Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia 4

Sedela som vo svojej pracovni a riešila papiere. Potrebovala som vybaviť päť falošných identít. V poslednej dobe sa ku mne pridalo veľa mladých. Tiché zaklopanie na dvere ma vyrušilo z práce.

„Ďalej.“

Vo dverách sa zjavila čierna hlava. Aleci. Vošiel dnu a rozvalil sa na mojom gauči. Aleci sa pridal ku mne do klanu ako prví.

„V meste sa objavili vlkolaci. Ako vždy sme ich zaviedli k Andymu. Chceli len prejsť cez naše územie. Nevedeli, že sa tu usídlil klan.“

Premerala som si ho. Neviem na čo mi to oznamoval. Vedel, že pokiaľ sa jedná o takéto veci stačí keď to vie Andy. Aleci vyzeral ako pätnásťročný pubertiak. Mal čierne vlasy, hravé zelené oči a veľký úsmev.

V skutočnosti mal sedemsto tridsať päť rokou a bol starší odo mňa. Ale aj keď bol starší rešpektoval ma ako vodcu a nikdy sa proti mne nepostavil. Zo začiatku som si od neho držala odstup ale ten sa stratil pri posedení pri fľaške Brandy.

„Ale to nie je všetko čo si mi chcel povedať. Deje sa niečo?“

Aleciho tvár sa zmraštila.

„Vždy vie keď sa niečo deje,“ hundral si popod nos. Aleci sa vždy správal ako malé dieťa, ktoré ič nezažilo a nič nevidelo ale vždy keď sa niečo deje vie byť poriadne vážny.

„Aleci povieš mi čo sa deje alebo si to mám zistiť sama?“

„Andy ti to nechcel povedať. Vraj sa to stáva ale tento mesiac už zabili piatich upírov. A to na našom území.“

„Kto,“ nepýtala som sa. Len som chcela aby mi povedal mená, o ktorých som už vedela.

„Antony, Tymoty, Shasha, Kleo a Artemis. Všetko to boli perfektný bojovníci. Pridali sa k tebe hneď po mne. Nechcem ťa strašiť ale ich vraždy,.... Pamätáš sa ako začala vojna? Mala by si si to pamätať. V tom čase si bola premenená.“

Veľmi dobre som si pamätala ako to všetko začalo. Vraždy. Zmiznutia. Vypálené dediny.

Upíri sa nikdy nehrnuli do vojny. Síce boli medzi našou rasou bitky ale väčšinou to boli len spory klanov o vládu a územia. Lenže potom prišlo čierne obdobie počas, ktorého zahynulo veľa upírov a vlkolakov.

Nerada som na to spomínala. Aleci to vedel. On sám dobre vedel ako to začalo.

„Áno, pamätám. Myslíš si, že niekto napodobňuje spôsob vraždenia, ktorý bol počas vojny? Chcem vidieť telá.“

Aleci si povzdychol. Zavrtel hlavou a z vnútorného vrecka bundy vybral obálku.

„Nie nemyslím si, že to niekto napodobňuje. Mám veľa podozrení, že Thomas Bier sa znova snaží povstať. Verbuje vlkolakov po celej zemi.“

Zamračila som sa. Táto informácia nebola dobrá. Thomas Bier. Ten bastard. Teraz budú pre neho upíri ľahším terčom.

Po tom ako pred piatimi storočiami zničil a ovládol akadémiu sa upíri začali združovať do klanov. Naša rasa bola oslabená a ešte stále sa nespamätala z toľkej straty. Počas vojny boli zabití všetci pôvodný upíri.

Keď sa vlkolaci stiahli stretli sa všetci upíri a vytvorili Radu Starších. V rade boli vodcovia klanov. A vodcami boli len tí najstarší. Alecimu bolo miesto vodcu ponúknuté tiež ale on odmietol.

Povedal, že miesto vodcu patrí mne, pretože som založila klan. Aleci mi pomáhal keď som si nevedela dať rady ale nikdy nechcel byť vodca.

„Aleci, tie telá. Snažíš sa vyhnúť odpovedi. Poznáme sa dosť dlho na to aby som vedela, že sa snažíš niečo zakryť. Odpovedz mi ako priateľ priateľovi mám sa obávať o bezpečnosť klanu?“

Aleci ticho zaklial a znova si hundral popod nos.

Položil si otázku a zavrtel hlavou. Nerozumela som mu rozprával totiž persky. Keď som ho poprosila o to aby na naučil rozprávať persky odmietol. A keď som sa spýtala prečo. Argumentoval to tým, že viem už dosť veľa jazykov a persčina je jediný, ktorý nepoznám a tak sa môže rozprávať sám so sebou.

Ak by teraz videl niekto kto ho nepozná pomyslel by si, že je blázon. Ale ak poznáte Aleciho dosť dlho viete, že to tak nie je.

„Aleci zase sa rozprávaš sám so sebou.“

„Prepáč Aleks. Andy tie telá už spálil. Vieš, že mňa nechce počúvať. Myslí si, že som blázon. A nemyslím si, že je treba obávať sa o klan. Náš klan je obrovský aj keď v meste je nás málo. Ale dám ti radu, ktorú nemusíš poslúchnuť ale zober si ju k srdcu. Mala by si sa skontaktovať z vodcami miest a mala by si ich upozorniť na to, že nám pred pár dňami zabili piatich bojovníkov. Aleks mala by si navštíviť Andyho nepáči sa mi jeho správanie. Už si dlho dlho zavretá na panstve. Neukazuješ sa medzi ľuďmi a Andy si začína dovoľovať.“

Premerala som si ho. Bol vážny a to sa mi nepáčilo.

