Šestnásta kapitola

Sarkazmus. Len jedna z ponúkaných služieb.

tričko

O tridsať minút a jednu desivú jazdu neskôr - Garrett sa dusil v hneve nad mojím plánom celou cestou k môjmu džípu - som sedela pred Sussmanovým domom, pozorujúc ho cez okno na druhom poschodí. Bol ku mne otočený chrbtom a uvedomila som si, že asi pozoruje svoju ženu;

Pri obrubníku pred jeho skvelo navrhnutým trojposchodovým obydlím stálo niekoľko áut. Ľudia prichádzali a odchádzali, tlmene sa rozprávajúc. Na rozdiel od filmov však neboli všetci oblečení v čiernom, a nie všetci plakali. Teda, niektorí plakali. Ale niekoľkí sa občas zasmiali, vzrušene gestikulovali rukami, vítali návštevníkov s naširoko otvorenou náručou.

Rozpačito som vykročila k hlavnému vchodu a vošla dnu. Nikto ma nezastavil, keď som sa predierala zástupom ľudí smerujúc k schodisku. Pomaly som vyšla na druhé poschodie, stúpila na hrubý béžový koberec a našla niečo, čo vyzeralo ako hlavná izba.

Dvere boli trochu pootvorené a znútra bolo počuť vzlykanie. Váhavo som zaklopala.

„Pani Sussmanová?“ spýtala som sa a opatrne vošla dnu. Dopadol na mňa Patrickov prekvapený pohľad. Opieral sa o okenný parapet a pozoroval svoju manželku. Ďalšia žena, veľká a odetá v ozajstnom smútočnom rúchu, sedela vedľa pani Sussmanovej a pevne ju stískala okolo pliec.

Pozrela sa na mňa pohľadom zmije. Ach, och. Boj o rajón.

„Rada by som sa porozprávala s pani Sussmanovou, ak by jej to nevadilo,“ povedala som.

Žena pokrútila hlavou. „Teraz nie je vhodný čas.“

„Nie, to je v poriadku, Harriet,“ ozvala sa pani Sussmanová.

Obrátila pohľad na mňa, jej veľké hnedé oči očerveneli žiaľom, svetlé vlasy mala chaoticky začesané dozadu. Bola krásna takým tým spôsobom, že si to muži hneď nevšimnú. Jemný, nepredstieraný pôvab. Mala som pocit, že jej úsmev je ozajstný a jej smiech úprimný.

„Pani Sussmanová,“ povedala som a naklonila sa dopredu, aby som ju vzala za ruku. „Moje meno je Charlotte Davidsonová. Je mi veľmi ľúto vašej straty.“

„Ďakujem,“ posmrkávala do vreckovky. „Poznali ste môjho muža?“

„Stretli sme sa len nedávno, ale bol to skvelý človek.“ Musela som nejako vysvetliť svoju prítomnosť.

„Áno, bol.“

Pokračovala som ďalej, ignorujúc rozhorčený pohľad druhej ženy. „Som súkromná detektívka. Pracovali sme spolu na prípade, ale teraz spolupracujem s políciou, aby sme zistili, kto to urobil.“

„Rozumiem,“ prikývla.

„Nemyslím si, že práve teraz je na to vhodný čas, slečna Davidsonová.“

„Vôbec nie,“ nesúhlasila s Harriet pani Sussmanová. „Toto je presne ten správny čas. Vie už polícia niečo?“

„Máme nejaké sľubné stopy,“ povedala som vyhýbavo. „Chcela som vám len dať vedieť, že usilovne pracujeme na tom, aby sme tento prípad vyriešili, a že...“ otočila som sa k Sussmanovi, „... stále hovoril iba o vás.“

Opäť začala vzlykať, a Harriet sa pustila do utešovania priateľky. Na Sussmanovej tvári sa objavil slabý vďačný úsmev.

