Dvadsiata kapitola

Nemiešaj sa do záležitostí drakov, pretože

si chrumkavý a dobre chutíš s kečupom.

nálepka na aute

Nie, to bola lož. Presne viem, kedy sa začala moja vychýrená kariéra totálneho babráka, ktorému nikdy nemali dovoliť, aby robil dve veci naraz, a už vôbec nie vypustiť ho do ulíc Albuquerque. Odkedy som sa narodila, zvykla som za sebou nechávať len smrť a skazu. Ani moja mama nebola voči tej nákaze imúnna. Ja som zapríčinila jej smrť. Všetko živé, čoho som sa dotkla, som nezvratným spôsobom nakazila.

Moja macocha to vedela. Pokúšala sa ma varovať. Nepočúvala som ju.

Boli sme v parku - moja macocha Denise, Gemma a ja. Bola tam pani Johnsonová, a ako každý deň už po dva mesiace hľadela do radu stromov, dúfajúc, že zazrie stratenú dcéru. Mala na sebe značkový sivý sveter, natesno ovinutý okolo pliec, akoby sa bála, že ak sa rozopne, duša vyletí, a ona ju už nikdy nechytí. Zanedbané hnedé vlasy mala stiahnuté do neupraveného drdola, z ktorého jej na všetky strany trčali jednotlivé pramienky. Denise sa s ňou, v jednej zo svojich menej sebeckých chvíľ, pokúšala bezúspešne nadviazať rozhovor.

Denise ma varovala, aby som o zosnulých na verejnosti nerozprávala. Povedala, že moja predstavivosť ľudí vyvádza z miery, a niekoľkokrát sa pokúšala ocka nahovoriť, aby ma poslal na liečenie. V tom čase už však ocko začínal mojim schopnostiam veriť.

Teda nešlo o to, že by som nevedela, že o tom nemám hovoriť. Pani Johnsonová však vyzerala tak smutne. Oči sa jej leskli smútkom a bola sivá takmer ako jej sveter. Jednoducho som si myslela, že by chcela vedieť, to je všetko.

Pribehla som k nej so širokým úsmevom na tvári. Koniec koncov, išla som jej povedať najlepšiu správu za posledné obdobie. Potiahla som ju za sveter a ukázala prstom na ihrisko, kde sa jej dcéra hrala. „Tam je, pani Johnsonová. Bianca je rovno tam. Kýva vám. Hej, Bianca!“

Ako som zakývala, pani Johnsonová zalapala po dychu a vyskočila na nohy. S rukami okolo krku zúfalo hľadala dcéru.

„Bianca,“ kričala, bežala dopredu, potkýnajúc sa parkom. Chcela som ju zaviesť na miesto, kde sa jej dcéra hrala, ale Denise ma zdrapila, tvár jej zmrazilo trápnosťou pri pohľade na pani Johnsonom, ako behá po ihrisku, zavýjajúc dcérino meno. Kričala na malého chlapca, aby zavolal políciu, a rozbehla sa do lesa.

Denise bola v šoku, keď prišla polícia. Prišiel aj otec. Našli pani Johnsonovú a priviedli ju naspäť, aby zistili, čo sa deje. Môj ocko to však už vedel. Jeho sklonená hlava vyjadrovala niečo, čo sa až znepokojivo podobalo zahanbeniu. A potom na mňa každý jačal. Videla som len nohy, prsty a zuby kričiace moje meno. Ako som len mohla? Čo som si myslela? Nechápala som, čím pani Johnsonová prechádza?

A Denise stála v prvom rade, plakala, triasla mnou a preklínala deň, keď sa stala mojou macochou. Nechtami sa mi zapichávala do rúk, ako sa ma snažila so zreteľným sklamaním v tvári prinútiť k pozornosti.

Bola som taká zmätená, taká zranená a zradená, že som sa uzavrela do seba. „Ale, mami,“ šepkala som cez slzy, ktoré pre nikoho nič neznamenali, a najmenej pre moju macochu, „ona tam je.“

Bez toho, aby som vôbec zaregistrovala akýkoľvek pohyb, mi dala facku. Žiadnu bolesť som najprv necítila, len tupú silu, a potom prišla čierňava, keď myseľ spracovala rázne plesknutie ako úder macochinej ruky. Nato som bola späť, zoči-voči Denise, jej rozhnevaným ústam. Sotva som sa na ňu cez záplavu sĺz, ktoré mi skresľovali výhľad, dokázala sústrediť. Pozerala som sa cez rozmazané škvrny na rozzúrené tváre, pobúrený výraz mala každá jedna osoba, ktorá stála okolo mňa.

Bol tam Zlý, Reyes, jeho hnev bol ešte výraznejší. Ale nehneval sa na mňa. Ak by som ho nechala, rozsekol by macochu napoly. Vedela som to rovnako dobre ako to, že slnko bude ďalej vychádzať. Pošepky som ho prosila, aby jej neubližoval. Chcela som, aby pochopil, že to, čo sa deje, som si spôsobila sama. Že si rozhorčenie ľudí okolo zaslúžim. Denise ma varovala, aby som nehovorila o zosnulých. Ale neposlúchla som ju. Váhal. Nato s ohromným zaburácaním zmizol, nechávajúc za sebou svoju vôňu, zemitý pach a bohatú očarujúcu chuť.

