Desiata kapitola

Smrtky sa nemusíš báť. Len si ju veľmi,

ale naozaj veľmi uvedom.

Charlotte Davidsonová

„Takže zdvihnem zrak, a on tam.“

Cookie držala v perách pukanec, keď počúvala moje rozprávanie. V úžase vypliešťala oči. Alebo možno išlo o prapôvodný strach, čo mrazí do špiku kostí. V tomto momente sa to ešte nedalo celkom presne určiť. „Veľký Zlý,“ vyšlo z nej.

„Presne tak, ale skrátene ho môžeš volať len Zlý. Nech to bol ktokoľvek, stál tam a iba hľadel. Bola som úplne nahá a pokrytá plodovým obalom - hoci to som vtedy naozaj neregistrovala. Pamätám si len, že ma zhypnotizoval. Vyzeral, akoby sa nachádzal v stave ustavičného plynného pohybu.“

„Ako dym.“

„Ako dym,“ prikývla som, keď som jej z ruky uchmatla maslový kúsok a hodila si ho do úst. „Keď zadriemeš, stratíš, chica.“

„Pamätáš si aj na niečo pred ním?“ spýtala sa, keď sa naťahovala po ďalší kúsok. Ale ani ten si nevložila do úst, len ho držala v ruke. Snažila som sa nevybuchnúť a nepokaziť čaro okamihu.

„Nie veľmi. Chcem povedať, nepamätám si, ako som sa rodila ani nič také - vďakabohu, lebo by to bolo drsné. Iba veci, čo prišli potom. A všetko je to poriadne rozmazané. Len on je výnimka. A ešte moja mama.“

„Počkaj,“ zastavila ma so vztýčeným prstom, „tvoja mama? Ale veď ona zomrela, keď si sa narodila. Pamätáš si ju?“

Po tvári mi prebehol jemný úsmev. „Bola úplne nádherná, Cookie. Bola mojou prvou... hmm... zákazníčkou.“

„Chceš povedať...“

„Áno. Prešla s mojou pomocou. Bola svetlou, vrúcnou a bezvýhradnou láskou. Vtedy som tomu ešte nerozumela, ale povedala mi, že je šťastná, že sa vzdala života, aby som mohla žiť ja. Vďaka jej slovám som sa cítila pokojne a bezpečne, čo bolo skvelé, lebo Zlý ma rozrušoval.“

Pohľadom zablúdila za mňa, ako v sebe spracúvala, čo som povedala. „To je... to je...“

„Nie je možné uveriť tomu, ja viem.“

„... udivujúce.“ Potom pozrela na mňa.

Úľave, ktorá mi zaplavila telo, sa nedalo pomôcť. Mala som vedieť, že mi uverí. Ale ľudia, s ktorými som rástla, ľudia, čo mi boli najbližší, nikdy neuverili tej veci o mojom narodení.

„Takže istým spôsobom si svoju mamu poznala, však?“

„Poznala.“ A ako som dospievala, uvedomovala som si, že lepšie ako mnohé iné deti. Navždy budem vďačná za tých niekoľko chvíľok, čo sme spolu prežili.

„A ovládaš každý jazyk, akým sa kedy na tejto planéte hovorilo?“

Vďačná za zmenu témy som odvetila: „Každý jeden.“

„Aj perzštinu?“

„Aj perzštinu,“ uškrnula som sa.

„Ach, preboha!“ takmer vykríkla. V hlave jej musela skrsnúť nejaká myšlienka. Potom sa jej črty zmenili, stmavli a vyčítavo na mňa namierila prstom. „Vedela som to. Vedela som, že si vtedy raz na trhu rozumela, čo mi povedal ten Vietnamec. Videla som ti to na očiach.“

Usmiala som sa, pozrela na Reyesov obraz a spadla doň. „Povedal, že sa mu páči tvoj zadok.“

Zalapala po dychu. „Úchyl jeden krpatý.“

„A že by si to s tebou rád rozdal.“

„Smola, bol taký malý, že by sa mi v pohode vmestil do výstrihu.“

„Myslím, že práve preto si sa mu tak páčila,“ povedala som a zasmiala sa.

