Tretia kapitola

Nikdy neklop smrti na dvere. Len zazvoň pri dverách

a utekaj. To z hĺbky duše neznáša.

tričko

Garrett vybral studený obklad, potriasol ním a potom mi ho hodil, keď odbočoval na Centrálnu. „Máš akúsi pokrivenú tvár.“

„Dúfala som, že si to nik nevšimne.“ Žmurkla som na Elizabeth, ktorá sedela medzi nami, čo bol fakt, o ktorom som sa pozabudla Garrettovi zmieniť. Niektoré veci je lepšie zamlčať.

Garrett mi adresoval podráždený pohľad. „Domnievala si sa, že si to nik nevšimne? Žiješ príliš uzavretá vo svojej vlastnej malej bordelovej realite, nezdá sa ti?“

„Dopekla,“ zahrešila Elizabeth, „ten sa teda do vás poriadne naváža.“

„Ty mi zas príliš lezieš na nervy a môžeš ma bozať,“ nedala som sa. Keď má niekto meno ako Charley Davidsonová, vyplýva mu z toho istá zodpovednosť. Nepripúšťa námietky. Neuverí každej kravine. To meno vytvára dojem familiárnosti, keď sa stretávam s klientmi. Majú pocit, akoby ma poznali odjakživa. Čosi podobné, ako keby som sa volala Martha Washingtonová či Ted Bundy.

Pozrela som sa do spätného zrkadla na čierno-biele auto, ktoré išlo za nami na miesto, na ktorom, ako sa na základe anonymného avíza nazdával detektív Robert Davidson, by sa mohla nachádzať ďalšia obeť. Takéto anonymné echá dostával strýko Bob často. Garrett si to začínal v hlave dávať všetko dokopy.

„Takže ty si jeho všemocný anonymný zdroj?“

Zalapala som po dychu a kým Garrett len zazeral, odvetila som: „Áno. Som jeho anonymný zdroj. Už od piatich rokov.“

Zatváril sa neveriacky. „Tvoj strýko ťa brával na miesta zločinov, keď si mala päť?“

„Nebuď smiešny. Strýko Bob by také niečo nikdy nespravil. Ani nemusel. Brával ma otec.“ Keď Garrettovi spadla sánka, zasmiala som sa. „Strieľam si z teba. Nemusela som chodiť na miesta zločinov. Obete si vždy ku mne našli cestu aj bez mojej pomoci. Podľa všetkého svietim.“

Otočil sa a zahľadel sa na obzor s ružovo-oranžovým pásikom východu slnka v Novom Mexiku. „Budeš mi musieť odpustiť, ak ti na to neskočím.“

„Nie, neodpustím.“

„No dobre,“ povedal podráždene, „ak je to také reálne, prezraď mi, čo mala moja mama oblečené na vlastnom pohrebe.“

Super. Ďalší z klubu. „Pozri, tvoja mama najradšej chodila na úplne iné miesta. Vieš, na svetlo.“ Naznačila som mu to prstami. „Ako skoro všetci. A ja pre túto stranu existencie nemám tajný dešifrovací prsteň. Moja univerzálna priepustka už roky neplatí.“

„To je škoda,“ vyhlásil.

„Swopes,“ povedala som a konečne som nazbierala odvahu pritlačiť si studený obklad na líce. Keď som si oprela hlavu a zatvorila oči, bolesť mi ako šíp vystrelila do sánky. „Je to v pohode. Nie je to tvoja vina, že si idiot. Už dávno som sa naučila nehovoriť ľuďom pravdu. Strýko Bob ti nemal nič povedať.“ V očakávaní odpovede som urobila prestávku. Keďže mlčal, pokračovala som: „Všetci máme isté poznatky o tom, ako funguje vesmír. A keď sa niekto vyberie inou cestou a tieto poznatky spochybní, nevieme, ako s ním komunikovať. Nie sme pevne prepojení týmto smerom. Je ťažké pochybovať o niečom, o čom si si nikdy ani vo sne nepomyslel, že to môže byť pravda. Takže, opakujem, nie je to tvoja vina. Môžeš mi veriť alebo nie, ale nech si vyberieš hocičo, s dôsledkami sa musíš vyrovnať sám. Rozhodni sa múdro, zelenáč,“ dodala som a vyškerila neopuchnutú stranu úst.

