Štrnásta kapitola

Tak toto je nepríjemné.

tričko

Vyzerá to tak, že tento týždeň by mohol mať názov Zabite Charley Davidsonovú. Alebo aspoň Brutálne ju zohyzdite. Usúdila som, že vyleštená pištoľ namierená na mňa cez prah dverí by to dokázala. Vláda by však tento týždeň pravdepodobne nikdy oficiálne neuznala, a tak by ostal nedocenený ako Halloween alebo Deň slovníka Thesaurus.

Keď som otvorila dvere, v ceste mi stál Zeke Herschel, Rosin chrapúnsky manžel, s pomstou v očiach. Pozrela som na poniklovanú zbraň, ktorú zvieral v rukách, a cítila, ako mi prestáva bit srdce, ako váha, nemotorne sa tacká dopredu, s ťažkosťami vykoná ďalší úder, potom ďalší, rýchlejšie a rýchlejšie, až kým sa údery nezačnú valiť za sebou ako zvuk padajúceho domina. Zvláštne, ako čas zastane, keď je smrť nablízku. Zatiaľ čo som periférne sledovala sťahy Herschelových svalov, prst na spúšti, sústredila som sa na jeho tvár. Z bezfarebných očí mu iskrila nadutá arogancia.

Znova som pozrela na zbraň, sledovala, ako sa úderník približuje dopredu; potom som pohľadom prešla hore a doprava... na neho. Zlý stál vedľa Zekeho Herschela, zvrchu ho prebodával pohľadom, plášť s kapucňou mal sotva pár centimetrov od mužovej hlavy a v slabom svetle sa leskol jeho meč. Potom namieril všetku žiaru pohľadu na mňa. Mal podobný účinok ako záblesk atómového výbuchu. Zalial ma jeho hnev, hustý a hmatateľný, neľútostný a nemilosrdný, vyrazil mi dych.

Za čas, aký je potrebný na rozbitie atómu, Zlý presekol Herschelovi miechu. Vedela som to, lebo to urobil už predtým. V tej istej chvíli mi však zapichol do boku hrot meča. V momente, keď som si uvedomila, že ma porezal meč Zlého, Herschel odletel a treskol do výťahových dverí tak silná, že to otriaslo budovou.

Potom sa Zlý otočil ku mne, jeho rúcho a aura splynuli do jednej vlniacej sa hmoty, meč zastrčil do záhybu hrubej čiernej látky. Uvedomila som si, že padám. Presne v tom istom momente, keď som sa už takmer stretla so zemou, mi rukami zovrel zápästie a prvý raz som ho uvidela spod rúcha s kapucňou.

Reyes Alexander Farrow.

Kým sme stáli vonku pred barom, opierajúc sa o ockovo SUV, podal mi šálku horúcej čokolády. Zabalil ma do svojho kabáta, pretože ten môj bol stále súčasťou vyšetrovania miesta činu. V kabáte som sa topila. Prekvapilo ma to, vzhľadom na to, aký je môj ocko štíhly. Rukávy mi viseli po kolená. Nekonečne starostlivý ocko mi ich jeden po druhom vyhrnul hore, podávajúc mi šálku z jednej ruky do druhej, keď menil strany.

Výťah sa škrípajúc zastavil v bare a vedela som, že záchranári práve vynášajú Herschela. Čakala som, a kým ho niesli na nosidlách do sanitky a zavreli dvere, ledva som dýchala. Bol to ten istý muž, ktorý ma udrel v bare. Ten istý muž, ktorý pravidelne mlátil svoju ženu, kým mu nepodľahla. Ten istý muž, ktorý na mňa s čistou nenávisťou v očiach a násilnosťou v srdci vytiahol pištoľ. Došlo mu, že manželka ho opustila, dal si dve a dve dokopy a prišiel sa mi za to pomstiť. Možno chcel dokonca aj informácie.

A teraz bude po zvyšok života ochrnutý. Malo by ma to mrzieť. Koho by nie? Čo za monštrum sa teší z bolesti a utrpenia iných? Čím som sa líšila od Zlého? Od Reyesa?

