Trinásta kapitola

Slušné dievčatá sa zriedka zapíšu do dejín.

Laurel Thatcherová Ulrichová

Moje techniky súkromného vyšetrovateľa nikdy nebudú legendárne. Nikdy sa nedostanú do učebníc o kriminológii alebo prednáškových miestností. Ale cítila som, že s trochou snahy by som aj mohla byť častou témou v četovacích miestnostiach.

Ak by som neslúžila ako dobrý príklad, aspoň by som bola odstrašujúcim varovaním.

Cookine pokusy získať záznamy a zoznamy z Reyesovej strednej školy zlyhali. Stávalo sa to zriedka, ale stávalo. Šlo o nejaké zákony a dôvernosti. S týmto na pamäti som kráčala k policajnej stanici, majúc pritom jediný cieľ. Na doškriabanom a boľavom ramene som mala asi pekne veľkú odreninu, ale ostražité a podozrievavé pohľady som ignorovala a kráčala rovno k vyšetrovacej miestnosti.

A vtedy som počula: „Pssst.“

Spomalila som a poobzerala sa po stanici. Nevidela som nič iné iba stoly a uniformy. Potom som sa pozrela k toaletám. Postaršia Juhoameričanka vo svetlých kvetovaných šatách na mňa kývla zohnutým prstom. Hlavu a plecia jej zahaľovala čierna čipkovaná mantila a stavila by som svojich posledných päť centov na to, že robila tortilly ako nikto iný. Samozrejme, keď ešte žila.

Fakt som teraz nemala čas radiť mŕtvej, ale nedokázala som povedať nie. Poobzerala som sa po stanici a vyparila sa na dámske toalety, úplne pokojne a nonšalantne, aj keď som si nebola presne istá prečo. Poslúchnuť volanie prírody bolo sotva nelegálne. Ale o päť minút nato som vyšla tou istou cestou. Len teraz som bola - obrazne povedané - po zuby vyzbrojená a pripravená uzavrieť dohodu.

Strýka Boba som zahliadla, ako stojí pri dverách do pozorovateľne. Keď som tam naklusala, zanietene sa rozprával so seržantom Dwightom.

„Chcem sa na niečom dohodnúť,“ povedala som, čím som ich prerušila.

Dwight na mňa zazrel.

Ubie so záujmom nadvihol obočie. „Na čom?“

„Julio Ontiveros nezastrelil našich právnikov.“ Vina z človeka prýšti. Dokázala som ju rozpoznať na kilometre. A Julio Ontiveros nebol vinný. Nie z vraždy. A to, čo znelo ako výstrel z bytu, bola v skutočnosti motorka, ktorá mu nechcela naskočiť. Zrejme si ju vzal v tú noc dovnútra, aby mu ju nikto neukradol. Šikovný chlapec.

„Výborne,“ vyhlásil seržant Dwight a prevrátil oči. „Sme šťastní, že ťa tu máme, aby si nám to všetko mohla povedať.“

Ale obočie strýka Boba sa zvraštilo, sklopil hlavu a pomaly sa priblížil. „Si si istá?“

„Myslíš to vážne?“ opýtal sa seržant plný nedôvery.

Strýko Bob nezvyčajne neprívetivo hodil prenikavý, škaredý pohľad smerom k Dwightovi. Bola by od neho uschla aj odolná zimná ruža. Dwight zaťal pery a otočil sa nám chrbtom, aby mohol pozorovať podozrivého cez obojstranné zrkadlo.

„Je to fakt veľká vec, Charley. Potrebujem, aby si si bola istá. Je tu silný tlak zhora.“

„Vždy ide o veľkú vec. Chcem, aby si si spomenul, kedy som sa naposledy zmýlila.“

Ubie rozmýšľal, potom zatriasol hlavou. „Nespomínam si, kedy si sa naposledy zmýlila.“

„Presne tak.“

„Tak fajn. A tvoja dohoda?“

Toto sa bude Ubiemu páčiť. „Ak ho dnes, hneď teraz, prinútim priznať sa k jeho úlohe v tomto všetkom a nasmerujem štát na skutočného strelca, budem od teba potrebovať dve veci.“

„To by mohlo byť v poriadku.“

„Potrebujem, aby si získal súdny príkaz a zabránil štátu odpojiť od prístrojov jedného usvedčeného zločinca, ktorý je v kóme.“

Obočie mu vystrelilo dohora. „Na základe čoho?“

„To je súčasť čísla jeden,“ odvetila som a mykla plecom. „Musíš s niečím prísť. S čímkoľvek, strýko Bob.“

„Urobím, čo budem môcť, ale...“

„Žiadne ale,“ prerušila som ho s ukazovákom zdvihnutým do vzduchu. „Len mi sľúb, že sa o to pokúsiš.“

„Máš moje slovo. A číslo dva?“

„Potrebujem, aby si so mnou zašiel späť na strednú školu. A vzal si so sebou odznak.“

Keď druhý raz prekvapene vyvalil oči, povedal: „Chápem to tak, že neskôr mi to celé vysvetlíš.“

„Čestné slovo,“ sľúbila som držiac ukazovák ešte vždy hore. „A teraz poďme, nech nám tento chlapec porozpráva, čo vie.“

Seržantovi Dwightovi, ktorý si vypočul náš rozhovor, som sa asi zdala arogantná a odfrkol.