Keďže zo seba nevysúkal ani jednu z povestných replík, otvorila som oči a videla, ako na mňa zíza. Síce cez Elizabeth, ale predsa... Zastali sme na semafore a on využil čas, aby ma zanalyzoval tými svojimi superstopárskymi zmyslami. Sivé oči kontrastujúce s tmavou pokožkou mu sršali zvedavosťou.

„Zelená,“ povedala som, aby som zlomila čaro jeho osobnosti.

Blikol a stlačil plynový pedál.

„Myslím, že sa mu páčite,“ hlesla Elizabeth.

Pretože som Garrettovi nepovedala, že ona sedí s nami v aute, prepichla som ju skrátenou verziou vražedného pohľadu. Zasmiala sa.

Keď sme prešli niekoľko ďalších blokov, vyrukoval Garrett s desaťtisícdolárovou otázkou. „Tak kto ťa napadol?“

„No nevravím?“ neodpustila si Elizabeth.

Zaškrípala som zubami a šklbla celým telom, keď som si studený obklad posunula nižšie. „Pracovala som na prípade.“

„Napadol ťa prípad?“

Začula som náznak starého nekreténskeho Garretta. „Nie, napadol ma manžel toho prípadu. Robila som mu program, zatiaľ čo prípad nasadal do lietadla do Mexika.“

„Nehovor mi, že si sa zaplietla do prípadu domáceho násilia.“

„Dobre.“

„Mám pravdu, však?“

„Máš.“

„Dopekla, Davidsonová, to si sa fakt odo mňa ešte nič nenaučila?“

Teraz som pre zmenu zízala nedôverčivo ja. „Frajer, naučila som sa od teba to, čo Frank Ahearn naučil teba o tom, ako ľudí naučiť, ako majú zmiznúť. Prečo si myslíš, že potrebujem túto informáciu?“

„Miešať sa do domácich záležitostí nie je pre teba.“

„Celá moja klientela je rodinná. Čo asi tak podľa teba robia súkromní detektívi?“

Aj on mal síce licenciu súkromného detektíva a mohol súkromne vyšetrovať kruhy okolo mňa, ale on sa zameral na hľadanie osôb. Bol dobrý v tom, čo robil. A v skutočnosti som sa s ním musela v tomto zhodnúť. Prerástlo mi to cez hlavu, ale všetko sa to napokon skončilo dobre.

Prípad, ináč známy ako Rosie Herschelová, dostal moje číslo od priateľky nejakej priateľky. Jednej noci mi zavolala a poprosila ma, či by som neprišla do supermarketu Sack-N-Save na západnej strane mesta. Celé to bolo ako vystrihnuté z filmu o špiónoch. Aby sa vôbec dostala z domu, povedala mužovi, že sa minulo mlieko. Stretli sme sa v tmavom kúte parkoviska pri obchodnom dome. Už fakt, že si musela vymyslieť výhovorku len preto, aby mohlo vyjsť z domu, napäl mojej nervy na prasknutie. Mala som radšej vziať nohy na plecia, ale bola taká zúfalá, vyľakaná a unavená z manžela, certifikovaného skrachovanca, že som ju nemohla nechať v štichu. Moja brada sa nedá porovnávať so škaredým monoklom, ktorý jej žiaril pod okom, keď som sa s ňou stretla prvý raz. Vedela, a ja som tomu verila, že keby sa manžela pokúsila opustiť bez cudzej pomoci, ďalšie narodeniny by už neoslávila.

Keďže pochádzala z Mexika, kde žili jej príbuzní, zosnovali sme plán, že pôjde pozrieť tetu do Mexika. Obidve potom odcestujú na juh so zmluvou a dostatočnými prostriedkami na otvorenie malého hotela alebo pasady na pláži neďaleko dediny jej starých rodičov.

Podľa toho, čo mi povedala, jej manžel sa nikdy nestretol ani s jedným z jej mexických príbuzných. Mal takmer nulovú šancu, že sa mu v Mexiku podarí nájsť správnu rodinu Gutierrezovcov. Ale pre istotu sme pre ne obidve zabezpečili novú identitu. Dobrodružstvo samo osebe.

