Will you marry me?

V tichu kráčala chodbou. Obzerala sa. Mala taký pocit, že ju niekto sleduje. Lenže vždy keď sa obzrela nikto za ňou nebol. Nadávala si. Nechápala ako mohla súhlasiť s tím, že sa stretnú tu. V tejto rozpadnutej budove, bola to stará továreň.

Chápala, že s ňou chce byť sám. A to na internáte nešlo. Továrňou sa rozniesol treskot rozbitého skla. Nadskočila a z úst sa jej vydral prestrašený výkrik. Ja ho zabijem, táto myšlienka jej prebehla hlavou v tú chvíľu.

Z chodby prešla do haly. Po zemi boli porozhadzované odpadky. Továrenské stroje, ktoré sa už desiatky rokou nepoužívali boli rozbité a ich časti sa povaľovali na dlážke. Zase začula kroky. Obzrela sa ale nikto za ňou nebol.

„Je tu niekto?“

Prestrašene zvolala. Nič. Len jej hlas sa rozliehal halou. Veď čo by aj chcela je tu sama. Po lícach jej začali tiecť slzy. Bála sa. Nenávidela svojho priateľa za to, že ju donútil prísť sem. Nenávidela seba za to, že sem vôbec išla. Znova ten zvuk. Kroky. Cítila sa ako v hororovom filme.

Pridala do kroku. Cez staré rozbité a špinavé okná videla, že sa stmieva. A ona chcela byť čo najskôr doma. Vošla do ďalšej chodby. Prebehla chodbou a vbehla do ďalšej haly. Zastala a nehybne počúvala. Začula približujúce sa kroky. Rozbehla sa ku schodom, ktoré sa nachádzali v miestnosti. Vybehla po schodoch a poobzerala sa. Rozbehla sa do práva lebo v ľavej chodbe zbadala postavu v čiernom. Prebehla chodbou a vybehla ďalšie schody.

Otvorila dvere, ktoré sa nachádzali a na konci schodiska. Vybehla na strechu. Bola v pasci a ona to vedela. Z tmi sa vynorila postava. Z úst sa jej vydral výkrik.

Keď sa k nej neznámi priblížil spoznala v ňom jej priateľa. Rozplakala sa ešte viac a vrhla sa mu do náručia. Začala hystericky kričať a biť ho päsťami do hrude. Kričala a častovala ho rôznymi nadávkami. A ona to znášal. Uvedomoval si ako veľmi ju vystrašil. Nič jej nepovedal len ju ticho objímal.

Ona sa v jeho náručí cítila bezpečne. Keď sa ukľudnila, čo trvalo pár minút. Odviedol ju na druhú stranu strechy. Boli tam sviečky, lupene ruží, deka a večera. Pozrela na svojho priateľa. Ten si pred ňu kľakol na jedno koleno a prehovoril.

„Napísal som ti aby si sem prišla. Tie kroky to som bol ja. Ani neviem ako som ťa chcel objať keď si tam dole vykríkla. Pribehnúť k tebe a objať ťa. Povedať ti, že je všetko v poriadku. Viem, že ma teraz za to asi nenávidíš. A nejdem ťa prosiť o odpustenie lebo viem, že si ho nezaslúžim. Toto som pripravil pre nás.“

Hovoril a previnilo pri tom sklonil hlavu.

Z vrecka nohavíc vytiahol krabičku potiahnutú zamatom.

„ Will you marry me?“

Otvoril krabičku, v ktorej sa nachádzal prsteň. V tej chvíli mu odpustila všetko toto divadla.

„ANO.“

To bolo jediné na čo sa zmohla. Znova sa rozplakala. Lenže tento raz to nebolo od strachu ale od štastia. Vedela,že uz sa jej nikdy nič nestane lebo má jeho. Postavil sa a na prst jej nastokol prsteň.