Podala som jej navštívenku a rozlúčila sa. Nato som pokynula Sussmanovi, aby sme sa stretli vonku.

„To bolo neohrabané.“

Boli sme pred domom, opierali sa o Misery, pozorujúc zriedkavo prechádzajúce autá. Dvíhal sa vietor. Z jeho ostrého chladu som mala zimomriavky a pritisla som si ruky k telu, vďačná za sveter pod koženou bundou.

„Prepáčte,“ povedal. „Mal som v úmysle ísť naspäť s ostatnými. Len som jednoducho...“

„Nerobte si starosti. Máte toho na pleciach dosť. Chápem.“

„Načo ste prišli?“

Trochu ožil po tom, čo som ho oboznámila s novinkami. „Myslíte, že ide o obchod s ľuďmi?“

„Máme takmer pripravený plán akcie, ak sa chcete pridať.“

„Jasnačka.“ Dobre. Vyzeralo to, že už je na tom lepšie. Na chvíľu sa zamyslel, potom sa spýtal: „Môžem medzitým skočiť do vášho tela a pomilovať sa so svojou ženou cez vás?“

Uškrnula som sa. „Takto to teda nefunguje.“

„Môžete sa teda aspoň vyspať s mojou ženou a predstierať, že som vo vašom tele?“

„Nie.“

„Zaplatím. Mám peniaze.“

„Koľko?“

Vkradla som sa naspäť do právnických kancelárií Sussman, Elleryová a Barber, vysypala kľúče USB do zásuvky Barberovho stola, a ešte raz som ho prekutala, len pre prípad, že som si nejaký nevšimla. Nora tam nebola, čo bolo fajn. Nemohla si všimnúť, že uesbéčka chýbali, a vystrájať kvôli tomu.

Teraz späť k Reyesovým spolužiakom. Občerstvenie u Dava bolo v štýle päťdesiatych rokov, spolu s plechovými reklamnými tabuľami, čokoládovo-vaječno-šľahačkovými limonádami, v ktorých prekvapujúco neboli ani vajcia, ani šľahačka. Keď som vošla, dve ženy sediace v boxe pri rohu na mňa zamávali. Vyrazila som k nim, čudujúc sa, odkiaľ mohli vedieť, ako budem vyzerať.

„Charley?“ spýtala sa jedna. Bola veľká a prekvapujúco pekná, na hlave tmavohnedé mikádo a na tvári široký úsmev.

„Som to ja. Ako ste ma spoznali?“

Druhá, Juhoameričanka s kučeravými vlasmi stiahnutými do chvosta a neskutočne čistou pleťou, sa usmiala. „Vaša asistentka povedala, že pravdepodobne budete vyzerať ako jediné dievča, ktoré pri prechode dvermi dostojí menu Charlie Davidsonová. Ja som Louise.“

Potriasla som Louise ruku, a potom aj tej druhej.

„Ja som Chrystal,“ predstavila sa. „Práve sme si objednali jedlo, ak by ste boli hladná.“

Skĺzla som do okrúhleho boxu a objednala si burger a diétnu malinovku. „Ani neviem vyjadriť, aká som nadšená, že ste súhlasili so stretnutím.“

Zasmiali sa medzi sebou, potom sa nado mnou zľutovali a vysvetlili mi: „Vždy sa rady porozprávame o Reyesovi Farrowovi.“

„Fíha,“ povedala som prekvapene. „Aj ja. Poznali ste ho dobre?“

Louise sa znova pozrela jedným okom na Chrystal a odvetila: „Nikto nepoznal Reyesa Farrowa dobre.“

„Ja neviem,“ pridala sa Chrystal, „Amador.“

„Jasné. Zabudla som, že sa poflakoval s Amadorom Sanchezom.“

„Amadorom Sanchezom?“ Otvorila som tašku a vytiahla Reyesov spis. „Amador Sanchez s ním bol vo väzení. Vlastne spolu zdieľali celu. Chcete povedať, že boli priateľmi už pred tým, ako sa stretli vo väzení?“

„Amador skončil vo väzení?“ prekvapene zareagovala Chrystal.