Z úst mi vykĺzol otrávený povzdych. „Nemalo by to trvať dlho,“ povedala som strýkovi Bobovi.

Neschopný len tak postávať a nič nerobiť sa k nám seržant Dwight otočil. „Nemienite seriózne ohroziť celé vyšetrovanie tým, že jej tam dovolíte ísť, však?“ Keď Ubie ostal zamyslene stáť, celkom úspešne ignorujúc rozhnevaného seržanta, Dwight zaťal zuby a postavil sa rovno pred Ubieho. „Davidsonová,“ povedal a čakal na odpoveď.

Na toto som nemala čas. Kým sa strýko Bob bavil s idiotom Dwightom, vošla som do pozorovateľne a cez obojstranné zrkadlo som sledovala Ontiverosa. Policajt v miestnosti sa ku mne prekvapene otočil. Prirodzene, ignorovala som ho. Julio sedel v malom priestore pred pozorovateľnou a nervózne sa vrtel na stoličke zízajúc do zrkadla. Mal typický gangsterský účes - hlava na bokoch vyholená a v strede dlhší pás - a tváril sa, akoby to bol najnovší hit. Ale strach mu prenikal z každého póru.

Nebol úplne nevinný, ale nikoho nezastrelil. Jeho strach pramenil z predstavy, že by šiel do väzenia za niečo, čo neurobil. Zdá sa, že v poslednom období sa to dialo dosť často.

Otočila som sa a žmurkla na Yeseniu, Juhoameričanku, s ktorou som sa rozprávala na dámskych toaletách, pričom úplnou náhodou sa z nej vykľula teta Julia Ontiverosa. Stála čakajúc v rohu a keď som vychádzala von, venovala mi škodoradostný úsmev.

„Som pripravená,“ oznámila som strýkovi Bobovi, skôr než som vošla do vyšetrovacej miestnosti. Keď som zavrela dvere, počula som, ako sa s Dwightom valia do pozorovateľne. Potom sa ozvali ďalšie kroky. Zrejme budeme mať divákov. Možno budú sklamaní. Toto nepotrvá dlho.

Julio si v putách sadol za malý kovový stôl. Pozrel sa na mňa a na zlomok sekundy, kým sa nezačal opäť kontrolovať, od prekvapenia ostražito vyvalil oči a zvraštil obočie.

Znova sa oprel o stoličku, sediac, akoby šoféroval chevrolet. „Kto, doriti...“

„Sklapni,“ okríkla som ho a naschvál k nemu vykročila.

Oprela som sa pred ním o stôl, obtierajúc sa bokom o jeho zápästie v putách, a zacláňala mu výhľad na zrkadlo, ale čo bolo dôležitejšie, zabránila som tak mužom v pozorovateľni načúvať. Bola som pri ňom tak blízko, že som mu mohla zatancovať v lone. Šlo o nevyhnutné zlo, lebo to, čo som chcela povedať, nemohol nikto iný počuť. Iba ak by ma poslali na veľmi špecifické miesto s čalúnenými izbami a liekmi v bielych šáločkách.

Cítila som, ako strýko Bob stráca nervy z mojej blízkosti k osobe, v ktorej stále videl chladnokrvného vraha. Ale ja som vedela, čo robím.

Julia som prekvapila. Využila som tých pár sekúnd, kým sa spamätal, naklonila sa a šepkala mu do ucha. Neostávalo mi veľa času, kým strýko Bob, v obave o moju bezpečnosť, vletí do miestnosti. Len pár slov, dve alebo tri krátke vety, a Julio Ontiveros sa roztečie ako víno po hodvábe.

Vymodlila som si desať sekúnd. Dostala som ich.

„Nemáme veľa času, takže buď ticho a počúvaj.“

Využil situáciu a celý čas hral tvrďasa. Otočil sa ku mne a vdychoval vôňu môjho krku a vlasov.

„Tvoja tía Yesenia ma poslala...“

Znehybnel.

„... a povedala mi, kde presne sa nachádzajú tri veci, po ktorých túžiš najviac na svete.“

Počula som otáčanie guľatej kľučky na dverách. Cítila som aj to, ako z Ontiverosa vanie pochybnosť a mizne jeho obdiv k môjmu krku a vlasom. To sa deje vždy, keď rozprávam o mŕtvych. Znova som sa mierne oprela a pozrela do jeho ostražitých očí.

„Päť minút ťa delí od obvinenia z troch vrážd, pričom obaja vieme, že si ich nespáchal. Povedz svoju časť, nič nezamlč, a ja ti prezradím, kde je medaila. Na začiatok.“

Od úžasu sa ledva nadýchol. To bola jeho túžba číslo jeden. Túžba číslo dva bola taktiež celkom jasná, ale túžba číslo tri bude trochu komplikovanejšia, najmä preto, lebo Ontiverosova teta nevedela, kde presne sa nachádza objekt túžby číslo tri, vedela len jeho približnú polohu. Pomyslela som si, že práve na to mám Cookie.

Len čo som dokončila svoj prejav, z dverí sa vyrútil strýko Bob s varovným výrazom v tvári. Žmurkla som na neho, otočila sa späť k Juliovi, vytiahla zo zadného vrecka vizitku a vtlačila mu ju do spútaných rúk.

„Máš moje slovo,“ povedala som, skôr ako som odišla.

