Piata kapitola

Jenuis

tričko

Ako som sa vliekla asi tak pätnásť metrov cez uličku a do zadného vchodu otcovho baru, premýšľala som, prečo všetci traja právnici zostali na tejto strane a neprešli. Kalkuláciami pripúšťajúcimi dvanásťpercentné riziko omylu, založené na rozptyle zodpovedajúceho intervalu spoľahlivosti a na varovaní ministerstva zdravotníctva - som dospela k záveru, že pravdepodobne neostávali kvôli tacos.

Slnečné okuliare som si vložila do koženého puzdra a dovolila očiam privyknúť si na matné barové svetlo. Ak mám byť úprimná, bar môjho otca bol úžasný. Hlavná miestnosť mala katedrálový strop obložený tmavým drevom na každej dostupnej ploche. Väčšiu časť z neho pokrývali zarámované obrázky, medaily a rôzne zástavky. Zo zadného vchodu bol bar po mojej pravej ruke, okrúhle stoly a stoličky stáli uprostred a vysoké barové stoly lemovali vonkajšie okraje. Ale najväčšou pýchou podniku bolo precízne storočné kovanie, ktoré ako starodávna zlievárenská koruna zdobilo hlavnú miestnosť. Špirálovito sa vinulo a vábilo oko na západ, kde sa hrdo do výšky týči! slávny kovaný výťah. Taký, aký vídať len vo filmoch a vo veľmi starých hoteloch. Taký, čo mal všetky mechanizmy a kladky odkryté pre potešenie ľudí. Taký, ktorému trvalo večnosť a jeden deň, kým sa dostal na druhé podlažie.

Moja súkromná detektívna kancelária zaberala väčšinu vrchného poschodia a mala samostatný vchod zboku budovy s malebným schodiskom v novoanglickom štýle. Mala som však pochybnosti, či tie schody zvládnem bez neznesiteľnej bolesti.

Pretože akúkoľvek bolesť som zaradila do kategórie neznesiteľná, rozhodla som sa Ísť radšej výťahom uprostred baru, aj napriek jeho nedostatkom.

Doľahol ku mne ockov hlas a usmiala som sa. Ocko bol ako dážď na vyprahnutej púšti. V detstve ma chránil pred vyschnutím a rozmrvením sa na piesok. Čo by bolo tragické.

Prešla som dnu a zbadala jeho vysokú štíhlu postavu, ako sedí pri stole s mojou skazenou nevlastnou matkou a mojou nie nevlastnou sestrou. Kým ocko bol dážď, ony dve boli škorpióny, a už dávno som si vtĺkla do hlavy, že sa im mám vyhýbať na sto honov. Moja skutočná mama zomrela, keď som sa narodila - vykrvácala pri pôrode, ktorým mi dala život, čo nikdy nepatrilo k mojim obľúbeným spomienkam --, a ocko sa oženil s Denise, keď som ešte nedovŕšila rok. Nikdy sa ma nespýtal, čo si o celej tej záležitosti myslím. S Denise sme si nikdy naozaj nesadli.

„Hej, miláčik,“ oslovil ma ocko, keď som si znova nasadila okuliare a pokúšala sa nenápadne prejsť okolo. Naozaj som si nebola istá, prečo som si vlastne myslela, že slnečné okuliare mi pomôžu.

Bola som skoro až podráždená z toho, že ma spozorovali, a potom som si uvedomila, že aj tak by som im neunikla. Ten prekliaty výťah bol ťažší ako 8-valcový chevrolet a plazil sa dohora ako ranený slimák. Bola som si istá, že Denise by neuniklo, keby ho nejaká tmavovláska v slnečných okuliaroch spustila.

Zamierila som k ich stolu.

„Naraňajkuj sa s nami,“ navrhol ocko. „Rozdelím sa s tebou.“

Denise a Gemma priniesli ockovi jedlo, aby nehladoval. Očividne som nebola vítaná - aké prekvapenie - napriek faktu, že bývam pár krokov od zadného vchodu.

Gemma sa ani neobťažovala zdvihnúť zrak od burrita. Taký pohyb by jej totiž mohol premiestniť vlasy. Denise si pri ockovom návrhu len vzdychla a začala trhať z jeho burrita kúsok pre mňa.

„Ďakujem,“ povedala som. „Už som jedla.“

Zjavne podráždene na mňa pozrela. Mala som v úmysle urobiť jej to isté. „A čo si jedla?“ spýtala sa tónom ostrým ako britva.

Zaváhala som. Bol to trik, cítila som to. Predstierala, že ju zaujíma výživové zloženie mojich raňajok, aby som si myslela, že si o mňa robí starosti. Stála som mlčky so zapečatenými perami a odmietala dať sa zatiahnuť do takéhoto priehľadného plánu.

Ona však na mňa zamierila mocný laserový zrak a ja som ustúpila. „Čučoriedkovú žemľu.“

Podráždene prevrátila oči a potom znovu zaostrila na svoje burrito.

Pch. Bolo to tesné. Kto by to povedal, že zmienka o čučoriedkovej žemli môže moju macochu tak vytočiť? Možno by som mala utrúsiť ešte niečo o jahodovom smotanovom syre, tak do úlohy. Bolo to ťažké, keď som bola úplným sklamaním pre ženu, ktorá ma vychovávala, ale, dofrasa, snažila som sa zo všetkých síl. Mohla by som vymyslieť hoci aj koleso, no ona by bola stále sklamaná. Alebo samolepiace poznámkové lístočky. Alebo umelú kostnú dreň.

Ocko v kresle roztvoril náruč, aby ma pobozkal, a vyrazilo mu dych, keď si všimol, v akom stave mám bradu. Bola som si prakticky istá, že aj Denise si ju všimla - videla som, ako sa jej rozšírili viečka o dobré dva centimetre -, ale potom sa rozhodla, že to bude ignorovať. Aj ja som sa rozhodla podobne.