„To ťa prekvapuje?“ nadvihla Louise drobné obočie.

„Trochu. Bol to dobrý chalan.“ Potom sa pozrela na mňa. „Reyes sa väčšinu času ľudí stránil. Pokým nestretol Amadora. Celkom rýchlo sa z nich stali priatelia.“

„Môžete mi povedať niečo o Reyesovi?“ Srdce sa mi rozbúchalo túžbou a očakávaním. Tak dlho som ho hľadala, až kým namiesto toho on našiel mňa, aby sa ukázalo, že je Veľký Zlý. Ako mi to mohlo uniknúť?

Louise si prezerala labuť, ktorú poskladala zo servítky. „Každé dievča na škole bolo doňho buchnuté, ale bol taký tichý, taký... uzavretý do seba.“

„Viete, že mu to fakt pálilo?“ dodala Chrystal. „Vždy som ho mala za flákača. Nosil na sebe veľa vrstiev oblečenia.“

„Kapucne,“ dodala Louise súhlasne. „Vždy mal natiahnutú kapucňu. Ustavične mal pre to problém. Ale neprestal s tým.“

„Každý deň,“ vzala si slovo Chrystal, „mal v triede na hlave kapucňu, a každý deň mu učiteľ povedal, aby si ju dal dolu.“

Louise sa ku mne naklonila, tmavohnedé oči jej zaiskrili. „Asi chápete, že aj za ten krátky čas, čo tam chodil, sa z toho stal rituál. Nie pre neho ani pre učiteľov, ale pre dievčatá.“

„Pre dievčatá?“ spýtala som sa.

„To teda áno,“ zasnene prikývla Chrystal.

„Každý deň nastal moment, keď by ste počuli na zem spadnúť i špendlík. Zdvihol ruky a dal si dolu kapucňu, bolo to, akoby sa odkrylo samo nebo.“

Mala som to pred očami. Jeho nádherná tvár sa odhalila tak, že srdcia vzplanuli, krv sa spenila a mladé dievčatá unisono vzdychali.

Louise po chvíľke zasnenia pokračovala: „A fakt mu to myslelo. Naša priateľka Holly s ním mávala hodiny matematiky a vždy získal plný počet bodov. Áčko z každého testu.“

„My sme s ním mávali angličtinu a vedu. Raz nám pán Stone rozdával vyhodnotenia,“ pridala sa vzrušene Chrystal, „a Reyes mal plný počet bodov, a učiteľ ho obvinil z toho, že podvádza, lebo niektoré pojmy, ktoré použil, sa učia až na univerzite.“

„Och, to si pamätám. Pán Stone vravel, že to nie je možné, aby mal Reyes plný počet bodov. Reyes na to: ,Choď do riti, nepodvádzal som.‘ A učiteľ na to: ,Áno, podvádzal.‘ Nato zobral Reyesa k riaditeľovi.“

„Suzie robila vtedy na hodine asistentku, pamätáš sa?“ nadhodila Chrystal. Louise prikývla. „Povedala, že išli do riaditeľne a pán Stone sa dostal do problémov, lebo riaditeľ mu oznámil, že Reyes má plný počet bodov zo všetkého, a on nemá právo obviňovať ho z podvádzania.“

„Dali mu niekedy urobiť IQ test?“ vyzvedala som.

„Áno,“ prikývla Louise. „Riaditeľ ho dal otestovať, potom prišli tí chlapíci z nejakej vzdelávacej asociácie a chceli sa s ním rozprávať, ale Reyesova rodina sa odsťahovala.“

„Hej, som si istá. Reyesov otec ich neustále sťahoval. A všade sa vyhýbal kontaktu s úradmi.“

„Stále nemôžem uveriť, že zabil svojho otca,“ vyhlásila Chrystal.

