Pozor!!!
Ako viem, že veľmi často nepridávam pokračovanie príbehu a ani sa veľmi blogu nevenujem. A veľmi ma to mrzí, ale v posledných mesiacoch som nemala čas. Najprv som sa pripravovala na monitor a potom na prímačky. Aj napriek tomu som si všimla, že veľa ľudí chodí na môj blog. Len čo ma mrzí najviac je to, že nekomentujete. A preto rozmýšľam, že blog zruším. Pretože neviem či má ešte zmysel pokračovať v písaní. A či vôbec sa vám páčia moje príbehy. Preto ak nebudem mať k aspoň jednému článku dáke komentáre s vašimi vyjadreniamy tak blog 30. apríla ruším. 
                                                      Mitchelle

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 9

Sedela som na svojom koženom kresle. V mysli som si prehrávala udalosti posledných dvoch týždňov. Dostali sem sa bližšie k rozlúsknutiu záhady združovania vlkolakov.Liam nám veľmi pomohol, ale stále nepovedal všetko. Každý deň, keď rozoberáme taktiky, príde s niečim novým. Ako napríklad tri dni do zadu - sedela som v kuchyni za barovým pultom a prezerala som si svoje staré denníky ešte z čias Akadémie.Keď sa prikradol ku mne a čítal mi spoza chrbta poznámky, čo som si robila. Po desiatich minútach vyrukoval s tým, že on vie, kde sa nachádzajú zvyšky knižnice, ktorá sa nachádzala v Akadémii.Skoro som sa zadusila kávou.Potom zmizol na jeden deň a nikomu nič nepovedal. Zjavil sa večer v bare s kopou starých kníh a zvitkov. V tej chvíli som myslela, že ho roztrhnem ako hada a zároveň ho udusím k smrti.Potom je tu Harry.To je jedno veľké tajomstvo. Tvári sa, že ho nič nezaujíma, ale to nie je pravda. V skutočnosti on zistil, kde sa združujú vlkolaci, ale nechce si to priznať.Ian, tak ten je ešte väčšia záhada ako Liam.Cítim s neho, že niečo vie, ale nechce to povedať. Akoby sa bál našej reakcie. Myšlienky si predo mnou chráni a nepustí ma do svojej hlavy. Vždy, keď sa s neho snažím niečo dostať, odbije ma vetou.Ale, švagrinka, vieš, že tebe poviem všetko.Mám taký pocit, že je v tom zapletený aj jeho brat, ale nie som si tým istá.Aleci - ten je stále rovnaký.Pred ostatnými sa správa ako decko, ale keď sme sami, je vážny čo sa u neho tak často nevidí.Všetko je v poslednej dobe ťažké. Neviem, čo mám robiť. Ako sa chovať. Liama milujem stále rovnako, ale on sa správa ako keby nemal city. Je to úplne iný Liam, ako si pamätám, aj keď on tvrdí, že sa správa rovnako.Ten deň, keď prišiel, sa nevyriešilo nič.Len to, že sa Harry presťahoval do mojej kancelárie a Liam ku mne do bytu.Od vtedy máme tichú domácnosť. On zo svojej izby skoro vôbec nevychádza a som stále zaneprázdnená prekladom kníh, čo doniesol Liam. Nohou som sa odrazila od podlahy a v kresle som sa začala točiť.„V štvrtej knihe Darienovej som našla zmienku o pomste. Nie som si presne istá, čo to má znamenať, pretože väčšina textu je písaná runami a tie ja neovládam. Ale ide o jednu s jeho vízii. Každý s nás vie, že jeho predpovede budúcnosti boli presné. Predpovedal vypuknutie vojny a aj pád Akadémie. Lenže nie som si istá, či o má byť pomsta za voju, alebo za niečo iné. Totižto v tom texte, čo viem preložiť, sa vojna ani raz nespomenula.“Povedala som len tak do vzduchu, čím som upútala pozornosť na seba. Liam naklonil hlavu na bok a jemne sa usmial.„Večer ti pomôžem s prekladom rún.“Aleci sa pozrel na knihu v mojom lone a prevrátil oči, vedel, že viem čítať runy. Veď on sám ma to naučil.Ian sa len zamračil a ďalej pozeral do mapy, kde sme mali vyznačené územia, na ktorých sa nachádzali vlkolaci. Harry mykol plecom a ďalej sa venoval jedeniu svojho kebabu. A Kris, ktorý sa k nám pridal len včera večer, po tom, čo našiel telo ďalšieho mŕtveho upíra, sa zatváril nechápavo.„Nepatrím síce k najmladším, ale kto je Darien a o akých proroctvách hovoríš? V našom svete sa prorok neobjavil už najmenej dvetisíc rokov.