Štvrtá kapitola

Deti mám rád, ale nemyslím, že by som zvládol

zjesť jedno celé.

autonálepka

Obávala som sa, že by ma tá malá čertica mohla prenasledovať až do bytu a zasa dotierať, a tak som sa radšej uistila, či nie je niekde na dohľad, a až potom som nastúpila do svojej Misery a uháňala domov. Keď som vtrhla do bytu a chvatne pozdravila pána Wonga, pre istotu som prehľadala nábytkovú stenu v obývačke a kompletne naaranžovala celú svoju exorcistickú výbavu. Mala som ju odloženú v nábytkovej stene, lebo tam patria veci určené na pobavenie a skrátenie dlhej chvíle. A vyháňanie zlých duchov nebolo nič iné ako pobavenie.

Naozaj nemôžem nijakého ducha vyvolať, nepomôže mi ani povolanie smrtky. Môžem len pomáhať zosnulým zistiť, prečo sú ešte vždy na Zemi, prebrať s nimi plány do budúcnosti. Nemôžem ich nútiť, aby konali proti vlastnej vôli. Teda aspoň si nemyslím, že môžem. Vlastne som sa o to ani nikdy nepokúsila. Zato na nich môžem použiť fintu. Zopár sviečok, rýchly spev, a voilà, exorcizmus du jour ako vyšitý. Nebožtíkov to úplne pohltí, až nakoniec prejdú na druhú stranu, aj keď to pôvodne nemali v úmysle. S výnimkou pána Habershama dolu v hale. Keď som sa ho pokúšala vyvolať, len sa na tom smial. Starec jeden.

Páči sa mi tu bývať, a to aj napriek pánu Habershamovi - a keď sa už nad tým zamýšľam, tak aj napriek pánu Wangovi. Obytný dom The Causeway nielenže stojí presne za ockovým barom čiže de facto za mojou kanceláriou, ale je zároveň aj tunajším orientačným bodom.

Žijem tu už čosi vyše troch rokov, ale už keď som bola mladá, primladá na to, aby som vedela, že existuje zlo, táto stará budova sa stala súčasťou mojej pamäti, aj keď bez jej pričinenia. Neskôr, keď si môj otec otvoril bar, som vošla na zadné parkovisko a po desiatich rokoch som túto budovu zbadala znovu. Pozrela som na spletité stredoveké rezby pri vchode, čo je v Albuquerque rarita, a stála som ohromená tým, ako sa cezo mňa valila spleť temných a bolestných spomienok. Spôsobovali mi bolesť v hrudníku a vyrážali dych. Od tej chvíle som sa stala touto budovou posadnutá.

Mali sme spoločné dejiny, hrôzostrašné dejiny pripomínajúce nočnú moru a vystupoval v nich podmienečne prepustený sexuálny delikvent. A možno tým, že som tu žila, som cítila, že nad svojimi démonmi nejako víťazím. Prirodzene, lepšie to fungovalo vtedy, keď démoni nechodili na návštevu. Dala som si kávu a zamierila do kúpeľne, aby som sa pozrela, či mám oči rovnako opuchnuté ako bradu. Vzdychať ako filmová hviezda na rehabilitácii nebolo najlepšou skrášľovacou kúrou. Ale po chvíli som si uvedomila, že červená opuchlina zvýraznila zlatú v mojich očiach. Skvelé. Naplno som pustila kohútik s teplou vodou a počkala obligátnych desať minút, kým naozaj začne tiecť teplá.

A to hovoria, že Nové Mexiko má nedostatok vody. Nie však podľa majiteľa bytu.

Až potom som začula Cookie, susedku, lomeno najlepšiu priateľku, lomeno asistentku, ako sa s kanvicou na kávu v ruke prevalila cez dvere. Cookie sa veľmi podobá na Kramera zo seriálu Seinfeld, len nie je taká nervózna ako Kramer po prozacu. A že má v ruke kanvicu na kávu, som vedela preto, lebo ju má vždy. Myslím, že bez nej by mala problém tvoriť celé vety.

„Už som doma, miláčik!“ zakričala z kuchyne.

Áno, počula som.

„Aj ja!“ ozval sa iný hlas, tlmený a chichotavý.