Cookie po tom všetkom hodnú chvíľu mlčala. Dala som jej čas, aby strávila, čo som jej odhalila. Potom sa spýtala: „Ako je to vôbec možné?“

„No dobre,“ povedala som rozhodnutá, že si ju budem troška doberať, „nemyslím si, že by sa ti naozaj vmestil do výstrihu. Zato som si však istá, že by takú výzvu s potešením prijal.“

„Ale ja mám na mysli to s tými jazykmi. Veď je to také...“

„Nenormálne super?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„... neuveriteľné, až rozum pritom zastáva.“

„Aha. Jasné, myslím, že hej.“

„A rozumela si, čo ti ľudia hovorili v deň, keď si sa narodila?“

Zamyslene som zvraštila nos a odvetila: „Tak trochu. Ale nie doslovne. Nemala som žiadnu schému, žiadnu minulosť, s ktorými by som si mohla dať slová do súvisu, nepoznala žiadny význam, ktorý by som mohla spracovať. Keď ľudia so mnou hovorili, rozumela som im na telesnej úrovni. Napočudovanie som rozprávala, chodila a robila všetko ostatné normálnou rýchlosťou. Ale keď so mnou hovorí hocikto, rozumiem mu. Bez ohľadu na jazyk, akým rozpráva. Len viem, čo ľudia hovoria.“

Keď sa spustil šetrič obrazovky, jemne som drgla do myši, a znovu sa objavila Reyesova fotka. „Rozumela som aj prvým slovám, ktoré mi povedal otec,“ pokračovala som, pokúšajúc sa zamaskovať smútok v hlase. „Rozhodne aspoň z väčšej časti. Povedal mi, že moja mama zomrela.“

Cookie potriasla hlavou. „Je mi to tak ľúto.“

„Domnievam sa, že ocko to vedel. Myslím to, že som mu rozumela. Bolo to také naše malé tajomstvo.“ Nabrala som si za hrsť pukancov a jeden som si hodila do úst. „Potom sa oženil s mojou nevlastnou matkou a komplet sa to zmenilo. Veľmi rýchlo prišla na to, že som čudná. Všetko sa to začalo, keď som podľahla mexickým telenovelám.“

„Charley, ty nie si blázon.“

„To je v pohode. Nemôžem jej to klásť za vinu.“

„Ale môžeš,“ povedala. Jej hlas sa náhle zabrúsil ako britva. „Aj ja som matka. A matky také veci nerobia, tak či onak.“

„To hej, ale Amber sa nenarodila ako smrtka.“

„Na tom nezáleží. Je predsa tvoja nevlastná matka. A bodka. To nie je, akoby si sa stala sériovým vrahom.“

Bože, aký to bol balzam na dušu mať niekoho na svojej strane. Ocko ma vždy bezvýhradne miloval, ale nikdy ma takto nepodporil. Myslím, že Cookie by sa pre mňa postavila s holými rukami aj mafii. A zvíťazila by.

„Takže v ten deň, keď si sa narodila, ťa zároveň nazval menom Dutch?“

„Presne tak.“

„A bolo to pred tým alebo po tom, ako si pomohla prejsť svojej matke?“

„Potom, ale stále tomu nerozumiem. Ako by o tom mohol vedieť? Až do dnešnej noci som si vôbec neuvedomovala, že Zlý vlastne v ten deň nepovedal moje skutočné meno. Nenazval ma Charlotte. Nazval ma Dutch, Cookie, presne ako Reyes, keď som chodila na strednú. Ako to mohol vedieť?“ Myšlienky mi v hlave začali víriť v zúfalej snahe poskladať dieliky dokopy.

„Dobre teda, dovoľ mi ešte jednu otázku,“ povedala a v zamyslení zvraštila čelo. „Keď si Reyesa videla prvý raz, všimla si si na ňom niečo nezvyčajné?“

„Myslíš okrem toho, že ho nakopal do zadku jeho choromyseľný otec?“

„Áno.“

Zhlboka som sa nadýchla a začala o tom premýšľať. „Vieš, možnože aj áno, ale v tej chvíli som si to neuvedomovala. Chcem povedať, že tam bolo niečo odlišné, niečo nadprirodzené, ale pod vplyvom adrenalínu, ktorý mi zaplavil telo, som si to interpretovala len ako hrôzostrašnosť toho okamihu. Reyes bol taký majestátny. Taký nádherný a svižný. A dokonalý.“