„Nezabil,“ povedala som, premýšľajúc pritom, či moje presvedčenie bolo založené na dôkazoch alebo na zbožnom želaní. Prekvapene sa na seba pozreli. Asi som to nemala robiť, ale chcela som ich mať na svojej strane. Na Reyesovej strane. Porozprávala som im o prvej noci, keď som ho videla, o tom, ako ho otec nezmyselne mlátil, a o sestre, ktorú nechal vnútri.

Odmlčala som sa, keď nám priniesli jedlo, a počkala som, kým čašník neodišiel. „To je dôvod, prečo som tu. Potrebujem nájsť jeho sestru.“ Taktiež som vysvetlila, čo sa stalo vo väznici, a že je v kóme, ale ani jedna si to dievča nepamätala. „Ona je naozaj jediný človek, ktorý môže zabrániť tomu, aby štát ukončil starostlivosť. Poznáte niekoho, kto s ňou mohol tráviť čas?“

„Zatelefonujem pár ľuďom,“ sľúbila Louise.

„Aj ja,“ pridala sa Chrystal. „Možno na niečo prídeme. Koľko máte času?“

Pozrela som sa na hodinky „Tridsaťsedem hodín.“

Po ceste domov som zavolala Cookie a povedala jej, aby mi našla istého pána Amadora Sancheza. Zdalo sa, že to je jediný človek, ktorý by o Reyesovi mohol vedieť niečo podstatné. Bolo dosť neskoro, ale nebolo veľa vecí, ktoré by Cookie robila radšej, ako je vystopovanie horkokrvného Američana pre moju maličkosť. Dajte jej meno, a stane sa z nej pitbull naháňajúci sa za kosťou.

Hneď ako som zložila, zazvonil mi mobil. Bola to Chrystal. Spolu s Louise si spomenuli, že jej sesternica, vtedy ôsmačka, sa zvykla príležitostne stretávať s Reyesovou sestrou. Nič moc, ale lepšie ako pred piatimi minútami. Pokúšali sa sesternici zavolať, ale nedovolali sa, tak jej nechali odkaz s mojím menom a telefónnym číslom.

Po tom, čo som si zapísala informácie o sesternici a stotisíckrát im poďakovala, som sa rozbehla do supermarketu po základné pochutiny nevyhnutné pre život. Kávu, čipsy a guacamolo. Človek ho nikdy nemá dosť.

Keď som vyšla z džípu, počula som niekoho vysloviť moje meno. Otočila som sa a uvidela za sebou Julia Ontiverosa. Bol väčší, než som si ho pamätala zo stanice.

Zatvorila som dvere a obišla auto, aby som vybrala tašky. „Bez želiezok vyzeráš lepšie,“ povedala som cez rameno.

Išiel za mnou. „Aj ty vyzeráš bez mojich želiezok lepšie.“

Och. Prišiel čas nereagovať na sexuálne narážky. Zastavila som sa a otočila k nemu. Načo odkladať nevyhnutné.

„Medaila tvojho brata, ktorú dostal za to, že bol v Púštnej búrke, je v šperkovnici tvojej tety.“

Bolo na ňom vidno sklamanie. „Chujovina. Pozeral som sa tam.“ Pristúpil bližšie, v očiach mu iskril hnev a obava, že ho oklamali.

„Povedala, že to budeš hovoriť,“ odvetila som a otvorila kufor auta, aby som vytiahla tašky. „Nie je v tej šperkovnici. Je v inej, skrytej v suteréne. Za starou mrazničkou, ktorá nefunguje.“

Zarazil sa a na chvíľu sa zamyslel. „Nevedel som, že mala ešte jednu šperkovnicu.“

„Nikto o tom nevedel. Skrývala ju.“ Dve tašky som zodvihla jednou rukou a išla po tretiu. „A diamanty sú tam taktiež.“

Táto informácia ho zaskočila ešte viac. „Naozaj mala diamanty?“ spýtal sa.