Rýchlo som si dala dolu okuliare a zatriasla hlavou na ocka. Urobil prestávku, zmraštil obočie na vyjadrenie nevôle nad tým, že som nechcela v prítomnosti svojej macochy nič vysvetľovať, a potom ma pobozkal na čelo.

„O chvíľu prídem hore.“ Naznačil mi, že jednako len očakáva vysvetlenie.

„Presne tam ma nájdeš,“ povedala som, keď som otvárala kabínu výťahu, „ak budeš mať šťastie.“

Zasmial sa.

Denise vzdychla.

Moja macocha nikdy nebola dobrá v otázkach výživy. Mám pocit, že najlepšie kúsky spotrebovala na moju staršiu sestru a kým som prišla na rad ja, už sa jej minuli všetky zásoby potravín. Okrem toho ma informovala, že mám pozornosť asi ako komár, dokonca ešte spresnila, že ako komár so selektívnym počúvaním. Aspoň si myslím, že to povedala. Nepočúvala som. Aha, a ešte mi pripomenula, že muži chcú iba to jedno.

Za túto poznámku musím velebiť vyššie miesta a poďakovať sa im za ňu. Viac už od nich ani neočakávam.

Na obranu svojej nevlastnej mamy treba úprimne povedať, kto by ju mohol viniť? Mám tým na mysli, že mala Gemmu. Gemmu Vi Davidsonovú. Gemmu Vi Davidsonovú jedinú na svete.

Bolo ťažké konkurovať. Najmä preto, lebo sestra a ja sme boli úplné protiklady. Gemma mala plavé vlasy a modré oči. Ja nie.

Gemma sa vždy učila na Áčka. Ja som bola väčšinou Béčko.

Keď sa Gemma dala na vedy, ja som sa dala na skákanie.

Keď sa Gemma dala na cudzie jazyky, ja som sa dala na sexi talianskeho chalana z našej ulice.

A keď Gemma išla na výšku a za tri a pol roka bola magna cum laude promovaná na bakalárku psychológie, aj ja som išla na výšku a po tri a pol roku som bola promovaná na bakalárku sociológie, ale bolo to len so summa cum laude.

Gemma mi nikdy neodpustila, že musela so mnou súperiť. Ale motivovalo ju, že pokračovala vo svojom vzdelávaní ako časti nášho nekonečného boja v oblasti umenia tromfnúť, čo je čosi podobné boju o prežitie, len nie také vznešené. A nezastavila sa ani na magisterskom titule. Chodila potom s jedným PhD. Ženatým profesorom - doktorom Rolandom. Potom v tridsiatke si PhD urobila aj ona.

Očividne potrebovala zbaliť ďalšieho profesora.

Ani nevlastná matka mi nikdy neodpustila. Keď promovala Gemma, Denise sa oči leskli slzami radosti. Keď som promovala ja, Denise sa oči gúľali asi ako narkomanovi závislému od heroínu. Myslím, že bola nervózna, že zmešká sobotný záhradný klub, keď sa zúčastní na ceremónii. Alebo mohlo byť na príčine tričko, ktoré som mala oblečené pod trblietavým promočným talárom, s nápisom Jenuis.

Zato ocko bol na mňa pyšný. Dlho som predstierala, že to stačí. Stále som myslela na to, že raz si Denise azda uvedomí, že má nadľudskú schopnosť byť súčasne pyšná na viac ako na jedného človeka.

Ten deň nikdy neprišiel. A tak z úplného trucu som spravila presne to, čo Denise odo mňa očakávala. Sklamala som ju. Znova. Keďže Denise mala pocit, že miesto ženy je pred triedou, naklusala som na náborovú akciu v univerzitnom kampuse a pridala sa k Mierovým zborom. Sklamať ju bolo podstatne ľahšie než potiť krv, pokúšajúc sa nesklamať. Ani tie malé pichľavé bočné pohľady a vzdychy zdesenia tak veľmi neškreli, keď boli jednoznačne zaslúžené. Netreba spomínať fakt, že som začala spolupracovať s armádou na rozličných projektoch, a čuduj sa svete, v armáde sa to len tak hmýri mužmi v rovnošate. Táto čaša naozaj pretiekla.

Výťah sa konečne doterigal na druhé podlažie. Zakýval a som dolu ockovi a vošla do haly vedúcej k zadnému vchodu do mojej kancelárie. Vonkajší predný vchod, ten, ktorý som používala zvyčajne, viedol priamo do recepčného priestoru, za ktorým sa nachádzala kancelária.

Existoval ešte tretí vchod, a to malý núdzový východ s problematickým prístupom. Takže keď som v hale zbadala Garretta, ako sa opiera o dvere kancelárie a čaká ma, uvedomila som si, že musel použiť núdzový východ a vyšplhať sa dnu cez okno.

Predvádza sa.

„Zabúdaš, že môj otec je bývalý policajt? Čo tu chceš?“ spýtala som sa podráždene. Mal oblečené biele tričko, tmavé sako a slušivé džínsy.

Vystrel sa a spýtavo zdvihol obočie. „Mala si nejaký zvláštny dôvod na to, aby si namiesto po schodoch šla výťahom idúcim rýchlosťou čokoládového sirupu?“

Garrett bol fešák, do čerta s ním, so svojou tmavou pokožkou a sivými očami, ale na tom teraz nezáležalo. Akákoľvek príťažlivosť, akou ma mohol očariť, bola momentálne pochovaná pod hrubou vrstvou hnevu a nevraživosti.

Nechala som, nech podráždený výraz tváre odpovie za mňa. Odomkla som ťažké drevené dvere do kancelárie a pozrela sa za Garretta, kde ma už čakali traja zomretí návštevníci.

„Som rada, že ste sa k nám pridali,“ povedala som Barberovi. „Vo vertikálnej polohe vyzeráte oveľa vyšší.“

Sussman ho žartom štuchol lakťom. Garrett radšej vošiel dnu, zjavne sa odmietal prizerať, ako sa rozprávam s tapetami.