“ Zamračene leštil svoj meč. Naklonila som hlavu na bok, síce Kris naozaj nepatril k najmladší, ale stále bol dosť mladý.Premenili ho v rokou tisíc sedemsto devätnásť, keď mal devätnásť rokov a ku mne do klanu sa pridal tri roky na to. A Dariena v skutočnosti nepozná nikto. Bol utajovaný Akadémiou.„Darien bol v skutočnosti dieťa. Premenili ho v jeho trinástich rokoch. Bol zavretý v jednej z veží Akadémie. Vedelo o ňom málo ľudí. Medzi nimi som bola ja, môj brat, Ian a jeho brat Josh. Vlkolaci sa o ňom dozvedeli keď Josh zradil. A prezradil všetky tajomstvá Akadémie. Máš pravdu, že podľa známej histórie sa v našom svete neobjavil už viac ako dve tisíc rokov prorok, ale Darien bol jasnovidec. Tí čo o ňom vedeli ho pokladali za proroka, ale nikto nepoznal rozsah jeho moci. On sám sa rozprával iba s jednou osobou, a tej odhalil svoje tajomstvá. Lenže tá osoba nie je známa. A ak by sme aj zistili, kto to je, bolo by nám to na dve veci, pretože všetci jeho služobníci sú mŕtvi. Síce netuším ako, ale Liam odniekiaľ vyhrabal všetky jeho knihy. Pretože knižnica z Akadémie vyhorela ešte s prvou vlnou vojny,“ uviedla som Krisa do obrazu a ďalej som sa venovala knihe v mojom lone.V ten istý deň, ale večer som sedela v obývačke obkolesená množstvom papierov. A čakala som na Liama. Sadol si ku mne, oblečený iba v teplákoch a s hrubou knihou v rukách. „Môžeme začať,“ povedal. Prikývla som a otvorila som knihu. „Z toho mála, čo viem o runach, toto je voda. A tento znak je sila. Lenže, to potom nedával zmysel, pretože sa to nachádza hneď vedľa seba a oddeľujú ich len dve runy.“ „V skutočnosti to dáva zmysle. Kde si prečítaš celú vetu. Sila sa nachádza vo vode. To je preklad celej vety, ale to ty vieš. Runy poznáš dokonale."„Fajn, máš pravdu runy poznám dokonale. Ale to som si myslela aj o tebe. Ale mýlila som sa. Čo sa to s tebou stalo?“ Nadvihol obočie a sarkasticky sa usmial a jeho vlčie oči sa naplnili trpkosťou.„Ja som stále rovnaký. Neviem, na čo narážaš.“„Na čo narážam? Prečo máš vlčie oči aj keď nie je spln. Si zatrpknutý, protivný. To nie je Liam, akého som poznala. Pretože ten Liam, ktorý ma zachránil, taký nebol. Bol milý, vysmiaty a mal modré oči, ktoré bolo naplnené iskrami šťastia. Ten Liam pomohol zranenej upírke, keď sa pokúsila utiecť zo zámku jeho otca a pri tom si znova otvorila rany. A skoro vykrvácala. Ten Liam pomohol upírke, keď na ňu zaútočil vlkolak. Ulrik tak si ho nazval nie? Ten Liam neposlúchol svojho otca, keď mu prikázal, aby zabil upírku, ale on ju zachránil. Toho Liama som milovala.“Ani neviem ako, ale pritískala som ho ku stene a držala som ho pod krkom. Pozrela som mu do očí.Očakávala som, že sa znova pozriem do tých bezcitných vlčích očí, ale opak bol pravdou.Pozrela som sa do nádherných modrých očí.„Môj Liam,“ šepla som.A prilepila som svoje pery na tie jeho.Bozk bol zo začiatku jemný, len sme sa oťukávali. Lenže postupne sa stupňoval, až sa stal vášnivý a žiadostivý. Odlepili sme sa od steny a naslepo sme sa snažili dostať ku mne do spálne. Cestou sme zo seba strhávali oblečenie.Až sme sa ocitli nahí na mojej posteli.Spojení a konečne spolu. 

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 8

Ráno ma zobudila vôňa vyprážanej slaninky a vajíčok. Posadila som sa a rozospato som sa poobzerala okolo seba. Bola som v mojej spálni. Takže to bolo v poriadku. Lenže kto varí v mojom byte. Aleci to nebude ten sa vareniu vyhýba ako čert krížu. Potichu som prehodila nohy na kraj postele a opatrne som sa postavila.

Z kúta izby som zobrala golfovú palicu a prešla som ku dverám. Potichu som vošla do obývačky a kráčala som do kuchyne.

Pri sporáku stál nejaký chalan. Skríkla som a zahnala som sa palicou. Tresla som ho po hlave. Sklátil sa na zem ako hruška.

