Sedemnásta kapitola

Nerušiť. Už som tu.

tričko

Po celý večer do mňa Reyes štuchal, obtieral sa mi okolo rúk, kĺzal mi prstami po ústach a môjmu telu spôsoboval malé zemetrasenia, z ktorých sa celé triaslo. Práve teraz som však mala dom plný odznakov. Doslova. Stavila by som posledných päť centov, že aj pán Wong mal pocit klaustrofóbie, vznášal sa vo svojom rohu chrbtom k okolitému svetu. Dočerta, dokonca aj policajný riaditeľ a okresný prokurátor boli u mňa v byte. Fakt som to tu mohla vyzdobiť. Vytiahnuť sviečky. Urobiť syrovú roládu. Cookie bola zaneprázdnená nalievaním kávy do šálok a Amber zamestnávalo flirtovanie so zelenáčom menom Mám Problém, ak jej to ihneď neprestane opätovať. Preboha, veď má len jedenásť! Samozrejme, možno jej len robil po vôli. A bolo to trošku milé. Takým nechutným, úchyláckym spôsobom.

Uprostred chaosu som mala telefonát od Chrystalinej sesternice.

„Ahoj, je tam slečna Davidsonová?“ spýtala sa neistým hlasom.

„To som ja. Vy ste Debra?“ overovala som si, jedným okom pritom sledujúc Teddyho. Bola som si istá, že zo všetkých tých polišov okolo bude mimo, ale pripadal mi pokojný, takmer uvoľnený.

„Hej,“ pokračovala volajúca. „Chrystal mi hovorila, že hľadáte sestru Reyesa Farrowa. Zavolala som priateľke Emily a ona si spomenula iba na jej krstné meno. Volala sa Kim. Nemala s Reyesom rovnaké priezvisko.“

Zaujímavé. Rada by som vedela, či sa nevolala Walkerová, napríklad Earlová Walkerová.

„To je všetko, čo si o nej pamätáme,“ dodala. „A ešte, že bola veľmi milá.“

„Nuž, je to viac, ako som vedela včera.“

„Mrzí ma, že nemôžem pomôcť ešte väčšmi. Viete, ich veľmi dobrý kamarát bol Amador Sanchez.“

„Áno, viackrát mi to už povedali.“ Tento Amador Sanchez bol asi správny smer, kam sa bolo treba vybrať. Očividne ich oboch veľmi dobre poznal. „A do akej školy ste chodili, baby?“

„Aha, chodili sme na Eisenhowerovu strednú školu.“

„Okej, Kim teda nájdem na tejto škole asi tak dvanásť rokov dozadu, sedí?“

„Presne tak. Dúfam, že ju nájdete.“

„Ďakujem veľmi pekne za zavolanie, Debra.“

„Niet za čo.“

Tak to ma teda neposunulo veľmi dopredu. Ale mala som nejakú Kim a Eisenhowerovu strednú školu. Vyzerá to tak, že zajtra si zase vyrazím so strýkom Bobom, ak ma vezme. Zaujímalo by ma, či ma nechá šoférovať.

„Och,“ povedala Cookie a vlnila sa ku mne. Taktiež flirtovala. „Mám adresu a číslo na toho tvojho Amadora Sancheza.“

„Skvelééé.“ Pred tým, ako pôjdem do školy, navštívim pána Sancheza. Možno by mi vedel povedať priezvisko Reyesovej sestry a kde by som ju mohla nájsť. Spoluväzni si hovoria všetko. Najmä tí spoluväzni, ktorí boli priateľmi už predtým.

Tľapli sme si na to a Cookie potom odišla baliť ďalší objekt. Bolo takmer jedenásť, všetky tie dlhé noci a doudierania si vyberali svoju daň. Zatiaľ čo celé telo ma bolelo od únavy, myseľ sa odmietala poddať.

Sadla som si vedľa Teddyho, aby som sa uistila, že je v poriadku. Na moje prekvapenie ma chytil za ruku. Stisla som mu ju. V momente, keď to dieťa vyšlo z tieňa, získalo si moje srdce. Neznášam, keď sa mi to stane. Okresný prokurátor si sadol oproti nám a kládol Teddymu otázky so zmesou záujmu a obáv v tvári.