„Prepáčte mi, že som sa tak správal,“ povedal Barber. „Myslím, že som trochu nezvládol situáciu.“

Jeho ospravedlnenie vo mne vzbudilo pocit viny, že som mu nedala trošku viac... čo ja viem... podpory. Možno by som potrebovala absolvovať kurz empatie. Raz som sa už prihlásila na hodiny zvládania hnevu, ale lektor ma nenormálne naštval.

„Nemám právo súdiť vás,“ vyhlásila som a poťapkala Barbera po pleci. „Ja som ešte nikdy nezomrela. Teda nie oficiálne.“

„Oficiálne?“ spýtal sa Sussman.

„Dlhý príbeh.“

„Hej, hej,“ ozvala sa Elizabeth. „Smieme vojsť? Usudzujem, že nemám veľa času a chcem si do sýtosti vychutnať pohľad na tohto vysokého, tmavého a skeptického muža. Prečo som ho len nestretla včera? Mohla som zomrieť šťastná.“

Vedela som presne, ako sa cíti. Podobné pocity som prežívala v súvislosti s Reyesom.

Vošli sme do kancelárie, ktorá vďaka môjmu priateľovi menom Pari pripomínala malú umeleckú galériu. Steny lemovali tmavé abstraktné maľované výjavy zo života na Centrálnej. Jedným z nich bolo rušivé stvárnenie gotickej dievčiny, ako si perie krv z rukávov. Dievča vyzeralo ako ja, čo bol malý žart, lebo k praniu som mala averziu. Vďakabohu, môj obraz bolo ťažké postrehnúť v spleti sivých čiar.

Pari bol okrem toho tetovač a neďaleko mal salón. Vytvoril aj tetovanie, ktoré mám na ľavej lopatke. Znázorňuje malú smrtku zahalenú v splývavom plášti, z ktorého vykúkajú veľké nevinné oči. Pari len tak sršal skrytými žartíkmi.

Garrett sa obrátil ku mne. Nechcela som ho vziať na milosť očným kontaktom. Namiesto toho som si zavesila kabelku a zapla kanvicu na kávu práve vo chvíli, keď Cookie vošla do predných dverí.

„Si tu, srdiečko?“

„Tu vzadu,“ zavolala som na ňu. „Dala som variť kávu.“ Kanvicu som mala v kancelárii kvôli nej.

„Káva. Chvalabohu,“ povedala Cookie, keď otvárala dvere medzi svojou a mojou kanceláriou. „Och.“ Zbadala Garretta. „Pán Swopes, netušila som...“

„Práve je na odchode,“ informovala som ju.

Garrett sa na mňa usmial, a potom v plnej palebnej sile nasadil na Cookie svoj šikmý úsmev.

Bastard jeden akýsi.

„Môj, môj, môj,“ povedala Elizabeth a trošku priveľa pritom zatajila dych. „Presne o tom hovorím.“

Potlačila som bezmocný vzdych a sledovala, ako Cookie začala hovoriť. Jachtala čosi o kancelárskych papierovačkách. Potom zakývala a zatvorila dvere, aby nám dožičila súkromie.

„Viem presne, ako sa cíti,“ zamrmlala Elizabeth.

Zvalila som sa do kresla za písacím stolom a Garrett sa uvelebil na stoličke oproti.

„Takže?“ spýtala som sa.

„Takže?“ napodobil ma.

„Nikto ťa sem nevolal, Swopes. Čo teda chceš? Musím riešiť tri vraždy.“

Zdalo sa, že moje sebavedomie ho pobavilo. „Len mi tak napadlo, že by sme niekedy mohli skočiť niekam na kávu.“

„Do pekla,“ neodpustila si Elizabeth. „Vy chlapi chodíte na kávu? Môžem sa pozerať?“

Zamračila som sa na ňu. „Nepôjdeme na žiadnu kávu.“

Garrettovi klesla hlava. Vyzeral, že sa premáha, aby bol trpezlivý.

„Nuž, pozri sa,“ povedala som, lebo ma už unavovala jeho prítomnosť. „Už som ti to vravela. S mojou schopnosťou sa buď vyrovnáš, alebo nie. No bola by som radšej, keby nie. Tamto sú dvere. Pekný deň a bozaj ma.“

Zdvihol hlavu. Tváril sa vážne, ale nie nahnevane, čo mohlo znamenať, že ešte uvažuje nad mojím výrokom o bozaní. „Predovšetkým,“ začal podráždene, „potrebujem trochu času, slečna Kyslá Octová.“

„Nie.“

„Sekundu,“ pokračoval neodbytne, „chcem to len s tebou prebrať.“

„Nie.“

„Presnejšie povedané, chcem vedieť, ako to funguje.“

„Dobre.“

„Vidíš mŕtvych stále?“

„Každý druhý týždeň a cez prázdniny.“

„Sú, veď vieš, všade?“

„Má žaba vodotesný zadok?“ Zaborila som sa hlbšie do kresla a nohy v zaprášených turistických topánkach si vyložila na stôl.

Prekrížila som si členky, vystrela prsty a netrpezlivo pozerala, aby som zdôraznila svoju netrpezlivosť, kým som čakala, netrpezlivo, ako sa Garrett rozhodne. Či uverí, alebo nie.

Tuto časť som volala úsvit. Ľudia sa v nej začínajú zamýšľať, či naozaj môžem vidieť zomretých. Och, stále majú pochybnosti. Väčšina z nich si trápi mozog hľadaním vysvetlenia, hocijakého, ako robím to, čo robím.

A keďže som žila a dýchala, Garrett Swopes bojoval, aby vyšiel s niečím skutočným. Napokon, mŕtvi ľudia nechodia dokola a nepokúšaj ú sa vyriešiť vlastné vraždy. Duchovia neexistujú. Nič z toho, čo som tvrdila, nebolo možné.

Úsvit bol ako vychutnávacia vidlička na ceste a príslovečný cestujúci musel zobrať buď jeden hrot, alebo ten druhý. Nanešťastie hrot, ktorý viedol k „Charley vidí mŕtvych ľudí“, bol oveľa ostrejší ako ten bezpečnejší, viac cestovný, otupený hrot „Charley je psychopatka“ . Nik nechce vyzerať ako blázon. V deviatich prípadoch z desiatich práve tento jediný dôvod bráni ľuďom, aby dovolili uveriť sebe samým.