Srdce mi opäť na moment prestalo biť, keď som si uvedomila, že Zlý a Reyes sú tá istá bytosť. To isté stvorenie skazy. V skutočnosti to bol určite on, koho som taktiež videla ako šmuhu, ktorá okolo mňa presvišťala ako nejaký zlý Superman. Takže rozmazaný chlapík bol totožný so Zlým a ten bol totožný s Reyesom. Nesvätá trojica. Ale prečo musí byť tak šialene vzrušujúci?

Položila som si ruku na rebrá, kde som jasne cítila rez mečom, a žasla nad nepoškodenou pokožkou a nad tým, že na svetri nemám žiadne krvavé škvrny. Zlý vedel, ako svoj nástroj používať. Bola som porezaná, ale len trošku, a iba magnetická rezonancia by mohla odhaliť skutočný rozsah poranenia.

Keďže som nemala pocit, že by som vnútri krvácala, rozhodla som sa odložiť návštevu jednotky intenzívnej starostlivosti, ktorá by sa pravdepodobnejšie než stretnutím s chirurgom skončila výletom do cvokárne.

„Tu je guľka,“ povedal strýkovi Bobovi policajt v uniforme. Držal zalepené vrecko s dôkazom a podával ho Ubiemu na preskúmanie. „Bola v západnej stene.“

Ako sa tam dostala? Zbraň bola priamo predo mnou. Cookie si znova vyfúkala nos, neschopná spracovať informáciu, že ma takmer zastrelili. Potľapkal a som ju po pleci. Jej emócie ku mne prúdili ako hmatateľná entita. Chcela mi vynadať, povedať mi, aby som bola opatrnejšia, stískať ma v náručí až do mojich ďalších narodenín, ale slúži jej ku cti, že sa pred toľkými uniformovanými kontrolovala. Strýko Bob sa rozprával s Garrettom, ktorý vyzeral v šoku, ak by som tak mala usudzovať z jeho bledého výrazu.

Položil ma na zem. Reyes. Keď ma chytil, položil ma späť na zem, prezrel ma, špeciálnu pozornosť venujúc miestu, kde ma porezal hrot jeho meča, potom sa mi pred očami so zavrčaním rozplynul. Moje mihalnice mu zamávali; potom bol nado mnou Garrett, hovoril hlasno, kládol mi otázky, ktorým som nerozumela. Reyes po sebe zanechal hmatateľné stopy. Jeho zúfalstvo sa usadilo v každej molekule môjho tela a začalo mi prúdiť žilami. Cítila som ho vo vzduchu aj v ústach a dychtila som po ňom viac ako kedykoľvek predtým.

„Vieš, toto nie je prvý raz, čo sa takéto niečo stalo.“

Pozrela som na ocka. Predtým som ho prosila, aby nevolal mojej nevlastnej mame. Neochotne privolil, hrešiac, že doma bude mať peklo. Trochu som o tom pochybovala.

„V bytovke, kde teraz bývaš,“ povedal stojac vedľa mňa, „sa stalo presne to isté. Bola si malá.“

Ocko lovil informácie. Už dlho ma podozrieval, že sa mi tú noc niečo stalo. Bol hlavným vyšetrovateľom v prípade záhadného útoku podmienečne prepusteného pedofila. Po viac ako dvadsiatich rokoch si to všetko dával dokopy. Mal pravdu. Nebolo to prvý raz, ani druhý. Vyzerá to tak, že Reyes Farrow je už nejaký ten piatok mojím strážnym anjelom.

Neschopná vysvetliť prečo a začo som sa rozhodla o tom ďalej nepremýšľať a sústrediť sa na dve veci, ktoré s Reyesom nesúviseli: na pitie horúcej čokolády a zastavenie roztrasených rúk.