Golfovú palicu som pustila na zem a čupla som si k tomu chlapcovi. Nedýchal. Ups. Asi som ho zabila.

Vyskočila som na nohy a utekala do obývačky. Tam som z konferenčného stolíka zobrala môj telefón a vytočila som Iana.

„Prosím.“ ozval sa jeho hlas po dvoch pípnutiach.

„Ahoj tu je Aleksia. Prosím ťa mohol by si prísť ku mne do bytu práve som asi dakoho zabila golfovou palicou.“

„Čo si spravila? Za chvíľu som u teba.“

Zložil. Pochodovala som po byte a nervózne som sa pozerala na dvere. Po pár minútach sa ozvalo zaklopanie. Pribehla som k ním a otvorila som. Stál tam Ian a niekt zahalený v kapucni.

„Tak kde máš tú mŕtvolu švagrinka?“ škeril sa Ian.

„Je v kuchyni.“

Prikývol s zamieril do nej. Ten neznámi išiel za ním. Ja som poslušne cupitala tiež. Tesne pred kuchyňou som zastala a poobzerala som sa okolo seba.

„Asi viem kto to bol.“

Ian zastal a ten neznámi tiež.

„Kto?“

„Včera večer keď som išla z klubu som zacítila vlkolaka. Vydala som sa po jeho stope.

A tam som sa stretla s mojim posledným živím bojovníkom Krisom. Toho vlkolaka sme zahnali do slepej uličky.

No rozprávali sme a vysvitlo, že chce pomôcť. Tak som ho zobrala k sebe do bytu. Lenže v tedy bol vo vlčej podobe. A mám taký pocit, že dnes ráno to bol v kuchyni on.“

Priznala som previnilo. Ian sa rozosmial a pokrútil hlavou.

„Tak poď ideme skontrolovať tú tvoju mŕtvolu,“ natiahol ku mne ruky.

Povzdychla som si a prešla som k nemu. Keď som prechádzala popri tom zahalenom neznámom zacítila som známi pach.

Lenže som ho nevedela rozoznať.

„Žije?“ spýtala som Iana.

Ten zdvihol hlavu a jemne sa usmial.

„Harry.“

Ten neznámi prehovoril. Ten hlas. Nie to nemôže... Aleksia to sa ti iba sníva. Presne teraz sa zobudíš a všetko bude tak ako má byť. Ten vlkolak bude spať na gauči a ty sa stretneš v klube s tým Ianovým kamarátom.

On?

Nie on to nie je.

Kriste Aleksia nájdi si už chlapa chýba ti. Veď ti vieš čo.

A ty si kto? Že mi tu diktuješ čo má robiť.

Ja?? Ja som tvoje rozumnejšie Ja.

No to určite ja som to rozumnejšie.

Hádali sa dva hlasy v mojej hlave. Ale aj tak mi nedochádza skade sa tam nabrali.

Zahryzla som si do pery. A ticho som počúvala moje dva hlasy. Fajn už asi viem prečo ich počujem. To bude tým, že som sa zbláznila. Áno presne tým. Som už stará a a už mi ťuká na karbit.

Fajn ty idiot ja odchádzam.

A kam? Ideš sa vyplakať? Baba.

Css. To ty si baba. A nie idem na WC.

A čo že tam budeš robiť? Smrčko.

Idem otvoriť tajomnú komnatu. A vypustím z tade baziliska a ten ťa premení na sochu a ja budem mať konečne pokoj.

Na to určite keď ťa ten tvoj bazilisk uvidí utečie s krikom.

No no kamarát pozrel si sa už do zrkadla?

Áno, ale mám taký pocit, že ty nie. Ale vieš, čo choď do kúpelne a spýtaj sa ho kto je najkrajší na svete. A vieš, čo ono bude najbližšie storočie menovať ľudí, ktorý sú krajší ako ty.

Mohli by ste už čušať? Zvreskla som po mojich dvoch hlasoch.

„Švagrinka vnímaš?“ mával mi pred očami rukou Ian.

„Ehm. Áno“ neprítomne som zatiahla.

Miesto toho aby ste mi poradili sa tu hádate. Čo myslíte je to on alebo nie?

No nie nie je to on. Je to pápež. Jasné, že to je on a vieš čo ti poviem. Obaja ste už mali ležať na gauči nahý a oddávať sa dobrému, živočíšnemu...

Ničomu. Aj keď nerada, ale musím súhlasiť je to on. Ale nesúhlasím s tou časťou zo živočíšnym...

Ha. ja mám vždy pravdu. Tak poďme strhaj s neho to oblečenie a znásilni ho na tom prekliatom gauči.