Medzitým som Herschelovi poslala anonymnú správu. Vydávala som sa v nej za obdivovateľku a pozývala ho na drink do istého podniku v západnej časti mesta. Hoci som túžila po bezpečí otcovho baru, v nijakom prípade som nemohla riskovať, že niekto vyhŕkne moje pravé meno. Rosie som teda nechala na letisku a pustila sa cez Rio Grande. Ona musela byť na letisku niekoľko hodín pred odletom, ale ja som mala premyslené, ako zabezpečiť Herschelovi celonočný program. Vyprovokovala som ho, aby ma napadol, a oznámila som to na polícii. Ale bola to poriadna fuška. Flirtovala som ako nadržaná sučka, a potom som zatiahla záchrannú brzdu takým spôsobom, že obeť sa cítila, akoby práve odo mňa dostala facku. A, prirodzene, muž ako Herschel by chápal ako veľkú urážku, keby ho oklamali. Stačilo utrúsiť zopár urážlivých poznámok o malom penise, k tomu posmešný chichot, a v momente začali lietať päste.

Mohla som ho síce opiť na mol a potom vyložiť niekde v uličke, no riskovala by som, že do rána zistí, že Rosie odišla. Noc v base bola presne to, čo sme potrebovali. A potom jej už nič nestálo v ceste k váženej kariére posadery.

„Tu je to,“ ozvala sa Elizabeth.

„Á, tak tu,“ povedala som a odovzdala informáciu Garrettovi. „Tento dom na rohu?“

Prikývla.

Jej slová sa potvrdili. Najprv som pozrela na červené, špicaté a drahé topánky obete, potom na topánky zosnulej Elizabeth. Dokonalá zhoda. Bolo to pre mňa dosť dobré. Prešla som späť ku vchodu a posadila sa, zatiaľ čo Garrett a policajt privolávali pomoc.

Kým som si v duchu nadávala za to, že som nepreskúmala telo a prehľadávala miesto činu, ako sa na súkromného detektíva patrí, moju pozornosť pritiahla škvrna na okraji zorného poľa. Nevyzerala ako normálna škvrna, taká, čo ju vidí každý. Bola akási tmavšia, akási... hutnejšia.

Pozrela som tým smerom čo najrýchlejšie, ako sa len dalo, ale unikla mi. Zasa. V poslednom čase sa to stávalo často. Tmavé ,škvrny na okraji zorného poľa. Usúdila som, že to buď zomrel Superman a uháňal po krajine rýchlosťou svetla - lebo mŕtvi ľudia sa nepohybujú tak rýchlo, a Superman sa objavuje odnikiaľ a mizne takisto -, alebo že som dostala sériu cievnych mozgových minipríhod, aké niekedy vedú k masívnemu a ničivému krvácaniu do mozgu.

Najvyšší čas dať si vyšetriť cholesterol.

Bola tu ešte, pravdaže, ďalšia možnosť. Tá, ktorú som naozaj nechcela zobrať do úvahy. Ale veľa by vysvetlila.

Nikdy som sa tak nebála neznáma ako iní ľudia. Veci ako tma, mátoha či bubák. Domnievam sa, že keby som sa bála, nemohla by som poriadne vykonávať povolanie smrtky. Ale niekto ma stopoval. Prípadne niečo. Týždne som sa pokúšala presvedčiť samu seba, že si to len namýšľam. A bola to jediná vec na tejto planéte, prípadne aj v posmrtnom živote, čo mi naháňala hrôzu.

Na uspokojivé zdôvodnenie tohto neprirodzeného strachu som zatiaľ neprišla, pretože tá bytosť, ten tvor mi nikdy neublížil. Pravda je taká, že pri niekoľkých príležitostiach mi zachránil život. Zachránil ma, keď ma ešte ako dieťa takmer uniesol sexuálny maniak, ktorého na podmienku pustili z basy. Zachránil ma, keď sa ma na strednej Brad Walker pokúšal zraziť dodávkou svojho otca. Zachránil ma, keď som si na výške bezstarostne vykračovala a hrozil mi útok. V tom čase som prechádzky nebrala tak seriózne, až kým sa neobjavil. Až vtedy som si uvedomila, len-len že nie neskoro, že môj život je v ohrození.

Takže by ste si mohli myslieť, že by som mohla byť aj vďačnejšia. Ale nebol to len fakt, že mi zachránil život. Bol to aj spôsob, akým mi ho zachránil. Mierne ma znepokojovala konfrontácia s jeho schopnosťou roztrhnúť človeku miechu napoly bez zanechania akejkoľvek viditeľnej stopy.