Keď som sa vrátila do pozorovateľne, čakala som, či to splní. Niežeby som veľa videla. Malá miestnosť bola teraz úplne plná. Polovica mužov sa pozerala na mňa - vrátane rozzúreného Garretta Swopesa, ktorý mohol akurát tak bozkať moju dokonalú riť - a druhá polovica čumela do vyšetrovacej miestnosti. A potom som to počula.

„Budem rozprávať,“ povedal Julio cez reproduktory. „Poviem vám, čo viem, ale chcem oslobodenie spod obžaloby. Nikoho som nezabil a nedám sa za to zavrieť.“

S iskrou v oku som sa otočila a tľapla si s Juliovou tetou Yeseniou, ženou, ktorá ho vychovala a nechystala sa opustiť pozemskú sféru, kým sa nevylíže zo sračiek - to sú jej slová. Potom som vyšla zo stanice a na tvári som mala nahodený úsmev plný úľavy. Strýko Bob mi môže zavolať kvôli detailom neskôr a ja mu potom môžem vysvetliť podmienky našej dohody. Momentálne som však bola unavená a ubolená a strašne som potrebovala horúci kúpeľ. Keby som vedela, čo ma doma čaká, možno by som tomu prispôsobila aj svoje potreby.

S predstavou perličkového kúpeľa so sviečkami plávajúcimi okolo hlavy som odomkla dvere, vkradla sa do bytu, snažiac sa nevyrušiť Cookie a Amber. Bolo neskoro. Slnko sa odklonilo na opačnú stranu Zeme už pred niekoľkými hodinami a veľmi nerada som zdržiavala Cookie do noci dva razy za sebou. Kým som sa dostala domov, zastavila som sa v kancelárii a zistila, že Neil urobil prekvapivo milý skutok a poslal mi po kuriérovi kópiu Reyesovho spisu. Nebola som si istá, do akej miery to bolo legálne, ale nebola by som mu vďačnejšia, ani keby mi dal výherný tiket z lotta. K spisu bol priložený lístoček s jednoduchým odkazom: Nemáš to odo mňa.

Opýtala som sa ocka, či nemám nejaké odkazy, pre prípad, že Rosie, žena, ktorej som pomohla utiecť od chrapúnskeho manžela, by niečo potrebovala, uchmatla som si kúsok mäsa z čili a trielila späť cez parkovisko do Causeway. Aj keď to, že Rosie nevolala, bola dobrá správa, nemohla som sa ubrániť pocitu, z ktorého mi prebehol mráz po chrbte, že by som bola radšej, keby mi napriek môjmu výslovnému zákazu zatelefonovala.

Zapla som svetlo v obývačke a práve som sa narýchlo zdravila s pánom Wongom, keď sa predo mnou objavil Reyes. Reyes, stojac ako kráľ a boh pred oknom mojej obývačky. Reyes Farrow. Ten istý Reyes Farrow, ktorý pred hodinou ležal v kóme v Santa Fe. Otočil sa a znova pozeral z okna, čím mi umožnil položiť si veci na barový pult.

Vykročila som vpred, pomaly som sa k nemu priblížila. Nadvihol sa, vrhol uprený pohľad nadol a prezeral si ma. Hoci bolo jasné, že nie je hmotný, pripadal mi, akoby bol stvorený z hmoty hustejšej, ako je ľudské mäso, pevnejšej a nepoddanejšej.

Nevedela som, čo mám rýchlo povedať. Vieš, si fakt dobrý v posteli akosi nebolo to, čo som práve chcela. V zúfalstve som z úst vypustila prvé, čo mi napadlo.

„O tri dni ťa odpoja od kyslíkového prístroja.“

Nato sa na mňa pozrel, začal pri chodidlách a pomaly pokračoval nahor. Zanechával tým vo mne páľavu, ktorá zaplavila každú molekulu môjho tela žiarivou energiou, tá sa mi hromadila v bruchu, vírila a usadzovala sa tam do hĺbky, spaľujúc mi mäso a zbavujúc moje končatiny kostí. Premáhala som sa, aby som sa dokázala sústrediť.

„Musíš sa zobudiť,“ vysvetľovala som mu, ale on ostal ticho. „Môžeš mi aspoň povedať meno svojej sestry?“

Jeho pohľad spočinul na mojich bokoch a pokračoval vo svojej ceste na sever.

„Ona jediná môže štát zastaviť.“

Stále nič. Potom som si spomenula na Rocketovu reakciu na Reyesa v blázinci. Jeho strach. Podišla som bližšie, ale dala som si pozor, aby som nebola na dosah ruky. Napriek tomu, že moje telo sa z jeho blízkosti celé triaslo a prosíkalo o dotyk presne podľa Pavlovovho reflexu, z čoho by mal každý behaviorista radosť, museli sme sa porozprávať.

„Rocket sa ťa bojí,“ pokračovala som a odrazu mi hlas zachrípol. Keď sa nad touto vetou, ktorá znela ako: Nebezpečenstvo, Will Robinson!, zarazil, opýtala som sa: „Neublížil by si mu, však?“ Nato sa jeho pohľad, pichľavý a nepokojný, zabodol do môjho.

Hoci sme od seba stáli pár krokov, sálalo z neho na mňa teplo. Aj keď som sa veľmi snažila neísť, pristúpila som o krok bližšie. Mala som toľko otázok, toľko pochybností.