„Áno, len niekoľko, ale skrývala ich pre teba.“ Zastavila som sa a prezrela si ho od hlavy po päty. „Zjavne si myslí, že ešte nie si stratený prípad.“

Vyšiel z neho prekvapený výdych, akoby ho niekto udrel do brucha, a oprel sa o Misery. „Ako vieš... ako je možné, že...“

„Dlhý príbeh,“ vyhlásila som a zamierila k vchodu do bytovky.

„Počkaj,“ povedal vlečúc sa za mnou. „Vravela si, že vieš, kde nájsť tri veci, po ktorých najviac túžim. To sú len dve.“

Stále pochyboval. Jeho myseľ bola ako škrečok v jednom z tých otáčajúcich sa kolies, krútila sa a krútila, snažiac sa prísť na to, ako som o tých veciach mohla vedieť. Ak som o nich vedela.

„Och, to je pravda.“ Preložila som si tašky do jednej ruky a druhou som prekutávala kabelku, ktorá mi visela cez plece. „Ach, neobťažuj sa, prosím ťa,“ povedala som, pričom sarkazmus kvapkal z každého môjho slova, „vôbec mi netreba pomôcť s taškami.“ Založil si ruky v bok a zazubil sa. Že som sa vôbec snažila. Moja ruka sa konečne vynorila aj s perom. „Nastav dlaň.“

Natiahol ruku a ako som na ňu písala telefónne číslo, šuchtal sa bližšie. Stále bližšie.

Po tom, čo si so zamračeným obočím prečítal číslo, jeho úsmev sa zmenil na zjavne perverzný úškľabok. „To nie je to, čo najviac chcem.“

Sebavedome som sa ešte viac priblížila a pozrela mu do očí, čím som ho zmiatla, ale aj rozšírila jeho úškrn. „José Ontiveros.“

Zarazil sa, a jeho úsmev sa celkom vytratil, keď začal znovu pozerať na svoju dlaň.

„Je v Corpus Christi, v útulku. Ale často sa presúva. Mojej asistentke trvalo dve hodiny, kým ho vystopovala, aj s informáciami, ktoré nám dala tvoja teta.“

Stál tam ohromený, skúmajúc číslo na svojej dlani, akoby tomu nemohol uveriť. „Dve hodiny?“ spýtal sa konečne. „Ja brata hľadám už...“

„Dva roky. Ja viem. Tvoja teta mi to povedala.“ Opäť som si prehodila tašky, pod ich hmotnosťou sa mi triasla ruka. „A len pre prípad, že by si ešte mal nejaké pochybnosti, áno, tvoja tía Yesenia ťa sleduje. Povedala mi, aby som ti odkázala, že si máš dať na poriadok veci, čo si posral, vyhýbal sa hlúpym situáciám - to ju parafrázujem - a našiel si brata. Si to jediné, čo má.“

Dodržiac svoju časť dohody som sa otočila a vošla do budovy, než by sa ten milovník znovu stihol spamätať. Mal nad čím premýšľať.

Keď som vyšla z výťahu na svojom poschodí, hneď som si všimla, že na chodbe je tma. Domovník tu mal problémy s elektrickým vedením, odkedy som sa nasťahovala, takže moja bdelosť sa zvýšila len o stupienok.

Ako som šmátrala po kľúčoch, začula som z tmavého rohu chodby hlas.

„Slečna Davidsonová.“

Znova? To naozaj?

Asi okolo pol deviatej dnes ráno moja tolerancia k týždňu s názvom Zabite Charley Davidsonovú alebo Brutálne ju zohyzdite dosiahla hranice. Krátko nato som sa ozbrojila. Vytasila som svoj glock a namierila do tmy. Ktokoľvek stál v tom tieni, nebol to mŕtvy človek. Videla som ho napriek matnému svetlu. Potom z tieňa vykročil dopredu chlapec a ja som zalapala po dychu. Teddy Weir. Bolo nemožné nespoznať ho. Vyzeral presne ako jeho strýko.