A na strednej, keď sa ostatní tínedžeri zúfalo pokúšali zistiť, kto vlastne sú, kde je ich miesto vo svete, mi on povedal, čím som. Do ucha mi pošepkal, akú rolu budem hrať v živote, keď som si na toalete nanášala lesk na pery. Také slová som dovtedy nikdy nepočula, slová, čo neodbytne ostanú visieť vo vzduchu a čakajú, kým ich nevdýchnem, čím akceptujem, kto som a čím sa mám stať. Zatiaľ čo sa okolo mňa motali baby, aby sa pozreli do zrkadla, ja som videla jedine to, ako nado mnou stojí ozrutná zahalená postava a gniavi ma ako dusivé vákuum.

Ostala som tam takto stáť ešte dobrú štvrťhodinu po tom, čo ostatné dievčatá odišli, aj po tom, čo odišiel on. Sťažka som dýchala, nevládala sa pohnúť, až kým ma neobjavila pani Worthyová, ktorá ma za to, že blicujem, poslala do riaditeľne.

Bol v základe tmavý a strašidelný. Povedala by som, že sa v mojom živote objavoval zakaždým, keď mi chcel vštepiť do hlavy nejaké gurmánske zrnko posmrtnej múdrosti - a vydesiť ma pritom na smrť -len preto, aby som sa po jeho návšteve triasla ako osika. Prinajmenšom som bola jasná a žiarivá smrtka. Bol tmavý a nebezpečný. Zdalo sa, že smrť sa z neho vyparuje ako dym zo suchého ľadu. Keď som bola malá, rozhodla som sa, že mu dám nejaké obyčajné meno, nejaké nevýhražné, ale Chlpáčik sa zrovna nehodilo. Napokon bol pokrstený ako Ten Veľký Zlý.

„Slečna Davidsonová,“ oslovila ma Elizabeth sediaca pri mne.

Zažmurkala som a rozhliadla sa. „Nevideli ste pred chvíľou niekoho?“

Aj ona skúmala zónu. „Myslím, že nie.“

„Škvrnu? Niečo tmavé a podobné škvrne?“

„Hmm, nič také.“

„Jasné, tak prepáčte. Čo sa deje?“

„Neviem, ako mám netere a synovca upozorniť na svoje telo. Stojím priamo pod ich oknami.“

Aj ja som na to myslela. „Máte pravdu,“ povedala som. „Asi by sme to mali šetrne oznámiť vašej sestre.“

Smutne prikývla. Zavolala som Garretta a dohodli sme sa, že vo dvojici zazvoníme pri dverách a Elizabethinej sestre oznámime tú správu. Elizabeth by mi azda dokázala pomôcť s tým, čo mám povedať. Jej prítomnosť nám mohla všetkým celú záležitosť uľahčiť. Aspoň som si to myslela.

O hodinu som už sedela v strýkovom terénnom aute SUV a dýchala do papierového vrecka.

„Mali ste počkať na mňa,“ vyhlásil naozaj vhodne.

Už nikdy viac. Tieto sestry sa očividne mali naozaj rady. Kto to mal vedieť? Žena sa mi citovo zrútila do náručia. Najviac ju podľa všetkého rozrušil fakt, že Elizabeth ležala celú noc vonku pri jej dome a ona o tom nevedela. Túto časť by som asi mala vynechať. Tá žena ma chytila za plecia, nechty mi zaryla do kože a na znak toho, že to nemôže byť pravda, triasla chaotickým ranným účesom pripomínajúcim kompromis medzi účesom diskotékového maniaka a krekového narkomana. Potom sa zrútila na dlážku a vzlykala. Ešte definitívnejšie citové zrútenie.

Horšia časť prišla, keď som sa aj ja zosypala na zem a vzlykali sme v tandeme. Mŕtvych ľudí som zvládala. Zvyčajne boli imúnni voči hystérii. Bola to časť o „ľuďoch, čo zostali“. Náročná časť. Objímali sme sa dlho, až kým na scénu nevstúpil strýko Bob a neodvliekol ma od nej preč. Elizabethin švagor vychystal deti. Spoločne vyšli bočným vchodom a naložili veci do auta na výlet k starkej. Keď sa to tak vezme, bola to veľmi milá rodinka.