„Môžem s vami hovoriť?“

Nado mnou stál policajt Taft, hľadiac dolu na mňa. Pozrela som sa na Satanovo dieťa pri ňom. Dievča sa všemožne snažilo zlákať pána Wonga, aby si s ňou zahral škôlku.

„Nemám práve náladu, Taft,“ povedala som odmietavo a chladne.

„Mrzí ma to dnešné ráno. Len ste ma zaskočili.“

Nedôverčivo som sa k nemu otočila. „Ak máte dostať ďalší záchvat zlosti, naozaj sa radšej nerozprávajme.“

Šálku kávy si položil na stôl a usadil sa vedľa mňa. „Sľubujem. Nijaké záchvaty zlosti. Dali by ste mi šancu vysvetliť vám to?“

Nebol v uniforme a bola som presvedčená, že prišiel kvôli tomu, aby sme sa porozprávali; nemal ani poňatia, že u mňa narazí na miestnosť plnú uniforiem. Keď som ešte raz stisla Teddymu ruku, vzala som Tafta do svojej izby, kde sme si mohli v súkromí pohovoriť. Reyes nás nasledoval. To ma znepokojovalo. Nechcela by som vysvetľovať, prečo má Taft rozštiepenú miechu, ak by urobil niečo hlúpe. Bolo by to nepríjemné. Asi by som musela podať výpoveď a v tom som nebola dobrá. Oveľa lepšia som bola v ľadových pohľadoch a duchaplných odpovediach.

Zvalila som sa na posteľ, čím som nedala Taftovi inú možnosť ako ostať stáť. Na jedinej stoličke v miestnosti sa udomácnilo niekoľko párov džínsov, čipkovaný živôtik a staré policajné želiezka. Aha, a ešte slzný plyn. Dievča musí mať nejaký slzák. Naklonil sa ponad komodu a založil si ruky v bok.

Ale Reyes... Reyes bol iný prípad. Určite v ňom rástla netrpezlivosť. Vznášal sa okolo mňa, obtieral sa mi okolo rúk, dýchal mi okolo uší, strapatil mi vlasy pri šiji. Jeho blízkosť nakopla moje libido. Vediac, čoho je ten muž schopný, som sa začala triasť. Nedostatok sebakontroly, keď šlo o neho, bol stále absurdnejší.

Prikráčalo Satanovo dieťa a tesne pred dverami zastalo; keď sa pozrelo na Reyesa, oči malo široké ako lietajúce taniere. Zatiaľ čo ja som ho poriadne nevidela, bol tmavou hmlou a oparom, dievča ho muselo vidieť dokonale. Spadla mu sánka, stálo tam a civelo na neho.

Akoby sa Reyes zrazu necítil príjemne pred obecenstvom, prešiel k oknu a jeho neprítomnosť vo mne vyvolala preľaknutie. Satanovo dieťa stálo ako prikované, akoby sa bálo pohnúť. Bolo to zábavné.

„To ráno,“ povedal Taft, lákajúc ma späť k mojej úlohe, „dievča, ktoré ste opísali, nebolo z prípadu autonehody.“

„Uf. To mi došlo.“ Nezdalo sa, že by ho môj prístup zmiatol.

Sklonil hlavu, zovrel ruky na komode. „Bola to moja sestra.“

Doriti. Mala som vedieť, že tu ide o viac ako iba o nejaké decko, ktoré poznal zo základnej školy.

„Utopila sa v jazere pri rodičovskom dome,“ dodal hlasom vypätým od smútku.

„Pokúšal sa ma zachrániť,“ povedalo Satanovo dieťa, pohľadom stále zavesené na Reyesovi. „Takmer pritom zomrel.“

Srdce mi tvrdlo pred Satanovou dcérou. Odmietajúc registrovať jej ručičky zovreté pri tele, veľké modré oči žiariace údivom, pootvorené bábikovské ústočká som na ňu namierila najväčší výraz zhnusenia, aký som vedela.

„Drsné,“ hlesla som.

„Čože?“ Konečne odtrhla oči od Reyesa, ale iba na zlomok sekundy, a znova doňho zabodla pohľad, akoby mala v rohovkách rádiolokátor.

„Ty ho strašne miluješ?“ opýtala som sa, citujúc jej predošlé stanovisko. „Je to tvoj brat.“

„Je tu?“ opýtal sa Taft.