Ruky držal nad hlavou, chcel vyzerať čo najneškodnejšie.

Sklonila som zbraň.

„Slečna Davidsonová, nechcel som vás udrieť.“

Znova som ju namierila a prekvapene nadvihla obočie. Napadlo mi, že naňho hodím svoj nákup potravín a zdúchnem, ale to guacamole bolo drahé. Do pekla aj s mojou láskou k avokádu.

Uprostred chôdze zaváhal a dvihol ruky ešte vyššie. Aj keď mal len šestnásť, bol odo mňa vyšší minimálne o desať centimetrov.

„Myslel som... myslel som, že ste jeden z Priceových chlapov. Pratali sme sa stade, ale domnieval som sa, že nás našiel ešte pred tým, ako sa nám podarilo zmiznúť.“

„To ty si ma udrel na tej streche?“

Zaškeril sa. Mal svetlé pieskové vlasy a bledomodré oči. Ako filmová hviezda alebo plavčík z pobrežnej hliadky. „Udrel som vás do sánky. Jednoducho sme vtedy boli na streche.“ Zapichla som doňho vražedný pohľad a zamrmlala: „Hlavička.“

Zasmial sa, potom opäť zvážnel. „Keď ste preleteli cez to strešné okno, myslel som, že to je môj koniec. Došlo mi, že zhnijem v base.“

Odložila som zbraň späť do puzdra a odomkla dvere. „Myslíš ako tvoj strýko?“

Vrhol pohľad na dlážku. „Carlos to mal dať do poriadku.“

„Carlos Rivera?“ spýtala som sa prekvapene.

Teddy vošiel za mnou do bytu, potom zatvoril dvere a zamkol ich. Za normálnych okolností by ma to znepokojilo, najmä s ohľadom na nový názov tohto týždňa, ale bolo jasné, že si toho užil už dosť. Niečo sa mu stalo a nechcel riskovať.

Aj Reyes bol v izbe. Skoro som zakopla, keď som videla tmavý oblak hmly pri prednom okne. Potom som ho zacítila. Jeho teplo, jeho elektrinu. Izba bola cítiť polnočnou púštnou búrkou.

„Posaď sa,“ povedala som Teddymu a ukázala na stoličku vedľa barového pultu, predstierajúc, že sa nič zvláštne nedeje. Aby som zakryla fakt, že moje telo sa chveje v Reyesovej prítomnosti, stále som sa pohybovala. Najprv som postavila na kávu, potom som dala jedlo do chladničky, aby sa nepokazilo. Keď som si všimla, že aj Teddyho ruky sa trasú, vybrala som šunku, morčacie mäso, hlávkový šalát a rajčiny. „Umieram od hladu,“ zaklamala som. „Práve som sa chystala urobiť si sendvič. Dáš si?“

Zdvorilo pokrútil hlavou.

Zamračila som sa naňho. „Zjavne si ešte nikdy nejedol môj sendvič.“

Zúfalý záblesk v jeho očiach svedčil o stave jeho žalúdka. „Šunku, morčacie alebo oboje?“ spýtala som sa, akoby mal na výber, čím ho nakŕmim.

„Hádam oboje,“ odvetil s váhavým pokrčením pliec.

„To znie dobre. Asi si dám to isté. Teraz k tej ťažšej veci.“

Jeho obočie sa stiahlo v očakávaní.

„Malinovka, ľadový čaj alebo mlieko?“

Na tvári sa mu rozlial úsmev a očami zablúdil ku kanvici na kávu.

„A čo takto mlieko a sendvič? Potom si môžeš dať kávu.“

Ďalšie pokrčenie plecami mi to malo potvrdiť.