„Niekto presekne chlapovi miechu na dve časti bez akéhokoľvek vonkajšieho poškodenia. Nijaké zbytočné pomliaždeniny. Žiadne ďalšie zranenie. A ty si pri tom v obidvoch prípadoch bola.“

Zasa lovil, čakajúc, že sa vzdám a vyklopím mu, čo viem, z čoho ma upodozrieval. Hádam, že som sa v ten deň zmenila, stala sa trochu utiahnuto u, aj na štvorročné dieťa. Ale prečo by som mu to mala teraz hovoriť? Spôsobilo by mu to iba bolesť. Nemusel poznať každý detail môjho života. A sú veci, ktoré otcovi nemôžete povedať ani v dvadsiatich siedmich. Nemyslím, že by som zo seba dostala nejaké slová, keby som sa o to pokúsila.

Vložila som ruku do jeho ruky a stisla. „Ocko, nebola som tam. Nie v ten deň.“

Otočil sa a zatvoril oči. Chcel to vedieť, ale, ako som povedala Cookie, vedieť neznamenalo vždy ten lepší variant.

„To bol ten istý chlapík čo minule? Ten, čo ťa udrel?“ spýtal sa strýko Bob.

Odpovedala som po tom, čo som spustila šálku. „Áno. Chcel si so mnou začať, ja som povedala nie, on začal byť agresívny a zvyšok je história.“ Nechystala som sa im povedať pravdu. Ak by som to urobila, ohrozila by som Reyesovu slobodu.

„Navrhujem, aby sme všetci išli na stanicu a porozprávali sa o tom všetkom,“ povedal strýko Bob.

Ocko doňho zabodol varovný pohľad a moje svaly sa napli. Keď sa tí dvaja hádali, nebolo to pekné. Možno trochu vtipné, ale pochybujem, že by mal niekto chuť rehotať sa. Okrem mňa. Smiech je ako želatína. Želatíny nie je nikdy dosť.

„Super, aj tak by som rada išla do tepla,“ povedala som a o vlások som odvrátila tretiu svetovú.

„Môžeš sa zviezť so mnou,“ ozval sa po chvíli strýko Bob. Čo od neho ocko čakal? Poznal pravidlá. Nakoniec by sme aj tak museli ísť na stanicu. Nemusíme odďaľovať nevyhnutné.

Potom sa strýko Bob obrátil na Garretta. „Aj teba môžem odviezť.“

Ocko pozrel na strýka Boba najprv prekvapene a potom s vďačnosťou, keď naňho strýko zažmurkal. Keď ma ocko odprevadil do Bobovho auta, naklonil sa ku mne a pošepkal mi: „Vy dvaja by ste sa mali po ceste dohodnúť na tom, čo sa stalo. Vo svojej výpovedi povedz len to, že keď si otvorila dvere, uvidela si dvoch chlapov. Bola to bitka, vystrelila zbraň, a ten druhý chlap ušiel núdzovým východom.“

Potľapkal ma po chrbte a pred tým, ako zatvoril dvere, sa na mňa povzbudzujúco usmial.

Obklopil ho oblak starostí a ja som sa zrazu cítila previnilo pre všetky tie veci, ktorým som ho vystavila, keď som vyrastala. Vytrpel toho pre mňa dosť. Vymýšľal si výhovorky, hľadal spôsoby, ako dostať ľudí za mreže bez toho, aby som bola priamo zainteresovaná, a teraz musí veriť strýkovi Bobovi, že bude robiť to isté.

„Ako si to spravila?“ spýtal sa Garrett, skôr než Ubie nastúpil do auta. „Ten chlap musel vážiť cez sto kíl.“

Obaja sme sedeli na zadných sedadlách. „Ja som nič neurobila.“ Nepriateľsky na mňa zazrel, snažiac sa pochopiť, čo som povedala. „Jeden z tvojich mŕtvych chlapíkov?“

„Nie,“ odvetila som sledujúc ocka a strýka Boba. Zdali sa okej.

