Pätnásta kapitola

Život nie je o nájdení samého seba. Väčšinou

je o čokoláde.

tričko

„Strýko Bob,“ povedala som, „dáš mi aspoň šancu, aby som ti to vysvetlila?“

Stáli sme na chodbe pred kanceláriou pani Tarpleyovej, kam ma za ruku vytiahol Ubie.

„Reyes Farrow?“ opýtal sa a zaťal zuby. „Vieš ty, kto je Reyes Farrow?“

„A ty vieš?“ kontrovala som, snažiac sa ovládať znepokojenie v hlase.

„Viem.“

„Takže vy dvaja sa kamarátite?“ opýtala som sa s nádejou.

Vrhol na mňa podozrievavý a zachmúrený výraz. „Zvyčajne netrávim voľný čas s vrahmi.“

Nafúkanec. „Potrebujem o ňom získať len nejaké informácie.“

„Svojho otca ubil na smrť bejzbalovou pálkou, naložil ho do kufra chevroletu a podpálil. Čo viac potrebuješ o človeku vedieť, Charley?“

Zlostne som odfúkla, zdržiavajúc tak čas, aby som mohla popremýšľať nad dobrým argumentom. Kde, do čerta, sú moji právnici, keď ich potrebujem? V argumentovaní sa im nikto nevyrovná. Keď mi nič netrklo, rozhodla som sa Ubieho do celej veci trochu zasvätiť. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia.

„To by neurobil,“ ticho som zašepkala.

„Nebola si tam. Nevidela si...“

„Nemusel by to robiť.“ Potom som sa naklonila bližšie a dodala: „On je... iný.“

„To je väčšina vrahov.“ Bez nejakého šokujúceho dôkazu sa Ubie nechystal zmeniť názor.

Zhlboka, veľmi zhlboka som sa nadýchla a povedala mu: „Bol to on. Dnes. To rozštiepenie miechy. Urobil to on.“

„Čože?“

Strýko Bob ma nechcel počúvať, ale nemohol si pomôcť. Zvedavosť ho vždy premohla. A ja poznám zaručený spôsob, ako ho prinútiť plne sa sústrediť. Prsty som si schúlila do jeho saka. „Musíš mi sľúbiť, že to nepovieš ockovi.“

Odrazu Ubie slintal po informáciách. Tak rýchlo, ako to len šlo, som mu vysvetlila, že Reyes bol viac ako človek. Ako vyzeral a ako sa pohyboval. Že bol pri mne, keď som sa narodila a tu som si bola istá, že strýko sa dostal do akéhosi bizarného tranzu z vyvolaného napätia.

Tie dve ďalšie preseknutia miechy som vynechala, no a vynechala som aj celé to nočné zvádzanie. Nemusel vedieť o mojich hlbokých citoch k Reyesovi.

„Čo je zač?“ opýtal sa nakoniec.

Zatriasla som hlavou a odvetila: „Kiežby som vedela. Ale o dva dni zomrie, ak tomu nezabránime. A jediný spôsob, ako sa to môže naisto podariť, je nájsť jeho sestru.“

„Ale ak je taká... silná bytosť...“

„V ľudskej podobe,“ opravila som ho. „Neviem, čo sa s ním stane, ak jeho telo zomrie.“ Vedela som však, čo by bolo so mnou. Nechcem bez neho žiť. Neviem, či by som to dokázala. Nie teraz.

O pätnásť minút sme mali kópie Reyesovho rozvrhu a zoznamy študentov každého kurzu.

„Pamätáte si naňho?“ opýtala som sa pani Tarpleyovej.

Odtrhla zrak od strýka Boba a upriamila ho na mňa. „Som tu len desať rokov,“ vysvetlila mi.

„A niekoho iného s takým menom v systéme nemáte?“

„Nie, ľutujem. Možno jeho sestra ešte nechodí na strednú.“

„Je to možné. A on sem i tak chodil iba tri mesiace.“ Znova som sa zahľadela do materiálu o Reyesovi. „Ale podľa tohto tu maturoval.“

„Na tejto škole nie,“ vyhlásila. „Počkajte.“ Prstami ťukala do klávesnice počítača. „Predsa len máme záznam o tom, že dostal diplom, ale to nie je možné.“

Nahla som sa k strýkovi Bobovi. „Nie pre špičkového hackera.“ Začala som si dávať dokopy súvislosti medzi Reyesovou inteligenciou a počítačovými zručnosťami.

„Ďakujeme vám veľmi pekne, pani Tarpleyová,“ povedal Ubie a chytil ju za ruku.

