Tak a tu je posledná kapitola knihy Prvý hrob napravo od Daryndy Jonesovej.

Dvadsiata prvá kapitola

Čisté svedomie je zvyčajne znakom zlej pamäti.

Steven Wright

„Očividne si sa včera v noc poriadne zabavila.“

S ťažkosťami som sa pokúsila otvoriť viečka a zároveň sa zorientovať v priestore, ale ani jedno sa mi poriadne nepodarilo. „Som stále nahá v obývačke na podlahe?“

Cookie zapískala. „Fíha, takže si sa zabavila viac, ako som si myslela.“ Sedela na kraji postele, trochu na nej nadskakovala, aby ma vydráždila, a potom mi oznámila: „ Urobila som kávu.“

Ach, tri zázračné slovíčka. Zamával a som mihalnicami, aby som videla ten požehnaný obraz kávy pred svojou tvárou. Zatriasla som sa, vzpriamila a vzala si od nej šálku.

„A priniesla som ti na raňajky burrito,“ dodala.

„Vďaka.“ Po dlhom a sýtom nadýchnutí som sa opýtala: „Koľko je hodín?“

„Podľa toho viem, že si sa v noci bavila,“ skonštatovala a zasmiala sa. „O takomto čase už takmer nikdy nespíš. Pyžamu si mala porozhadzovanú po celej podlahe. Pozbierala som väčšinu vecí, ale nohavice máš v kúte pána Wonga. V žiadnom prípade sa neodvážim ísť do jeho kúta. Takže vysypeš to teraz alebo neskôr?“

Mykla som plecami a odvetila: „Myslím, že teraz, ale budem ti musieť poskytnúť Reader's Digest verziu.“

„Platí,“ prikývla a usrkla si z kávy, pozerajúc na mňa v očakávaní ponad okraj šálky.

„Zistila som, že zabiť ma trvá oveľa dlhšie ako v prípade priemerného človeka.“

Črty na jej tvári nabrali prekvapený a zamračený výraz.

„Zistila som, že Rosie Herschelová sa nikdy nedostala von z krajiny. Jej manžel ju zabil ešte pred tým, ako prišiel zabiť mňa.“

Zachmúrený výraz prešiel do znepokojenia.

„Zistila som, že Reyes je boh sexu a všetkých orgastických vecí.“

Teraz prešiel do rozpakov.

„A zistila som, že je v skutočnosti Satanov syn, a ak ma nájdu, myslím tým bytosti z pekla, bude ma musieť zabiť.“

Naspäť k znepokojeniu.

„Áno,“ povedala som, „to je viac-menej minulá noc v kocke. Myslíš, že som psychopatka?“

Zažmurkala a v tvári sa jej zračili obavy.

„Lebo v tomto momente je zdravý rozum všetko, čo mám. Vlastne to a ešte toto burrito na raňajky.“

Zažmurkala ešte viac.

„Božemôj, už je toľko hodín?“ zhrozila som sa, pozerajúc na hodiny.

Cookie na ne len letmo vzhliadla, očividne nebola schopná veľmi rozprávať. Nevedela som si predstaviť prečo. Držala šálku kávy.

Bolo však takmer deväť. Vyskočila som z postele, nevšímajúc si nedostatok oblečenia, ale všímajúc si bolesť, ktorá sa zrejme spájala so stavcom na krku, a utekala sa obliecť do kúpeľne. O desiatej mal štát nariadené odpojiť Reyesa od prístrojov udržujúcich ho umelo pri živote. Ak tá žiadosť neprešla...

Na to som teraz nedokázala pomyslieť. Strýko Bob tam mal sudkyňu. Jasné, že prešla.

Keď som si obliekla tmavý sveter a džínsy, učesala si vlasy do chvosta a hodila do seba štyri ibuprofeny naraz, ponáhľala som sa do kancelárie, kde som mala zaznamenané a na farebných papierikoch usporiadané všetky čísla k prípadu. Zhrabla som ich a zabuchla dvere.

Na schodoch som stretla Cookie a povedala jej, kam mám namierené. Mrmlala niečo o vyššom plate, ale preletela som popri nej a hnala sa na parkovisko.

Na ceste do Santa Fe som skúšala zavolať Neilovi Gossettovi do väzenia, ale nebol tam. Skúšala som opatrovateľské zariadenie pre dlhodobo chorých pacientov, ale podráždená recepčná mi povedala, že po telefóne informácie o pacientoch podávať nemôže. Zavolala som strýkovi Bobovi, ale nedvíhal. Skúšala som úradníčku na súde, kde som podala žiadosť, ale tá mi odvrkla, že žiadosť šla ďalej na súd v Santa Fe.

Zmocňovala sa ma panika. Čo ak žiadosti nevyhoveli? Čo ak ju sudca v Santa Fe odmietol?