Preboha ja som sa vážne scvokla.

Poobzerala som sa okolo seba a hľadala som Iana. Ale miesto toho som našla len toho zahaleného muža.

„Išiel s Harrym von.“

Odpovedal neznámy na moju nevyslovenú otázku. Hej ako si vedel na čo myslím to ja som tá čo vie čítať myšlienky. Chcela som po ňom zakričať.

S tichým povzdychom som prešla ku gauču a hodila som sa naňho. Neznámy mi zdvihol nohy sadol si ku mne potom si ich položil na svoje nohy.

„Skrývaš sa“ šepla som.

„Nie. Len by nebolo dobré ak by sa môj otec dozvedel, že som tu. Jemu priamo pod nosom.“

„Prečo si sa mi v priebehu storočí neozval. Vieš stačil by aspoň jeden list. Som v poriadku, žijem, neboj sa o mňa. Táto jedna veta by stačila.“

„Nemohol som maličká.“

„Prečo?“

„Nechcel som ťa ohroziť. Chcel som aby si žila svoj pokojný život. A ten by si pri mne nemala.“

„To sú výhovorky.“

„Nie to je rozumné vysvetlenie prečo som ťa nevyhľadal.“

„Hmm. Práve sa vo mne hádajú moje dve ja, o ktorých som ani nemala tušenia pokým si dnes neprehovoril. Jedno tvrdí, že ťa mám hodiť na gauč a znásilniť ťa. A to druhé tvrdí, že ťa mám vyhodiť z môjho bytu von oknom. Otázka znie, ktoré má pravdu.“

Pozrela som sa na neho. Stále mal kapucňu a ja som mu tým pádom nemohla vidieť do tváre. Stiahla som nohy s tých jeho a posadila som sa. Preliezla som cez gauč až k nemu a usadila som sa mu do lona.

Opatrne som chytila kraje jeho kapucne a ťahala som mu ju dolu. Kapucňa mu padla na chrbát a on sklonil hlavu.

Otrávene som zavrčala a prinútila som ho pozrieť sa mi do očí.

Šok. Inak to popísať nemôžem.

Presne to som v tej chvíli zažila.

Cez tvár sa mu ťahala obrovská jazva. Oči, ktoré boli kedysi modré boli teraz žlté. Aj v ľudskej podobe mal oči vlka.

Toto nebol môj Liam. Môj Liam mal totiž nádherné modré oči, v ktorých bola vždy iskra šťastia.

Tento neznámi Liam mal oči vlka a bolo plné nenávisti.

Na lícach som pocítila niečo mokré. Boli to slzy. Slzy smútku. Opatrne som sa rukou dotkla jeho líca a palcom som mu prešla po jazve, ktorá sa ťahala popri jeho oku.

Nahla som sa k jeho tvári a jemne som ho pobozkala na pery.

Znova som sa od neho odtiahla a pozrela som mu do očí. Boli modré. Znova v nich boli iskry. Ale pár sekúnd po tom ako som opustila jeho pery tými svojimi znova sa zmenili na chladné vlčie. To ti spravili pre to, že si mi pomohol?“

„Áno“ dostala sa mi chladná odpoveď.

Rozplakala som sa. Nie len, že mi ten bastard zobral Sofii, ale on mi zničil lásku. Prinútil Liama celé storočia pykať za to, že sa zamiloval do nesprávnej osoby. Do mňa.

Ale Thomas Bier sa šeredne mýli ak si myslí, že ja sa stiahnem. Nie ja budem bojovať. A pomstím svojich priateľov. Thomas Bier bude pykať.

všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 7.

Prešla som dlhou chodbou až k dverám mojej kancelárie. Otvorila som dvere a naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Ian sa rozvaľoval na mojom gauči a čítal Joshovú zložku.

„To sú súkromné papiere.“

Zdvihol hlavu a pozrel mi rovno do očí.

„Prekvapilo ma keď som na tej zložke uvidel meno Josh Karsten. Veď koho by neprekvapilo kebyže na zložke v kancelárii upírky, ktorá ani nemôže tušiť čo bola Akadémia a už vôbec nie Josh Karsten plus bol to môj brat.“

No a záhada prečo mi je taký povedomí je vyriešená.

„Ian Karsten. Mladší brat Josha Karstena. Prekvapuje ma, že si tak otvorene priznal, že Josh je tvoj brat.“

Trpko sa zasmial.

„Prečo by som mal niečo popierať pred tebou. Bola si tam. Zažila si to. A prežila si to. Švagrinka ty ma chápeš a vieš, že mi dvaja pred sebou nemusíme nič skrývať.“

Premerala som si ho za tie storočia se veľmi nezmenil. Ostrihal si vlasy a teraz m odstávali na všetky strany. To bolo všetko.