„Už sme prišli na to, že tým zlým chlapcom je tu Benny Price,“ povedala som, zatiaľ čo som na jeho sendvič položila tretí plátok šunky. „Môžeš mi porozprávať o tej noci, keď zomrel tvoj priateľ?“

Sklonil hlavu, zdráhajúc sa o tom hovoriť.

„Teddy, musíme oslobodiť tvojho strýka z väzenia a dostať tam Pricea.“

„Ja som ani nevedel, že strýka Marka zatkli. Myšlienka, že by niekoho zabil, je smiešna,“ odfrkol. „On je ten najpokojnejší človek, akého poznám. Nie ako moja mama, tomu verte.“

„Videl si mamu, odkedy si späť?“

„Nie. Otec Federico povedal, že keď sa vrátime, zorganizuje stretnutie, kde by bola v bezpečí, ale takisto sme ho už nevideli. Myslím, že Price prišiel na to, čo sa deje, a taktiež sa k nemu dostal.“

„Čo sa deje?“ spýtala som sa potom, keď som mu naliala mlieko do vysokého pohára.

Odhryzol si kusisko sendviča a potom ho spláchol ľadovým mliekom.

„Price vysiela zvedov. Viete, ľudí, čo hľadajú decká bez domova a podobne. Decká, ktoré nebudú nikomu chýbať.“

„Rozumiem. Ale ty si nebol bezdomovec.“

„James bol, tak trochu. Jeho mama ho vykopla, keď sa znovu vydala. Nemal kam Ísť, tak prebýval u strýka Marka.“

„A tam aj šiel, keď bol zranený.“

„Hej. James mal podozrenie ohľadom jedného zveda, ktorý sa ho stále vypytoval, či má nejakú rodinu, či s ním nepôjde. Tak sme s Jamesom trochu pátrali.“ Odložil sendvič. „Zistili sme, pre koho ten zved pracuje, a vkradli sa do jedného z Priceových skladísk. Bolo to celé v takom bondovskom štýle, viete? Nemali sme ani potuchy, o čo naozaj ide.“

„Takže teba chytili, ale ušiel si?“

„Áno, James sa však dosť škaredo zranil. Bežali sme a tak nejako sme sa rozdelili. Za zadkom som mal dvoch chlapov. Veľkých chlapov. Nikdy som sa tak nebál.“

Sadla som si vedľa Teddyho a položila mu ruku na plece. Znova si odhryzol. „Počul som, čo robil otec Federico...“

„Robil?“

„Pomáhal deckám, ktoré ušli z domova, a tak.“

„Správne,“ prikývla som. „A išiel si k nemu?“

„Áno. Sranda je, že vedel všetko o Bennym Priceovi. Skryl ma vo svojom skladisku.“

„Počkaj, v tom istom skladisku...“

„V tom istom. Mimochodom, ešte raz sa ospravedlňujem.“

Ach, konečne som mala šancu zistiť, kam všetci tej noci zmizli. „Okej, dvaja chlapi v sklade balili škatule, ale keď som spadla na zem, všetci boli preč. Nenapadá ti prečo?“

Teddy sa usmial. „Sklad má suterén, vchod je takmer nemožné nájsť. Skryli sme sa tam, pokým všetci neodišli.“

Múdre. „Takže otec Federico sa pokúšal chrániť decká, po ktorých išiel Price?“

„Hej.“

„Prečo jednoducho nešiel za policajtmi?“

„Išiel. Povedali, že proti nemu zbierajú dôkazy. Medzitým stále mizli ďalšie decká. Videli ste plagáty.“

Videla.