„Nie, toto bolo niečo iné.“

Počula som, ako sa Garrett natiahol na sedadle a šúchal si tvár prstami. „Takže nejde len o mŕtvych ľudí, ktorí sa ďalej premávajú po svete? Čo ešte? Démoni? Poltergeisti?“

„Poltergeisti sú len nasratí mŕtvi ľudia. Nie je to nič extra záhadné,“ vyhlásila som. Ale klamala som. Reyes bol taký záhadný, ako sa len dalo.

Bez ohľadu na to, čo som robila, som naňho nevedela prestať myslieť. Lámala som si hlavu nad jeho tetovaniami, snažiac sa odhaliť význam tej chaotickej spleti v mojej hlave. Len keby mi v nej nepoletovalo toľko zbytočných detailov. Dopekla aj s mojím sklonom zaoberať sa banalitami.

Lámala som si hlavu aj nad inými vecami. Existoval na báze uhlíka? Mal naozaj tridsať rokov alebo tridsať miliárd? Mal vtiahnutý alebo vypuklý pupok? Vedela som dosť na to, aby som nespochybňovala jeho planetárny pôvod. Nebol mimozemšťan. Štvrtá dimenzia, druhá strana nefungovali týmto spôsobom. Neboli tam planéty alebo krajiny ani orientačné body, ktoré by určovali ich hranice. Zahŕňala celý vesmír a ešte niečo navyše. Jednoducho bola. Všade naraz. Ako Boh, usúdila som.

„Okej,“ povedal strýko Bob po tom, čo si zapol bezpečnostný pás. „Na ceste k stanici budem musieť tuho premýšľať. Pravdepodobne nebudem počuť nič z toho, čo vzadu budete rozprávať.“ Letmo na mňa pozrel cez spätné zrkadlo a opäť zažmurkal.

Keď sme prišli na stanicu a otvorila som dvere, vo vstupnej hale boli ako zázrakom dvaja ľudia. Ten druhý mal špinavé blond vlasy a bradu, nevýrazné tmavé oblečenie a žiadne zvláštne znaky, ktoré by uľahčili jeho identifikáciu. Dočerta. Úprimne povedané, trochu ma prekvapilo, že Garrettovi to neprekážalo.

„Akoby ma mali zavrieť do cvokárne,“ vyhlásil, keď sme vchádzali na stanicu. Začínal chápať môj pohľad na veci, prečo som nikdy ľuďom nehovorila, čím v skutočnosti som.

Prvý pár očí, s ktorým sa mi na stanici stretol pohľad, patril stále peniacemu policajtovi Taftovi. Stál pri svojom stole, čítajúc otvorený spis, a prebodával ma pohľadom, keď sme prechádzali okolo. Rovnako ako Sladká Sušienka. Aspoň na mňa neútočila. To bolo plus.

Napriek tomu som si nemohla pomôcť. Vytasila som na Tafta najlepší úškľabok, akého som bola schopná, a bez toho, aby som spomalila, som povedala: „Ak prídete na to, čo sa naozaj deje, a budete potrebovať pomoc, nechoďte za mnou.“

„Ja nie som ten, kto potrebuje pomoc,“ odsekol.

Strýko Bob pridal do kroku, aby ma dohonil. „To bolo o čom?“ spýtal sa so zjavným záujmom.

„Satanov pekelný potomok, spomínaš si? Dáva o sebe vedieť, a on o tom nechce ani počuť - tak je na mňa naštvaný.“

Otočil sa naspäť s hĺbavým výrazom v tvári. „Mohol by som ho poslať po šišky, nech vychladne.“

To znelo ako plán. Len čo sme podali výpovede, ktorých formulácie boli pozoruhodne podobné, narýchlo sme sa najedli, spolu so strýkom sme vysadili Garretta a zamierili na strednú školu v Yucce. Garrett prosíkal ako malé decko, ktoré v sobotu večer nechajú doma, či by nemohol Ísť s nami. Dokonca aj trochu kňučal.

„Prosím,“ zopakoval.

„Nie znamená nie.“ Raz sa to musí konečne naučiť.