Potom ku mne pristúpil otec a chytil Denise za plecia. Keď ju viedol k policajnému vozidlu, triasla sa vzlykmi. Policajti mi kládli otázky hádam hodiny, ale odmietla som o tom hovoriť. Nechápuc, čo presne som urobila zle, som zatvorila ústa a prestala rozprávať. Denise som už nikdy viac nenazval a mamou.

Bola to tvrdá lekcia, ale nikdy som na ňu nezabudla.

O dva týždne neskôr som sa odkradla do parku sama. Sadla som si na lavičku a pozorovala Biancu, ako sa hrá. Kývla na mňa, aby som sa k nej pridala, ale bola som stále príliš smutná.

„Povedz mi, prosím,“ začula som za sebou hlas pani Johnsonovej, „je Bianca stále tam?“

Vystrašila ma a zoskočila som z lavičky, obozretne ju sledujúc. Obzrela sa smerom, kde sa Bianca hrala na domácky vyrobenom pieskovisku pri stromoradí.

„Nie, pani Johnsonová,“ povedala som otáčajúc sa naspäť. „Nič som nevidela.“

„Prosím,“ naliehala. „Prosím, povedz mi.“ Po tvári jej tiekli slzy.

„Nemôžem.“ Môj hlas sa zmenil na vystrašený šepot. „Budem mať problémy.“

„Charlotte, zlatko, chcem len vedieť, či je šťastná.“ Podišla dopredu a kľakla si vedľa mňa, zadržiavajúc dych.

Zvrtla som sa a ušla, skrývajúc sa za košom na odpadky. Pani Johnsonová sa zložila na lavičku a plakala. Vedľa nej sa objavila Bianca a pohladila ju malou rúčkou po vlasoch.

Vedela som, čo mám robiť. Vedela som, že nemám nič hovoriť, poznala som dôsledky, ale aj tak som to urobila. Priblížila som sa a skryla sa v kríkoch za lavičkou. „Je šťastná, pani Johnsonová.“

Žena sa ku mne otočila, kývala a krútila hlavou, snažiac sa ma zazrieť cez listy. „Charley?“

„Ehm, nie. Som kapitán Kirk.“ Nebola som práve to najvynachádzavejšie stvorenie v pozemskej sfére. „Poprosila ma, aby som vám povedal, že nemáte zabudnúť nakŕmiť Rodneyho a že jej je ľúto, že rozbila šálku z čínskeho porcelánu vašej starej mamy. Nazdáva sa, že Rodney by mal mať lepšie stolovacie návyky.“

Pani Johnsonová si rukami chytila ústa. Postavila sa a obišla lavičku, ale ja som nemala v pláne dostať ďalšiu facku. Vyrazila som odtadiaľ a zamierila domov, prisahajúc, že už nikdy nebudem hovoriť o zosnulých. Ale ona sa za mnou rozbehla! Dobehla ma a zodvihla zo zeme, ako keď si orol uchmatne večeru z hladiny jazera.

Chcela som kričať, ale pani Johnsonová si ma k sebe pritisla. A to fakt na dosť dlhý čas. Ako sme klesli na zem, z jej tela vychádzali nekontrolovateľné vzlyky. Bianca stála pri nás, usmievala sa a opäť hladila mamu po vlasoch, potom sa do mňa premiestila. Usúdila som, že mame povedala, čo považovala za potrebné zjavne naozaj išlo o dôležitú šálku -, a cítila, že môže odísť. Keď cezo mňa prešla, voňala po vitamínovej hroznovej malinovke a kukuričných lupienkoch.

Pani Johnsonová mnou ešte nejaký čas knísala, potom prišiel ocko v hliadkovom voze. Prestala a pozrela na mňa. „Kde je, zlatko? Povedala ti?“

Sklonila som hlavu. Nechcela som to povedať, ale zdalo sa, že to potrebuje vedieť. „Je pri veternom mlyne, pri stromoch. Pátracia skupina hľadala na zlom mieste.“

Ešte chvíľu plakala ďalej, potom sa s ockom rozprávala o tom, čo sa stalo, zatiaľ čo ja som v diaľke pozorovala Zlého v jeho čiernom rúchu, ktoré sa vlnilo vo vetre ako plachta so šírkou troch masívnych stromov. Vyzeral majestátne a bol jedinou vecou, ktorej som sa kedy v celom živote skutočné bála. Keď ma pani Johnsonová prišla opäť objať, rozplynul sa mi pred očami. Biancino telo našli ešte to popoludnie. Na druhý deň som dostala úžasnú kyticu z balónikov a nový bicykel, ale Denise nedovolila, aby som si ho nechala. No každý rok v deň Bianciných narodenín som dostala kyticu z balónikov s lístkom, na ktorom bolo napísané iba jednoduché Ďakujem.

Z tohto zážitku som sa naučila dve veci: že väčšina ľudí mojim schopnostiam nikdy neuverí, ani tí najbližší. A že väčšina ľudí nikdy neporozumie zničujúcej potrebe pozostalých poznať pravdu.