„Ako to, že žiješ. Bolo mi povedané, že všetci moji priatelia sú mŕtvy. A prežil len môj brat. Nechápem to aj keby si prežil vojnu zabili by ťa lebo si brat zradcu.“

Zamyslene som sa pozrela na obraz, ktorý visel na stene. Bola tam Akadémia, nebol to presný obraz ale aj tak stačil na to aby som si spomenula na všetky tie roky, ktoré som tam prežila.

„Dany ma zachránil keď ma zranili a pomohol mi ukryť sa a potom sme spolu odišli do Ameriky. Bol som s ním pár storočí a pomáhal som mu. Ale potom som sa osamostatnil a do teraz som sa ukrýval.

Pred pár mesiacmi som sa stretol s Danym a pýtal som sa ho na klan. Povedal mi, že mám nájsť klan Dark. Trochu mi trvalo než som tento klan našiel ale nakoniec sa mi to podarilo. A dnes som sa mal stretnúť s vodcom ale ty si mi oznámila, že je tu vodkyňa. Takže by som sa s ňou rád stretol.“

Týmto mi dal jasne najavo, že ho moje otázky otravujú. Postavila som sa a prešla som ku gauču. Natiahla som k nemu roku.

„Aleksia Bennet. Zakladateľka a vodkyňa klanu Dark. Zároveň som aj jedna so starších. Teraz iste chápeš prečo som ti kládla tie otázky.“

Dosť zaskočene na mňa pozrel a nakoniec moju ruku prijal.

„Potrebujem o tebe vedieť všetko. Iste chápeš, že teraz keď niekto vraždí mojich priateľov a uniesol moje krstňa musím si dávať pozor na to komu dôverujem.“

Vysvetlila som mu. Prikývol.

„Uniesli ti krstňa? Ako vyzerala?“ spýtal sa.

„Prečo? Videl si niečo? Vieš Ian ja ani neviem čo sa tu v posledných dňoch alebo presnejšie mesiacoch deje. Som zmetená. Neviem kde mám začať, niekto mi rovno pod nosom zabíja bojovníkov, uniesol moje krstňa.

Neviem kde mám začať pátrať, neviem nič. Preto ťa prosím ak vieš niečo, čo i len malú informáciu, ktorá mi pomôže začať v pátraní tak mi to povedz. A vitaj v klane.“

Postavila som sa a prešla som k trezoru, ktorý sa nachádzal v miestnosti. Otvorila som ho a vybrala som z neho malú čiernu krabičku a podala som mu ju.

Otvoril ju a vytiahol s nej pletený koženým náramok so zlatým príveskom. Bol na ňom znak Akadémie a dvoma obradnými dýkami.

„Ďakujem. Počul som, že väčšina vlkolakov s Nemecka sa sťahuje do Ameriky. Prechádzajú cez Archorage až k moru. Pár ich prešlo aj cez tvoje územie. Neviem kam presne sa sťahujú ale sťahujú. Na ceste sem som sa stretol s jedným. Nedostal som s neho veľa ale niekto ich združuje. Cvičí a vytvára nových a nových vlkolakov. Viac ti neviem povedať ale mám číslo na jedného vlkolaka a ten by možno vedel niečo viac.“

Prikývla som. Tento návrh sa mi pozdával.

„Si si istý, že bude na našej strane? Po vojne sú vzťahy s vlkolakmi stále krehké. Ale ak áno, môžeš ho sem zavolať. Ja sa skontaktujem s mojim zástupcom a dáme veci do pohybu. Ale varujem ťa tento rozhovor ostane medzi nami. Nedozvie sa to nikto okrem môjho zástupcu. A nepovieš to ani tomu vlkolakovi, pokiaľ si nebudem istá, že mu môžeme veriť.“ prikázala som Ianovy.

Prikývol a postavil sa nemotorne ma objal a s úškrnom odišiel preč. Uvidíme sa zajtra ráno. A nemeškaj prídem aj s vlkolakom. Dovidenia švagrinka. Doľahli ku mne jeho myšlienky. Usmiala som sa a znova som sa zahĺbila do papierov. Musela som prejsť všetky zmluvy, ktoré boli uzavreté bez môjho súhlasu. Potom sa skontaktovať s dodávateľmi. Okolo desiatej večer som zobrala telefón a zavolala Alecimu.

„Tu je odkazová služba Aleciho Tomu po zaznení tónu zanechajte odkaz. A ak si to ty Aleksia tak ho radšej nezanechávaj.“

Ozval sa Aleciho hlas.

„Veľmi vtipné. Mohol by si sa aspoň na chvíľu prestať chovať ako prerastené päť ročné dieťa?“

„Hm. Nie nemohol. Čo potrebuješ šéfka? A ako to vždy prekukneš veď tam nikdy nie je ani jedna chybička.“ fňukal ako malí.