S Cookie som sa zoznámila, keď som sa sem nasťahovala. Aj ona sa sem práve prisťahovala po nechutnom rozvode a hneď sme sa spriatelili. Mala dcéru Amber a prišli ako súhrnná transakcia. Zatiaľ čo s Cookie som začala dobre vychádzať okamžite, s jej dcérou som sa trošku potrápila. Nikdy som si neobľubovala 120-centimetrové stvorenia so záhadnou schopnosťou presne za tridsať sekúnd vymenovať všetky moje nedostatky. A len pripomínam, že aj ja dokážem čítať bez toho, aby som pohybovala perami. Bola som však rozhodnutá, že nad Amber zvíťazím, nech to stojí, čo to stojí. Stačila partička minigolfu, a omotala si ma okolo prsta.

„Hneď som pri tebe,“ ozvala som sa z kúpeľne. Slečna Lowensteinová dolu v hale asi perie, lebo vode netrvalo dlho, kým dosiahla zvyčajných tisíc stupňov. Keď som si opláchla tvár, okolo mňa sa vytvorila para. Potom som pozrela do zrkadla a znovu som sa vzdala. Vďakabohu, že ma v takomto stave nevidel ten mŕtvy muž zo sna. Uterákom som si usušila oči, zadívala sa do zrkadla, a vtom som cúvla. Na zarosenom zrkadle sa jagalo napísané meno.

DUTCH.

Zalapala som po dychu. Dutch. Kto by si to pomyslel. Chlap zo sna, alias Reyes, alias boh fantázií a všetkých zmyselností, mi naozaj v sprche povedal Dutch. Kto iný by to mohol byť?

Obzrela som sa po kúpeľni. Nič. Zastala som a započúvala sa, ale počula som len Cookie, ako štrngoce v kuchyni.

„Reyes?“ Nakukla som za sprchový záves. „Reyes, si tu?“

„Potrebuješ novú kanvicu,“ zakričal a mi Cookie. „Trvá večnosť, kým v nej zovrie voda.“

Vzdychla som a vzdala som sa pátrania. Prstami som obťahovala každé písmeno na zrkadle. Zachvela sa mi ruka. Odtiahla som ju, posledný raz som sa rozhliadla po miestnosti a vyšla z kúpeľne. Vopred som sa obrnila pred ochkaním a achkaním, ktoré by mohla moja tvár vyvolať.

„Čo, dofrasa, tak vykrikuješ...“

Cookie položila šálku. Potom ju zasa zdvihla. „Čo sa ti stalo?“

„Ooch!“ zvýskla Amber a priskočila ku mne, aby lepšie videla. Velikánske modré oči sa jej rozšírili, keď mi skúmala líce a bradu. Vyzerala ako bezkrídla víla. V každom kroku, ktorý urobila, bol zjavný prísľub pôvabu. Dlhé tmavé vlasy jej v prameňoch padali na chrbát a jej pery tvorili dokonalý oblúk.

Smiala som sa na tom, ako od zvedavosti a hlbokého sústredenia stiahla obočie.

„Nemala by si byť náhodou v škole?“ spýtala som sa jej.

„Dnes ráno ma príde vyzdvihnúť Fionina mama. Ideme na exkurziu do zoo, a keďže práve ona nám bude robiť dozor, povedala pánu Gonzalesovi, že sa s triedou stretneme priamo tam. Bolí ťa to?“

„Hej.“

„Vrátila si to aspoň?“

„Kdeže. Bola som v bezvedomí.“

„To azda nie!“

„A vidíš, že áno.“

Cookie odtlačila dcéru a aj ona sa pustila do skúmania mojej brady. „Bola si s tým na vyšetrení?“

„Hej, u sexi blondíny, ktorá sedela v rohu baru a zvádzala ma erotickými pohľadmi.“

Amber sa zachichotala.

Cookie zošpúlila pery. „Myslela som u lekára.“

„Nie, ale plešivejúci, no napriek tomu sexi zdravotník povedal, že by som mala byť v poriadku.“

„Och, a je odborník?“

„Na flirtovanie,“ odvetila som. Amber sa zasa zachichotala.

Páčil sa mi ten zvuk, pripomínal cvendžanie vetra v ľahkom vánku.

Cookie na ňu zacielila karhavý materinský pohľad a potom sa znova obrátila ku mne. Bola to jedna z tých žien, ktoré sú priveľké pre kategóriu „jedna veľkosť dobrá pre všetkých“, a pohoršovala sa nad komunistickými výrobcami takých odevov. Raz som s ňou debatovala o bombovom útoku na jednu takúto konfekčnú továreň. Inak bola ozaj pekná. Čierne drôtené vlasy jej padali na plecia a hodili sa k jej povesti čarodejnice. Nebola čarodejnica, ale kradmé pohľady boli zábavné.