Stredná v Yucce ležala hlboko v južnom srdci Albuquerque, stará škola so špinavou minulosťou a skvelou reputáciou. Prišli sme v čase výmeny tried neskoro popoludní. Decká si naplno užívali svojich päť minút voľna, klebetili, flirtovali a doberali si nováčikov. Pred tým, ako sme prišli, stredná škola mi nijako mimoriadne nechýbala a nezmenilo sa to ani teraz.

Dozvuky dnešného rána mi stále doznievali v kostiach. Svet navôkol nebežal zvyčajným tempom. Ako som plávala realitou, uvedomujúc si, že svet sa po zážitku blízkej smrti neprestal krútiť, všetko pôsobilo spomalene, letargicky. Svet sa točil ďalej, nekonečný cyklus epizodických dobrodružstiev, ktoré voláme život. Minúty ubiehali. Slnko sa kĺzalo po oblohe. Do opätku mojich čižiem sa zapichol pripináčik.

Vošli sme do kancelárie školy a našli upotenú administratívnu asistentku. Prinajmenšom sedem ľudí súperilo o jej pozornosť. Dvaja chceli preukaz na ospravedlnenky. Jeden mal lístok od otca, v ktorom písal, že pokiaľ si jeho syn nebude môcť do školy nosiť lieky, podá na školu sťažnosť za komické dresy, ktoré musia nosiť miestni športovci. Ďalšou v rade bola učiteľka, ktorej ukradli počas obeda zo stola kľúče. Dvaja tu boli na výpomoc a čakali na inštrukcie. Poslednou osobou bolo krásne mladé dievča s tmavým vrkočom, mačacími očami a volánikovými ponožkami, vyzerajúce tak, že zomrelo asi v päťdesiatych rokoch.

Sedela v rohu s knihami pritisnutými k hrudi a skríženými členkami. Sadla som si vedľa nej a čakala, kým sa ten chaos nepreriedi. Strýko Bob využil príležitosť a odskočil si zatelefonovať. Ako vždy. Volániková Ponožka na mňa stále hľadela, tak som urobila svoj trik s mobilným telefónom a ako som rozprávala, pozrela som priamo na ňu.

„Ahoj,“ povedala som.

Oči sa jej roztvorili a zažmurkala mihalnicami, rozmýšľajúc, či sa rozprávam s ňou.

„Chodíš sem často?“ spýtala som sa uškŕňajúc sa popod fúzy nad svojím neuveriteľným zmyslom pre humor.

„Ja?“ ozvala sa konečne.

„Ty,“ odvetila som.

„Ty ma vidíš?“

Nikdy som neprišla na to, prečo sa ma na to vždy pýtali, keď som sa pozerala rovno na nich. „Jasné.“ Jej ústa sa ešte viac pootvorili, tak som začala s vysvetľovaním. „Som smrtka, ale v takej dobrej, prívetivej verzii. Môžeš cezo mňa prejsť na druhú stranu, ak by si chcela.“

„Si nádherná,“ utrúsila, hľadiac na mňa v úžase. Vedela som takto zapôsobiť. „Si ako bazén za slnečného dňa.“

Och, to bolo originálne. Letmým pohľadom som sa presvedčila, že zástup sa zmenšoval. „Ako dlho už si tu?“

„Myslím, že asi dva roky.“ Keď som nedôverčivo zvraštila obočie, dodala: „Och, moje šaty. Zraz absolventov školy. Deň päťdesiatych rokov.“

„Aha,“ pochopila som. „Vyzeráš rozhodne presvedčivo.“

Hanblivo sklopila hlavu. „Ďakujem.“

Už len jeden „štupeľ“ čakajúci na ospravedlnenky. Pohrozenie súdnym sporom si zjavne zobral do parády sám riaditeľ a výpomoc sa zaoberala ukradnutými kľúčmi.

„Prečo si neprešla na druhú stranu?“ spýtala som sa.

Ďalšie decko idúce chodbou zakričalo na kamaráta: „Hej, Westfield, chceš zase dostať výprask?“

Chlapec čakajúci na preukaz na ospravedlnenky, zjavne miestny športovec, mu ukázal poza chrbát prostredník. S námahou som potláčala záchvat smiechu.