Viac než čokoľvek iné som si v tej chvíli želala vedieť - nech to znie akokoľvek pateticky -, prečo ma noc predtým nenavštívil. Chodieval každú noc po celý mesiac, potom nič, a tá neistota ma úplne zožierala. Reyes zmraštil čelo, obočie sa mu nad hlbokými mahagónovými očami spojilo, a hlavu naklonil na jednu stranu, akoby rozmýšľal, na čo myslím.

Rovnako naliehavo, ako som chcela položiť túto sebeckú otázku, som sa musela uistiť, že Rocket nie je pred ním v nebezpečenstve, hoci som si nevedela predstaviť, prečo by mal byť.

„Ak ťa pekne poprosím a pridám čerešničku na záver, neublížiš, prosím, Rocketovi?“

Pohľadom mi padol na ústa, z čoho sa mi ťažko dýchalo, nedokázala som sa koncentrovať a odolať, aby som sa na neho hneď nevrhla. Musela som sa sústrediť.

„Ak áno, žmurkni jeden raz,“ povedala som, skôr než by som mohla stratiť všetok zmysel pre sebaúctu a skočiť naňho. Očividne bol veľmi nebezpečné stvorenie a ja som sa začínala čím ďalej, tým viac zamýšľať nad tým, čím by tak mohol byť. Možno bol ako ja a Rocket. Možno sa pre niečo narodil, pre nejaké poslanie, ale potom sa jeho život zvrtol zlým smerom, ako u Rocketa, a tak nemohol nikdy splniť svoju úlohu. Moja krehká schopnosť sebakontroly sa zmenšovala. Strácala som sa v žiarivo zlatých iskrách jeho očí. Cítila som sa ako dieťa uchvátené kúzelníkom, ktorý ho svojou vôľou vábi k sebe.

Zrazu sa otočil, prerušil stav môjho očarenia, akoby si niečo vyžadovalo jeho pozornosť. Stál pri mne, zmyselné pery mal sotva pár centimetrov od mojich.

„Bola si unavená...“ povedal a zmizol vo víre tmy ešte predtým, ako dokončil vetu.

Stála som v dozvukoch jeho prítomnosti, sýte tóny jeho hlasu mi stekali po chrbte ako žeravé zlato, keď v tom vletela do dverí Cookie.

„Volal Garrett, hovoril, že si sa zranila,“ povedala a hrnula sa ku mne. „Zase. Ale stojíš.“ Jemne naklonila hlavu doľava. „Dá sa to tak povedať. Napadlo ti niekedy, že tvoja schopnosť rýchlo sa vyliečiť súvisí s tým, že si smrtka?“

Reyes bol tu, v mojej obývačke, stál predo mnou rovnako pevný a nadpozemsky krásny ako socha Dávida.

„Charley?“

Stále som cítila horúčavu jeho pier, ktoré sa k mojim tak priblížili. Počkať. Ja že som bola unavená? Čo tým myslel... Božemôj. Odpovedal mi na otázku, prečo sa neukázal minulú noc. Otázka, ktorú som si myslela, ale nepovedala. Tak to ma podráždilo.

„Môžem ťa prefackať. Ak myslíš, že to pomôže.“

Žmurkla som a spozornela, konečne som sa sústredila na Cookie. „Bol tu.“

Prezrela miestnosť, oči mala roztvorené a neisté. „Tá veľká zlá vec?“

„Reyes.“

Ostala stáť, chvíľu si hrýzla spodnú peru a potom sa opäť na mňa pozrela a opýtala sa: „Pozdravila si ho odo mňa?“

Na druhé ráno ma ešte vždy všetko bolelo. Na druhej strane, stále som dýchala. Pohár bol spolovice plný. Podarilo sa mi dôjsť do kúpeľne bez nehody. Určite to bolo znamenie, že sa mi bude dnes dariť. Usúdila som tak z toho, že som nemala dobrú noc. Reyes sa neukázal. Zasa. Prevaľoval a som sa a ďalšia vec, o ktorej viem, je, že mi strýko Bob poslal správu.

Po tom, čo som sa spamätala zo šoku, ktorý mi ten malý poklad spôsobil - Ubie píše hrozné esemesky -, som sa pokúsila správu prečítať. Niečo o FEKAL DABL a TREDNEJ KOLE. Stačilo to na to, aby som sa na dnešok tešila. Pôjdeme sa pozrieť na Reyesovu strednú školu.

Bola som hore dlho do noci a čítala Reyesov väzenský spis, hrubý šanón s cennými útržkami informácií o ňom. Rozhodne to bola jedna z najzaujímavejších vecí, aké som kedy na papieri videla. IQ mal vyššie ako akýkoľvek väzeň v celej histórii Nového Mexika. Ako to nazvali? Nemerateľné? Vo väzení si nechával toho pekne veľa pre seba, aj keď mal zopár kamarátov vrátane väzňa z cely, ktorého pár mesiacov predtým podmienečne prepustili. A ten dozorca z nemocnice hovoril pravdu. Reyes mu počas väzenských výtržností zachránil život. Keď vypukli nepokoje, strážnik uviazol vnútri a skupina väzňov ho obkľúčila. Kým sa Reyes ukázal, zbili ho takmer do bezvedomia, takže nevedel poskytnúť nijaké konkrétne detaily o tom, čo sa stalo. Vyhlásil len to, že Reyes mu zachránil život, potom ho dostal do bezpečia a skrýval ho, kým sa nepokoje neskončili.