Garrett sa na niekoľko sekúnd obzrel na mňa a potom znovu zaostril na moje prsty. Skoro som videla, ako sa mu v hlave krútia kolieska. Po niekoľkých ďalších chvíľach som si začala myslieť, že tie kolieska by potrebovali poriadnu dávku oleja.

„Ale ako si vedela, kde hľadať telo slečny Elleryovej?“ spýtal sa.

„Už to viackrát nebudem vysvetľovať, Swopes.“

„Vážne...“

„Nie.“

Po ďalšej dlhšej pauze mi položil otázku: „Robíš to od piatich rokov?“

Potiahla som nosom. „Zosnulých dokážem vidieť od narodenia. To iba môjmu otcovi trvalo päť rokov, kým mi konečne uveril. Ale keď som mu povedala, kde nájde telo nezvestného dievčaťa, uvedomil si, aký má vo mne poklad.“

„Johnsonovo dievča,“ utrúsil.

Snažila som sa, aby ma nemyklo. Táto spomienka nepatrila k mojim obľúbeným. Presnejšie povedané, keby sa ma niekto spýtal, trvalo by mi poriadne dlho, kým by som vybrala menej obľúbenú. V ten deň, keď sa odohralo to, čo som nazvala Fiasko Johnsonovho dievčaťa, ma Denise začala ignorovať, rozhodla sa neveriť mi a prisahala, že už o tom nebude nikdy hovoriť. Bol to zároveň deň, keď som spoznala, že to, čo robím, je abnormálne. A títo niektorí ľudia - ľudia mne veľmi blízki - chceli za to mnou opovrhovať. Pravdaže, tomuto incidentu na neobľúbenosti pridalo aj to, ako ma macocha nezmyselne vyfackala pred tuctami divákov.

„Ste v pohode?“ spýtal sa Sussman.

Skoro som zabudla, že aj on je tu. Diskrétne som prikývla.

„Viete,“ povedala Elizabeth, „myslím, že sa naozaj snaží otvoriť si myseľ.“

Môj výraz sa zmenil na pochybovačné zamračenie. Bolo to slabé. Len sa pokúšala pomôcť.

„Sú teraz tu?“ spýtal sa Garrett.

Vzdychla som. Priveľmi som nebažila po jeho rivalite. Ale čo už, spýtal sa. „Áno.“

Vybral si zápisník. „Môžeš sa spýtať slečny Elleryovej, kedy má narodeniny?“

„Nie.“

Elizabeth pristúpila bližšie k nám. „Dvadsiateho júna.“

Pozrela som na ňu. „On vie, kedy máte narodeniny. Len chce zistiť, či aj ja.“

„Nie?“ spýtal sa. Vyzeral sklamane, akoby chcel, aby som mu to povedala. V každom prípade aspoň takých päť minút. Na takýchto veriacich typu „verím len za pekného počasia“ som si musela dávať pozor. Mali taký nechutný zvyk uštedriť mi úder pod pás, keď som to najmenej čakala.

„Len mu to povedzte,“ nabádala ma Elizabeth.

„Vy mi nerozumiete,“ odvrkla som. „Ľudia ako on neveria nikdy, nikdy nie úplne. Vždy bude mať pochybnosti. Vždy sa ma bude vypytovať, ťahať zo mňa informácie, ktoré si už práve pozrel, či ma nenachytá.“ Obzrela som sa na Garretta. „Takže nech ide do psej matere.“

„Elizabeth,“ ozval sa Sussman, „možno by sme mali len...“

„Nie,“ zvrieskla, až ma trhlo, čím som upútala Garrettovu plnú pozornosť. „Len mu to povedzte.“ Prirútila sa k môjmu stolu a nahla sa. „Potrebuje prekonať sám seba a jednoducho vám uveriť. Nevie, čo mu bude chýbať. Životom bude prechádzať s týmto jednorozmerným pohľadom na svet, v ktorom žije. Nebude mať potuchy, kam smeruje, žiadnu nádej, že ľudia, ktorých miloval a stratil, pôjdu na lepšie miesto. Také, kde im bude dobre.“

Uvedomila som si, že Elizabeth už nehovorila o Garrettovi. Hovorila o sebe.

Vstala som a prešla k nej. „Elizabeth, čo sa deje?“

Skoro sa rozplakala. Videla som, ako sa v jej bledých očiach zaleskli slzy. „Chcem toho tak veľa povedať sestre, ale ona je ako on... presne ako ja. Bodaj by som vám ani ja nikdy neuverila.“ Plecia jej klesli a uprela na mňa previnilý pohľad. „Prepáčte, Charlotte, nemala som to povedať. Ani o milión rokov.“

Úsmev upokojenia sa mi rozhostil na tvári. Bolo to všetko? Na tento problém som už narazila nespočítateľne veľa ráz. „Elizabeth,“ povedala som, „zo všetkých problémov, aké práve teraz máme, tento jediný má jednoduché riešenie.“

Garrett sledoval našu slovnú výmenu - lepšie povedané moju slovnú výmenu -, ale vo svoj prospech sa tváril stále pasívne. Často som premýšľala nad tým, ako smiešne musím vyzerať v očiach živých, keď sa zhováram sama so sebou, besne gestikulujem, oblápam vzduch. Ale nikdy som nemala na výber. Keďže Garrett odmietol odísť, musí sa vyrovnať s mojím svetom. Odmietala som sa správať inak len preto, aby som vo svojej vlastnej kancelárii ulahodila jeho vycibrenému zmyslu pre dekórum.