Bez ohľadu na to, ako veci nakoniec dopadli, som v ten deň spôsobila veľa bolesti. Aj odvtedy. Mala som sa presvedčiť, že Rosie Herschelová nastúpila do lietadla. Mala som ju odprevadiť až k bezpečnostnej kontrole a hodiť niekomu z personálu dvacku, aby som sa uistila, že tam aj zostane. Zeke by ju tak nebol našiel. Bol so mnou. Rozmyslela si to? Určite nie. Bola ako decko v cukrárni, až smiešne vzrušená z možnosti nového života, ktorý na ňu čakal. Z pliec jej spadlo ohromné bremeno života v neustálej hrozbe násilia. Nie, nerozmyslela si to. A ja, namiesto toho, aby som ju chránila, som sa hrala na uhni sa pravému háku s jej som spodina z podsvetia manželom.

A bol tu háčik: verila mi. Úplne. A ja som opäť niekoho potopila tým najnevyberanejším spôsobom.

Cítila som Angela, ako stojí na druhom konci miestnosti, a prebehla som ho pohľadom. Mal sklonenú hlavu, občas hodil očkom napravo odo mňa, kde sedel Reyes. Všimla som si, že tam bol aj on, sedel trpezlivo vedľa mňa. O nič sa nestaral ani nejavil záujem. Horúčava z neho sálala ako z piesočnej duny.

Angel sa nepriblížil. Nie, keď bol Reyes tak blízko. Bál sa ho. Začínala som chápať, že Reyes nie je normálne všedné stvorenie. Desil aj mŕtvych ľudí.

Skrčila som sa naspäť pod prikrývku so zaborenou tvárou. „Mohol si mi to povedať,“ vyčítala som Angelovi hlasom tlmeným hrubou látkou.

„Vedel som, že ťa to rozčúli.“

„Preto si si vzal dva dni voľna.“

Takmer som cítila, ako pokrčil plecami. „Rátal som s tým, že si budeš myslieť, že ušla. Rozumieš, že ju nikto nikdy nenájde.“

„Na podlahe v kaluži vlastnej krvi?“

„Hej, tú časť som ešte nedomyslel.“

„Chcela som, aby bola šťastná,“ vysvetľovala som. „Všetko som to mala naplánované. Otvorí si hotel, vypátra svoju tetu, a bude šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.“

„Je šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Len nie v tom zmysle, ako si si to ty predstavovala. Keby si vedela, aké to tu naozaj je, nebola by si taká smutná.“

Povzdychla som si. Z nejakého dôvodu mi tá vedomosť príliš nepomohla. „Čo sa stalo?“

„Všetko urobila správne, presne tak, ako si jej povedala. Nechala večeru, nech sa varí na sporáku. Kabelku s peňaženkou položila na nočný stolík. Topánky a kabát nechala pri vchode. Nikdy by mu nenapadlo, že práve ušla. Myslel by si, že sa jej niečo stalo.“

„Tak potom čo? Čo nevyšlo?“

„Prikrývka jej dieťaťa.“

Zodvihla som hlavu. Angel odliepal farbu zo strany barového pultu, snažiac sa, ako vedel, aby sa nepozeral Reyesovým smerom.

„Vrátila sa po prikrývku svojho dieťaťa,“ vysvetlil.

„Nemala dieťa,“ povedala som zmätená.

„Mala by, keby ju bez varovania neudrel do brucha.“

Znova som zaborila hlavu, bojujúc so slzami.

„Sama ju uplietla. Žltú, lebo ešte nevedela, či to bude chlapec alebo dievča. Prišla o dieťa tú noc, keď nazbierala sily povedať mu, že je tehotná.“

Viečka sa mi stisli, vytlačili najzbytočnejšie slzy, ktoré som kedy vyplakala. Vstrebal ich vankúš a ja som si z celého srdca želala, aby vcucol aj mňa. Celú ma prehltol a vypľul iba kosti. Načo som vôbec bola na planéte Zem? Aby som robila blázna zo seba a svojej rodiny? Ubližovala ľuďom, kto tých som nikdy nestretla?

„Ale Zeke Herschel bol v base,“ namietla som, neschopná celkom akceptovať to, čo sa stalo.

„Prepustili ho na kauciu takmer v tej istej chvíli, ako mu dali zápis do registra trestov; jeho bratanec zložil kauciu.“

Vedela som o tom, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa vráti.

„Keď odchádzala druhý raz, chytil ju. A z pohľadu v jej očiach mu došlo, čo sa deje.“ Angel si začal žuť spodnú peru, no o chvíľu pokračoval: „Po tom, čo... urobil to, čo urobil, našiel v jej vrecku tvoju vizitku a zrátal si dve a dve dohromady.“

Nasledovalo dlhé ticho, keď som sa zúfalo snažila dospieť k záveru ohľadom môjho poslania na Zemi. Evidentne som sa celej tej úlohy smrtky zhostila zle. Možno to bol problém. Možno som nemala robiť vôbec nič. Možno som len mala žiť život bez toho, aby som sa snažila ľuďom pomáhať, bez toho, aby som sa usilovala riešiť ich problémy, živých či mŕtvych.

„Vieš, nebola to tvoja chyba,“ povedal Angel po chvíli.