Bola som na Reyesa taká pyšná. Vedela som, že bol jeden z tých dobrých chlapcov. Kým všetky informácie v spise vo mne vyvolávali nespočetné množstvo predstáv, ani jedna z nich ma nepriviedla k jeho sestre. Vlastne sa tam vôbec nespomínala.

Rozmýšľala som, že do toho všetkého zatiahnem Garretta. Ak by niekto dokázal nájsť Reyesovu sestru, bol by to on. Ale to by chcelo nejaké vysvetlenie. Tento nápad som odložila na neskôr a vyšla zo sprchy, aby som zistila, že Angel Garza, môj nevrlý trinásťročný vyšetrovateľ sa bokom opiera o umývadlo.

„Potrebuješ ma, šéfka?“ opýtal sa a prstami behal po kohútiku.

„Kde si bol?“ Kým sa nepozeral, natiahla som sa po župan. „Bála som sa. Nikdy nie si preč tak dlho.“

„Prepáč. Flákal som sa s mamkou.“

„Aha.“ Nedala som na sebe znať nedôveru a vlasy som si zabalila do uteráka. Len pred pár sekundami som bola úplne nahá a ten neuveriteľný koketník sa na mňa ani nepozrel. Niečo tu nehralo. Angel žil- obrazne povedané - preto, aby ma videl nahú. Hlavne úplne nahú. Povedal mi to už niekoľkokrát. Ale namiesto toho, aby na mňa hádzal zamilované pohľady, hladkal kohútik. S Angelom určite nebolo niečo v poriadku.

Mŕtvi trinásťroční gangstri boli takí náladoví.

S Angelom som sa dala dokopy krátko po tom, ako som ho spoznala počas Noci božského Reyesa, ako som tú noc s obľubou volala. Nasledoval ma počas strednej školy, univerzity a potom i v Peace Corps. Keď som si nakoniec otvorila vlastnú vyšetrovaciu kanceláriu, uzavreli sme dohodu, že budem posielať jeho mame peniaze, ktoré by si u mňa zarobil - samozrejme anonymne -, a stal sa z neho môj najlepší a jediný vyšetrovateľ.

Neskôr si však Angel začal všímať výhody našej dohody z iného uhla. Všemožne ma presviedčal, aby som od ľudí za naše jedinečné služby brala peniaze.

„Hej, kráska, mohli by sme rozbehnúť také kšefty,“ hovorieval.

„Kšefty je to správne slovo.“

„Porozmýšľaj o tom. Mohli by sme chodiť k príbuzným tých mŕtvych a šialene na tom zarábať.“

„To je vydieranie.“

„To je kapitalizmus.“

„Za to je trest od jedného do štyroch rokov a mastná pokuta.“

Ostal znechutený a začal ma obviňovať. „Len ma využívaš pre moje telo.“

Deň, keď som začala využívať trinásťročného mŕtveho chalana pre telo, je deň, keď som prišla o úplnú voľnosť. „Ty nemáš telo,“ pripomenula som mu.

„Šplechni mi to do ksichtu.“

„Technicky nemáš ani tvár. A keby sme aj zarábali svojimi schopnosťami peniaze, nebolo by to tak, že si za ne môžeš kúpiť nový skejtbord.“

„Človeče, boli by to ďalšie peniaze pre moju mamku.“

„Tak je to teda.“

„A mám rád to rozžiarenie.“

„Čo?“

„Rozžiarenie,“ zopakoval. „Vieš, ten výraz, ktorý ľudia dostanú, keď si konečne uvedomia, že si ozajstný. Je to ako elektrina. Celý sa z toho trasiem. Ako deka nabitá elektrinou.“

Uf. „Fakt? Nikdy som o tom nepočula.“

„Hej, a páči sa mi, keď si ľudia uvedomia, že tu sme.“ Znovu som sa naklonila a opýtala sa ho: „Chceš, aby si tvoja mamka uvedomila, že si tu? Chceš, aby to vedela?“

„Ale niééé. Príliš dlho jej trvalo, kým sa z mojej smrti spamätala.“

Koniec koncov, bol dobré dieťa. Ale jeho dnešné správanie nebolo preňho typické.

Popohnala som ho, nech mi odstúpi z cesty, a začala som sa hrabať v kozmetickej taštičke. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa tak nonšalantne, ako som vedela.

„Jasné,“ odvetil a mykol plecami. „Ale ty vyzeráš nanič. Nemôžem ťa nechať dve sekundy samu.“

„Mala som zaujímavý týždeň. Dostala som Rosie preč,“ povedala som o našom spoločne vyriešenom prípade. Bol to Angelov nápad, aby sa vrátila späť do Mexika, a veľa sa nachodil, kým našiel malý hotel na pláži na predaj. Museli sme vymyslieť nejaký spôsob, ako zozbierať peniaze, ale nakoniec sa to podarilo.

Chytil fľašku parfumu, ktorý som mala na komode. „Vieš, nie je tu až tak zle,“ povedal záhadne.

Keď doobdivoval nové odtiene zelenej na mojej tvári, odložila som mejkap a pozrela na neho.

„Myslím na tejto strane. Nie sme hladní ani nám nie je zima, nič také.“

Okej, toto bolo čudné. „Je tu niečo, čo mi nechceš povedať?“

„Nie. Len som chcel, aby si to vedela. Do budúcna.“

Keď som si uvedomila, že možno narážal na Reyesa, zľahka som sa nadýchla. „Angel, vieš niečo o Reyesovi Farrowovi?“

Myklo ním a prekvapene sa na mňa zadíval. „Nie. Nič o ňom neviem. Máš pre mňa prácu, alebo čo?“ opýtal sa a zmenil tému.