„Uber,“ upozornil ma strýko pri dýchaní do vrecúška. „Ak sa ti zrýchli dych a omdlieš, nezachytím ťa. Poranil som si na golfe plece.“

Mala som fakt starostlivú rodinu. Aj som sa pokúsila spomaliť dych, ale nie a nie prestať myslieť na tú nešťastnicu, čo stratila sestru, svoju najlepšiu priateľku, svoju compadre. Čo si teraz počne? Ako bude žiť ďalej? Odkiaľ naberie vôľu prežiť? Zasa som sa rozrevala a strýko Bob to vzdal a nechal ma v aute samu.

„Bude v poriadku, miláčik.“

Pozrela som sa do spätného zrkadla na Elizabeth a smrkla som.

„Je silná,“ dodala.

Skôr by som povedala, že to s ňou poriadne zamávalo a ja som jej zrejme nepomohla.

Znovu som smrkla. „Je mi to ľúto. Radšej som tam nemala vkročiť.“

„Nie, vážim si, že namiesto davu policajtov ste to mojej sestre oznámili vy. Chlapi takým veciam niekedy nerozumejú.“

Sledovala som Garretta, ako sa zhovára so strýkom Bobom, vrtí hlavou a ako nakoniec venoval prázdny pohľad aj mne. „Súhlasím s vami,“ prikývla som.

Potrebovala som odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť, ale Elizabeth si chcela Ísť skontrolovať veci k matke. Naplánovali sme si, že sa stretneme neskôr u mňa v kancelárii, a potom som poprosila iného policajta, aby ma zaviezol späť k môjmu džípu.

Jazda ma upokojovala. Ľudia práve vychádzali z domu za prácou. Slnko, ktoré sa už črtalo nad obzorom, vrhalo tlmenú žiaru na svieže ráno a zalievalo Albuquerque nádejou na nový začiatok. Zanechávali sme za sebou domy v štýle pueblo s upravenými trávnikmi, až sme sa dostali do obchodnej štvrte s novými i starými budovami, ktoré pokrývali každý voľný centimeter.

„Tak ako, slečna Davidsonová, cítite sa už lepšie?“

Zízala som na policajta Tafta. Bol to jeden z tých mladých policajtov, ktorí sa pokúšali votrieť strýkovi do priazne. Bol ochotný zviezť ma v nádeji, že by to mohlo pomôcť jeho kariérnemu postupu. Uvažovala som, či vie, že na zadnom sedadle má mŕtve dieťa. Asi nie.

„Oveľa lepšie, vďaka.“

Usmial sa. Položil predpísanú otázku, a tak ma už mohol ignorovať.

Hoci normálne mi je jedno, či ma niekto ignoruje, chcela som sa ho spýtať na malú blondínku, ktorá vyzerala na takých deväť rokov a tvárila sa náramne dôležito, akoby práve zachránila planétu pred úplným zničením. K takémuto typu vypočúvania však treba pristupovať s taktom. Obratne. S citom.

„Tak vy ste ten policajt, ktorému nedávno v policajnom aute zomrelo dievča?“

„Ja?“ spýtal sa prekvapene. „Nie. Teda aspoň dúfam, že nie,“ dodal so smiechom.

„Tak potom je to fajn.“

Nepohodlne sa zahniezdil, keď premýšľal o tom, čo som povedala. „Nepočul som o tom. Bol niekto...“

„Ale, sú to iba reči, veď to poznáte.“ Policajt Taft už o mne zrejme všetko počul od ostatných deciek z oddelenia. Prestávka bola ako taká klebetáreň. Zjavne si želal udržiavať konverzáciu na minime. Ale zvedavosť mi nedala pokoja. „Zomrelo teda nedávno blízko vás dievča? Blonďavé?“

Pozrel na mňa, akoby som slintala, a stretli sa nám pohľady. Pre istotu som si utrela opuchnutú časť úst.

„Nie.“ Potom sa zamyslel. „Ale asi tak pred mesiacom zomrelo blonďavé dievča na mieste činu. Pokúšal som sa ju resuscitovať, ale prišli sme neskoro. Bolo to ťažké.“

„To vám verím. Aj mne je to ľúto.“

Dievčina si vzdychla. „Nie je najväčší?“

Potiahla som nosom.

„Čo?“ spýtal sa.