„Aleci myslíš, že by si ma mohlo zajtra sprevádzať do mesta. Podľa toho čo si mi dnes povedal je situácia vážna. Ešte dnes večer vyrazíme pôjdem si pobaliť pár vecí. A na čas sa presťahujem do mesta. Máš pravdu už som sa dlho držala mimo diania a je načase pripomenúť kto je tu pánom.“

Pozorne som si premeriavala Aleciho a čakala som na jeho reakciu. Vyskočil s kresla so steny za mnou zvesil meč a vyskočil na gauč. Meč zdvihol do výšky a bojovo zreval.

„Nakopeme im zadky. Ukážeme im kto je tu pán.“

Vybuchla som od smiechu. Aleci sa niekedy naozaj choval ako dieťa. Keď zbadal moju reakciu začal sa ukláňať a ďakovať za pozornosť.

„Čo sa smeješ. Hajde sa baliť. Už si mala byť zbalená.“

Zreval, odhodil meč a rozbehol sa ku mne. Vyletela som s kresla a šprintovala preč z mojej pracovne. Aleci mi bol v pätách a o chvíľu ma dohnal. Schmatol ma za pás a prehodil si ma cez plece.

Zabalená som bola behom hodiny. Cesta z panstva Verita do Creek Darku trvala dve hodiny. Panstvo Verita som dala postaviť pár rokou po príchode do Creek Darku. Lenže vtedy tu ešte nebolo to mesto. Vlastne Creek Dark je len kvôli mne.

Keď som založila klan začala som budovať mesto blízko môjho panstva aby som mala všetkých upírov pod kontrolou. Ale ako išli roky do mesta sa začali sťahovať aj ľudia. Behom storočí sa klan Creek Dark rozrástol a väčšina jeho členov bola rozlezená po celej Aljaške. A v Creek Dark sa zdržiavalo len minimum upírov.

Už pred troma storočiami som sa rozhodla, že ja sama neustrážim všetkých upírov a tak som v každom väčšom meste som určila vodcu. Dokopy ich bolo ich bolo desať.

Pozrela som sa z okna auta a uvidela som strechy budov.

„Zastav.“

Neopýtal sa ma na čo proste to spravil. Vystúpila som z auta prišla som na kraj útesu. Pozrela som sa na nočné mesto. O Creek Dark by ste mali vedieť, že bolo extrémne malé. Žilo tu deväťsto šesťdesiat sedem obyvateľov.

Z toho tu žilo len dvadsať upírov, no teraz už len pätnásť. Pozrela som sa na vysvietené mesto a jemne som sa usmiala.

Toto bol môj domou, nie Nemecko. Tam som sa len narodila a stala upírom. Ale tu som začala žiť a dostala som rodinu. Toto miesto mi prinieslo veľa. Pamätám si keď na tomto útese bola iba lesná cestička a Creek Dark bola len malá osada.

Vtedy to bolo moje najobľúbenejšie miesto. Sem som chodila rozmýšľať a vyplakať sa.

„Aleks deje sa niečo?“ spýtal sa ma Aleci tichým hlasom.

„Dnes je to presne päť storočí.“

Viac som mu nemusela vravieť. Vedel na čo myslím. Prešiel ku mne a objal ma.

„Myslíš, že niekedy už budem mať pokoj? Vlkolaci ma prenasledujú už päť storočí ale ešte na mňa nezaútočili.“

„Aleksia Bennet nikdy ti žiadny vlkolak neublíži. My to nedovolíme. Tak sa tu teraz neľutuj a nasadni do tej plechovej veci. Zajtra ráno totiž musíme isť nakopať jednému nafúkanému výrastkovi zadok.“

„Fakt motivujúce. Aleci Toma ty vieš ale ľudí povzbudiť,“ zasmiala som sa.

Aleci si povzdychol a zobral ma na ruky. Odniesol ma do auta a surovo ma hodil na sedačku a zapol pás. Nasadol za volant a naštartoval. Do Creek Dark sme dorazili o pol jedenástej večer. Aleci zaparkoval pred menšou bytovkou kde som mala podkrovný byt. Pomohol mi z kuframi hore do bytu. Kufre mi položil do chodby a dal mi jemnú psu na líce.

„Zajtra po teba prídem o deviate. Dobrú noc.“

„Dobrú noc Aleci.“

Aleci odišiel a ja som ostala sama. Zobrala som kufre do rúk a vybrala som sa do mojej spálne. Tam som sa kufre položila na posteľ a pootvárala som všetky okná. Otvorila som skrine a kufre a začala som sa vybaľovať. Po hodine som sa odšmochtala do kúpeľne. Tam som sa vyzliekla a osprchovala som sa poriadne horúcu sprchu. Obliekla som si pyžamo, ktoré sa skladalo z vyťahaného trička a starých kraťasov. Ľahla som si do postele a okamžite som zaspala. Aleci mal pravdu zajtra ma čaká zaujímavý deň.