil som sa so svojou priateľkou sudkyňou. Preveruje tvoju žiadosť.“

Každú bunku mi zaplavila úľava. Teraz bude treba vymyslieť, ako zastaviť štát natrvalo, v prípade, že Reyes sa z toho nedostane.

„A dostali sme hlásenie. Otec Federico sa má v nemocnici dobre a posiela vrelú vďaku. Teddy je teraz s ním. Otec by ťa rád videl, keď pôjdeš okolo.“ Otočil sa a opäť sa vybral k dverám, potom zastal a poškrabal sa na hlave. „A okresný prokurátor začne pracovať na papieroch potrebných na prepustenie Marka Weira hneď ráno.“ Zase sa vybral k dverám a zastavil... zase. Snažila som sa nesmiať. Takýmto tempom sa domov nikdy nedostane.

„Och,“ vzdychol. Vytiahol zápisník a listoval. „A zdá sa, že útočník, ktorý ťa chcel včera zraziť k zemi, ten Zeke Herschel, bol na ceste stať sa masovým vrahom. Nebola si prvým človekom, po ktorom šiel. Chvalabohu, že si to zastavila.“

Dych sa mi zasekol v hrudi, pľúca sa zväčšili, odrazu ochrnuli a po chrbte som cítila bodanie. „Čo... čo to hovoríš?“

„Dnes popoludní zavolali k nemu do domu políciu. V spálni sme našli jeho ženu, naloženú v kaluži vlastnej krvi.“

V miestnosti sa zotmelo a začala som strácať pôdu pod nohami.

„Jeden z najhorších prípadov domáceho násilia, aký som kedy videl.“

Bojovala som s gravitáciou, šokom a pateticko-panickým odmietnutím. Realita ma však stiahla rýchlo k zemi a nakopla ma do zadku. „To nie je možné.“

„Čo?“ pozrel sa na mňa strýko Bob a podišiel o krok bližšie.

„Herschelova žena. Nemohla to byť ona.“

„Poznala si ju?“

„Ja... istým spôsobom.“ Nemohla byť mŕtva. Sama som ju vysadila na letisku. Hneď nato som stretla Herschela v bare. Neexistuje, aby to bola ona.

„Charley.“ Strohosť v strýkovom hlase pritiahla moju pozornosť. „Poznala si ju? Je ešte niečo, čo by som mal o tomto prípade vedieť?“

„Mýlite sa. Nebola to jeho žena. Musí to byť niekto iný.“

Ubie si vzdychol. Dennodenne sa stretával s odmietaním, bola to súčasť jeho práce. „Je to pani Herschelová, zlatko. Teta pani Herschelovej, v obave, čo s ňou je, lebo o nej dlho nepočula, priletela za ňou z Mexika. Dnes popoludní identifikovala jej telo.“

Ponorila som sa do gauča, potom do seba a potom do bezvedomia. Neviem, kedy strýko Bob odišiel. Nebola som si istá, či spím alebo bdiem. Neviem, kedy som zliezla na podlahu a skrútila sa do deky, ktorú som mala schovanú v rohu. A nebola som si istá, kedy - nemyslím však presný čas - sa zo mňa stal kolosálny babrák, ktorým som sa dnes neslávne stala.