„Nájde sa ešte trocha kávy?“

Cookie to vzdala a skontrolovala kanvicu. „Vážne, netreba sa trápiť. Je to ako čínske mučenie vodou, ibaže menej humánne.“

„Mama abstinuje. Včera v noci sa nám minula káva.“

„Och,“ povedala som a uškrnula sa na Cookie.

Sadla si so mnou k pultu, kým Amber kutrala v kredenci a hľadala fornetti. „Och, zabudla som ti povedať,“ ozvala sa Cookie, „že Amber chce, aby tvoj otec zadovážil stroj na jedlá s teriyaki, aby mohla spievať pre všetkých osamelých štamgastov.“

„Ja viem spievať, mami.“ Jedine dvanásťročný tvor dokáže vysloviť slovo mami rúhavo.

Naklonila som sa ku Cookie. „Vie ona, že sa to nevolá...“

„Nie,“ zašepkala.

„A chystáš sa jej to povedať?“

„Nie. Takto je to oveľa zábavnejšie.“

Zasmiala som sa a potom som si spomenula, že včera mala ísť k lekárovi. „A ako si dopadla u lekára? Nejaké nové vysiľujúce choroby, o ktorých by som mala vedieť?“

„Ani nie, ale upevnila som si rešpekt k lubrikačnému gélu.“

„Už prišla Fiona!“ zvolala Amber. Zaklapla mobilný telefón a vybehla z dverí. Vzápätí vbehla naspäť, pobozkala mamu na líce, aj mňa pobozkala na líce - na to správne - a vzápätí znova vybehla.

Cookie sa pozerala, ako odchádza. „Je ako uragán na kryštálovom pervitíne.“

„Neuvažovala si o diazepame?“ spýtala som sa.

„Pre ňu či pre mňa?“ Zasmiala sa a zamierila po kanvicu na kávu. „Prvá šálka bude moja.“

„A kedy nebola? Tak čo ti vlastne povedal lekár?“ Cookie o tom nerada hovorí, ale už raz bojovala s rakovinou prsníka a rakovina skoro zvíťazila.

„Neviem,“ mykla plecom. „Poslal ma k inému lekárovi, veľkej kapacite.“

„Fakt? Ako sa volá?“

„Doktor... dofrasa, neviem.“

„Aha, takže on,“ uškrnula som sa. „A čo, je dobrý?“

„Vraj. Tuším vynašiel vnútorné orgány alebo také dačo.“

„Tak to je veľké plus.“

Naliala do dvoch šálok a potom sa opäť posadila ku mne. „Nie, som v pohode.“ Zamiešala si cukor a smotanu v káve. „Podľa mňa sa môj lekár chce len uistiť, že história sa nebude opakovať.“

„Je opatrný,“ skonštatovala som miešajúc si kávu. „To mám na ľuďoch rada, najmä na tých, čo majú v končekoch prstov moc nad životom a smrťou.“

„Ale ja nechcem, aby si sa tým všetkým trápila. Už roky som sa necítila tak dobre. Myslím, že vďaka tebe ostávam večne mladá,“ dodala a žmurkla na mňa spoza šálky.

Po dlhom dúšku som sa spýtala: „Nie je to náhodou Amberina práca?“

Smrkla. „Amber nepremešká ani jednu príležitosť, aby ma mohla upozorniť, aká som už stará a nezaujímavá. ,Ty vôbec nie si ako Charley,‘ hovorieva mi. Často. Na takých deväťdesiat percent je presvedčená, že dokážeš všetko.“

„Aspoň niekto si to myslí,“ povedala som, pokrčiac pritom obočie.

„Ozaj,“ položila šálku. „Mala si ďalšiu súťaž s tým sexi stopárom?“

Klesla som späť do kresla, podráždená, že aj naňho prišla reč. A k tomu ešte v mojom vlastnom byte. „Je to kus kreténa.“

„Takže mala,“ pokračovala a tvár sa jej rozjasnila. Ten Garrett ju očividne zaujímal. „Tak spusť už.“ Posunula sa ku mne bližšie. „Čo povedal? Čo sa dialo? Pästný súboj? Búrlivý sex?“

„Ale choď,“ zvraštila som nos. „Ani keby bol posledným sexi stopárom na svete.“

„Tak potom čo? Musíš mi to povedať.“ Voľnou rukou ma chytila za golier na košeli. Premáhala som sa, aby som sa nerozosmiala. „Kedy konečne pochopíš, že žijem sprostredkovane cez teba?“