Dočerta. Nikto nevedel nič o Reyesovi, ale zdá sa, že každý spozornie, keď spomeniem jeho meno. Vraždila by som, len aby som zistila, o čo ide.

Angelovi som porozprávala podrobnosti o našom prípade s právnikmi a o neprávom obvinenom Markovi Weirovi. Prirodzene, nevedel sa dočkať stretnutia s Elizabeth. Potom som ho poslala zistiť, či existuje súvislosť medzi mladíkom, ktorý zomrel na Markovom dvore, a strateným synovcom.

„Och,“ povedal Angel pred tým, ako odišiel, „teta Lillian je tu. Mám ju rád.“

Snažila som sa nevyzerať sklamane. „Aj ja ju mám rada, ale jej káva je nahovno. Najmä preto, lebo neexistuje.“

Zachechtal sa a šiel na obhliadku. Medzitým teta Lillian odišla s pánom Habershamom, s mŕtvym chlapíkom z 2B. Nemala som vôbec chuť zisťovať, o čo tam ide. Klopanie na dvere ma popohnalo, aby som si zazipsovala čižmy. O dvadsať minút sa stretávam so strýkom Bobom a nedokázala som si predstaviť, kto môže byť takto skoro ráno pri mojich dverách.

Naprávajúc si hnedý sveter na džínsoch som sa pozrela cez priezor a keď som zbadala policajta Tafta, začala som jačať, obrazne povedané. To nie je možné, že je tu. Nie teraz.

Pomaly som otvorila dvere, najmä preto, lebo to bolelo. Mojím telom prechádzala tupá bolesť. „No?“ opýtala som sa, nakúkajúc cez škáru.

„Hej,“ povedal a pozeral na mňa ako na pološialenú. „Len som chcel vedieť, či by som mohol na slovíčko.“

„Na aké slovíčko?“ Nemohla som dvere viac otvoriť. Vedela som, že tam bola. Cítila som teplo laserového pohľadu, ktorým sa mi snažila prepáliť moju sivú mozgovú kôru. A oškvŕknuť mi vlasy.

„Idem nevhod?“ opýtal sa a znepokojene sa vykrúcal. „Prepáčte, že otravujem...“

„Hej, hej. Chápem. To je okej. Čo potrebujete?“

„Len si myslím, nuž, že sa dejú čudné veci.“

Doriti. Prudko som uvoľnila plecia opreté o dvere a pomaly ich otvorila, aby som pustila blonďavý, modrooký plod Satana. Rukami som si zakryla očí a revala som - len trošku melodramaticky: „Nie! To mi nemôžete urobiť! Nenoste mi ju domov, do mojej svätyne!“

„Je mi to ľúto,“ vyhlásil a rýchlo sa plný strachu poobzeral. „Je to pravda, však? Prenasleduje ma.“

Satanovo dieťa si znechutene povzdychlo. „Neprenasledujem. Len pozorujem.“

Potlačila som záchvat zlosti a pozrela na ňu. „Nazýva sa to sledovanie, zlatko, a väčšina kultúr to v skutočnosti neschvaľuje.“

„Vidíte... vidíte niekoho?“ opýtal sa Taft a prechádzal do šepkania.

„Kamoško, ona vás počuje. Poďte ďalej, než začnú susedia viesť rečí.“ To bola výhovorka. Susedia začali o mne rozprávať od momentu, keď som sa nasťahovala. Môžem si sem rovno nasťahovať aj celý blázinec, dovoliť im, nech sa skryjú v mojom skromnom príbytku, usadia na mojom nábytku a vyplienia mi chladničku.

Ponúkla som Taftovi miesto na gauči, zatiaľ čo ja som si sadla do kresla oproti. „Ponúkla by som vám kávu, ale robila ju moja teta Lillian.“

„Hm, okej.“

„Takže čo chcete vedieť?“

„No, ide o to, že v poslednom čase sa začali diať zvláštne veci.“

„Mm-hmm.“ Veľmi som sa ovládala, aby som nezívla. „Viete, napríklad stále počujem zvoniť zvonček nad kozubom, ale nikto tam nie je.“

„Ja som tam,“ povedala dievčina a pozrela naňho. „Budem tam navždy. Strašne ťa milujem.“

Zízala som na Satanovo dieťa. „Vážne? Taká malá?“

Vyplazila na mňa jazyk:.

„Počul som o vás nejaké veci na stanici. Viete, bla, bla, bla.“

Tak trochu som stratila niť a nechala Tafta, nech si bľaboce, a pohľadom som zablúdila na miesto, kde len pred pár hodinami stál Reyes. Nikdy som nevidela nič, čo by mu bolo podobné. Vlastne okrem mŕtvych som sa nestretla s ničím nadpozemským. Nijakí duchovia, upíry alebo démoni.

„Prečo si taká naradostená?“ opýtalo sa Satanovo dieťa. „Vyzeráš mierne priblblo.“

No možno démonov.

Po tom, čo som na ňu vrhla svoj najcynickejší pohľad, som sa ju rozhodla nasrať. Štvalo ma, že musím mať u seba jej riť. Bolo to len fér.