Elizabeth potiahla nosom. „Čo tým chcete povedať? Aké riešenie?“

„Zanecháte list.“

„List?“

„Presne tak. Robievam to bežne. Zachraňuje ma to pred potrebou toľko vysvetľovať,“ mávla som rukou. „Nadiktujete mi list, ja ho naťukám a, samozrejme, antedatujem tak, aby bol napísaný ešte pred vašou smrťou - a potom sa zázračne nájde medzi vašimi vecami. List v štýle ,keby sa mi náhodou niečo stalo‘. Poviete jej všetko, čo chcete, aby vedela, a my budeme len predstierať, že ste to napísali pred tým, ako ste zomreli. Dokonca poznám chlapíka, ktorý môže sfalšovať váš podpis, ak si to budete želať.“

„Koho?“ spýtal sa Garrett.

Varovne som sa naňho zamračila. Čo robím so zomretými, sa ho absolútne netýka.

Elizabethinou tvárou prebehol krásny výraz údivu. „To je skvelé. Som právnička. Veci mám usporiadané lepšie ako Deweyho desatinná sústava. Úplne ju to nadchne.“

„Pravdaže ju to nadchne,“ súhlasila som a potľapkala ju po chrbte.

„Môžem aj ja napísať pár slov svojej žene?“ spýtal sa Sussman.

„Jasné.“

Potom sme sa všetci pozreli na Barbera, či by aj on nechcel niekomu napísať. „Mám iba mamu. A ona vie, čo k nej cítim,“ vysvetlil. Napadlo mi, či by som mala byť z toho šťastná alebo smutná, lebo jeho matka bola všetko, čo mal.

„Som rada,“ povedala som mu. „Želám si, aby si čo najviac ľudí našlo čas a dalo vedieť o svojich citoch.“

„Áno. Nenávidel som jej guráž, už keď som mal desať. Naozaj nie je veľmi čo iné napísať do listu.“

Snažila som sa zatajiť šok, ktorý som pocítila.

On si to aj tak všimol. „Och, verte mi, city sú vzájomné.“

„Výborne, takže dva listy.“

„Ozaj,“ povedala zrazu Elizabeth, „kedy je prvý letný deň?“

„Plánujete sa dlho okolo toho točiť?“ spýtala som sa jej.

Zdvihla plecia, hlavou ukázala na Garretta, a potom zmraštila dokonale klenuté obočie.

„Aha.“ Dusila som v sebe smiech. „Dvadsiateho prvého júna alebo niekedy...“

Garrett zalapal po dychu. Elizabeth si s víťazným úsmevom prekrížila ruky a vo vlnách z nej vyžarovalo samoľúbe uspokojenie.

„Máte pravdu,“ potvrdil Garrett. „Elizabeth Elleryová sa narodila dvadsiateho prvého júna.“

Uprela som na ňu vražedný pohľad. „Prekabátili ste ma.“

„To viete, právnička,“ odvetila, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

Áno, veľmi sa mi páčila. Vrátila som sa spať do kresla a posadila sa so zvyčajnou fanfárou.

„Prekabátila ma,“ oznámila som Garrettovi.

Zaškeril sa. Ale akosi inak. A ja som si uvedomila prečo. „To nie. Nie, nie, nie, nie, nie,“ pohrozila som mu prstom. „S týmito hlúposťami ani nezačínaj.“

„S akými hlúposťami?“ spýtal sa nevinne.

„Že sa na mňa pozeráš, akoby som poznala odpovede na všetky otázky v priľahlom i odľahlom vesmíre. Nepoznám. Nedokážem vidieť budúcnosť. Neviem čítať tvoju minulosť. Neviem ti ani čítať z dlane. Neviem...“

„Ale si médium, či nie?“

„Človeče,“ naklonila som sa ponad stôl, „ja som asi také médium ako mrkva.“

„Ale...“

„Už žiadne ale!“ Zakryla som si uši dlaňami a začala si pre seba hučať.

„To má úroveň.“

Mal pravdu. Akokoľvek, vyplazila som mu jazyk a potom som spustila ruky dolu. „Počuj, dokonca mám viac otázok ako odpovedí. Som si celkom istá, že moje schopnosti majú bližšie k schizofrénii ako k niečomu nadprirodzenému. Opýtaj sa hocikoho. Asi som blázon.“

„Schizofrénia?“ spýtal sa pochybovačne.

„Počujem v hlave hlasy. Čo už môže byt viac schizo?“

„Ale veď si práve povedala...“

Zdvihla som ukazovák, aby som ho zastavila. Hoci prostredník by bol na tento účel lepší, musela som niečo vysvetliť, skôr ako stratím pôdu, ktorú som práve dobyla. „Pozri, keď sú ľudia v pozícii, v akej si ty práve teraz, keď už-už majú uveriť všetkému, čo robím, začnú sa v tom ešte viac vŕtať. Vypytujú sa, kladú hlúpe otázky, chcú vedieť, kde bude najbližšie zemetrasenie alebo aké čísla vyhrajú v lotérii. Vážne, už si niekedy čítal titulky v časopise Médium vyhralo v lotérii? Nie som médium. Dokonca ani neviem, či také niečo vôbec existuje.“

„Povedzte mu, čo ste,“ požiadala Elizabeth vzrušene, kým Garrett listoval v zápisníku.

Hodila som po nej zúfalý pohľad typu „mlč, alebo zomri“.

Nezabral. Asi preto, lebo ona už zomrela.

„Vážne,“ nástojila, „len mu to povedzte. Teraz vám už začína veriť. Bude si myslieť, že je to úžasné.“

„Nie, nebude,“ ticho som precedila cez zuby. Úplne som pritom zabudla, že som jediný živý človek v miestnosti, čo ich môže počuť.

„Človek citlivý na veci na druhej strane prirodzeného vnímania.“ Garrett na mňa uprel zrak. „Definícia média.“

„Aha, dobre, v poriadku. Možno,“ súhlasila som. „Ale stále to slovo neznášam. A jeho asociácie.“

„No dobre,“ pokrčil plecami. „A ja nebudem čo?“

„Myslieť si, že je to úžasné.“

„Čo? Tvoje schopnosti?“

„Nie tak celkom.“

„Tak čo teda?“

Tak čo teda? Čo ak to chcel naozaj vedieť? Mala som napokon vietor v plachtách. Prečo to teraz zastavovať? Dokonca ani ocko či strýko Bob nemali predstavu o skutočnom rozsahu toho, čím som. Nikdy som im to nepotrebovala vyzvoniť. Verili mi a to úplne stačilo. Ale keďže som sa fakt nestaral a, čo si Garrett o mne myslí...