„To fakt?“

„Fakt.“ Vyhladila mi golier a vrátila sa k svojej káve. „Mám pubertálnu dcéru. Nechodím nikam do spoločnosti. Žiadny program, ktorý by neobsahoval Disneyho kanál. A sexuálny život,“ teatrálne mávla rukou. „Veľmi nudná kapitola. Už roky som nemala sex s niečím, čo nie je na baterky. Potrebujem detaily, Charley.“

Keď som sa spamätala z poznámky o niečom, čo nie je na baterky, odvetila som: „Pokúšala som sa ťa predsa dať dokopy s Deliverym Davom.“

„S tým čudným chlapom rozvážajúcim pečivo?“ Zamyslela sa a zošpúlila pery. „Myslím, že by som mohla urobiť aj horšie.“

Zasmiala som sa a ona sa usmiala.

„Tak povieš mi už konečne, čo sa stalo v noci?“ dobiedzala.

„Aha, jasné. V noci.“ Porozprávala som jej o celom večeri, ktorý som strávila s kreténskym manželom Rosie Herschelovej. Uistila som ju, že tú nešťastnicu som dostala na palubu lietadla a bezpečne preč z krajiny. Potom som jej opísala ráno s ďalším kreténom - Garrettom, skeptickým stopárom. Napokon som jej porozprávala o svojom katastrofálnom zážitku s Elizabethinou sestrou. Ako posledná prišla na rad najlepšia časť. Časť o Reyesovi.

„Takže Reyes, čo?“

„Hej.“

Zasmiala sa. „Nemohla by si trochu viac vzdychať, keď o ňom hovoríš?“

Zaškerila som sa a položila si plátok jahodového smotanového syra na čučoriedkovú žemľu, čím som si jednou ranou zabezpečila prísun obilnín, mlieka a ovocia. „Prvý a posledný raz som ho videla tej noci v južnom údolí s Gemmou.“

„Akej noci?“ Potom sa jej oči rozšírili. „Máš na mysli tú?“

„Áno. Mal by to byť on, ak sa nemýlim.“

Poznala ten príbeh. Porozprávala som jej ho asi len dvadsaťkrát. Najmenej. Keďže Cookie sedela mlčky, v spomienkach som sa vracala k tomu, čo som vlastne o Reyesovi vedela. Žiaľ, bolo toho málo.

Chodila som do prvého ročníka na strednej, keď som ho videla prvý a jediný raz, a moja psychosestra Gemma do posledného ročníka. Verná forme sa pokúšala skončiť školu o semester skôr, aby mohla začať študovať na univerzite. Podmienkou predčasného skončenia však bolo odovzdať projekt, ktorý nebola schopná vypracovať sama. Nastupuje supersestra Charlotte Davidsonová, svätica a projektová špecialistka.

Nezaobišlo sa to však bez sťažností. Je to zvláštne, ale náš rozhovor si pamätám, akoby to bolo len pred chvíľou. Ale od tej hrôzostrašnej a zároveň nádhernej noci už ubehlo dvanásť rokov. Noci, na ktorú nikdy nezabudnem.

„Ak chceš vedieť,“ brblala som cez červený šál ovinutý okolo nosa a úst, „žiadny triedny projekt nestojí za to, aby zaň človek položil život, a nič na tom nemení ani desaťbodový extrakredit, ktorý zaň môžeš získať.“

Gemma sa obrátila ku mne a sklopila ockov fotoaparát, aby si zasunula blonďavú kučeru. Polnočný decembrový chlad dodal jej modrým očiam kovový lesk. „Ak ten kredit nezískam,“ povedala, pričom jej dych sa v ľadovom vzduchu menil na paru, „neskončím školu predčasne.“

„Viem,“ povedala som, snažiac sa, aby to neznelo podráždene. „Ale vážne, ak zomriem dva týždne pred Vianocami, si píš, že ťa budem chodiť strašiť. Navždy. A môžeš mi veriť, viem dobre ako na to.“

Gemma ľahostajne pokrčila plecami, potom sa otočila späť k zaostreným obrázkom Albuquerque. Svietidlá lemovali chodníky a budovy, vrhali strašidelné tiene na ľudoprázdne ulice. Na záver projektu o povedomí komunity sa Gemma rozhodla, že nakrúti video. Chcela zachytiť život na uliciach južnej časti mesta. Problémová mládež hľadajúca uznanie. Narkomani hľadajúci najbližšiu extázu. Bezdomovci hľadajúci obživu a prístrešie.

Zatiaľ všetko, čo sa jej podarilo dať na pásku, bol skejťák na Centrálnej a prostitútka objednávajúca si drink v podniku Macho Taco.