„Ale nič, len premýšľam nad tým, že to bolo naozaj ťažké.“

„Pozri, ty suka.“

Každým vláknom bytosti som sa sústredila, aby som nezareagovala vypleštením očí. Živým totiž pripadá zvláštne, keď reaguješ na niečo, čo nevidia ani nepočujú. Opatrne som sa otočila k dievčaťu, pričom som predstierala, že ma mimoriadne zaujala scenéria za nami, a spýtavo som nadvihla obočie.

„Nedostaneš ho. Dúfam, že ti to je jasné,“ povedala spoza drôtenej bariéry.

„Ehmmm,“ zašepkala som.

Policajt Taft sa na mňa pozrel. „Nádherná rezidenčná štvrť.“

„To áno, súhlasím s vami.“

„Vyškriabem ti oči z tej hnusnej hlavy.“

Hnusnej? To je ono. Čas zahrať sa na mobilný telefón. „Pardon,“ povedala som prehrabávajúc sa v kabelke. „Myslím, že mi vibroval mobil.“ Vysunula som ho. „Haló?“

„Byť tebou, tak by som ubrala z toho trblietavého mejkapu. Nepomáha ti.“

„Nedávam si trblietavý...“

„A radšej by si mala prestať naňho hľadieť. Zaslúži si niekoho oveľa krajšieho.“

„Pozri sa, miláčik,“ začala som. Opatrne som sa otáčala, aby som si zasa pozrela scenériu za nami. Dúfala som, že nevyzerám, akoby som sa zhovárala s mŕtvym človekom na zadnom sedadle, a že len predstieram, že hovorím do telefónu. „Mám vlastný nereálny vzťah s chlapom, ktorého nemôžem mať naozaj. Comprende?“

Päste si vsunula do vreciek na pyžame a hľadela na mňa. „Veď to hovorím, kurva.“

„Mohla by si ma prestať tak volať, ty malá...“

Všimla som si, že obočie policajta Tafta vyjadrilo záujem.

„Vzťahy,“ povedala som so smiechom. Pravdaže, trik s mobilným telefónom najlepšie fungoval v tichom režime. Ako som predstierala, že vysvetľujem tretej strane, že občas je nablízku jasné svetlo, a ona by mala doň vojsť, môj telefón zadrnčal Beethovenovu Piatu symfóniu, čo znamenalo, že volá strýko Bob. Telefón mi skoro vypadol z ruky a vzápätí som sa usmiala na Tafta. „Asi sa prerušil môj predchádzajúci hovor.“ Netrúfla som si komentovať fakt, že pred necelou minútou údajne vibroval.

Škriatok na zadnom sedadle spustil škodoradostný smiech. Odkiaľ, dopekla, prišlo toto decko? Potom ma udrela. Možno to bol ten problém - že bola naozaj z pekla.

„Hal-ó,“ povedala som.

„Ty chceš, aby som išla do svetla kvôli tomu, aby si sa mohla realizovať,“ povedalo démonické dieťa.

„Nie, nechcem!“

„Dobre,“ odpovedal strýko Bob s opatrným váhaním v hlase. „Už by si mohla prestať s tým svojím ,hej, decká‘.“

„Prepáč, strýko Bob, pomýlila som si ťa s niekým.“

„Často si ma mýlia s Tomom Selleckom.“

Taft ožil. „Nepotrebuje váš strýko niečo? Kávu? Latte?“

Podlizovanie bolo také slabošské. „Potrebuje niekoho, kto by vynosil jeho nemanželské dieťa, ak máte záujem.“

Taft pevne zaťal pery a otočil sa späť k volantu.

No dobre, dobre, pripúšťam. Bolo to urážlivé. To isté si myslel aj démon na zadnom sedadle. Zahnal sa na mňa.

Zasmiala som sa, keď som uhla jej pästi náhodne zámerným pustením čerešňového balzamu na podlahu.

„Zoberiem to ako horlivec,“ povedal strýko Bob.

„Aha, dobre teda. U mňa v kancelárii, o deviatej. Dohodnuté. Práve sa chystám skočiť k sebe do bytu a niečo si zajesť, potom prídem.“

„Vďaka. Už si v pohode?“

„Ja? Vždy,“ odvetila som práve vo chvíli, keď mi zlatovlasý démon zaútočil na oči. Dievčinka vypadla z auta niekde medzi Carlislom a San Mateom. „No musím povedať, strýko Bob, že nedávno som prišla na nevyvrátiteľný dôkaz, prečo niektoré živočíšne druhy žerú svoje mláďatá.“