„Zo spôsobu, ako si to opísala, je Reyes možno nejaký druh nadprirodzenej bytosti. Prekvapuje ma skutočnosť, že keď dostal taký výprask, len tak odišiel, ako zrejme robíš aj ty každý druhý týždeň.“

„Takto som sa na to nikdy nepozerala.“ Keď som sa v myšlienkach vrátila k tej noci, pamäť bola zároveň rozrušená i fascinovaná, v duchu som Reyesa videla. „Vieš ty čo?“ svitlo mi. „Bol iný. Bol, ja neviem, tmavý. Nečitateľný.“

„Znie mi to všetko podozrivo nadprirodzene.“

Keby som nebola taká unavená, aj by som sa zasmiala. „Nie je z teba náhodou zrazu nejaká veľká odborníčka?“

„Keď je niečo vzrušujúce a tmavé, tak áno, a riadna.“

Teraz som sa už zasmiala.

„Takže koľkokrát si videla Zlého?“ spýtala sa, pričom sa zdalo, že už sa zmierila so všetkým, čo som jej vy javila. To bolo pozitívne. Produktívne. Lacnejšie ako liečenie.

„Nie veľa.“

„A keď si ho videla, čo sa stalo?“

Zdvihla som šálku a odpila si z horúcej čokolády, na ktorú som musela prejsť na Cookino naliehanie.

Položila mi ruku na plece s prefíkaným výrazom tváre. „V parku. S Johnsonovým dievčaťom.“

Keď som kládla šálku naspäť, snažila som sa to spraviť s takou dávkou ľahostajnosti, akej som len bola schopná. Myslieť na ten incident s Johnsonovým dievčaťom bolo ako prechádzať prstom po citlivom nerve. Pokúšala som sa pomôcť matke z trúchlivej šlamastiky, do ktorej sa dostala, keď sa jej dcéra stratila. Namiesto toho som však spôsobila škandál, ktorý šokoval celé mesto a pre moju macochu sa stal poslednou kvapkou. Vtedy sa postavila proti mne a už sa nikdy neobzrela dozadu.

Takže, áno, tento incident bol boľavým miestom na mojej duši, ale zažila som aj horšie. Utŕžila som rany, ktoré sa nechceli hojiť, a pred minútou sa o nich dozvedela jedine Cookie.

„Áno,“ priznala som a zdvihla bradu. „V parku. Tam som ho videla tretí raz.“

„Ale nebola si v ohrození života. Alebo áno?“

„Vôbec, ale on sa možno domnieval, že som. Bol ako šialený, myslím, že preto, lebo nevlastná mama na mňa vrieskala pred všetkými tými ľuďmi.“ Pri tej spomienke mi klesla hlava. „A jednu mi plesla. Dosť ma to šokovalo.“ Pozrela som jej do očí a náhle som zatúžila, aby pochopila, ako ma vtedy vyľakal. „Myslela som si, že ju zabije. Celý sa triasol od zúrivosti. Pociťovala som to, ako keď ti kožou prebehne elektrina. Zašepkala som mu, že moja nevlastná matka mi nadáva pred polovicou mesta, a prosíkala ho, aby jej neublížil.“

Cookie súcitne zošpúlila pery. „Charley, je mi to tak ľúto.“

„V pohode. Len si nie som istá, prečo ma tak neskutočne desí. Nemôžem uveriť, že som v tých časoch bola taký neduživec.“

„Je mi ľúto, že desí aj teba, ale mala som na mysli tú časť o tvojej nevlastnej matke.“

„To ti nemusí byť,“ zavrtela som hlavou. „Bola to len a len moja chyba.“

„Mala si päť.“

Sťažka som preglgla, sklonila hlavu a povedala: „Nevieš, čo som spravila.“

„Pokiaľ si tú ženu nepoliala benzínom a následne nepodpálila, tak si nie som istá, či reagovala primerane.“

Tvárou mi prebehol polovičný úsmev. „Môžem ťa uistiť, že pri výrobe tejto spomienky sa neublížilo nijakým ropným výrobkom.“

„Tak čo sa potom stalo? So Zlým.“

„Asi ma počul. Odišiel, ale netváril sa ako šťastný dovolenkár.“

Cookie prikývla, že chápe, a potom dodala: „A stavím sa, že situácie, keď sa zjavoval, boli počas tvojej strednej školy.“