Naša policajná hodina prišla aj odišla a my sme stále čakali. V triaške sme sa túlili k sebe v tieňoch spustnutej školy a snažili sa, aby nás nik nevidel. Obťažovali nás členovia gangu, chceli vedieť, čo tam robíme. Zopárkrát sme unikli len o vlások, dostala som niekoľko telefónnych čísel, ale ináč to bol celkom pokojný večer. Asi preto, lebo bolo mínus tridsať.

Až vtedy som si všimla chalana chúliaceho sa pod školskými schodmi. Mal oblečené biele tričko a špinavé džínsy. Hoci nemal kabát, netriasol sa. Na zosnulých počasie nevplývalo.

„Hej, ty tam,“ zakričala som a priblížila sa.

Keď zdvihol zrak, na mladučkej tvári sa mu zračil šok.

„Ty ma vidíš?“

„Jasné, že hej.“

„Nikto ma nemôže vidieť.“

„To je možné, ale ja áno. Volám sa Charley Davidsonová.“

„Ako tie motorky?“

„Skoro tak,“ uškrnula som sa.

„Prečo tak žiariš?“ spýtal sa ma privierajúc oči.

„Som smrtka. Ale netráp sa, nie je to také zlé, ako to znie.“

Do očí sa mu vkradol strach. „Ja nechcem ísť do pekla.“

„Do pekla?“ spýtala som sa. Sedela som pri ňom a nevšímala si Gemmine podráždené vzdychy, že zasa sa zhováram so vzduchom. „Ver mi, miláčik, keby si bol zapísaný na prijímací pohovor s Luciferom, tak by si teraz nebol tu.“

Úľava mu zmäkčila vyľakané oči.

„Tak čo, len sa poflakuješ?“ vyzvedala som.

Netrvalo mi dlho, kým som vypátrala tohto chalana - bol to nedávno zosnulý člen gangu menom Angel, ktorý počas akcie schytal do hrudníka deväťmilimetrové olovo. Bol šofér. Jeho vykúpenie prišlo v mojich očiach, keď som sa dozvedela, že netušil, že jeho kamoš sa chystal zabiť puta kurvu vatos hrešiacu na ich trávniku, až kým vzduchom nezačali svišťať guľky. Angel pri pokuse zastaviť kamoša rozbil auto svojej matky a potom s tým kamarátom zápasil o zbraň. Nakoniec tej noci zomrel iba jeden človek.

Zatiaľ čo som prednášala Angelovi o výhodách nepriestrelných viest, moju pozornosť pritiahol výjav vo vzdialenom okne. Vyšla som z tieňa, aby som lepšie videla. Prenikavé žlté svetlo osvetľovalo kuchyňu malého bytu, ale moju pozornosť pritiahlo niečo iné. Najprv som si myslela, že ma klamú oči. Žmurkla som, znovu zaostrila, potom som hlboko vdýchla, keď sa mi hore chrbtom plazil Mak.

„Gemma,“ zašepkala som.

Po Gemminom bezočivom „Čo?“ rýchlo nasledovalo lapanie po dychu. Aj ona to videla.

Muž v špinavom tričku a boxerkách prirazil k stene chlapca v pubertálnom veku. Chlapec driapal mužovi ruku zovretú okolo jeho hrdla, keď vyletela mäsitá päsť. Udrela chlapca do brady tak silno a prudko, že mu hlava šľahla dozadu a narazila o stenu. Na chvíľu zmalátnel. Naslepo zdvihol ruky, aby odrazil útok. Na okamih, ktorý trval toľko, čo jeden tlkot srdca, sa chalanov dezorientovaný pohľad akoby spojil s mojím. Vtedy ho ten muž udrel znova.

„Božemôj, Gemma, musíme niečo urobiť!“ zvrieskla som.

Bežala som k diere v plote, ktorý ohradzoval školu. „Musíme niečo spraviť!“

„Charley, počkaj!“

Ale ja som už bola za plotom a utekala k bytu. Pozrela som hore, aby som včas videla, ako muž mláti chalana na kuchynskom stole.

Schody k bytu neboli osvetlené. Potkýnavo som po nich vybehla a protestne zatrieskala na zamknuté vchodové dvere. Cez okienko na dverách bolo vidieť tmu a prázdnu chodbu.

„Charley!“ Gemma stála na ulici pod oknom bytu. Keďže bolo vysoko, musela stáť vzadu, aby doň videla. „Charley, pohni si! Veď on ho chce zabiť!“

Pribehla som späť k nej, ale chlapca som nevidela. „On ho chce zabiť,“ zopakovala.