Bolo o desať minút desať, keď som dorazila do zariadenia, kde bolo plno svetiel a ruchu. Srdce mi bilo úzkosťou. Možno sa tu niečo stalo a štát sa ešte nedostal k tejto záležitosti. Ak by to tak bolo, zabitie Reyesa Farrowa by museli, samozrejme, odložiť.

Potom som uvidela SUV strýka Boba s rozdrveným nárazníkom. Čo tu, preboha, robí? V momente, ako som zaparkovala Misery, sa mi otvorili dvere.

„Zasa máš vybitý telefón,“ povedal strýko Bob a podával mi ruku.

„Naozaj?“ Podala som mu ruku a druhou som v kabelke hľadala mobil. „Volala som ti.“ Pravdaže. Úplne vybitý. Potrebovala som novú baterku. Najlepšie takú, čo by bola nabitá jadrovou energiou a vydržala dvanásť rokov bez toho, aby som z nej mala nádor na mozgu.

„Hľadal som ťa v kancelárii,“ pokračoval, keď som sa vytackala z Misery. Pôsobil zvláštne, rozrušene.

„Ja som sa ti skúšala dovolať cestou sem. Nedvíhal si. Čo sa deje?“ Začala som si uvedomovať nepríjemnú realitu. Ubie sa správal čudne. Nie tak čudne, ako to bolo pre neho typické, ale čudnejšie, ako sa správal každý deň.

Zavrel dvere na aute a viedol ma cez spleť policajtov a zdravotníkov.

„Strýko Bob,“ ozvala som sa mu za chrbtom, snažiac sa držať s ním tempo, „stalo sa niečo Reyesovi?“

„Žiadosť neprešla,“ odvetil ponad plece.

Šmykom som sa zastavila. Kombinácia nedôvery a úplného odmietnutia mi vyrazili dych; kým som tam tak stála, v hlave sa mi odohrávalo tisíc scenárov. Keby ho odpojili od prístrojov a on by zomrel, prešiel by na druhú stranu? Ostal by? Mohli by sme mať vôbec vzťah, keby bol mŕtvy? Možno by ho odpojili a on by sa vtedy zobudil. Bažila som po hollywoodskom konci pre ktorúkoľvek hypotézu, dúfajúc v niečo, čo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou nemožné.

„Charley,“ oslovil ma strýko Bob, keď zastal a otočil sa ku mne, pričom svojím výstražným tónom hlasu prinútil moju myseľ k pozornosti. „Povedala si mi všetko, čo vieš o Reyesovi?“

Niečo sa dialo. Celá tá ženská intuícia vo mne horela, spomedzi ďalších ženských vecí. „Čo máš na mysli?“

„Myslím, nuž, povedala si mi...“ Naklonil sa a hlas mu zjemnel. „Že je nadprirodzený. Ale ja som si myslel, že tak ako ty. Akože nie supernadprirodzený.“ Napadlo mi jedine: Kristepane! Prečo sa ma strýko Bob pýta na takú vec? Reyes je určite v poriadku, ak mal Ubie podozrenie na supernadprirodzené javy. „Takže, hm, prečo sa pýtaš?“

„Charley,“ povedal varovným hlasom a srdce mi začalo prudko biť. Zobral ma za ruku a zase sme začali kľučkovať pomedzi dav.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa s nádejou v každej slabike. Reyes určite žije. Určite sa stal nejaký zázrak. Prečo inak by mi Ubie kládol takú otázku? Prečo inak by tu boli všetci títo ľudia?

„Ja neviem, Charley,“ odpovedal hlasom nasiaknutým sarkazmom. „Nikto nevie, Charley. Možno ty by si dokázala vysvetliť, ako môže človek zmiznúť z povrchu zemského.“

„Čo?“ Museli sme druhý raz zastať. „O čom to hovoríš?“

Strýko Bob sa otočil ku mne. „Viem, aké dôležité to pre teba bolo, preto som sa prišiel osobne porozprávať so sudkyňou. Nepomohlo. Nemohla vydať oprávnenie na udržiavanie tvojho priateľa na prístrojoch, keď bol očividne klinicky mŕtvy a štát na to utrácal majetok.“

„Prišiel si sem? Kvôli mne?“

„Áno, áno,“ prikyvoval a v rozpakoch si pritom naprával golier. „A tak som usúdil, že to najmenej, čo môžem urobiť, je byť tu, keď ho odpoja od kyslíkového prístroja. Ale keď som prišiel, bolo to tu hore nohami. Bol preč.“

„Preč?“ zvrieskla som. Odkašlala som si. „Kam odišiel?“

Opäť sa nahol, hlas mal nepokojný, zúfalý a šepkal. „Nielen preč, Charley, ale on zmizol.“

„Nerozumiem. Utiekol?“

„Musíš si to sama pozrieť.“

Ponáhľali sme sa cez predné dvere do malej bezpečnostnej miestnosti.