„Hej,“ prikývla som vyčerpaná únavou a depresiou, „správne. Pravdepodobne za to môže Rosie. Môžeme to zvaliť na ňu.“

„Tak som to nemyslel. Len viem, aká si. Všetko si berieš na plecia ako ten chlapík, čo na nich nesie celý svet, a to by si nemala. On je oveľa svalnatejší ako ty.“

„Čo myslíš, prečo som tu?“ spýtala som sa ho. Angela. Trinásťročného gangstra.

„Pretože tu máš byť, myslím.“

„Och, jasné, takto som o tom nepremýšľala.“

„A prečo si tu ty?“

„Aby som masám ľudí priniesla skazu a trápenie,“ odpovedala som. „Samozrejme.“

„Nuž, keby si vedela...“ Náznak úsmevu mu dvihol kútiky.

Vedľa mňa sa pohol Reyes a Angel naňho vrhol pohľad.

„Prečo je tu podľa teba?“ spýtala som sa Angela a kývla hlavou na Reyesa.

Angel rozmýšľal, potom odvetil: „Aby masám ľudí priniesol skazu a trápenie.“ Vynechal samozrejme, a ja som si uvedomila, že to myslí vážne.

Pozrela som na Reyesa. Uprene zízal na Angela, akoby ho varoval.

„Ja padám,“ vyhlásil Angel. „Mama ide zajtra ráno ku kaderníčke. Rád ju pozorujem, keď jej robia vlasy.“

Nebola to tá najnepresvedčivejšia výhovorka, ktorú kedy použil, ale čertovsky sa k tomu označeniu blížila.

„Povieš mi to nabudúce?“ spýtala som sa ho.

Ten koketník na mňa zažmurkal. „Nuž, uvidíme.“ A bol preč.

„A podľa teba som tu prečo?“ obrátila som sa na Reyesa sediaceho vedľa mňa. Neodpovedal. Prirodzene. „Zachránil si mi život. Zasa. Máš v pláne zobudiť sa niekedy v blízkej budúcnosti? Neviem, ako dlho dokážem odďaľovať rozhodnutie štátu.“

Pulz sa mi zrýchlil, hneď ako som si uvedomila, že je vedľa mňa. Teraz, keď sme boli sami, splašene vystrelil nadsvetelnou rýchlosťou do hyperpriestoru. Reyesova energia bola ako hmatateľná vec. Elektrizujúca a strhujúca, keď obklopila moje telo. Nehýbal sa, ale cítila som ho všade.

Snažiac sa zachovať si duchaplnosť, aspoň sčasti, som mu položila otázku: „Čo si zač, Reyes Farrow?“

Bez toho, aby povedal jediné slovo, sa načiahol, chytil prikrývku a strhol ju zo mňa, vystaviac tak moju pokožku jeho teplu. Naklonila som sa k nemu. Končekmi prstov som prebehla jemné línie a krivky jeho tetovania. Bolo futuristické a primitívne zároveň. Kombinácia poprepletaného mriežkovania, ktoré sa končilo ostrými hrotmi ako tie na jeho meči, a ladných kriviek obtáčajúcich sa okolo bicepsu, aby zmizli pod rukávom košele. To tetovanie bolo hotové umelecké dielo rozprestierajúce sa mu po lopatkách, vinúce sa cez obidve plecia smerom dolu po obidvoch rukách. A niečo znamenalo. Niečo veľké. Niečo... dôležité.

Potom som sa zrazu stratila. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov, blúdila som záhybmi, bála sa, že sa stade už nikdy nedostanem. Bola to mapa ku vchodu. Videla som ju predtým v nejakom inom živote a nespájala sa mi práve s príjemnými spomienkami. Mala som z nej pocit akéhosi varovania. Predzvesti.

A potom mi to došlo. Bol to krútiaci sa labyrint pripomínajúci mechanizmus zámky otvárajúcej ríšu ničivej temnoty.

Bol to kľúč k vstupu do pekla.

Šok ma bleskovo vrátil naspäť do prítomnosti. Predrala som sa na povrch a zalapala po dychu, naplniac svoje pľúca vzduchom, akoby som sa topila. Otočila som sa k Reyesovi, zdesene som naňho pozrela a pomaly, veľmi pomaly sa začala sťahovať z jeho dosahu.

Ale on o tom vedel. Prišla som na to, čo je zač, a on to vedel. V očiach mu blyslo porozumenie a načiahol sa za mnou rýchlosťou útoku kobry. Snažila som sa vydriapať z jeho zovretia, ale chytil ma za členok, potiahol, a zrazu bol na mne, držal ma a tlačil k zemi, zatiaľ čo som mlátila okolo seba, snažila som sa oslobodiť, škrabala som nechtami, škrípala zubami. Bol jednoducho veľmi silný a veľmi rýchly. Pohyboval sa ako vietor a prekazil každý môj pokus o útek

Po chvíli som sa upokojila, tlkot srdca sa mi spomalil. Ruky mi držal nad hlavou a telom, štíhlym a pevným, ma tisol k zemi, ak by som chcela zmeniť názor. Ležala som tam, lapajúc dych, obozretne ho sledovala a myšlienky sa mi rozbiehali do všetkých smerov, pod ťarchou jeho tela sa mi ťažko dýchalo. Všimla som si, že tvárou mu prebehla zvláštna, znepokojujúca emócia. Bola to... hanba?