„Kam išli?“

„Tam. Nikam. Nikam nešli,“ povedala v návale emócií. „Spadol. Ten chalan spadol na zem a muž...“

Pomyslela som si o tom to jediné, čo sa dalo .. Šprintovala som späť k opustenej škole a schmatla tehlu.

„Čo to robíš?“ spýtala sa ma Gemma, keď som sa driapala cez plot a uháňala späť k nej.

„Asi nás vystavujem riziku smrti,“ hlesla som, mieriac pritom na okno. „Alebo ešte niečomu horšiemu.“

Gemma stála vzadu, keď som do kuchynského okna hodila tehlu. Obrovská sklená tabuľa popraskala, ale chvíľu ostala pevne stáť, kým sme mali zatajený dych. Akoby ju šokovalo, čo sme to spravili. Potom preťala pokojný nočný vzduch rinčaním a črepy sa s rachotom sypali na chodník.

Muž sa zjavil pri okne ako blesk.

„Zavolám políciu, ty bastard!“ Snažila som sa, aby to znelo dostatočne presvedčivo. Aby sa vyľakal.

Stretli sa nám pohľady. Črty tváre mu skrivil hnev. „Ty malá suka. Za toto mi zaplatíš.“

„Bež!“ Ozval sa vo mne inštinkt. Schmatla som Gemmu za rameno. „Bež!“

Zatiaľ čo sestra sa pokúšala bežať dolu ulicou, ja som ju ťahala k bytovke, od ktorej sme sa pokúšali ujsť.

„Čo to robíš?“ zvrieskla hlasom o niekoľko tónov vyšším od strachu. „Musíme sa dostať k autu.“

Bežala som sa ukryť do tieňa. Gemmu som vliekla pomedzi bytovku a čistiareň a ťahala ju dolu úzkym otvorom. „Môžeme prejsť cez suché koryto. Bude to rýchlejšie.“

„Je tu tma ako v rohu.“

Srdce mi búšilo v ušiach, keď som vyjednávala, aby sme išli cestou okolo škatúľ a zvetraných prepraviek. Chlad už nemohol byť problém. Nič som necítila, len potrebu privolať pomoc. Aby sme ho zachránili.

„Musíme sa dostať k telefónu,“ zavelila som. „Na druhej strane strže je obchod.“

Keď sme vyšli z priechodu, cestu nám preťal ďalší plot.

„Čo teraz?“ spýtala sa Gemma bezradne.

Na druhej strane sa nachádzalo suché koryto a za ním obchod. Ťahala som ju popri plote, hľadajúc nejakú dieru. Dokonca aj s bezpečnostným svetlom za čistiarňou sme sa na zamrznutej hrboľatej zemi kĺzali a potkýnali.

„Charley, počkaj.“

„Musíme privolať pomoc.“ Táto jediná myšlienka prebila vo mne všetky ostatné. Musím tomu chalanovi pomôcť. Nikdy v živote som nevidela niečo také násilné. Adrenalín a strach mi vytlačili žlč až kamsi do hrdla. Ťažko sa mi prehĺtalo a v ostrom povetrí som zhlboka dýchala, aby som sa upokojila.

„Počkaj.“ Gemmina udychčaná prosba nakoniec spomalila môj postup. „Myslím, že tamto je on.“

Zastala som a otočila som sa. Chalan kľačal pri kontajneri, držal sa za brucho a telo sa mu zmietalo v kŕčoch. Cúvla som. Tentoraz ma Gemma zdrapila za rameno a mala čo robiť, aby stíhala krok, keď sa vliekla za mnou.

Keď sme prišli k chlapcovi, pokúšal sa vstať, ale dostal závrat. Slabý a roztrasený spadol naspäť na štyri a rukou sa oprel o kontajner. Dlhými prstami druhej ruky zaryl do štrkovitej zeme, keď sa pokúšal lapiť dych, prehĺtajúc pritom veľké dávky studeného vzduchu. Mal na sebe iba tenké tričko. Musel byť na kosť premrznutý.

So súcitom, ktorý mi zvieral hruď, som si kľakla vedľa neho. Nevedela som, čo povedať. Dýchal plytko a prudko. Svaly stiahnuté od bolesti mu lemovali ramená a všimla som si mäkké, ostré línie tetovania. O kúsok vyššie sa mu nad uchom kučeravili jemné tmavé vlasy.

Gemma si sňala z krku fotoaparát, aby ním posvietila na okolie. Zdvihol zrak. Žmúriac proti svetlu si špinavou rukou zaclonil oči.