„Teraz nie, Taft. V tejto chvíli sa musíme venovať vážnejším záležitostiam.“

Keď sa Sladká Sušienka nakoniec na mňa pozrela, jej výraz odrážal zmätok. „Ale ja ho ľúbim. Snažil sa ma zachrániť. Týždeň bol v nemocnici so zápalom pľúc, kvôli vode, ktorá sa mu vtedy do nich dostala.“

„Chápem,“ prikývla som a zdvihla ruku ako pri prísahe v kostole. Zabudnem na to, že tu ide o dvoch súrodencov, ktorí sa v skutočnosti ľúbia. „Ale stále je tvojím bratom. Nemôžeš ho takto sledovať. Nie je to správne.“

Spodná pera sa jej zachvela. „Už ma viac pri sebe nechce.“

Dvojnásobne dočerta. Sústrediac sa na čokoľvek - na dane, jadrovú vojnu, pudlíky -, okrem sĺz, ktoré sa jej zbiehali na mihalniciach, som sa opýtala: „Čo chceš ty?“

„Chcem ostať s ním.“ Utrela si líca rukávom pyžamy, sadla si na podlahu a prekrížila nohy. Začala si do koberca kresliť kruhy a k Reyesovi zablúdila pohľadom už len sporadicky a na krátku chvíľu. „Ale ak ma nechce...“

Zhlboka som sa unavene nadýchla a povedala Taftovi: „Hovorí, že ste sa ju pokúšali zachrániť.“

Prekvapene sa na mňa pozrel.

„A že ste potom strávili týždeň v nemocnici.“

„Ako to vie?“

„Bola som tam,“ ozvala sa Sladká Sušienka. „Po celý čas.“

Opakovala som Taftovi, čo hovorila, a sledovala som, ako sa po každom slove tvári stále prekvapenejšie.

„Vraví, že neznášate zelenú želatínu, ktorú odmietate jesť, odkedy ste boli v nemocnici.“

„Má pravdu.“

„Chcete, aby odišla?“

Moja otázka ho zmiatla. Pri každej odpovedi sa zakoktával, až kým nakoniec nevyhlásil: „Nie. Nechcem, aby odišla. Ale myslím, že bude šťastnejšia niekde inde.“

„Nie, nebudem!“ kričala dievčina, vyskočila na nohy a škrabala sa po ňom. Ťahala ho za nohavicu ako o život.

„Chce ostať, ale iba v prípade, že si to želáte.“

Po chvíli som si uvedomila, že Taft sa celkom zreteľne triasol. „Nemôžem uveriť tomu, čo sa deje.“

„Ani ja. Nerobila som si srandu, keď som povedala, že je zlá.“

Taft, ignorujúc ma, odvetil: „Ak chce ostať, budem veľmi rád. Ale neviem, ako sa s ňou rozprávať. Ako komunikovať.“

Ach jaj. Vedela som, kam tým mieri. „Pozrite. Nerobím celé predstavenie s tlmočením, jasné? Nech vám ani len nenapadne chodiť za mnou vždy, keď budete chcieť vedieť, čo robí.“

„Platil by som vám,“ presviedčal ma, čím sa dosť podobal Sussmanovi. „Mám peniaze.“

„O akej sume hovoríme?“

Po ľahkom zaklopaní na dvere strčil do izby svoju veľkú hlavu s fúziskami strýko Bob. „Odchádzame,“ oznámil mi.

„Čo urobíte s Teddym?“ opýtala som sa s obavou v hlase.

„Pôjde do konšpiračného bytu s niekoľkými policajtmi. Zajtra sa dohodneme na trvalejšom postupe.“

Všetci traja sme vyšli z mojej izby do takmer prázdneho bytu. Okresný prokurátor ma chytil za ruku a entuziasticky ju potriasol. „Slečna Davidsonová, dnes ste odviedli vynikajúcu prácu. Vynikajúcu.“

„Ďakujem, pane,“ povedala som, rozhodnutá nespomenúť, že moja vynikajúca práca zahŕňala pád cez strešné okno a prípravu morčacieho sendviča. „Strýko Bob pomáhal. Trošku.“

Muž si odkašlal a zamieril k dverám. Keď ma Teddy silno vystískal, nasledoval ho. Objatie bolo príjemné. Bude v poriadku. Ale iba ak sa k nemu nedostane Price.