„Ja nie som on,“ povedal cez zaťaté zuby, neschopný pozrieť sa mi do očí.

Klamal. Nebolo iné vysvetlenie. „Kto iný nosí také znamenie?“ spýtala som sa, pokúšajúc sa znieť znechutene namiesto ublížene a oklamane, a viac ako trochu šokovane. Zdvihla som hlavu, až sme sa takmer dotýkali tvárami. Voňal po búrke s prísľubom dažďa. A bol horúci, ako zvyčajne, takmer mi spaľoval kožu. Aj jemu dochádzal dych. To by mi malo byť útechou, ale nebolo. „Kto iný v tomto svete alebo ďalšom?“

Keď neodpovedal, opäť som sa pokúsila spod neho vykrútiť.

„Prestaň,“ okríkol ma, jeho hlas bol drsný, chrapľavý, akoby plný bolesti. Pevnejšie mi stisol zápästie. „Ja nie som on.“

Položila som hlavu a zavrela oči. Menil polohu usilujúc sa o lepšie zovretie.

„Kto iný v tomto svete alebo v tom ďalšom nosí takéto znamenie?“ zopakovala som otázku znova. Pozrela som sa naňho obviňujúcim pohľadom. „Znamenie šelmy. Kto iný má na svojom tele vypálený kľúč od pekla? Ak nie on, tak kto?“

Oprel si hlavu o plece, akoby sa snažil skryť si tvár. Cítila som na líci hlboký povzdych. Keď rozprával, jeho hlas bol plný toľkej hanby a takého pobúrenia, že som sa musela zaťať, aby som sa nemykala. No to, čo povedal, mi vyrazilo dych.

„Jeho syn.“ Potom sa na mňa zahľadel, skúmal môj výraz tváre, snažiac sa rozhodnúť, či mu verím. „Som jeho syn.“

Otriasla mnou vlna šoku. To, čo hovoril, bolo nemožné.

„Skrývam sa pred ním už stáročia,“ pokračoval, „čakám na teba, kým budeš vyslaná, kým sa narodíš na Zemi. Nebeský Boh neposiela smrtku často, a vždy, až kým si neprišla, som cítil také sklamanie, takú nevýslovnú stratu.“

Zmätene som zamrkala. Ako len môže vedieť také veci? No možno ešte dôležitejšia bola moja ďalšia otázka: „Prečo si bol sklamaný?“

Odvrátil tvár, akoby sa hanbil, až potom odpovedal: „Prečo Zem potrebuje teplo, ktoré jej dáva Slnko?“

Zvraštila som obočie v snahe porozumieť mu.

„Alebo les objatie dažďa?“

Pokrútila som hlavou, ale pokračoval.

„Keď som zistil, že sa chystá vyslať ťa, vybral som si rodinu a tiež bol počatý na Zemi. Aby som čakal. Pozoroval.“

Po chvíli som sa spýtala viac než len trochu zdesene: „A ty si si vybral Earla Walkera?“

Ako hľadel na moju tvár, kútik úst sa mu zdvihol do polo úsmevu. Uvoľnil jedno zápästie a prebehol končekmi prstov cez moju ruku ku krku. „Nie,“ povedal, zízajúc na mňa s horúčkovitou náruživosťou ako zhypnotizovaný. „Jeden človek ma zobral od mojich biologických rodičov, chvíľu si ma nechal, potom ma predal Earlovi Walkerovi. Vzdal som sa všetkého, aby som mohol byť s tebou, vediac, že si ako človek nebudem zo svojej minulosti nič pamätať. Neprišiel som na to, kým som... čím som, až po rokoch vo väzení. Vedomie o mojom pôvode ku mne prichádzalo po kúskoch, v rozdrobených snoch a nesúvislých spomienkach, ako skladačka, ktorej zloženie mi trvalo roky.“

„Nepamätal si si, kto si, keď si sa narodil?“

Povolil zovretie mojich pästí, ale len trochu. „Nie. Úspešne som však pátral. Mohol som mať šťastné detstvo, chodiť do tých istých škôl ako ty, na tú istú vysokú. Vedel som, že ak sa stanem človekom, nebudem mať kontrolu nad vlastným osudom, ale bola to šanca, ktorú som bol ochotný využiť.“

„Ale si jeho syn,“ povedala som, snažiac sa ho nenávidieť. „Si Satanov syn. Doslova.“

„A ty si nevlastná dcéra Denise Davidsonovej.“

Ach jaj. To bolo trochu kruté, ale: „Okej. Beriem.“

„Nie sme všetci len produktom sveta, do ktorého sme sa narodili, rovnako ako, ak nie viac, rodičov, ktorým sme boli daní?“

O argumente príroda verzus výchova som na vysokej počúvala stále, ale toto bolo trochu ťažšie zdôvodniť. „Satan je taký... ja neviem... zlý.“

„A ty si myslíš, že ja som tiež.“

„Aký otec, taký syn?“ povedala som na vysvetlenie.

Presunul časť svojej hmotnosti na jednu stranu. Ten pohyb rozvíril napätie, ktoré vo mne stále rástlo, a ja som bojovala s pokušením uzamknúť nohami jeho pás a odhodiť kľúč.