A jeho oči boli úžasné. Nádherná hnedá farba, hlboká a sýta, s fliačikmi zlata a zelene, ktoré sa na svetle trblietali. Po líci mu stekala tmavočervená krv. Pripomínal bojovníka z nočného filmu, hrdinu, ktorý vyrazil do vopred prehranej bitky proti presile. Na chvíľu som si pomyslela: Čo ak som sa pomýlila a on je naozaj mŕtvy? Potom som si však uvedomila, že aj Gemma ho vidí.

Žmurkla som a spýtala sa ho: „Ako si na tom?“ Bola to hlúpa otázka, ale bolo to jediné, na čo som dokázala myslieť.

Pozrel na mňa, otočil hlavu a vypľul krv do tmy. Potom sa obzrel. Bol starší, ako som si pôvodne myslela. Mohol mať dokonca až. 17 či 18 rokov.

Znovu sa pokúšal postaviť Priskočila som mu na pomoc, ale on sa odo mňa odtiahol. Napriek neodolateľnej, takmer zúfalej potrebe pomáhať mu som odstúpila nabok a sledovala, ako bojuje s nohami.

„Musíme ťa dostať do nemocnice,“ vyhlásila som, keď už stál na nohách.

Mne sa to javilo ako úplne logický ďalší krok, no on sa na mňa pozrel so zmesou nevraživosti a nedôvery v očiach. Bola to moja prvá skutočná lekcia o nelogickom konaní mužskej populácie. Znova pľul, a potom sa začal pchať do úzkej diery, ktorou sme prišli. Pridŕžal sa tehlového múra, aby nespadol.

„Aha,“ povedala som a nasledovala ho dolu priechodom. Gemma mi smrteľne zvierala plášť a chvíľami ním šklbala; jasne si neželala Ísť za ním. Bez ohľadu na to som ju ťahala ..

„Videli sme, čo sa stalo. Musíme ťa dostať do nemocnice. Kúsok odtiaľto máme auto.“

„Choďte preč,“ ozval sa napokon, pričom jeho hlas bol od bolesti hlboký a ostrý. S námahou vyliezol na prepravku a chytil sa vysokej okennej rímsy. Jeho štíhle, svalnaté telo sa viditeľne triasla, keď sa pokúšal nazrieť do bytu.

„Chceš sa tam vrátiť?“ spýtala som sa zhrozene. „Zbláznil si sa?“

„Charley,“ zašepkala mi Gemma za chrbtom, „asi by sme mali jednoducho odísť.“

Pravdaže som si ju nevšímala. „Veď ten chlap ťa chcel zabiť.“

Vrhol na mňa zlostný pohľad a otočil sa späť k oknu. „Ktorému slovu vo vete ,Choďte preč‘ nerozumieš?“

Pripúšťam, povolila som. Ale nevedela som si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa vrátil do toho bytu. „Idem zavolať políciu.“

Obzrel sa dokola. Zmocnila sa ho nádherná čulosť. Zaskočil z prepraviek a pevne pristál predo mnou.

Pritlačil mi rukou hrdlo a tlačil ma k tehlovej budove. Dlhú chvíľu len pozeral s úžasom. Tvárou mu prebleskol nadbytok emócií. Hnev. Frustrácia. Strach.

„Bol by to veľmi zlý nápad,“ varoval nás. Mäkký hlas mu stiahlo prenikavé zúfalstvo.

„Môj strýko je policajt a môj otec bývalý policajt. Môžem ti pomôcť.“ Sálalo z neho teplo a ja som si uvedomila, že určite bude mať horúčku. Stáť vonku na treskúcom mraze iba v tričku nebolo dobré.

Zdalo sa, že moja opovážlivosť ho ohromila. Skoro sa zasmial. „V tú minútu, keď budem potrebovať pomoc od usmrkaného rozmaznaného decka, ako si ty, dám ti vedieť.“

Nepriateľský tón oslabil moju rozhodnosť, ale iba na chvíľu. Pozbierala som sa a urobila výpad. „Ak sa tam vrátiš, zavolám políciu. Myslím to vážne.“

Zúfalo zaťal sánku. „Narobíš viac škody ako osohu.“

Zavrtela som hlavou. „Pochybujem.“

„Nič o mne nevieš. Ani o ňom.“

„Je to tvoj otec?“

Váhal, netrpezlivo hľadel, akoby sa pokúšal rozhodnúť, ako sa ma čo najlepšie zbaviť. Nakoniec sa rozhodol. Prezradila to jeho tvár.