„Ideme zajtra v noci do akcie?“ opýtala som sa Ubieho, keď sa posledný policajt vyteperil von.

„Nasadená jednotka sa chce s nami najprv ráno stretnúť. Potom sa uvidí. Toto by malo stačiť na usvedčenie.“

„Počkať, nie,“ protestovala som. „Strýko Bob, nemôžeme riskovať Teddyho život. Musíme získať viac dôkazov proti Priceovi, nepočítajúc Teddyho svedectvo. A stále musíme hľadať otca Federica. Čo ak ho má Benny Price?“

Strýko Bob otrávene zvraštil obočie. „Momentálne je Teddyho svedectvo všetko, čo máme. Potrebujeme dostať tohto chlapíka na kolená, Charley, a musíme to urobiť čím skôr. Musíme zastaviť celú jeho činnosť.“

Trvala som na svojom, odmietla ustúpiť, dupla nohou... obrazne povedané. „Daj mi len jednu šancu. Vieš, čo dokážem. Musíme sa aspoň pokúsiť.“

Strýko Bob rozmýšľal o mojej ponuke, akoby mal na pleciach ťarchu hodnú hmotnosti zápasníka sumo. „ Počkajme, čo nám zajtra povie nasadená jednotka.“

„Na čom teraz pracuješ?“ opýtala sa Cookie, keď Ubie odišiel.

„Ach, veď ma poznáš,“ odvetila som a úsmevom som ukázala na Amber. „Nič, čo by som nezvládla.“

Amber zaspala na gauči, oblúk vlasov jej dokonale lemoval jemné črty. To dievča raz bude lámať srdcia.

Cookie zošpúlila pery do úsmevu a zakrútila hlavou. „Flirtovanie je vyčerpávajúce.“

„Presne, ako hovoríš,“ súhlasila som obchádzajúc gauč, aby som otvorila dvere.

Cookie štuchla do Amber, aby sa prebrala, a potom ju viedla po chodbe do bytu. Keď Cookie niekoľko ráz takmer narazila do zárubne a rastliny v kvetináči, otočila sa ku mne a povedala: „Nemysli si, že sa nebudeme rozprávať o tom, čo sa dnes stalo.“

Ach, jasné, zážitok na prahu smrti. „No a ty si nemysli, že sa nebudeme rozprávať o tvojom prístupe,“ zakontrovala som, usilujúc sa o odľahčenie.

Žmurkla na mňa a zavrela dvere.

A tak sme ostali sami. Stála som zvierajúc guľu na dverách, akoby to bol záchranný čln a triasla sa v očakávaní. Ako šepotavý príval vzduchu sa objavil za mnou. Obklopila ma zemitá vôňa elementov, silná a prenikavá. Jednou rukou ma chytil okolo pása, druhou sa natiahol k dverám a zavrel ich.

Pritiahol si ma na hruď a ja som sa rozplývala. Bolo to ako pád do ohňa, jeho teplo mi šľahalo na pokožku, v jednom momente a úplne všade.

„Ty si on,“ povedala som, hlas sa mi triasol viac, ako som chcela. „Bol si tam, keď som sa narodila. Ako je to možné?“

Ústa mal na mojom krku, spaľujúc moje telo, zatiaľ čo rukou mi zašiel pod sveter a šľahal plamene okolo brucha. Opatrne prešiel oblasťou, kde ma porezal hrot meča. Niekde hlboko v mysli som mu bola za tento záujem vďačná.

Potom mi prešiel ústami k uchu. „Dutch,“ povedal a dychom mi ovial líce. „Konečne.“ Otočila som sa k nemu, ale ustúpil, pozoroval moju tvár a ja som sa napokon mohla jasne a zreteľne pozrieť na nádhernú bytosť známu ako Reyes Farrow.

Nesklamal. Bol to najúžasnejší muž, akého som kedy videla, pevný a nestabilný zároveň, chudé svaly vytesané ako z kameňa, ktoré sa dokázali behom úderu srdca roztopiť. Kávovohnedé vlasy mu padali k obočiu a za uchom sa stáčali. Hlboká mahagónová farba očí popretkávaná zlatou a smaragdovou sa mihala takmer nekontrolovateľnou žiadostivosťou. A mužné ústa zmyselne otvorené. Teraz som spoznala jeho odev; väzenská uniforma, ako povedala Elizabeth. Rukávy mal vyhrnuté, čím vystavil na obdiv svoje predlaktia, dlhé a napäté elegantnými svalmi.