„Zdám sa ti zlý?“ spýtal sa, jeho hlboký hlas hladil ako zamat.

Bol zaneprázdnený pozorovaním tepu na mojom krku, testujúc ho končekmi prstov, akoby ho ľudský život fascinoval.

„Máš sklon presekávať miechy.“

„Len kvôli tebe.“

Znepokojujúce, ale zvláštne romantické. „A sedíš vo väzení za zabitie Earla Walkera.“

Jeho ruka klesla nižšie, preletela cez Willa Robinsona, až našla spodok môjho svetra. Potom smerovala naspäť hore, s dlaňou prebiehajúcou po holej pokožke, rozosielajúc vlny rozkoše do najchúlostivejších spodných oblastí môjho tela. „To je problém,“ vyhlásil.

„Urobil si to?“

„Môžeš sa Earla Walkera spýtať, keď ho nájdem.“

Bezpochyby išiel rovno do pekla. „Môžeš ísť naspäť? Môžeš ísť do pekla a nájsť ho? Teda, chcem povedať, neskrývaš sa?“

Jeho ruka sa zľahka pohybovala vyššie a vzala Willa Robinsona do dlaní, končekmi prstov dráždiac jeho stvrdnutý stred. Potlačila som vzdych plný rozkoše.

„Nie je v pekle.“

Prekvapená som sa ozvala: „Určite nešiel opačným smerom.“

„Nie,“ povedal pred tým, ako sklonil hlavu, a jeho ústa našli ten istý uháňajúci tep, ktorý pokropil malými horúcimi bozkami.

„Takže je stále na Zemi?“ Snažila som sa usilovne sústrediť, ale Reyes na to nereagoval.

Cítila som, ako sa usmieva dýchajúc mi na kožu. „Áno.“

„Och, takže prečo sa skrývaš pred otcom?“

„Earlom Walkerom?“

„Nie, tým druhým.“ Mala som tak veľa otázok. Chcela som o ňom vedieť všetko. O jeho živote. O jeho... o čase pred jeho životom.

„Bol,“ povedal hryzkajúc mi ušný lalôčik. Z toho mi behá mráz po chrbte.

„Bol?“ zašepkala som a pokúšala sa nejako rozptýliť pozornosť, sústrediť sa na niečo iné ako na vlny pôžitku, v ktorých sa kúpalo moje telo.

„Áno. Bol.“

„Môžeš to rozviesť?“

„Ak chceš. Ale radšej by som robil toto.“

„Och... môj... b...“

Jeho ruka si razila cestu do spodnej časti mojej pyžamy, vkĺzla mi do nohavíc a našla rozkošné miesto na hranie. Viditeľne som sa zachvela, keď prstami prechádzal po hodvábnych záhyboch. Keď ich ponoril hlbšie, zatriasla som sa pod návalom nádherne intenzívneho pocitu.

Satanov syn. Satanov syn.

Kým jeho ruky pokračovali v láskaní citlivej časti tela medzi mojimi stehnami, jeho ústa - jeho skvostné, dokonalé ústa smerovali na juh a jemne hrýzli Nebezpečenstvo. V najhlbšom kúte svojej mysle som si uvedomila, že som zrazu polonahá a vydaná napospas jednej z najmocnejších bytostí na Zemi. Len si neviem spomenúť, ako sa mu podarilo vyzliecť ma. Mal aj nejaké nadprirodzené vyzliekacie schopnosti, podobne, ako bol schopný tej záležitosti s miechou?

Uvoľnila som si ruky z jeho zovretia a zaborila mu prsty do vlasov. Vytiahla som ho hore a pobozkala so všetkou dychtivosťou a túžbou, ktorú som v sebe roky ukrývala. Toto bol jeho bozk, výnimočný, ktorý som si šetrila práve na túto príležitosť. Vychutnala som si jeho jemnú chuť na jazyku, keď naklonil hlavu a ponoril sa hlbšie do mňa, čerpajúc z mojej podstaty, mojej životnej sily.

Bolo to prvý raz, čo som ho naozaj cítila bez toho, aby som sa topila v mori neovládateľnej žiadostivosti, takej silnej, že som sotva dokázala zostať pri vedomí. Niežeby som s tým nemala problém - len som cítila, že mám veci trochu viac pod kontrolou, trochu jasnejšiu hlavu. Bol taký skutočný, taký pevný. Toto nebol sen. Toto bol zážitok pobytu mimo vlastného tela. Toto bol Reyes Farrow, taký telesný, ako sa len dalo, berúc do úvahy to, že bol v kóme hodinu cesty odtiaľto.

Vzduch okolo nás sa vlnil ako horúčava sálajúca z vysokej pece. Zašomral a ja som mu pomohla stiahnuť pyžamové nohavice, kopúc a zhadzujúc si ich z nôh. Po pár sekundách ma prestal bozkávať, strhol ich zo mňa a hodil na pána Wonga.