„Aleci potrebujem aby si sa hneď vrátil do Creek Darku. Dneska som sa stretla s tím Ianom. Prijala som ho do klanu a poskytol mi dosť závažné informácie. Zajtra príde aj s vlkolakom, ktorý by mohol vedieť viac.“

„Ako vieš, že neklamal?“ zaznela jeho tichý a pokojný hlas v telefóne.

„Viem to poznám ho. Už sme sa predtým stretli. Verím mu Aleci. Poslal ho sem Dany.“

„Dobre. Viem, že cez telefón mi nepovieš nič. Prídem ráno okolo desiatej. Počkaj ma chcem byť pri tom keď sa budeš rozprávať s tým vlkolakom. Vieš, že pre teba chcem len to najlepšie, si ako moja maličká sestrička. Pri tom to maličká myslím doslovne.“

Jeho tichý smiech sa mi ozýval v ušiach. Aleci si vždy robil srandu z mojej výšky. A ja som mu oplácala vtipmi o Nemcoch.

„Dobre uvidíme sa zajtra ráno.“ položila som.

Zahľadela som sa do steny a povzdychla som si. Zajtra to bude náročné. Postavila som sa zobrala som si moju koženú bundu a vyšla som z kancelárie. Vyšla som pred klub a rozhliadla som sa. Nikde nikto. Bolo to divné väčšinou v noci bolo počuť zvierat a mnoho ďalších zvukov. Ale teraz ani jedno zahúkanie sovy.

Vykročila som smerom k centrum mesta. Prechádzala som cez tmavú uličku keď som zacítila pach vlkolaka. Zastala som a započúvala som sa. Nepočula som nič. Tichými krokmi lovca som sa presunula k požiarnemu schodisku a vybehla som na strechu.

Toto mesto bolo navrhnuté tak aby sa dalo plynule prechádzať po strechách z budovy na budovu. Pod mestom sa ťahala spletitá zmes tunelov. Takže sa upíri mohlo pohybovať bez toho aby ich niekto videl.

Prebehla som po strechách až do centra tam bol pach vlkolaka najsilnejší. Postavila som sa na kraj strechy prikrčila som sa. V tichu, ktoré občas narušilo auto som počúvala. Vlkolak bol o ulicu ďalej. Pozrela som sa na ulicu podo mnou.

Prechádzali po nej teenageri a pár dospelích, nemohla som dovoliť aby vlkolak napadol niektorého s nich. Pozrela som na budovu oproti mňa a jemne som sa usmiala. Kris.

Posledný s bojovníkov, čo ostal v meste. Pozreli sme si do očí a ja som jemne kívla hlavou. Pochopil otočil sa a zmyzol v tme. Ja som ho nasledovala. Kris zahnal vlkolaka do slepej uličky a odrezal mu cestu z predu. Vlkolak sa zvrtola chcel ujsť ale ja som mu odrezala cestu z ulice.

Ticho zavrčal a prikrčil sa. Bol pripravený zautočiť.

„Pokojne. Nechystáme sa ti ublížiť. Len chceme pár odpovedí. Totižto prechádzaš cez územie nášho klanu,“ prehovorila som pokojným hlasom.

Odpoveďou mi bolo len vrčanie. Povzdychla som si. Prečo to musí isť s podaktorými vlklakmi tak ťažko. Pozrela som sa Krisovy do očí a naznačila som mu, že teraz má dávať väčší poor na vlkolaka.

Zavrela som oči a vyhľadala som jeho myseľ.

To je tá upírka, o ktorej hovorili Liam. Vedel som, že má dobý vkus. Ale až takto? Na upírku je mimoriadne pekná. Ups. Ona vie čítať myšlienky. Ehm. Ahoj, volám sa Harry. Prišiel som ti pomôcť. Teda ak moju pomoc príjmeš. Má pekný zadok.

S rýchlim potrasením hlavi som sa vynorila s jeho myšlienok a chýbalo málo aby som nevibuchla od smiechu.

„No ďakujem za komplimenty. A tvoju pomoc príjmem z radosťou ale najprv sa premeň. Rada by som sa s tebou porozprávala.“

Sorry lady. Ale je spln do rána budem pripomýnať prerasteného psa. Nie všetci vlci majú tú úžasnú schopnosť udržať sa v ľudskej podobe ako Liam. Oh. Sorry zabudol som, že pred tebou ho nemám spomýnať.

„Fajn čo povieš na obojok a vodítko? Do rána by si mohol prespať u mňa v obývačke.“

Navrhla som mu. Pokýval svojou obrovskou hlavou a ja som k nemu prešla. Od Krisa som si zobrala obojok aj s vodítkom a dala som ho vlkolakovy okolo krku.