Dievča vedľa mňa myklo plecami a kývnutím hlavy ukázalo na administratívnu pracovníčku. „To je moja stará mama. Moja smrť ju veľmi zasiahla.“

Pozrela som sa na ňu. Na jej menovke stálo TARPLEYOVÁ.

Mala štýlovo strapaté vlasy, tmavé s červeným melírom, a brutálne zelené oči. „Na starú mamu teda vyzerá úžasne.“

Volániková Ponožka sa zachichotala. „Musím jej len niečo povedať.“

Nebolo to iba pred malou chvíľou, keď som presne pre toto šla pred Garrettom rozčúlená do vývrtky? Ako som to povedala? Že som unavená z riešenia pohnojených vecí? Dokázala by som byť poriadna sviňa.

„Chceš, aby som ti pomohla?“

Tvár dievčaťa sa rozjasnila. „Môžeš?“

„Samozrejme.“

Chvíľu si hrýzla spodnú peru a potom sa ozvala: „Môžeš jej povedať, že som jej neminula celé penové tužidlo.“

„Vážne?“ opýtala som sa s úsmevom. „Preto si stále tu?“

„No, chcem povedať, že som ho minula, ale nechcem, aby na mňa myslela v zlom.“

Jej priznanie mi zovrel o srdce ako kliešte. Nikdy ma neprestanú udivovať myšlienky ľudí, ktoré sa im preháňajú hlavou, než umrú. „Zlatko, pochybujem, že tvoja stará mama si o tebe teraz myslí niečo iné ako samé krásne veci. Vlastne, stavím svoju dušu na to, že celá tá vec okolo penového tužidla jej dokonca ani nezišla na um.“

So sklonenou hlavou a hompáľajúcimi chodidlami pod stoličkou hlesla: „Myslím, že už teda môžem ísť.“

„Ak chceš, aby som jej niečo odkázala, hoci i o tom penovom tužidle, môžem ťa uistiť, že to urobím.“

Na tvári sa jej pomaly objavil široký úsmev. „Môžeš jej povedať, že moje lekno je väčšie ako to jej?“

Zasmiala som sa a potriasla hlavou. Aj keď by som si veľmi rada vypočula príbeh, ktorý bol za tým, v kancelárii už neboli nijaké deti ani učitelia. „Sľubujem.“

A Volániková Ponožka bola preč. Voňala po grapefruite a detskom pleťovom mlieku a keď bola malá, mala ružového slona Chubsa.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtala sa starká.

Strýko Bob, alias rytier v nablýskanom brnení, vpochodoval dnu a vytasil odznak, ako to robia policajti v seriáloch. Človeče, bol dobrý. Bez nejakého oprávnenia by sme tie záznamy nedostali. Určite sú na to zákony, aby neposkytovali informácie o svojich študentoch hocijakému Jankovi z ulice. Dúfala som, že Ubieho odznak bude stačiť a nebudeme potrebovať riadne povolenie, lebo som nemala ani tušenia, ako by sme ho mohli dostať.

„Potrebujeme všetky záznamy a zoznamy z triedy, do ktorej chodil jeden študent asi tak pred...“

Strýko Bob sa otočil ku mne. Zatvorila som telefón a vyskočila na nohy. „Och, áno, asi pred dvanástimi rokmi.“

Žena si chvíľu Ubieho prezerala a potom schmatla pero a napísala údaje, ktoré som jej dala. Aj Ubie si ju prezeral. Lietali iskričky.

„A meno?“ opýtala sa.

Správne. Meno. Azda si strýko Bob nespomenie na muža, ktorého poslal minimálne na dvadsaťpäť rokov do väzenia. „Ehm...“ Naklonila som sa a snažila sa vylúčiť strýka z našej konverzácie. „Farrow. Reyes Farrow.“

Nemusela som sa pozrieť na Ubieho, aby som videla, že ostal vedľa mňa nehybne stáť. Cítila som, že napätie by sa dalo krájať. Doriti.