„Tvrdili, že otec Federico nemá dosť nevyvrátiteľných dôkazov, ktoré by dosvedčili, že za ktorýmkoľvek z tých únosov stojí Price.“

„Takže ty si bol v tom skladisku dva roky?“

Dusil sa sendvičom a dal si glg mlieka. „Nie. Musíte pochopiť, otec Federico je veľmi zodpovedný človek. Keď policajti nevedeli pomôcť, zobral veci do vlastných rúk. Začal s hliadkami, s pátracím a záchranným tímom a niečím ako podzemná železničná sieť.“

Potlačila som svoje prekvapenie a čakala, až bude pokračovať. Hodil si do úst posledný kúsok a povedal: „Na tejto veci pre nás pracujú najrôznejšie typy ľudí. Ja? Ja som mal na starosti Panamu.“

„Panamu?“ spýtala som sa úplne zaskočená. Tato vec bola oveľa väčšia, ako som si myslela. Ako si ktokoľvek myslel.

„Hej. Mali sme lodné záznamy, faktúry aj adresy nakupujúcich. Sú úplne všade. Ale Price po mne stále pátral, a otec Federico chcel, aby som zostal schovaný.“

„Takže Carlos Rivera pracoval pre otca Federica?“

„Zo začiatku nie. On bol zved. Ten zved. Ten, ktorý chcel dostať Jamesa. Tipujem, že keď Jamesa zabili, Carlos usúdil, že toho už bolo moc. Išiel za otcom a uzavreli dohodu. Federico vie byť dosť presvedčivý, keď chce. Čo tá káva?“

Dobre. Mohla som sa len čudovať, prečo Carlos jednoducho nešiel na políciu. Jasné, to, že by sa z neho stal veľký tučný cieľ, jeho rozhodnutie asi ovplyvnilo. Niektorí ľudia si myslia, že policajti sú horší ako zločinci. Ísť za nimi by bolo ako spáchať samovraždu.

„Takže si bol v Paname?“

„Áno, zachránil som sedem deciek, ak by ťa to malo prekvapiť,“ vyhlásil hrdo. „Teda, pomohol som siedmim deckám.“

„A nevedel si, čo je s tvojím strýkom?“

„Hej, vedel. Otec Federico ma informoval, ale jednoducho sme si mysleli, že obvinenia proti strýkovi Markovi stiahnu. Lebo on nič neurobil. Nevedel som si predstaviť, že ho vôbec usvedčia. Nechceli sme riskovať naše aktivity, aby sme zachránili strýka Marka, keď ho však usvedčili, nemali sme na výber. Stále tomu nerozumiem. Teda tomu, ako sa Jamesova krv dostala na topánky strýka Marka.“

„Na to som už prišla,“ povedala som. „Pršalo. Tvoj strýko bol v ten večer vyniesť odpadky a musel stúpiť do kaluže, v ktorej bola aj Jamesova krv. Nevidel Jamesa za prístreškom, ale niekto musel vidieť, ako prelieza plot, a zavolal políciu.

„Samozrejme,“ súhlasil a odpil si statočný dúšok horúcej čiernej kávy.

„Si dosť starý na to, aby si pil čiernu kávu?“

Usmial sa. V tej chvíli vyzeral dosť starý na to, aby pil kávu akejkoľvek farby. Jeho oči toho videli priveľa. Jeho srdce zakúsilo príliš veľa strachu a žiaľu. Za posledné dva roky pravdepodobne zostarol o desať.

„Prečo si sa vrátil?“

„Musel som. Nemohol som dopustiť, aby strýko Mark išiel do väzenia za niečo, čo neurobil.“

„Aj keby si kvôli tomu riskoval život?“ spýtala som sa, pyšná na toho chlapca.

Pokrčil plecami a odvetil: „To som robil dva roky. Som unavený z utekania. Ak ma Price chce, môže si po mňa prísť.“

Zovrelo mi hruď. To v žiadnom prípade nedopustím. „Musíme zavolať políciu, je ti to jasné?“

„Áno. To je čiastočne dôvod, prečo som tu. Otec Federico zmizol, a my si vás chceme najať.“