Zvodne sa na ňu pozrel. Ona sa zvodne pozrela na neho. Celé to bolo dosť romantické, ale ja som musela niekoho nájsť. Lakťom som štuchla do strýka Boba. „Vyrazíme na cestu?“

Mierne namietal, potom sa k nej otočil a rozlúčil sa. Ako sme vychádzali z dverí, rýchlo som sa zvrtla. „Och,“ obrátila som sa a podala jej lístoček, „našla som to tamto v rohu. Zdá sa, že je to... dôležité.“

„Ďakujem,“ povedala otvárajúc ho.

Keď sme prechádzali okolo budovy, pozrela som sa do jej okna. Lístoček si pritláčala k hrudi a plakala. Určite sa to týkalo tej záležitosti s leknom.

Zastavili sme sa v mojej kancelárii a dali Cookie triedne záznamy. Prejde si študentov, s ktorými mával Reyes vyučovanie, zopár z nich sa pokúsi skontaktovať a bude hľadať nejaký spôsob, ako sa dostať k záhadnej sestre. Teraz, keď som sa opäť dostala do kancelárie, zhrabla som svoj glock, vložila ho do puzdra na ramene a zaklapla. Pod koženou bundou ho takmer vôbec nebolo vidieť. Vlastne som ho nikdy nemusela na nikoho vytiahnuť. Chcela som mať pocit, že ho mám pri sebe, že je tam, hoci len na chvíľu.

Na spiatočnej ceste na stanicu naskočili do strýkovho SUV dvaja z mojich právnikov. Najprv som šoférovala ja, ale po malej nehode Ubie trval na výmene.

Elizabeth Elleryová, blondínka s rubínovými perami, si sadla za neho. „Ahoj, Charlotte.“

„Ahoj,“ otočila som sa k nim. „Ako sa vám dvom darí?“

Jason Barber zvraštil obočie. „Moja mamka je zničená.“

„Ste prekvapený?“ opýtala som sa, sledujúc, ako sa strýko Bob znepokojene zahniezdil na sedadle. V skutočnosti si nikdy nezvykol na ich prítomnosť. Bola to situácia, v ktorej mal nulovú kontrolu. A nulovú kontrolu nemal rád. Dokonca nemal rád ani nealkoholické nápoje s nulovou hladinou kalórií.

„Hej, dá sa to tak povedať.“

„Je váš strýko v poriadku?“ opýtala sa Elizabeth, v modrých očiach sa jej črtalo znepokojenie.

Podozrievavo som sa zaškľabila a povedala: „Je na mňa naštvaný.“

Strýko Bob sa narovnal. „Rozprávate sa o mne?“

„Elizabeth a Barber sú tu s nami. Práve sa opýtala, či si v poriadku.“

Chytil volant o trochu silnejšie, ako bolo nevyhnutné, až mu zbeleli hánky. „Už nikdy nebudeš šoférovať toto auto.“

Na znak súhlasu som prevrátila oči. „Prosííím ťa. Tá značka bola totálne zbytočná. Vážne, strýko Bob, koľko ráz nám musia pripomínať povolenú rýchlosť? Nikomu nebude chýbať.“

Zhlboka sa nadýchol, aby si uľavil. „Na takéto nezmysly som už pristarý.“

„Ach, áno. Impotencia, vetchosť. Ale aj tak budeš navždy strýko s karamelkami.“ Sledovala som, ako jeho biela tvár, zblednutá po drobnej havárii, naberá odtieň ružovej. Musela som sa smiať. V duchu, pretože bol na mňa naozaj naštvaný. „Kde je Sussman?“ opýtala som sa právnikov.

Elizabeth sklopila oči. „Stále je pri svojej manželke. Prechádza veľmi ťažkým obdobím.“ Nielenže nenávidím situáciu pozostalých, ale neznášam sa o nej i rozprávať. Nanešťastie, často je to nevyhnutné. „Ako sa má vaša rodina?“

„Sestra sa má pozoruhodne dobre. Myslím, že je na liekoch. S rodičmi je to horšie...“

„Vaša sestra nesmúti?“ Elizabeth potriasla hlavou.

„Nedokážem si predstaviť, aké to musí byť pre nich ťažké.“

„Budú potrebovať záver vyšetrovania, Charlotte.“

„Súhlasím.“

„Musíme zistiť, kto to urobil. Myslím, že im to pomôže.“

Mala pravdu. Poznanie všetkých prečo a ako pri akomkoľvek zločine vždy pomáha obetiam vyrovnať sa s tým, čo sa im stalo. A poslanie zodpovedných za mreže je iba čerešničkou na torte. Spravodlivosť môže byť slepá, ale je to úžasný elixír.