„Rozpráva policajt Taft, drahá. Sklapni.“

Zlosť, ktorá jej prebleskla v očiach, bola tak trochu zábavná. Vážne som ju chcela presvedčiť, nech prejde na druhú stranu. Angel a ja by sme sa opäť mohli zahrať na exorcistov. Hoci to robil nerád. Najmä preto, lebo vyzeral hlúpo, keď sa krútil na zemi, predstierajúc, že horí zo svätenej vody z vodovou, ktorú som na neho fŕkala.

„Pozrite,“ prerušila som Tafta. „Chápem to. A áno, máte za sebou dievča, ktoré sleduje každý váš pohyb, pravdepodobne je z tej nehody, o ktorej ste mi rozprávali. Má dlhé blond vlasy, striebristomodré oči - ale to bude asi preto, lebo je mŕtva - a ružovú pyžamu s obrázkami sladkých sušienok:.“ Pozrela som sa ponad Tafta. „Och, a je zlá.“

Taft bol policajtom skrz-naskrz. Naučil sa, ako zachovať kamennú tvár, takže mi chvíľu trvalo, kým som videla, ako to v ňom od zlosti vrie. Energia, ktorá v ňom rástla, ho obkľúčila, takže pôsobil ako prelud, ako keď vidíte vodu na ceste, kde žiadna nie je.

Povedala som niečo?

Vyskočil na nohy a ja som urobila to isté. „Ako to, kurva, môžete vedieť?“ spýtal sa so zaťatými zubami.

Čo? „Ehm, pretože stojí hneď vedľa vás.“

„Kde aj vždy budem,“ vyhlásilo dievča. „Na veky vekov.“

Tak k tomu som naozaj nemala čo povedať. Zo Sladkej Sušienky sa stávala otrava.

Tafta takmer rozhodilo. Jeho hnev iskril ako Teslov transformátor. Postavil sa mi do cesty a ja som sa pripravovala na čokoľvek, čo by mohlo z jeho strany teraz prísť. Ale prisahala som na všetkých svätých, že ak ma tento týždeň ešte raz niekto udrie, zrazí k zemi či strčí cez strešné okno, budem vraždiť. A začnem s týmto tu.

Dobrú minútu mi stál vo výhľade, potom pošepky zachrčal „Choď do riti“, a napokon vypochodoval z dverí.

Tak fajn. Bolo to síce zaujímavé, ale čakalo ma rande so strýkom Bobom. A osudom.

Po tom, čo som napchala Reyesov spis do svojej tašky cez plece, som zamkla byt a vyrazila do kancelárie. Sladká Sušienka ma nasledovala a došlo mi, že jej iniciály sú SS. Primerané. Ale vážne, mohol tento deň vypáliť ešte horšie?

„Nechce ma pri sebe, čo?“ spýtala sa kývajúc svojimi malými rukami pri bokoch. Obrnila som sa.

„Veruže nie,“ odvetila som a pozrela sa do mobilu, či mi neprišla nová správa. „A ani ja po tom netúžim.“

Nervózne a sťažka prešľapovala a vytratila sa. Bolo to oveľa ľahšie, ako som čakala. Ak by som mala viac času, porátala by som sa s SS. Teraz však potrebujem navštíviť zopár ľudí a miest.

Ocko ešte nebol dnu, tak som sa vybrala vonkajším schodiskom, pomaly, pretože to bolelo. Slnko jasne svietilo, čo zvádzalo ku klamnej predstave, že je teplo. Na mojej dlhej a náročnej ceste na druhé poschodie som si prešla, čo musím dnes urobiť. Po prvé, stredná v Yucce. Ubie by mohol vytasiť odznak a prinútiť decká k spolupráci. Potrebovala som záznamy a zoznam zamestnancov. Iste si niekto bude na Reyesa pamätať. Ako by naňho mohli zabudnúť? Mohla by som prejsť zoznamy študentov v každej z tried, kam chodil, a zistiť, kto s ním mal viac ako jednu hodinu. Čím viac vzájomného kontaktu, tým väčšia šanca, že si ho budú pamätať. Aj jeho sestru.

Jedným ľahkým pohybom som zo seba zhodila kabát a tašku na stoličku, zapla kúrenie, a potom vykročila - trochu strnulo - ku kanvici na kávu po svoju rannú dávku. Vtedy som stratila pôdu pod nohami. Bola to karma? Vrátil sa mi môj nie príliš ochotný prístup k Taftovi a zahryzol sa do môjho príťažlivého zadku? Skontrolovala som raz, dvakrát, hľadala a modlila sa len preto, aby som prišla na to, že som totálne a úplne bez kávy.

Ako to bolo možné? Ako môže byť vesmír taký krutý?

Zaklopanie na dvere vo mne vzbudilo nádej. Ocko vždy používa vnútorné dvere do mojej kancelárie. Bude mať kávu. Keby len vedel, čo je pre neho dobré.

Otvorila som dvere dokorán len preto, aby som sa stretla s nervóznym Garrettom Swopesom. Z pľúc mi vyšiel dlhý výdych, keď som sa naňho zamračila. „Čo chceš?“

Jeho výraz zmäkol. „Mám kávu.“

Sledovala som kávu v jeho rukách, snažila sa neslintať, uvažujúc, či si zo mňa bohovia nerobia žarty, a potom som to vzdala. Dobre, nech je po vašom.