Potom bol znova na mne. Ako ohňom plápolajúci závoj, ktorý plameňmi oblizoval všetky dievčenské chúlostivé miesta, sa nimi lačne živil a rozpaľoval mi celé telo do horúčkovitého šialenstva túžby. Rukami som z neho strhla šaty a on sa predo mnou vztýčil s očami opitými hriechom. Jeho široké plecia, stena pevných svalov, boli pokryté jemnými, no ako britva ostrými tetovaniami. Premenlivé a živé označovali hranice medzi nebom a peklom a boli tak v súlade s jeho podobou, také prirodzené a nadpozemsky krásne, zdalo sa, že dýchajú, keď dýcha! on. Dlaňami som mu prebehla po hrudi. Tvrdej a spracovanej ako antická oceľ, potom dolu k bruchu tvrdému ako kameň, ktoré sa sťahovalo pri dotyku mojich dlaní.

A napokon sa moja ruka ponorila hlbšie, stisla jeho stoporený penis, prstami ho sotva dokázala zovrieť. Zasyčal a zovrel mi zápästie, držiac ho stále tak, akoby bojovalo nadvládu. Chvejúc sa túžbou, oprel sa o kolená. „Chcem, aby sa to nikdy neskončilo.“

Túžila som mať ho v sebe. Zabudla som na bolesť v členku, zosunula sa na prsty nôh, vyliezla naňho a vsunula ho do seba, prudko vdychujúc a sťahujúc čeľusť túžbou, ktorá zachvátila moje brucho. Keď sa ocitol vo mne, stuhol ako mramorová socha, jeho ruky ma zovreli a znehybnili. Dala som mu minútu, vychutnávajúc tú tvrdosť, ktorá zaplnila moje vnútro. Aj bez akéhokoľvek pohybu som cítila blízkosť orgazmu, vzdialený pocit sa približoval s každým nádychom. Bojovala som s jeho zovretím, chcela som sa hýbať, urobiť sa. S rukami zarytými v jeho vlasoch som našla pevný bod a nohami sa pokúšala bezúspešne dvihnúť. Zavrčal, pritiahol si ma k sebe do svojho pevného objatia.

Potom ma s hrdelným zastenaním položil na chrbát a jedným dlhým prirazením vnikol hlbšie. Nadýchla som sa z plných pľúc, zadržala vzduch, keď vychádzal von, a potom znova naspäť. Jeho pohyby boli trýznivo pomalé, pedantsky starostlivé. Mučil ma niekoľko dlhých minút, zastaviac sa, keď som bola na hranici, stiahnuc sa, keď som driapala po jeho oceľovom zadku a túžila po pokračovaní. Pomaly zrýchľoval rytmus, lákal ma bližšie a bližšie k infernu, ktorého plamene šľahali v mojom podbrušku, kým v mojom vnútri nevybuchlo vyvrcholenie. V jednom nepretržitom návale adrenalín u ma zaplavilo sladké pálenie orgazmu, pulzovalo a prúdilo každou molekulou môjho tela. Hlavu som zvrátila dozadu, zaťala zuby a zaprela sa, aby som dokázala vlnu prečkať, kým som sa pod ním celou jej silou triasla.

On vyvrcholil po mne, čím vo mne vyvolal druhý orgazmus, vybuchujúci a rozlievajúci sa mi v žilách. Ale tento bol iný. Ešte silnejší. Ešte... dôležitejší.

V hlave mi explodovali hviezdy ako do biela rozžeravené supernovy. Vznikali galaxie a videla som zrodiť sa vesmír. Zo surového materiálu sa gravitáciou, ktorá stiahla, čo jej bolo po vôli, manipulujúc s elementmi a ohýbajúc ich, vytvorili planéty. Z plynov a plátov ľadu sa stali obiehajúce gule, jasné a žeravé na pozadí čierňavy večnosti, zatiaľ čo ďalšie lietali vesmírom neuveriteľnou rýchlosťou.

Potom som videla, ako vznikla Zem a jej magnetosféra nadobudla tvar, poskytujúc tej úžasnej modrej guli schopnosť udržať život ako nejaký štít z nebies. Videla som, ako sa jedna súvislá pevnina rozdelila, ale aj stúpanie anjelov a pád niektorých z nich. Vedení nádhernou bytosťou, padlí sa ukryli v kameňoch a trhlinách rozptýlených vo vesmíre, kde tečú a lejú sa naj horúcejšie roztavené skaly ako moria Zeme.

Vtedy, po krátkej vojne anjelov, sa narodil Reyes. Takmer identický so svojím otcom, vytvorený zo žiary supernovy a ukutý z elementov Zeme. Postupoval rýchlo na stále vyššiu hodnosť a stal sa veľkým a rešpektovaným vodcom. Kým nad sebou mal už iba svojho otca, pod sebou mal milióny vojakov, generál medzi zlodejmi, ešte krajší a mocnejší ako jeho otec, s kľúčom od pekelných brán, vy ry tým na svojom tele.

Ale pýchu jeho otca nebolo možné skrotiť. Chcel nebesá. Chcel absolútnu kontrolu nad všetkým živým vo vesmíre. Chcel Boží trón.

Reyes poslúchol každý jeho rozkaz, čakal a sledoval, ako sa otvorí portál, ktorý by mu umožnil narodiť sa na Zemi, priama cesta do neba, spôsob, ako ujsť z pekla. Ako stopár s dokonalou znalosťou techniky plazenia sa dostal cez pekelné brány a našiel portály v najvzdialenejších kútoch vesmíru.