Pozrela som sa znova na Barbera. „Och, zobrala som sedem kľúčov USB z vašej kancelárie, ale všetky patrili vám. Spomínate si, čo ste urobili s tým jedným, ktorý vám dal Carlos Rivera?“

Potľapkal si po bunde. „Preboha, čo som urobil s tou vecičkou?“

„Že by ju vzali oni? Mohli by vedieť, že vám ju dal?“

„Myslím, že to je možné.“ Uštipol sa do nosa. „Mrzí ma to, ale neviem si spomenúť.“

To sa stávalo často. Najmä keď mal dotyčný v hlave dve guľky. Keďže sme sa nemohli spoliehať na kľúč USB, museli sme sa spoľahnúť na naše šialené schopnosti.

„Nuž, náš predošlý podozrivý a súčasný informátor Julio Ontiveros vyhlásil, že keď predal svoju deväťmilimetrovku, škatuľku s nábojmi daroval kamarátovi. Je to jediné vysvetlenie, ako sa mohli na nábojnici objaviť jeho odtlačky.“

„Kto bol ten kamarát?“

„Chaco Lin. A hádajte, pre koho Chaco Lin pracuje?“

„Pre Satana?“ opýtala sa Elizabeth.

„Blízko. Pre Bennyho Pricea.“

Elizabeth a Barber sa na seba veľavravne pozreli.

„Za normálnych okolností by sme to nemohli spomenúť,“ skonštatoval Barber, „ale odkedy tu v podstate nie sme, myslím, že pravidlá už neplatia. Benny Price bol obvinený z obchodovania s ľuďmi.“

„Povedz im o vyšetrovaní obchodovania s ľuďmi,“ pripomenul mi strýko Bob.

„Zjavne o tom už vedia.“ Znova som sa obrátila na Barbera. „A máme jedného zavraždeného tínedžera a jedného nezvestného. Našli ste niečo o nezvestnom synovcovi Marka Weira?“ Mal sa zastaviť u Weirovej sestry a zistiť, či bola so svojím synom v kontakte.

„Nie celkom, ale musím priznať, že to vyzeralo tak, že s matkou toho chlapca nie je všetko v poriadku.“

„Niečo nie je v poriadku?“ Odrazu som cítila chvenie v žalúdku. „Môžete byť konkrétnejší?“

Aj strýko Bob ožil.

„Pred pár dňami mala telefonát od otca Federica. Samozrejme, znervóznilo ju to.“

Pri zmienke mena muža, ktorý vlastnil sklad, som sa prudko nadýchla.

„Čože?“ opýtal sa strýko Bob.

Barber pokračoval: „Podľa toho, čo som pochopil z jednej strany telefonátu, mala sa s ním stretnúť, ale nikdy sa neukázal.“

Ubie na mňa vrhol zúfalý pohľad.

„Janie Weirová sa mala stretnúť s otcom Federicom, ale ten sa nikdy neukázal,“ vysvetlila som.

Zastavili sme pri stanici. „Zdá sa, že v poslednom čase ho nikto nevidel.“

„Myslíš, že ho zavraždili?“

„Je to možné. Ukázal sa, vieš, ako... ako priesvitný?“

„Nie. Ale to nemusí nevyhnutne znamenať...“

„V poriadku,“ prikývol, otvoril telefón a zavolal jednému zo svojich detektívov. Ten muž strávil telefonovaním viac času ako väčšina trinásťročných.

Otočila som sa späť k právnikom. „Vie niekto z vás, koľko stojí nárazník na Dodge Durango?“

Barber zakrútil hlavou. Elizabeth sa zachichotala.

Keď sme vošli na stanicu, aby sme pripravili operáciu Zrazte Bennyho Pricea na kolená, Garrett stál na chodbe a kontroloval si poznámky na tento deň.

„Vieš, čo je znepokojujúce?“ opýtal sa zatvárajúc zápisník, keď sme prišli.

„Tvoja závislosť od trpasličieho porna?“

„Za posledné dni otca Federica nikto nevidel,“ povedal bez mihnutia oka. Očividne to bola rečnícka otázka. Kiežby to povedal pred tým, ako som vytasila jeden zo svojich najlepších výrokov. Neznášam, keď mi niečo nevyjde.

„Sestra Marka Weira sa s ním mala stretnúť pred pár dňami, ale on sa neukázal,“ doplnil strýko Bob.

