Dnes mám strašne depresívnu náladu. A tu je niečo čo počas nej vzniklo. Prímam aj kritiku. Ale berte ohľad na to že dnešok by som mohla zaradiť k mojim najhorším dňom. A odporúčam si k tomu pustiť túto pesničku. 

Smutný príbeh   

Sedela som v mojej obľúbenej kaviarni. Bola taká maličká, útulná a mala proste svoje čaro. A to ma nútilo sa sem vždy vracať. A ešte horúca čokoláda. Tu ju mali najlepšiu akú som kedy pila. Vždy keď som potrebovala vypnúť alebo sa učiť na skúšky tak som išla sem cez deň sa tu objavilo málo ľudí. Teraz si poviete, že to musí byť riadne zlá kaviareň. Lenže ono to tak nie je. Aj keď sa tu cez deň mihlo pár zákazníkov tak tí sa sem vždy vracali.

Napila som sa zo svojej horúcej čokolády a zahľadela som sa cez okno na ľudí. Tí rýchlim krokom prechádzali po ulici a o malú kaviareň ani nezavadili pohľadom. S

voj pohľad som sklopila späť k učebnici matematiky. Aj dneska bol ten prípad kedy som sa učila v tejto kaviarničke.

Mama bola zase opitá a môj brat sa zase nachádzal v drogovom opare. Niekedy som sa chcela postaviť na zábradlie mosta a skočiť. Ako mnohý predtým. A asi by som ani nikomu nechýbala. Veď ja som nič dcéra vraha a alkoholičky. Sestra narkomana.

Nenávidím svoj život. Lenže potom si spomeniem na slová mojej jedinej kamarátky. A potom sa objaví ďalšia neželaná spomienka a to jej smrť. Jediná osoba, ktorá ma nikdy nesklamala mi odišla. Život je nespravodlivý ja to viem ale raz by mohol spraviť výnimku a aj mne dopriať jeden šťastný deň. Z povzdychom som sa postavila a pobalila som si veci. Prešla som k pultu a objednala som si jednu horúcu čokoládu zo sebou a rovno som aj zaplatila za všetky moje objednávky z dnešného dňa.

Otvorila som peňaženku a telom mi prešiel mráz v peňaženke som nemala ani cent. Roztrasenými rukami som otvorila malú priehradku kde som mala čipovú kartu na autobus. Bolo tam desať libier. Podala som ich predavačke a pobrala som sa preč. Ak hádate, že peniaze mi ukradol môj brat. Tak hádate správne.

Po lícach mi tiekli slzy, cez ktoré som poriadne ani nevidela. V skrehnutých rukách od zimy som si niesla horúcu čokoládu. Pomaličky som kráčala k autobusovej zástavke. Prišla som akurát nastúpila som do červeného autobusu a usadila som sa na najzadnejšie sedadlo. Autobus sa pomaly vyprázdňoval nikto sa neviezol na poslednú zastávku a to takzvané Londýnske geto.

Veď načo. O gete bolo známe, že ak nechceš skončiť z nožom v bruchu a okradnutý tak tam ani nechoď. Vystúpila som na svojej zastávke a pomaly som sa vydala zasneženými ulicami.

Už z diaľky som videla, že niečo nie je v poriadku. Ale až keď som prišla bližšie uvidela som policajné a hasičské autá. Dom v ktorom som vyrastala bol v plameňoch.

Na zem som pustila svoju už studenú čokoládu. Keď z domu vyniesli dve bezvládne telá otočila som sa a pustila som sa do behu. Počula som ako na mňa ľudia kričia aby som zastala ale ja som ich neposlúchla. A načo aby ma polícia strčila do dákeho bohom zabudnutého decáku?

Radšej skapem na ulici. Ani neviem ako dlho som bežala ale muselo to biť poriadne dlho. Začalo pršať a ja som bola premočená do nitky. Prebehla som cez park. A vybehla som na cestu. Ozvalo sa trúbenie auta a ja som zamrzla na mieste.

A potom som už len pocítila prudký náraz. Než som opustila tento svet pozrela som na do tých najkrajších očí. Vedela som, že som sa do nich zamilovala ale už bolo neskoro.

Aspoň pre mňa.