Črty sa mu zachmúrili. Pristúpil bližšie, celým telom sa pritlačil o moje, naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha. „Ako sa voláš?“

„Charley,“ odvetila som, zrazu vyľakaná, príliš vyľakaná, aby som neodpovedala. Potom som sa pokúsila povedať Davidsonová, ale on mi stiahol šál, aby mi lepšie videl do tváre, a Davidsonová vyšla ako okyptená slabika, znejúca skôr ako...

„Dutch?“ spýtal sa a zmraštil pritom obočie.

Nikdy som nevidela nič nádhernejšie, ako bol on. Bol pevný, silný a prudký. A zraniteľný. „Nie,“ povedala som pošepky, keď sa mu prsty posúvali nižšie a zľahka a dotieravo mi hladkali hruď. „Davidsonová.“

„Bola si už niekedy znásilnená, Dutch?“

Účinok otázky nezmiernilo ani vedomie, že jeho cieľom bolo len šokovať. Bola som omráčená a úplne vydesená. Snažila som sa odolať nutkaniu zutekať, neustúpiť, ale pud sebazáchovy len tak neumlčíš. Rýchly pohľad na Gemmu, aby ma podporila, pomohol málo. Moja sestra stála s vypleštenými očami a ústami dokorán, neprítomne držala fotoaparát, akoby na ňom ešte stále záležalo, hoci sa jej ním nepodarilo zachytiť jedinečný moment.

„Nie,“ odvetila som so zadržaným dychom.

Lícom sa otrel o moje a rukou mi zasa pritlačil na hrdlo. Pre bežného okoloidúceho by sme vyzerali ako milenci, ktorí sa objímajú v tme.

Vtlačil si tvrdé koleno medzi moje a roztiahol ich, čím získal prístup k mojej najintímnejšej oblasti. Lapala som po dychu, keď si voľnú ruku vsunul medzi moje stehná. Inštinktívne som vedela, že to už nezvládam. Oboma rukami som ho chytila za zápästie.

„Prestaň, prosím ťa.“

Prestal, ale prsty z môjho rozkroku nevytiahol. Položila som mu ruku na hrudník a jemne potlačila, čím som ho od seba oddelila. „Prosím.“

Ustúpil a pozrel mi do očí. „Odídeš teda?“

„Odídem.“

Pohľady sa nám na hodnú chvíľu stretli. Potom zdvihol obe ramená a nad mojou hlavou sa nimi oprel o tehlovú stenu. „ Choď už,“ povedal tvrdo.

Nebol to návrh. Prekĺzla som mu popod vystreté rameno a rozbehla sa, skôr ako stihne zmeniť názor, a Gemmu som cestou zhrabla so sebou. Ako sme obiehali budovu, obzrela som sa a zastala. Vyštveral sa na prepravku, sadol si na ňu a upieral zrak na okno. So zúfalým povzdychom odpočíval s hlavou opretou o múr. Uvedomila som si, že sa nechystá vrátiť späť do bytu. Chcel len mať to okno pod dohľadom.

Začala som byť zvedavá, koho nechal tam dnu. Zistila som to o dva dni, keď som sa zhovárala s nahnevanou majiteľkou bytu. Rodina z 2C sa odsťahovala uprostred noci a zostala jej dlžná nájomné za dva mesiace a peniaze za výmenu okennej tabule. Ten istý pud sebazáchovy mi zabránil v tom, aby som ju oboznámila s podrobnosťami okolo okna. Keď sa mi konečne podarilo dosiahnuť, aby prestala dokola omieľať, o koľko peňazí prišla, povedala mi, že počula, ako ten starec volá chlapca Reyes. Takže to bol Reyes. Ale mňa veľmi zaujímalo, koho tam dnu nechal. Potom mi to majiteľka prezradila.

Sestru. V byte nechal sestru. A bola sama. S netvorom.

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedala Cookie a vtiahla ma späť do prítomnosti. „Je, vieš kto, mŕtvy?“

Cookie už dávno zistila, že mám schopnosť vidieť zomretých. Nikdy to proti mne nezneužila.

„Práve to je na tom záhadné,“ povedala som. „Neviem. Je to také odlišné od všetkého, čo som kedy v živote zažila.“ Pozrela som sa na hodinky. „Dofrasa, už musím ísť do kancelárie.“

„Och! Asi to bude dobrý nápad,“ zasmiala sa. „O chvíľku som tam.“

„Fajn,“ prikývla som. Keď som vybiehala z dverí, ešte som jej zakývala. „Uvidíme sa. Udržte pevnosť, pán Wong!“