Veci začali do seba zapadať. Ak Benny Price obchodoval s deťmi mimo krajiny, možno chytil Teddyho, synovca Marka Weira. A možno chytil aj Jamesa Barillu, mladíka, ktorého našli zavraždeného na Weirovom dvore. Možno James vyvolal bitku, pokúsil sa utiecť a oni ho zabili. Ale prečo by, preboha, nechávali telo na Weirovom dvore a robili z neho vraha? Predstavoval pre niekoho hrozbu? Potrebujem kofeín.

Opustila som plánovanie operácie a namierila si to ku kávomatu. Plánovači ma nasledovali, urobili si kávu a potom šli do malej konferenčnej miestnosti.

„Prečo ju necítim?“ opýtal sa Barber?

„Prosím?“ Položila som si kávu na stôl a vysunula pre nich stoličky.

„Kávu. Ani ju necítim.“

„Skúšala som ovoňať vlasy mojej netere,“ pridala sa Elizabeth a smútok jej zovrel hlas.

„Neviem presne,“ odvetila som. „Cítite niečo?“

„Hej.“ Elizabeth ovoňala vzduch. „Ale necítim veci priamo predo mnou.“

„Cítite vône zo svojej sféry, a technicky to nie je táto sféra.“ „Naozaj?“ začudoval sa Barber. „Lebo by som odprisahal, že pred chvíľou som cítil barbecue. Mávajú na našej strane barbecue?“

Zachichotala som sa a sadla si vedľa strýka Boba.

Po dvadsiatich minútach diskutovania o tom, ako dostať Bennyho Pricea, mi čosi napadlo. Benny vlastnil sieť striptízových klubov s názvom Kluby Patty Cakes. Už len sám názov bol podozrivý. A podľa spisu, ktorý o ňom mala vyšetrovacia jednotka, Benny mal tie striptérky rád, hoci ani spolovice tak ako seba.

„Mám plán,“ povedala som nahlas.

„Už máme nasadenú jednotku, ktorá ho vyšetruje,“ vyhlásil Ubie. „Ak niečo, potrebujeme skoordinovať naše úsilie s výsledkami ich vyšetrovania.“

„Ich vyšetrovanie trvá večnosť. Mark Weir zatiaľ sedí v nápravnom zariadení, Teddy Weir je nezvestný a sú tu rodiny, ktoré chcú poznať odpovede.“

„Čo chceš, aby som urobil, Charley?“

„Navrhujem policajný záťah.“

„Záťah?“ opýtal sa Garrett nedôverčivým hlasom.

„Len mi dajte šancu. Skôr než dnes zapadne slnko, zoženiem proti nemu dôkazy.“

Zatiaľ čo Garretta takmer vyhodilo zo stoličky, strýko Bob sa ku mne naklonil a v očiach mu zažiaril záujem. „Máš niečo rozbehnuté?“

„Detektív,“ povedal Garrett karhavým tónom, „to nemôžete myslieť vážne.“

Ubiem zatriaslo, akoby sa prebral z tranzu. „V poriadku, bol to len nápad.“

„Ale, strýko Bob,“ naliehala som kňučiac ako dieťa, ktorému práve povedali, že na narodeniny poníka nedostane. Alebo porsche.

„Nie, Garrett má pravdu. A navyše, tvoj otec by ma dal zabiť.“

Urobila som „pfff“ a vystavila ho pohľadu plnému sklamania. „Vieš povedať strachopud?“

To sa ho muselo dotknúť. Nerobila som pri ňom pfff často.

„Charley, dnes ťa takmer zabili.“ Garrettov striebristý pohľad sa leskol od hnevu. Bol taký náladový. „A včera. Aha, samozrejme, aj predvčerom. Možno by si si mala dať pauzu.“

„Možno by si ma mohol bozať v riť.“ Otočila som sa k strýkovi Bobovi. „Dokážem to urobiť, a ty to vieš. Oproti bežnému Jankovi som v malej výhode.“

„Čo si to povedala?“ opýtal sa Garrett. „Máš malú výhodu v porovnaní s bežným psychopatom? O tom pochybujem.“

Tak toto bolo fakt úbohé.

„Nad čím teda uvažuješ?“ opýtal sa Ubie, neschopný odolať, a ja som zažiarila úsmevom nadradenosti. Nikdy sa ten Garrett nepoučí?

„Spomínal si, že sa vám nepodarilo dať mu do kancelárie ploštice, však?“ začala som.

„Presne tak. Málo dôkazov.“

„Nemôžem uveriť tomu, že ju počúvate,“ zúril Garrett.

„Aj my počúvame,“ ozval sa Barber. Elizabeth súhlasne prikývla.