„Klobúk dolu, si dobrá.“

„Vieš, už si mi kedysi rozprávala o tom, že ťa napadli, keď si sa vracala domov z večernej školy, ale nespomenula si, že tam bol.“

„Áno, bol. Zachránil ma, presne ako vtedy, keď som mala štyri.“

Na tvári sa jej zjavilo prekvapenie. „Štyri? Čo sa stalo, keď si mala štyri roky? Počkaj, zachránil ťa, keď ťa niekto napadol na strednej? Ako?“ spýtala sa, zakopávajúc pritom o otázky, ktoré sa jej určite rodili v hlave. Uvedomila som si, že na základe môjho opisu a systematiky Veľkého Zlého by si Cookie mohla myslieť, že je, nuž, veľký a zlý. A aj bol. Celkom.

Stále som jej však nemohla povedať, ako ma zachránil. To som jej nechcela urobiť, aspoň kým nebudem vedieť, že po tomto poznatku bude v pohode.

„On... oslobodil ma od toho chlapa.“

„Božemôj, Charley. Myslím, že som si neuvedomila... Chcem povedať, že to vyznelo tak nedôležito. A bola si v ohrození života?“

Pokrčila som plecami. „Možno trochu. Vyskytol sa tam aj vystreľovací nôž. Ani som nevedela, že také niečo sa ešte normálne vyrába. Nie sú náhodou zakázané?“

„Zjavuje sa, keď si v ohrození života,“ zopakovala hlboko zamyslená, „a zachránil ťa, keď si mala štyri? Tak čo sa potom vtedy stalo, keď si mala štyri?“

Posunula som sa na stoličke, a tak ma všetko zabolelo, že som to len tak-tak vydržala.

„No dobre, bolo to niečo ako únos, hoci v skutočnosti som nebola ani tak unesená, ako skôr odvedená.“

Rukou si zakryla ústa, aby nezhíkla.

„Bože, všetko to znie tak príšerne, keď o tom rozprávam nahlas,“ posťažovala som sa. „Bedákam viac ako tá dievčina v gotickom štýle s blogujúcim fetišom. V skutočnosti to vôbec nie je až také zlé. Mala som relatívne šťastné dospievanie. Mala som kopu priateľov. Aj keď už boli väčšinou mŕtvi.“

„Charley Joan Davidsonová,“ povedala varovne. „Nemôžete vo vete použiť slovo únos, a potom to nerozvinúť.“

„Prečo nie? Ak to však naozaj chceš, páčiť sa ti to určite nebude.“

„Naozaj to chcem vedieť.“

Nečujne som vzdychla a povedala: „Stalo sa to tu.“

„Kde tu? V Albuquerque?“

„V tejto budove. Keď som mala štyri roky.“

„Ty si už vtedy bývala v tejto budove?“

Náhle sa ma zmocnil pocit, že som na terapii, a z hnisavej rany sa rinuli všetky veci, ktoré sa mi v minulosti prihodili, či už zlé alebo dobré. Ale to, čo sa stalo v tejto budove, bolo to najhoršie z najhoršieho. Čepeľ v tele, vrazená tak hlboko do mňa, že som pochybovala, či sa ju vôbec podarí vytiahnuť von celú. Teda aspoň nie bez nejakej poriadnej anestézie.

„Nie,“ odvetila som a znovu som si odpila. Hustú horúcu čokoládu som najprv otestovala na jazyku, až potom som ju prehltla. „Nikdy som tu nebývala. Ale už aj pred tým, ako môj otec kúpil tento bar, tu bola krčma pre policajtov. Viackrát ma do nej zobral, úplne nevinne, najčastejšie to bolo na narodeninové oslavy a tak. A niekoľkokrát sa musel rozprávať so svojím partnerom, lebo to boli osemdesiate roky P É M.“ Keď sa jej spýtavo zmraštilo obočie, dodala som: „Pred érou mobilov.“