Nahodila som rozžiarený úsmev a začala odznova. „Ale, vitaj, Garrett. Ako?“ Celkom fajn. Vychmatla som mu z rúk kávu a vydala sa späť za jemným pohodlím plastového, drevom prekladaného nábytku kancelárie a k stoličke s imitáciou kože. „Čo chceš?“ spýtala som sa cez rameno.

„Chcem sa len rozprávať.“

„Som zaneprázdnená.“

„Nevyzeráš ta. Čo robíš?“

„Všetko, čo mi tie malé hlasy v hlave povedia, aby som robila.“

„Venuješ mi minútku?“

Taftov výbuch ma začal hrýzť ako náhly úder oneskorenej reakcie. Ďalšia osoba, ktorá je na mňa bezdôvodne naštvaná. Rovnako ma včera dožrali tie nepriateľské a opatrné pohľady na policajnej stanici. Vlastne v tomto momente, celkovo vzaté, som mala mužov naspodku zoznamu priorít. Garrett ma mohol bozať v riť.

„Necítim potrebu dávať ti čokoľvek, Swopes. Ani minútu.“

„Ako si to urobila? Včera na stanici. Čo si mu povedala?“

„Prosím ťa. Akoby si mi uveril, keby som ti to povedala.“

„Pozri,“ pokračoval vykročiac dopredu, „musíš priznať, je toho trochu veľa, ale pokúšam sa tomu porozumieť.“

Vyskočila som z kresla, zrazu nahnevaná na celý svet, a čelom som sa postavila Garrettovi. „Vieš, čo ma unavuje?“

Na chvíľu sa zamyslel. „Nepekná celulitída?“

„Ľudia ako tí kreténi včera na stanici. Ľudia ako Taft, ktorý ma sledujú kútikom oka a podozrievavo si niečo šuškajú, ktorí sa mi otočia chrbtom vždy, keď vojdem do miestnosti. Ľudia ako ty, ktorí sa ku mne správajú ako k hovnu, pokým nezistia, že naozaj dokážem urobiť to, čo vravím, že dokážem urobiť. A potom som zrazu ich najlepší priateľ.“

„Taft? Ten policajt?“

„A ďalší.“

„Ďalší?“

„Všetci! Chcú, aby som za nich riešila veci, ktoré sami pohnojili a nechali tak.“

„Myslel som, že tvoji právnici...“

„Právnici nie,“ zastavila som ho s pohŕdavým mávnutím ruky. „Tí majú dosť dôvodov na to, aby sa snažili vyriešiť to, čo pohnojili. Hovorím o ľuďoch, ktorí ku mne chodia s vecami typu: ,Pred tým, ako ma vcuclo do toho prúdového motora, som nepovedal Stelle, že ju milujem.‘“

„Okej, spomaľ, a nerob žiadne prudké pohyby, daj mi tú kávu. Donesiem ti novú šálku a začneme odznova.“

„Čo ti vadí na tejto šálke?“ spýtala som sa a podozrievavo ju sledovala.

„Potrebuješ kávu bez kofeínu.“

„Zhlboka som sa nadýchla a sadla si naspäť za stôl. Moje hysterické záchvaty nikdy nikam neviedli. „Prepáč. Tlačí ma deadline.“

„Tento prípad?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou a predstavovala si pritom Reyesa v tej nemocničnej posteli, napojeného na prístroje, ktoré ho udržiavali nažive. Po niekoľkých pomalých usrknutiach z kávy som sa upokojila. V mojom bruchu však stále kypelo trochu zlosti. Taft je blázon. „Takže, prečo si tu? Aby si zistil, čo som mu povedala?“

„Viac-menej. A aby som ťa zdrbal, že si bola zase v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“

„Pche. Postav sa do radu.“

„Ten chlapík sa do teba dosť tvrdo oprel. Hľadáš spôsob, ako sa nechať zmrzačiť?“

„Zvyčajne nie. Počul si niečo o tom sklade?“

„Dozvedel som sa dosť na to, aby som dospel k názoru, že to nie je to, čo si myslíme, že to je.“

„Och, nuž, ešteže nie som chronicky závislá od svojich presvedčení.“

„Zachytil som reči, že ten dobrý otec, čo ho vlastní, je naozaj dobrým otcom. V centre mesta vedie misiu pre deti, ktoré ušli z domova.“

„Pre deti?“ spýtala som sa.

„Nepovieš mi to, však?“ spýtal sa narážajúc na moju dohodu s Juliom Ontiverosom.

„Ani náhodou. Keďže do prípadu Marka Weira sú zapletení dvaja mladíci, povedala by som, že tu je nejaká súvislosť.“

„Je to možné. Napovieš mi?“

Zaklopanie na dvere ma zachránilo od toho, aby som zase musela povedať nie. Čo to vlastne je s tými chlapmi a slovíčkom nie?

Garrett prišiel bočnými dverami. „Poď dnu, ocko,“ zavolala som. Potom som sa otočila na Garretta. „Vieš, máme aj predný vchod.“

Nedbanlivo pokrčil plecami.

Keď sa ocko stále neukazoval, vstala som a podišla k dverám. „Ocko, môžeš vojsť,“ povedala som a otvorila. O zlomok sekundy neskôr mi pred očami prebleskol celý život, a ja som vďaka tomu prišla k dôležitému záveru.

Bol zábavný, ale chýlil sa ku koncu.