„Fajn,“ povedala som s vyzývavým ostrím v hlase. „Poviem ti všetko. Keď to spravím, odídeš?“

Po krátkej prestávke na znak súhlasu sotva badateľne prikývol. „Som... som čosi ako... som akýsi... no tak, dopekla.“ Zaťala som zuby a len som to zo seba vyhŕkla: „Som smrtka. Skutočná smrtka.“

Tak, a bolo to vonku. Vyklopila som to. Vyložila som karty na stôl, vyčistila ovzdušie, odhalila svoju dušu. Ale on necúvol. Nesmial sa. Nevyletel zo stoličky ani nezamieril k dverám. Vlastne sa vôbec nepohol. Ani o centimeter. Prišlo mi na um, či ešte vždy dýcha, potom mi svitlo. Nahodil pokerovú tvár. Sivé oči neodtŕhal od mojich, keď som čakala na jeho reakciu, ale on sa nechystal nejakú mi dať. Musela som pripustiť, že pokerovú tvár zvládal celkom slušne. Nemala som ani potuchy, čo sa mu preháňa hlavou.

„Myslím, že vám verí,“ vyhlásila Elizabeth, keď sa nahla a pozerala naňho. Potom obrátila zrak späť na mňa.

Takže nemala na výber, len vidieť pochybnosť v každej čiarke mojej tváre.

„Ako to funguje?“ opýtal sa Garrett konečne.

Znovu som zaostrila pozornosť naňho. „Sľúbil si, že odídeš.“

„Keď mi povieš všetko,“ namietol.

Dopekla. „No dobre, ako to teda funguje? Dočerta, sama neviem, jednoducho to funguje.“

„Mám tým na mysli, čo vlastne robíš?“

„Aha. Pomáham ľuďom prechádzať.“

„Prechádzať?“

„Ehm, na druhú stranu,“ odvetila som a premýšľala pritom, aký je len hlúpy.

„Ako?“

Božemôj, ten má ale výdrž. „Ospravedlň ma.“ Vyskočila som, odbehla ku kancelárskej verzii kresla pre dvoch a potom som si sadla spať. Právnici sa priblížili, aby aj oni lepšie počuli každé slovo príbehu. „Ľudia, môžete si sadnúť? Znervózňuje ma, keď sa tu tak vznášate.“

„Och, áno,“ povedali a všetci traja sa natlačili do kresla. Premáhala som v sebe smiech.

„Ako?“ zopakoval Garrett.

Späť na tretí prevodový stupeň.

Spomedzi pier mi vykĺzol dlhý vzdych, keď som si uvedomila, čo všetko som mu prezradila. Tieto veci mohli byť proti mne zneužité ako munícia. Už sa mi to stalo, a to od ľudí, ktorým som verila oveľa viac než Garrettovi. Zatiaľ sme však ešte nezašli tak ďaleko.

„V zásade,“ začala som a v tóne hlasu som zveličila svoju neochotu, „sa snažím pomáhať im pochopiť, prečo neprešli. Potom ich vediem k svetlu.“

„K akému svetlu?“

„K pravému svetlu. K jedinému svetlu, o akom viem,“ odpovedala som. Použila som únikovú taktiku, ktorú som sa naučila od prvého poručíka, s ktorým som mala rande na výške.

„Aha,“ prikývol, ale neskočil mi na to. „K akému svetlu?“

Váhala som. Niektoré informácie boli predsa len posvätnejšie než iné. Niektoré boli vyhradené iba pre zosnulých. Nebolo isté, že pravda o tom, čo robím, im pomôže uveriť mi. Pravdepodobnejšie by sa rozbehli k dverám.

„Ku mne,“ povedala som s náznakom pokryteckej arogancie, ktorá mi zdvíhala bradu. Cítila som sa, akoby som bola znovu na strednej a hrala hru na pravdu, a v duchu som prosíkala tyrana, aby ma vyzval.

Po chvíľke zamyslenia sa spýtal: „K tebe?“

„Ku mne,“ zopakovala som s rovnakou dávkou arogancie. Pokračuj, pán Skeptik. Vyzvi ma. Len pekne dokáž, že nemám pravdu. Ak nemám. „Zjavne veľmi žiarim.“

Zrazu som si uvedomila, čo som vlastne vykonala. Povedala som priveľa.

Garrett sa pomrvil na stoličke a pohľadom skúmal každý centimeter mojej bytosti. Potom sa mi znova pozrel do očí. „Ty im teda pomáhaš uvedomiť si, prečo neprešli.“

Z tohto prekliateho rozhovoru sa už nedalo vykrútiť. Niet divu, že pýcha bola jedným zo siedmich smrteľných hriechov. „Áno,“ prikývla som.

„A potom ich vedieš do svetla.“

„Áno.“

„Ktoré si ty?“

„Áno.“

„Takže keď prejdeme,“ overoval si Sussman, „bude to cez vás?“

Otočila som sa k nemu, súdiac, že tento koncept - koncept, ktorý by na tisícke iných planét mohli pokladať za svätokrádežný - ho vyvedie z miery, ale zdalo sa, že je fascinovaný. „Áno, prejdete cezo mňa. Cez smrtku,“ vysvetlila som.

„Ohromné,“ povedal Barber. „To je tá najúžasnejšia vec, akú som dnes počul.“

„Si teda brána,“ skonštatoval Garrett.

Pokrčila som plecami. „Myslím, že aj takto sa na to možno pozerať.“

Na tvári sa mu rozhostil zaujatý úsmev, keď ma pozoroval. Skrslo vo mne akési podozrenie.

„Je celý do vás,“ hlesla Elizabeth.