Kývla som Krisovy a aj s vlkolakom som sa pobrala preč. Do môjho bytu sme prišli až po pol hodine totižto “pán“ vlkolak sa rozhodol, že označkuje každú lampu v meste. Dopriala som si dlhú a hlavne vrenú sprchu a uložila som sa do prikrývok. Zajtra ma čaká náročný deň.

Keď je v škole nuda a moja kamarátka chce odskúšať centrofixku tak to dopadne takto :D

Do konca týždňa by som mala pridať ďalšiu časť Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia. Mám ju už napísanú ale ešte som nemala čas ju prehodiť z tabletu do laptopu. :D

Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 6




„Kto si a odkiaľ máš moje číslo?“ ozval sa v telefóne jeho hlboký hlas.

Prudko som sa nadýchla a zadržala som dych. Mám sa ozvať? V mojej hlave sa bili moje dve ja jedno hovorilo aby som sa ozvala a druhé aby som držala hubu.

„Tak bude to?“

Otvorili sa dvere a dnu vošla Haly.

„Aleksia mám  pre teba ďalšie papiere. Oh, prepáč nevedela som, už idem,“ vycúvala z kancelárie a zavrela za sebou dvere.

„Lexie?“ Liamov hlas okamžite zmäkol.

Čo teraz? Ozvať sa alebo nie?

„Lexie, maličká, ak si to ty tak sa ozvy,“ teraz už bol jeho hlas zúfalí.

Položila som. Postavila som sa a telefón som hodila do steny. Z úst sa mi vydral naštvaný ale aj zúfalí výkrik. Toto som prehnala. Nemala som sa mu ozvať.

„Haly,“ vykríkla som.

Dvere sa otvorili dnu vbehla Haly. V rukách mala štós papierov.

„Aleksia prepáč ak som dačo pokazila. Nevedela som, že telefonuješ,“rapkala.

„To je teraz úplne jedno. Všetko je aj tak v.... prepáč Haly toto som prehnala. Daj mi tie papiere a choď preč. Na zvyšok dňa máš voľno.“

Haly prikývla odišla. Zobrala som tie papiere a pri ich čítaní som dojedala moju večeru. Z tých dokumentov som sa nedozvedela nič. Zaujímavé bolo asi len to, že cez územie klanu v posledných dvoch mesiacoch prešiel väčší počet vlkolakov ako v poslednom storočí.

Na poslednej zložke bolo meno. Josh Karsten. A na nej bol malí nalepovací lístoček. Na ňom stálo. Myslím, že keď už sa šprtáš v minulosti tak by si si mala pozrieť toto. Dany

Iste môj veľký braček. Ozve sa len keď si myslí, že ma treba poučiť. Tak ako napríklad teraz. Už som ho nevidela poriadne dlho. Z povzdychom som otvorila zložku a začítala som sa.

14.3.1451- 13.5.1470 (???)

otec: Josh Karsten starší 30.1.1400 – 25.2.1460

matka: Jane Karsten 8.6.1401 – 25.2.1460

stav: zasnúbený (Aleksia Bennet), mŕtvy???

Počas vojny bol informátorom vlkolakov. Vo svojich sedemnástich rokoch sa zasnúbil z mladou upírkou Aleksiou Bennet. Vyrastal v rodine kováča. Rodičov mu zabil vlkolak v roku 1460 a od tej doby vyrastal na Akadémii. Tam sa spoznal s Aleksiou a jej priateľmi. Počas vojny hral na obe strany a bol zabitý počas informovania vodcu vlkolakov bol zabitý. Ale táto informácia nie je potvrdená. Telo sa nikdy nenašlo. A podľa informácii, ktoré sa našli v jeho denníku informoval vlkolakov o pobyte mnohých upírov.

P.S.: Tvoj úžasný snúbenec žije na Floride. Daj si na neho pozor sestrička.

P.S. 2: Nemáš za čo.

Pousmiala som nad poslednou poznámkou. Dany vždy vedel keď som mala problémy. Pár krá som sa ho pokúsila vyhľadať ale bolo mi to prd platné. Vždy vedel keď som ho hľadala a vždy bol krok predo mnou. Zložku som zavrela a položila na stôl vedľa tej Liamovej. Z povzdychom som sa postavila a prešla som ku dverám. Vyšla som von a pred barom som si zapálila cigaretu.

„Nie ste na to primladá?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

„Nie. Primladá určite nie. Ale kto ste vy, že ste taký drzý,“ otočila som sa k mužovi, čo stál za mojim chrbtom.