S nekonečnou pozornosťou mi kĺzal prstami po spodnej pere, v tvári mal vážny výraz, ako dieťa, ktoré práve objavilo svätojánske mušky a chcelo vedieť, v čom spočíva ich magické svetielkovanie.

Keď mi prstami prešiel pozdĺž spodných zubov, jemne som zahryzla, zovrela pery nad prstom a sala zemi tú a exotickú chuť jeho kože. Zasyčal ostrým nádychom, so zatvorenými očami spočinul čelom na mojom čele a mne sa zdalo, že čím viac som z neho mala v ústach, tým viac bojoval, aby sa ovládal. Nebola som si istá, či to bolo mnou alebo ním, ale oprel sa rukou o dvere, zastonal a pritlačil ma k nim, druhú ruku mal odrazu okolo môjho krku a držal ma v zajatí tak, akoby zvádzal boj s vlastným telom.

Bola to tá najsexi vec, čo sa mi kedy stala. Na každý jeho dotyk reagovalo moje telo trhnutím plným vzrušenia. V žalúdku som cítila hlad - taký veľký, až to bolelo -, víril a zväčšoval sa do vášnivej túžby. Chcela som ho navždy, ale v hĺbke duše som si nemohla pomôcť a musela myslieť na to, čo by sa stalo, keby umrel. Mohla by som ho mať aj potom? Prišiel by po smrti ku mne alebo by prešiel na druhú stranu a mňa by nechal v pozemskej sfére samu? Tak veľmi som sa bála, že ho stratím, ak jeho fyzické telo prestane fungovať. Chcela som, aby sa zobudil, aby bol môj - tak fyzicky, ako aj duševne. Bola som sebecká.

„Reyes,“ povedala som hlasom dychtiacim od túžby, pretože ústami našiel mimoriadne citlivé miesto za uchom, „prosím ťa, zobuď sa.“

Zaklonil sa, pokrčil obočie, akoby nerozumel; sklonil hlavu a ústami zakryl moje ústa a ja som úplne prichádzala o rozum. Bozk bol najprv jemný, jazykom sa túlal po mojom, vychutnávajúc a dráždiac ho s obrovskou opatrnosťou. Potom sa jazyk rýchlo ako ničivý požiar zintenzívnil, divoký, zúrivý a žiadostivý plienil moje ústa, objavoval a prenikal silnou primárnou potrebou. Bozk odplavil aj posledný kúsok neistoty, ktorá ma pohltila. Chutil ako dážď, slnečná žiara a horľavé látky.

Podišiel bližšie, vnikol do mňa a medzi nohami mi zaiskrilo. Keď som sa rukami snažila nájsť miesto, kde som v bruchu cítila tvrdosť, prestal.

V tom rýchlom pohybe som dostala závrat. Reyes prerušil bozk a krútil sa okolo. Róba sa mu okamžite zhmotnila, tá tekutá látka, ktorá nás oboch obklopovala, a začula som zvuk ožívajúceho kovu, zvuk vytaseného meča. Zlovestné zavrčanie, hlboké a hrdelné mu zahrmelo z hrude a ja som sa prebrala k vedomiu - taká slabá, že som ledva stála. Bol niekto s nami v miestnosti? Niečo?

Nevidela som, čo sa skrývalo za Reyesovými širokými plecami, ale cítila som, ako mu od napätia stuhli všetky svaly. Čokoľvek sa zdržiavalo nablízku, bolo to veľmi skutočné a veľmi nebezpečné.

Potom sa znova otočil ku mne, voľnou rukou ma chytil okolo pása a pritiahol si ma k sebe, mahagónové oči mu žiarili, keď sa pozerali do mojich, prosiac o pochopenie. „Ak sa zobudím,“ povedal zúfalým šepotom, „nájdu ma.“

„Čo? Kto?“ opýtala som sa a znepokojenie mi opantalo srdce.

„Ak ma nájdu,“ pokračoval, pohľadom mi pritom spočíval na ústach, „nájdu teba.“

Potom zmizol.

Asi o tri sekundy som dopadla na zem.