„Ukážte jej to,“ prikázal bezpečnostnému pracovníkovi, ktorý ihneď poslúchol.

Keď do počítača nahodil pár príkazov, opýtala som sa: „Čo je to?“

„Len sleduj,“ povedal.

Na monitore sa ukázal záznam z bezpečnostnej kamery. Spoznala som to. „To je Reyesova izba?“

„Len sleduj,“ zopakoval, záhadný a mrzutý.

A potom som uvidela pohyb. Naklonila som sa bližšie. Reyesove dvere boli otvorené, čiernobiely záznam zobrazoval stred jeho izby. Reyes sa pohol, zdvihol ruku k hlave, potom vyskočil a poobzeral sa dokola. Rozlíšenie bolo veľmi pomalé, len veľmi ťažko sa dalo vidieť niečo definitívne, ale nepochybne to bol Reyes. A bol pri vedomí. Akoby sa snažil zorientovať, potom sa upokojil, zhlboka sa nadýchol, nato sa otočil na kameru a usmial sa. Usmial sa! Škodoradostný, krivý úsmev, z ktorého som sa úplne roztápala.

Porucha v systéme spôsobila, že obrazovka vypadla, potom bola na zlomok sekundy čierna, a keď naskočil obraz, bol preč. Behom úderu srdca. Doslova tam v jednu chvíľu bol, a o chvíľu bol preč, posteľ ostala pokrčená a prázdna.

„Kam odišiel?“ opýtala som sa zmäteného strážnika, a ten iba mykol plecami.

„Dúfal som, že ty nám budeš vedieť povedať,“ zopakoval strýko Bob.

Reyes bol určite z iného sveta, ale schopnosť odhmotniť ľudské telo neexistovala. Aspoň ja som o tom nevedela. Hoci pred pár hodinami som nevedela ani to, že Satan má syna. „Strýko Bob,“ začala som vyhýbajúc sa pravde, „naozaj som ti nepovedala všetko.“

„Myslíš?“ Strýko Bob kývol na strážnika, aby odišiel.

Keď tam už nebol, pokračovala som: „Ja len... nuž... v skutočnosti som ti nikdy nepovedala všetko.“

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa dokonca ešte rozpačitejšie ako predtým.

„Mám na mysli to, že som iná. To vieš. Ale nikdy som ti nepovedala, v čom presne som iná.“

„Okej. Tak teda čím si iná?“

Nevedela som si predstaviť, ako by celej situácii pomohlo, keby som mu porozprávala o tom, že som smrtka a že Reyes je Satanov syn. O niektorých veciach bolo lepšie nehovoriť.

„Povedzme len, že som iná viac, ako si myslíš, a že áno, časť Reyesa je supernadprirodzená.“

„Ktorá časť?“

„Hm, tá supernadprirodzená?“

„Chcem viac ako to, Charley,“ upozornil ma a podišiel bližšie. „Musíš to vysvetliť.“

Pomaly som si sadla na kraj strážnikovej stoličky, chrbát som mala stuhnutý a zuby zaťaté. Po rozume mi chodilo jediné slovo. Hovadina. Ako mu, preboha, môžem vysvetliť odhmotnenie ľudského tela? Ak je to to, čo sa naozaj stalo.

V tom vošiel Neil Gossett. Hneď sa pozrel na mňa, potom hodil previnilý pohľad na Ubieho, akoby sme zdieľali tajomstvo. Čo sme v skutočnosti aj zdieľali .. Akurát že nemal všetky detaily.

„Pán Gossett,“ povedal strýko Bob a podával mu ruku.

„Detektív,“ odvetil Neil, keď si potriasali ruky. „Niečo nové?“

Strýko Bob sa pozrel na mňa. „Nič podstatné.“

Bob aj Neil vedeli dosť na to, aby boli nebezpeční. A ani jeden z nich nepoznal celý príbeh. Rada by som vedela, ako dlho dokážem odrážať ich otázky. Za posledný týždeň som o sebe prezradila viac ako za celý život. Bolo to určitým spôsobom uvoľňujúce, ale zároveň riskantné zasvätiť toľko ľudí do môjho sveta. Už som to predtým urobila. A zaplatila som za to.

„Kto je Dutch?“ opýtal sa strýko Bob ukazujúc na monitor, a ja som zalapala po dychu.

Hoci som sa monitora nedotkla, obrazovka bola čierna.

V strede stálo toto jediné slovo, za ním blikajúci kurzor, a mňa zaplavila taká úľava, až som si myslela, že sa zveziem zo stoličky. Reyes. Reyes Alexander Farrow bol nažive. Dlho som civela na prezývku, ktorú mi dal v deň, keď som sa narodila, a rozmýšľala, či bude stále môcť ku mne prichádzať, či budeme môcť byť spolu. Potom som zacítila, ako sa mi obtrel okolo úst, a ja som vedela, že môj život už nikdy nebude taký ako predtým.