„Aha, pravdaže.“

„Ale pri jednej špeciálnej príležitosti som rozčúlila nevlastnú matku, keď som jej pomerne vecne a bez emócií povedala, že jej otec zomrel a ja som ho previedla na druhú stranu, lebo chcel, aby som jej odovzdala odkaz. Ešte nevedela, že prešiel, a rozzúrila sa a nechcela nič počuť. Dokonca mi ani nikdy nedovolila, aby som jej ten odkaz odovzdala. Ale vôbec som mu nerozumela. Niečo o modrých uterákoch.“

„Nechcela ťa počúvať ani potom, keď zistila, že sa naozaj pominul?“

„Absolútne nie. Odvtedy bola Denise zo zásady proti všetkému, čo nejako súviselo so smrťou.“

Cookie sa zhlboka nadýchla, akoby si chcela upokojiť nervy. „Tá žena ma nikdy neprestane napĺňať úžasom.“

„Mala by si vyskúšať jej sekanú. Mala by si z nej na hrudníku nejaké pekné neposlušné vlasy.“

Zasmiala sa. „Vlasov mám dosť, môžem sa aj podeliť, ďakujem veľmi pekne. Prejdem k rodinnej noci u Davidsonovcov.“

Pokrčila som plecami. „Tvoja škoda.“

„Takže si mala štyri roky.“

Ježišmária, aká je otravná. „Presne tak. Štyri. Takže moje city boli ranené ako zvyčajne, a keď sme dorazili do baru, kde sedel ocko na pive, Denise ma nechala na lavičke pri kuchyni, aby šla ockovi povedať o mne. V tej kuchyni sa mi veľmi páčilo, ale bola som celá rozrušená a ubolená, a tak som sa rozhodla, že utečiem. Keď sa pán Dunlop, to bol kuchár, nepozeral, zdrhla som zadným vchodom.“

„Štvorročná, sama v noci, na Centrálnej? Najhoršia nočná mora rodičov.“

„To hej. Usúdila som, že som jej ukázala,“ povedala som. „Nebola som najjasnejšia štvorročná bytosť na Centrálnej. Po minútovej prechádzke som si to, samozrejme, rozmyslela. Niežeby som sa vyľakala. Neľakám sa vecí, akých sa ľakajú ľudia zvyčajne. Bola som len... vnímavá. No skôr ako som stihla vbehnúť späť, nejaký super pekný muž v nepremokavom plášti sa ponúkol, že mi pomôže nájsť nevlastnú matku. Prekvapivo sme však namiesto do baru, kde som vedela, že sa nachádza, vošli do tejto budovy.“

„Ach, zlatko moje,“ zašepkala a v hlase jej zaznelo zúfalstvo.

„Ale nestalo sa nič vážne,“ upokojila som ju. „Ako som už povedala, Zlý ma zachránil.“ Aby som do tejto nejasnej situácie vniesla trochu svetla, dodala som: „Keď sa na to spätne pozriem, nemyslím, že by ten muž vôbec plánoval pomôcť mi nájsť nevlastnú mamu.“

Cookie pristúpila ku mne a zabalila ma do velikánskeho dlhého objatia. Vyvolalo to vo mne myšlienku na horúce ohne za zimných nocí. A ešte, z nejakého dôvodu, aj na opekané marshmallows.

Neskôr, po hodine a dvadsiatich siedmich minútach, som zabrblala: „Nemôžem... dýchať...“

Zaklonila sa s obočím zmrašteným v zamyslení. „Je to len môj pocit alebo sa skutočnosť, že bývaš v tej istej budove, do ktorej ťa uniesli, zdá naozaj trochu morbídna?“

„Pssst. Je to len tvoj pocit,“ zľahčoval a som celú tú bizarnú diabolskú záležitosť.

Bola som šťastná, že zo mňa nepáčila ďalšie podrobnosti. Diabol bol v podrobnostiach a ja som sa v tejto chvíli necítila nejako mimoriadne satanisticky naladená. „Ozaj,“ spomenula som si na ďalší incident. „Ten chalan na strednej sa ma pokúsil prejsť otcovým terénnym autom. Zlý to vozidlo odstrčil cez výklad na obchode.“ Pri tej spomienke sa mi na tvári zjavil úsmev.

„Niekto sa ťa na strednej škole pokúsil prejsť?“ zhrozila sa Cookie.

„Iba tento jeden raz,“ odpovedala som.