Nevšímala som si ju a pozrela sa na hodinky. „Dofrasa, to je už toľko hodín?“ Kde, dočerta, trčí strýko Bob?

„Čiže duchovia, ktorí neprešli na druhú stranu, sú nasáčkovaní na Zemi a prechádzajú cez nás, ako sa im zachce?“ spýtal sa Garrett odhodlaný nevzdať sa tak ľahko pátrania.

Vzdychla som si. Mohlo to trvať aj niekoľko dní.

„Nie. Jestvujú v tom istom čase aj priestore, len na inej strane. Podobne ako dvojito exponovaná fotografia. Ja sa len dokážem vyskytovať súčasne na oboch stranách.“

„Čo z teba robí úžasnú ženu,“ skonštatoval, pričom sa mu v očiach zaligotalo uznanie.

To už bolo priveľa. Stále som ho sledovala, či uveril niečomu z toho, čo som povedala.

„Tak to by sme mali. A čo tá naša záležitosť? Poďme na tú kávu,“ navrhol znovu.

„Ale veď som ti práve všetko vysvetlila.“

„Srdiečko, pochybujem, že to je všetko.“ Keď som váhala, dodal: „Môžeme ísť ako priatelia.“

Zošpúlila som pery a pripomenula mu: „My nie sme priatelia, spomínaš si? Toto bolestivé vysvetlenie si podal minulý mesiac. Nie sme kamoši ani nič, čo by sa čo i len vzdialene podobalo priateľom.“

„Tak potom víkendoví milenci?“ opáčil.

To bolo ono. Nevedela som, akú hru tu vlastne hrá - hoci som si bola úplne istá, že to nie sú Monopoly... ani Dáma -, ale ja som odmietala hrať ďalej. Vstala som a obišla stôl, aby som sa mohla postaviť nad neho. Výhražne. Ako Darth Vader, len s lepšou kapacitou pľúc. Po významnom pohľade dolu som ukázala na dvere. „Mám prácu.“

Pozrel na dvere, na ktoré som ukazovala, na tie, cez ktoré som mu odporúčala odísť. „Máš prácu? Na týchto dverách?“ spýtal sa vtipne a žoviálne.

„Čo?“

„Ideš ich natierať?“

„Nie.“

„Odporúčam sýtu tmavo hnedú, bude ti ladiť s vlasmi.“ Postavil sa, čím obrátil situáciu tak, že teraz prevyšoval on mňa. Po ďalšom pohľade nadol, pohľade s úplne iným významom, sa naklonil a potichu dodal: „Alebo zlatú... k tvojim očiam.“

„Myslím, že týmto ma dostal,“ ozvala sa Elizabeth.

Ostatní dvaja právnici si odkašlali a decentne vyšli z miestnosti. Elizabeth ich neochotne nasledovala do prijímacieho priestoru, inak známeho aj ako „Cookin posvätný priestor a nezabudni na to“.

Kým Garrett čakal, kedy privolím ísť s ním na kávu, zbadala som to kútikom oka. Fľakatá vec, Superman. Prefrngla tak rýchlo, že kým som otočila hlavou, bola už preč. Prešlo to na moju druhú stranu, otrelo sa mi to o rameno, preletelo mi to cez ústa. Potom sa to ponorilo do mňa a plávalo v mojom bruchu, pričom sa mi celým telom šírilo teplo.

Triaslo sa mi vnútro a vyľakane som hodila hlavou dozadu. Garrett priskočil ku mne a zachytil ma za ramená, aby som nespadla. Až vtedy som si všimla, že sa tvári zmätene. Pritiahol si ma bližšie k sebe. Potom ma ten pocit opustil a Garretta odhodilo dozadu, akoby ho odstrčila neviditeľná prudká sila.

Potkol sa, znovu nadobudol rovnováhu, a potom pozrel na mňa. Obaja sme stáli ako obarení a vypliešťali oči. Doknísala som sa k stolu a oprela sa, aby sa mi nepodlomili kolená.

„To bol akože... jeden z nich?“ opýtal sa a neprítomne si šúchal hrudník, na ktorom mal viditeľnú stopu po údere. Divo sa poobzeral dokola a nato sa na mňa znepokojene zamračil.

„Nie,“ povedala som, pokúšajúc sa spomaliť dych, „bolo to niečo úplne iné.“

Nevedela som však čo. Ale mohla som hádať a vôbec sa mi nepáčilo, akým smerom sa moje dohady uberali. Že by to bol Veľký Zlý? Ak áno, prečo práve tu? Nezdalo sa, že by bol môj život v bezprostrednom ohrození.

Ťažko sa mi skrýval strach. Pociťovala som ho len zriedka. Garrett ho však teraz vo mne vybadal. Pomyslenie, že on ma vidí vyľakanú, ma škrelo viac ako len trošku.

Potom mi na um prišiel iný scenár. Ani raz, keď som videla Zlého, som s ním neprišla do fyzického kontaktu. Nikdy sa ma ani len nedotkol a už vôbec sa do mňa neponoril, aby vo mne plával. Možnože to vôbec nebol on.

Skúmala som miestnosť, zrejme som pritom vyzerala trošku zúfalo. Bol to Reyes? Mohol to byť on? Mohol... žiarliť? Na Swopesa? Myslel to vážne?

Ponáhľala som sa k dverám a spýtala sa všetkých: „Videli ste niekto niečo? Prišiel stadiaľto?“

Elizabeth vyskočila z našej sivozelenej recepčnej pohovky a vyzvedal a: „Stratili ste ho? Ako ste ho mohli stratiť?“

„Nie Garretta,“ povedala som azda trošku príliš netrpezlivo. „Tmavého škvrnitého chlapa.“

Cookie si začala pomaličky uvedomovať, že máme spoločnosť.

Vystrelila zo svojej stoličky ako pružina, akoby na stole trónila kobra. „Charley, srdiečko, máme klientov?“

„Áno. Zabudla som ti povedať. Zoznámte sa všetci s Cookie. Cookie, máme tu troch právnikov, ktorí nás opustili tejto noci. Už som ti o nich rozprávala. So strýkom Bobom pracujeme na ich prípade. No dobre, a teraz, videl ho niekto?“

Právnici na seba vrhali spýtavé šikmé pohľady a mykali plecami. Z pier mi vykĺzol nešťastný povzdych a klesla som k zárubni.