A potom zbadal mňa. Nevidela som sa jeho očami, hoci som sa snažila naj usilovnejšie, ako som vedela. Všetko, čo som videla, boli tisíce svetiel identických tvarom a formou. Ale Reyes sa usiloval viac a videl jedno, ktoré bolo z krútiaceho sa zlata, trblietajúca a jagajúca sa dcéra Slnka. Otočila sa, zbadala ho a usmiala sa. A Reyes bol stratený.

Ako som sa vracala naspäť do prítomnosti, cítila som, že Reyes sa opiera o ruky, s obavami v tvári. „Nechcel som, aby si to videla,“ povedal vyčerpaným hlasom, sťažka pritom dýchajúc.

Ešte vždy som sa chvela, slabo sa triasla z vrcholov, ktoré vo mne iba teraz doznievali. „To som bola ja?“ zašepkala som užasnuto.

Ľahol si vedľa mňa, aby chytil dych, hlavu si položil na ruku a pozoroval. Prvý raz som si všimla, že jeho oči vyzerajú ako malé galaxie s miliónmi ligotajúcich sa hviezd. „Nepokúsiš sa mi znova ujsť, však nie?“

Príliš šokovaná na to, aby som sa usmiala, som sa ho spýtala: „Pomohlo by mi to nejako?“

Zdvihol hlavu. „Ak by si vedela, čoho všetkého si schopná, mohlo by.“

To znelo zaujímavo. Otočila som sa na bok, aby sme boli tvárou k sebe. Jeho oči sa ligotali. Zasýtené a uvoľnené. „A čoho presne som schopná?“

Zaškeril sa, jeho pekná tvár - príliš pekná na to, aby patrila človeku - nadobudla vďaka môjmu pohľadu jemné črty. „Ak by som ti to povedal, stratil by som prevahu.“

„Ach,“ povzdychla som, a ďalší kúsok skladačky zapadol na svoje miesto. „Majster generál, v rukáve má viac trikov ako skúsený kúzelník.“

Sklonil hlavu, akoby sa hanbil. „To bolo veľmi dávno.“

Jeho telo žiarilo vedľa mňa a nemohla som si pomôcť, musela som blúdiť očami po kopcoch a údoliach, ktoré utvárali jeho dokonale odliatu formu. Zrazu som si všimla, že bol obsypaný jazvami, niektoré boli drobné a niektoré... až tak nie. Lámala som si hlavu, či boli dôsledkom jeho života s Earlom Walkerom alebo jeho života ako generála v pekle. „Čo si predtým myslel tým, keď si povedal, že Satan ťa hľadá?“

Prstom lenivo krútil okolo môjho pupka, spôsobujúc maličké triašky, ktoré mnou lomcovali. „Myslím, že už nehľadá.“

„Vzdal to?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Nie. Našiel ma.“

Čeľusť mi vyľakane klesla. „Ale nie je to zle?“

„Veľmi.“

Posadila som sa, aby som mu lepšie videla do tváre. „Potom sa musíš zase skryť. Kdekoľvek si bol predtým, musíš tam ísť znova a ukryť sa.“

Ale stratil sa mi. Niečo mimo rozsahu môjho vnímania zaujalo jeho pozornosť. Zrazu bol na nohách, vo svojom rúchu s čiernou kapucňou. Prebehla som miestnosť očami, ale neregistrovala som nič z toho, čo videl on. To ma znepokojilo, najmä po tom všetkom, čoho som bola práve svedkom. Nevidela som toho tak veľa, každú minútu každého dňa sa okolo mňa dialo toľko vecí, o ktorých som nemala ani potuchy.

„Reyes,“ zašepkala som, ale ešte než som vyslovila jeho meno, stál predo mnou a zakrýval mi ústa rukou. Jeho rúcho sa mi zapichávalo do kože, iskrilo pozdĺž nervových zakončení ako statická elektrina. S planúcimi očami sa presunul, roztavil sa a rozkročil cez dve sféry naraz. Po chvíli spustil ruku a poslal mi bozk, ktorý ma napriek horúčave vôkol roztriasol.

„Pamätaj si,“ povedal, než zmizol, „ak ťa nájdu, budú mať prístup ku všetkému, čo je sväté. Portály musia zostať skryté za každú cenu.“

Prehltla som, pretože sa mu do hlasu vkradol naliehavý smútok. „Čo znamená za každú cenu?“ vyzve dala som, takmer poznajúc odpoveď, skôr než ju vyslovil.

„Ak ťa nájdu, budem musieť ukončiť tvoju životnú silu, aby sa portál zatvoril.“

Zdesila som sa. „Význam?“

Pritisol si čelo k môjmu a zatvoril oči, keď to vyslovil: „Budem ťa musieť zabiť.“

Rozptýlil sa okolo mňa, jeho esencia sa rozplývala po mojej koži a vlasoch, až kým z nej nezostali len chradnúce zrnká padajúce k zemi. Prvý raz v živote som vedela, čo je v hre. Mala som odpovede, s ktorými som sa nechcela stotožniť. Napriek tomu som si nemohla pomôcť, a cítila sa trochu podrazená, hoci som z toho mohla obviniť akurát tak seba.

Vedela som, že randenie so Satanovým synom nedopadne dobre.