Prstami si stisla koreň nosa a spýtala sa: „Takže Zlého si videla jedine v týchto prípadoch?“

Potichu som rátala na prstoch. „Áno, v podstate by to malo pokrývať všetky prípady.“

„A našou úlohou je zistiť, akú úlohu v tom všetkom zohráva Reyes?“

„Zasa áno. Mali by sme si opiecť marshmallows.“

„Tak potom si pokladám za povinnosť,“ hovorila nerušene ďalej, „ako tvoja priateľka a dôverníčka, podrobne rozanalyzovať scénu v sprche.“

Potlačila som smiech. „Nie som si vôbec istá, že by scéne v sprche v tomto všetkom patrila nejaká významnejšia úloha. Skôr sa zdá, že... čo ja viem... že podradnejšia.“

„Charley,“ zavrčala varovne, „vyklop to alebo zomri pomalou bolestivou smrťou. Kto bol s tebou v tej sprche? Reyes? Veľký Zlý? Spolupracuj trošku so mnou.“

„No dobre, ako chceš,“ podvolila som sa. „Vieš, že Reyes ma v tú noc, keď som mala pätnásť, nazval Dutch, však?“

„Viem,“ prikývla, netrpezlivo čakajúc, kedy už príde na tú scénu v sprche.

„A vieš aj, že posledný mesiac sa každú noc v mojich snoch objavuje nádherný muž, je tak?“

„Je,“ povedala a hlas jej zmäkol v povzdychu.

„Takže dnes mi ten chlap z mojich snov napísal na zarosené kúpeľňové zrkadlo meno Dutch a v sprche ma nazval rovnako.“

„Teraz, keď sme pri tom...“ Rýchlo sa posunula na kraj stoličky, potom náhle prestala, lebo jej niečo došlo. „Čiže chlap v tvojich snoch je Reyes?“

„Presne to sa domnievam. Dnes v noci som si uvedomila, že Zlý ma nazval Dutch v deň, keď som sa narodila.“

Zmätene zošpúlila pery. „Tak kto bol potom v sprche?“

Uškrnula som sa a pozrela na ňu. Náhle ma pochytila úzkosť z tej ženy, čo sedela vedľa mňa. „Vieš, práve som ti povedala, že ten veľký strašný tvor ma v kuse prenasleduje a príležitostne mi zachraňuje život, že si pamätám deň, keď som sa narodila, že viem každý jazyk, akým sa kedy hovorilo, a predsa by si najradšej vybehla kričiac z miestnosti. Ako len môžeš akceptovať to, čo hovorím?“

Po dlhšej prestávke vyplnenej zamyslením sa spýtala: „Úmyselne sa snažíš zvrtnúť reč na inú tému?“

Od hlbokého smiechu som sa skoro až prehla napoly. Chytila som sa za citlivé rebrá a skríkla: „Prestaň! Už ma nerozosmievaj. Bolí to.“

„Prepáč.“

Nemyslela to vážne, povedala by som.

„Čo si zistila o väzení?“ spýtala som sa a oči plné sĺz som znova uprela na obrazovku. „Je Reyes stále tam? A... žije ešte?“

„Všetko, čo mi vedela povedať dozorkyňa, bolo, že Reyes je vo väzenskej knihe stále vedený ako väzeň umiestený v bloku D. Musím však povedať, že mám pocit, že mi nepovedala všetko.“

„Zajtra tam skočím.“

„Do väzenia?“

„Áno.“ Klikla som na profily zamestnancov, ktoré viedla väzenská správa, a zvýraznila som fotku Neila Gossetta. „Chodila som do školy so zástupcom riaditeľa väzenia.“

„Fakt? Priateľ alebo nepriateľ?“

Sama som bola zvedavá na odpoveď na túto otázku. „Ťažko povedať. Keby som náhle vbehla do plameňov v školskej jedálni, pochybujem, že by na moju záchranu obetoval svoj vitamín D, ale som si úplne istá, že neskôr by ho zožieral pocit viny.“

„Bože dobrotivý,“ povedala Cookie a pozerala doširoka otvorenými očami na ďalší článok v rukách. Naklonila som sa, mykla sa pritom od bolesti, ktorú mi ten pohyb spôsobil, a potom som zostala ako obarená, keď som si prečítala posledný odsek.

Strýko Bob bol hlavným vyšetrovateľom v prípade proti Reyesovi. No zbohom.