Mal na sebe čierne rifle, čierne tričko a koženku. Tmavohnedé vlasy mu padali do očí a na na tvári mal drzí úsmev. Celkovo vyzeral ako arogantný blbec.

„Som Ian. Presťahoval som sa sem pred pár dňami. Dnes v noci som sa na stretnúť z Andym. Neviem či ho poznáte.“

„Naozaj?“

„Áno. Nevieš či tu je?“

„Je mŕtvy. Dnes ráno ho zabila pani klanu,“ informovala som ho. Na tvári sa mu mihol tieň prekvapenia ale okamžite ho zakryl.

„Naozaj?“ čudoval sa.

„Presne tak. Nerobil to čo mal a jej sa to nepáčilo.“ povedala som mu.

„A nevieš kde by som mohol nájsť tu paničku?“

„No pôjdeš dnu a rovno do Andyho kancelárie, tam si sadneš do kresla a počkáš na ňu.“

Prikývol a zamieril ku dverám. Keď som na parkovisku osamela vytiahla som môj druhý telefón a vytočila som Aleciho číslo.

„Pri telefóne Aleci Toma. Ak ste Aleksia Bennetová po zaznení tonu položte telefón a ak nie tak zložte tiež a počkajte kým sa vám ozvem.“

Zaznel Aleciho hlas v telefóne hneď po tom čo mi zdvihol.

„Vtipné ty komediant. Nebol si ty v minulosti náhodou dvorná šašo?“ zasmiala som sa.

„Ach evidentne ti už veľmi chýbam. Čo potrebuješ? Lebo ak ide o zdvorilostné klábosenie tak nemám čas momentálne som veľmi zaneprázdnený“

„Dnes som volala Liamovy, ozval sa mi Dany a kto a čo je Ian, ktorého priezvisko neviem.“

„Zbláznila si sa volať Liamovy je to vlkolak a je mi jedno čo pre teba v minulosti urobil. No evidentne máš problém keď sa ti Daniel ozval po osemdesiatich rokoch. A nijakého Iana nepoznám. Prečo sa pýtaš? A zistila si niečo? Ja sa mám z mojim informátorom stretnúť zajtra o desiatej ráno.“

„No pretože som si vyšla zapáliť pred klub a simsala bim kde sa vzal tu sa vzal stál za mnou voľajaký Ian. Priezvisko mi nepovedal. Povedal len to, že sa má stretnúť s Andy a bol dosť prekvapený keď som mu povedal, že je mŕtvy. No zistila som, že môj snúbenec je stále nažive a pravdepodobne v tom má prsty. To je všetko a keďže mi môj braček poskytol minimum informácii tak o ňom niečo zisti. Čo robil posledných päť storočí veď však ty vieš.“

„Aleks dávaj si pozor keď s ním budeš jednať a zistím čo budem môcť.“

„Ahoj Aleci a ďakujem. A teraz si môžeš v pokoji užívať svoj živočíšny sex,“ zložila som skôr ako mi stihol niečo povedať.

Z krabičky som vytiahla ďalšiu cigaretu a zapálila som si ju.

Kto si Ian?

Bol mi veľmi povedomý ale nevedela som koho mi pripomína. Pomaly som vdychovala nikotín do pľúc. Toto všetko bolo na mňa veľa. Potrebovala som čím skôr nájsť Sofii. Toto len tak nenechám. Nikto mi nebude zabíjať členov klanu a už vôbec nikto nebude unášať moje krstňa.

Ohorok cigarety som hodila na zem a vybrala som sa čeliť neznámemu ale strašne povedomému Ianovy.

Liam:

Sedel som vo svojej pracovni a neprítomne hľadel na telefón. Stlačil som zelené tlačítko a znova ako už mnoho ráz v tento deň som vytočil jej číslo.

A zase ako už aj pretým mi nezdvihla. Pravdepodobne si vypla telefón. Takto som sedel už celí deň.

Z povzdychom som sa pozrel na jej fotografiu, ktorú som získal pred dvoma storočiami. Sedela v kresle a jemne sa usmievala.

Z hlasným výkrikom som ju hodil do steny a so vzlykmi som sa zosunul hlbšie do kresla. Napil som sa z fľaše whisky, ktorá sa pre dnešok stala mojou spoločníčkou.

Ale bolo mi to prd platné pretože ako vlkolak sa opiť nemôžem. Whisky skončila tak ako aj Lexiina fotografia rozbitá o stenu.

Zapol som notebook položený na mojom pracovnom stole a začal som ju hľadať. Prahol som po tom znova ju zovrieť v objatí, moje pery prahli po jej.

Už prešla dosť dlhá doba od nášho posledného stretnutia. A vtedy som ju nechal isť ale teraz nie.

Už mi v tom nezabráni nikto.