„Ďakujem vám, ľudia. Ako som hovorila,“ pokračovala som, pohľadom prebodávajúc toho vzbúrenca, kým som sa otočila znova k Ubiemu, „nahráva si všetky pohovory s novými dievčatami.“

„Hej.“ Strýko Bob zamyslene zvraštil obočie.

„A všetky tie pohovory prebiehajú v jeho kancelárii, priamo na gauči, ktorý má práve na takéto príležitosti.“

„Áno.“

Kým som strýkovi Bobovi vysvetľovala svoj plán, Garrett kypel od zlosti. Úplne vážne, tomu mužovi hrozil srdcový záchvat.

„Tak to je dosť dobrý plán,“ povedal strýko Bob, keď som skončila prejav, „ale nemohla by si k nemu len tak podísť a niečo mu zašuškať do ucha, ako si to urobila pri Juliovi Ontiverosovi? Si ako zaklínačka koní, ale zaklínaš len zlých chlapcov.“

„V tom prípade to fungovalo iba z jedného jediného dôvodu.“

„A tým bol?“

„Julio nebol zlý chlapec.“

„Aha. Jasné.“

„Moje schopnosti presviedčať sú účinné len do tej miery, do akej je účinná sprostosť, na ktorej ich postavím.“

„Mne sa to páči,“ vyhlásila Elizabeth. „A je zábavné sledovať, ako pán Swopes prská od zlosti.“

Barber a ja sme sa súhlasne zachichotali.

„Som rád, že sa na tom všetkom dokážeš baviť, Charley,“ utrúsil Garrett s protivným výrazom v tvári. „Nemáš ani poňatia, čo je Price zač.“

„A ty máš?“

„Viem, čo sú to za ľudia, ktorí sa dajú na niečo také ohavné, ako je kšeftovanie s ľuďmi.“

„Pochopila som, Swopes. Nie je to človek, ktorého by si pozval domov, aby sa zoznámil s tvojou macochou.“ Znova som to premyslela. „Počkaj chvíľu. Možno moja macocha by sa s ním rada zoznámila. Myslíš, že nakladá ľudí na loď do Istanbulu?“

„Charley;“ napomenul ma strýko varovným tónom. Iba on veľmi dobre poznal základné piliere môjho komplikovaného vzťahu s macochou, dokonca mi raz povedal, že nikdy nepochopí, prečo s tým môj ocko niečo neurobil. Aj tentoraz sa ma dotkol.

„Bol to len nápad,“ povedala som na obranu.

Kým strýko Bob vyjednával s vyšetrovacou jednotkou, ktorá už bola poverená prípadom Bennyho Pricea, rozhodla som sa dolapiť Sussmana, ktorý už istý čas zdrhal. Garrett sa vyrútil preč v ozajstnom garrettovskom štýle, kým som si pred konferenčnou miestnosťou prezerala mobil. Mohol sa rútiť preč, ako sa mu páčilo. Kým on už mal svoju káru k dispozícii, ja som si ešte musela po Misery ísť, takže mal za úlohu zviezť ma. Čím rýchlejšie sa rútil k nákladiaku, tým dlhšie musel čakať. Čo mi vyhovovalo z viacerých dôvodov.

Mala som dve správy, obidve od Cookie, obidve s rovnakým obsahom: ZAVOLA]J MI, KEĎ SI TO PREČÍTAŠ. To musí byť dôležité.

„Našla som jednu zo žien z Reyesovej strednej školy,“ povedala Cookie, keď som jej zavolala. „Ona a jej priateľka si na nášho chlapca veľmi dobre pamätajú.“

„Dobrá práca.“ Milujem tú ženskú.

„Môžu sa s tebou stretnúť dnes večer u Dava, ak by si chcela.“

„Chcela. O koľkej?“

„Hocikedy, keď tam môžeš prísť. Mám im znova zavolať.“

„Perrrrfektné,“ zamňaukala som do telefónu napodobňujúc Mačaciu ženu najlepšie, ako som vedela. „Musím skontrolovať Sussmana. Zdrhol. Čo tak o hodinu?“

„Zavolám im. Mimochodom, ako sa máš? Od tvojho posledného zážitku na prahu smrti sme nemali čas porozprávať sa.“

„Žijem,“ odvetila som. „Myslím, že viac nemôžem chcieť.“

„Ale môžeš, Charley.“

Po dlhej pauze som dodala: „Môžem teda chcieť milión dolárov?“

„Chcieť môžeš,“ skonštatovala a s odfrknutím zložila. Poznala ma dosť dobre, aby vedela, že som sa vtedy o tej dráme nechcela rozprávať. Uľavím si neskôr. A ona to bude musieť znášať. Chúďa žena.