Mysleli by ste si, že keď som smrtka, mala by som mať styky či spôsoby, ako zistiť identitu škvrnitého chlapa. Ale pretože jediná známosť, akú som kedy získala na onej strane, bola známosť so Zlým, známym aj ako „stelesnenie smrti“, získavanie informácií sa ukazuje ťažké.

Potom som si v kúte všimla zvláštny tieň. Vlnil sa a posúval v rannom svetle. Bol to on. Musel to byť on. Vystrela som sa, vyslobodila si prsty zo zárubne a vošla do miestnosti. Dávala som pritom pozor, aby predo mnou neušiel.

„Smiem vás vidieť?“ opýtala som sa príliš trasľavým hlasom.

Všetci sa pozreli smerom do kúta, ale len právnici ho tiež videli. Všetci traja sa opatrne stiahli dozadu, takže ten synchrónny pohyb vyzeral ako choreografia, zatiaľ čo ja som prosebne kráčala vpred.

„Ukážte sa mi, prosím.“

Tieň sa v jedinom okamihu pohol, zmenšil, zmizol a znovu sa objavil predo mnou. Potom som aj ja cúvla. Potkla som sa, keď sa zdvihla dlhá dymová clona a nejaké rameno zrazu podopieralo stenu pri mojej hlave. Dlhé rameno, ktoré ústilo do vysoko položeného pleca.

Právnici sledovali, ako sa pred nimi zhmotňuje táto bytosť, ako sa dym mení na ľudské telo, ako sa molekuly spájajú a splývajú a vytvárajú jeden pevný sval za druhým. Zrak mi skĺzol na ruku, ktorá sa opierala o stenu - ruku, ktorá aj so stopami tvrdej práce bola nádherná -, a odtiaľ prešiel k dlhému a svalnatému oceľové mu predlaktiu. Nad lakťom obopínala rameno vyhrnutá manžeta čudne svetlej farby a nad ňou sa pod hrubou tkaninou napĺňal biceps, svedčiaci o sile v ňom uzatvorenej. Potom sa môj pohľad posunul vyššie k širokému, mocnému a pevnému plecu.

Bytosť sa sklonila, skôr ako som jej stihla vidieť do tváre, teplo svojho tela odovzdala môjmu a sklonila sa, aby mi niečo pošepla do ucha. Bol pri mne tak blízko, že som mohla rozoznať len jeho bradu, mocnú a zarastenú aspoň dvojdňovým strniskom, a tmavé vlasy, ktoré potrebovali nožnice.

Ústami sa mi jemne dotkol ucha, čo vyvolalo chvenie šíriace sa dolu chrbticou. „Dutch,“ zašepkal a ja som sa v ňom rozpustila.

Mala som konečne príležitosť spýtať sa, či je ten, kto si myslím, že je - kto som dúfala, že bude. Ale ja som sa ponárala do svojho snového sveta, kde nič nefungovalo, ako malo. Ruky ma neposlúchali, mali vlastnú vôľu, keď sa zdvihli k jeho hrudníku. Kosti v nohách sa mi rozpustili. Moje ústa túžili len po jednom. Po ňom. Po jeho chuti. Po jeho tkanive. Voňal búrkou, zemito a elektrickými výbojmi.

Namotala som si jeho tričko do pästí - buď preto, aby som ho odtlačila, alebo pritiahla bližšie, nebola som si istá. Prečo som ho nevidela? Prečo som nemohla samu seba presvedčiť, aby som prešla na tú stranu a pozrela sa naňho?

Potom mi ústami prikryl tie moje a ja som stratila akýkoľvek pojem o realite. Môj svet na seba zobral jeho formu, stal sa jeho telom, jeho ústami, jeho rukami kĺžucimi po mne, skúmajúcimi vrchy a údolia, z ktorých pozostávalo moje telo, jeho Mesiac. Ako Slnko zvádzal na svoju obežnú dráhu len energiou vlastnej príťažlivosti.

Bozk sa prehlboval, zintenzívňoval čoraz dychtivejšie a moje telo odpovedalo záchvevmi túžby. Vrčal a pritláčal sa ku mne silnejšie, jazykom sa mi zavrtával medzi pery. Nie iba ochutnával, priam pil každú čiastočku mňa, zmiešaval moju dušu s jeho.

Vymanil mi ruku z trička, presunul si ju na nohavice a položil na svoju erekciu. Ostro som vdýchla horúčavu, ktorá z neho sálala. Cítila som, ako sa mi medzi stehnami kĺže nejaká ruka, a v bruchu mi blčal tekutý oheň. Chcela som ho mať na sebe, okolo seba i v sebe. Nemohla som myslieť na nič iné, len na absolútnu zmyselnosť jeho dokonalej bytosti.

Moja túžba sa stala neovládateľná, až kým som v diaľke nezačula svoje meno, a vtom sa hmla začala rozplývať.

„Charley?“

Vypadla som zo sna a prilipla k pozornosti. Všetci v miestnosti na mňa hľadeli s otvorenými ústami. Strýko Bob stál na polceste vo dverách s potmehúdskym výrazom spájajúcim jeho obočie do jednej čiary. Hľadel aj Garrett. V očiach sa mu zračilo vzrušenie. Obrátil sa a vyšiel von dverami, prudko pritom kývnuc strýkovi Bobovi.

Až vtedy som si uvedomila, že bytosť odišla. On odišiel. Už som nevládala uniesť vlastnú hmotnosť, klesla som na dlážku a dusila sa vo vlastnom úžase.

„Zasa si bola posadnutá?“ spýtala sa Cookie po dlhšej chvíli a zdesenie jej zmäkčilo hlas. „Lebo, dovoľ mi povedať, srdiečko, ak to bolo posadnutie, bez váhania zapredávam dušu.“