Chcela by som sa s vami podeliť o jednu knihu. Chytila ma za srdce a ešte som sa nestretla z knihou ktorú by som chcela čítať ešte raz hneď ako som ju dočítala. 

Darynda Jonesová

Prvý hrob napravo

Prvá kapitola

Radšej vidieť mŕtvych ako byť mŕtvy.

Charlotte Davidsonová, smrtka

Už mesiac sa mi sníva to isté. Z dymu a tieňov sa zhmotní neznámy tmavý muž, a potom sa so mnou miluje. Začínam byť zvedavá, či opakované oddávanie sa nočným halucináciám, vedúcim k orgazmom so silou zemetrasenia, nemôže mať nejaké vedľajšie účinky. Smrť na následky extrémnej rozkoše nemožno brať na ľahkú váhu. Táto vyhliadka ma priviedla k dileme: mám vyhľadať pomoc či oslavovať?

Ani dnešná noc nebola výnimkou. Práve sa mi sníval úžasný sen, v ktorom účinkoval pár mocných rúk, horúce ústa a tvorivo použité „lederhoseny“, keď vtom sa ma dve vonkajšie sily pokúsili z neho vytrhnúť. Všemožne som sa bránila, ale tie vonkajšie sily boli neodbytné. Prvá z nich mala podobu mrazivého chladu, ktorý sa mi plazil po členku, ľadové pohladenie, čo ma vytrhávalo zo žeravého sna. Zachvela som sa a kopla nohou, neochotná poslúchnuť volanie, a vzápätí som ju zasunula späť do hustých záhybov paplóna s motívom zajaca Bugsa.

Druhá sila, jemná, ale neodbytná melódia hrala kdesi na okraji môjho vedomia ako dôverne známa pesnička, ktorú som nevedela celkom identifikovať. Až po chvíli som si uvedomila, že je to zvonenie môjho nového telefónu pripomínajúce cvrlikanie.

S ťažkým povzdychom som sa pokúšala otvoriť oči dostatočne na to, aby som zaostrila na svietiace číslice na hodinách na nočnom stolíku. Štyri tridsaťštyri. Čo za sadistu môže tak skoro ráno volať inej ľudskej bytosti?

Pri nohe postele si niekto odkašlal.

Obrátila som pozornosť na mŕtveho chlapa, ktorý tam stál, potom som sklopila viečka a spýtala sa zachrípnutým hlasom: „Môžeš mi ho podať?“

Zaváhal. „Akože ten telefón?“

„Ehm.“

„Nemôžem, vieš, ja som istý druh...“

„To nič.“ Natiahla som sa za telefónom a pri návale bolesti, ktorý mi šklbol telom, som urobila grimasu. Spomenula som si, že noc predtým som schytala takú bitku, až som upadla do bezvedomia.

Mŕtvy chlap si zasa odkašlal.

„Ahoj,“ zaškrečala som do telefónu.

Bol to strýko Bob. Spustil na mňa príval slovo všetkom možnom. Zjavne netušil, že hodiny pred svitaním mali utlmujúci účinok na moju schopnosť logicky myslieť. Poriadne som sa sústredila, aby som ho dokázala vnímať, a dostala zo seba tri pozoruhodné spojenia: rušná noc, dve vraždy, nakopnutý zadok. Dokonca som sa zmohla aj na odpoveď, na čosi ako: „Čo nespíš v týchto skorých ranných hodinách?“

Očividne namrzený si povzdychol a zložil.

Aj ja som zložila. Stlačila som tlačidlo na telefóne, ktoré buď zrušilo hovor, alebo vyťukalo skrátenú voľbu čísla čínskej reštaurácie za rohom. Potom som sa pokúsila posadiť. Podobne ako v prípade problému s logickým myslením to bolo ľahšie povedať ako 'spraviť. Kým normálne som vážila okolo päťdesiatšesť kíl, medzi momentom čiastočného a plného prebudenia som z nejakého nevysvetliteľného dôvodu mala dobrých dvesto.

Po krátkom zápase, ktorý pripomínal pohyby veľryby uviaznutej na pláži, som sa posadila. Zdá sa, že spakovať štvrť kila zmrzliny Chunky Monkey po tom, čo som schytala štedrú nádielku kopancov a úderov, asi nebol najlepší nápad.

V návale neznesiteľnej bolesti, ktorá mi vystrelila do brady, som sa mykla a vzápätí zívla. Nato som sa obzrel a na mŕtveho chlapa. Bol rozmazaný. Nie preto, lebo bol mŕtvy, ale preto, lebo bolo 4:34 ráno. A len nedávno ma istý dobrák zmlátil ako žito.

„Dobré ráno,“ povedal nervózne. Mal pokrčený oblek, okrúhle okuliare a strapaté vlasy, čo mu dodávalo výzor niečo medzi mladým čarodejníkom, ktorého všetci poznáme a milujeme, a šialeným vedcom. Na pravej strane hlavy mal dve diery po guľke, z ktorých mu po spánku a líci vytekala krv. Ani jeden z týchto detailov nebol problém. Problém spočíval v skutočnosti, že bol v mojej spálni. Na svitaní. A stál nado mnou ako taký mŕtvy voyeur.

Zazrela som naňho svojím neslávne známym vražedným pohľadom, od ktorého bol obávanejší už len môj neslávne známy rozčúlený pohľad, a v momente som dostala odpoveď.

„Prepáčte mi,“ ospravedlňoval sa jachtavo, „nechcel som vás vyľakať.“

Vyzerala som vyľakane? Očividne som ešte potrebovala na svojom vražednom pohľade popracovať.

Nevšímala som si ho a pomaličky vstávala z postele. Mala som na sebe hokejové tričko, ktoré som kedysi strhla z brankára, a plédové boxerky rovnaký tím, iná pozícia. Čivavy, tequila a strip poker. Táto noc ostane navždy vytesaná na prvom mieste v zozname vecí, ktoré už nikdy neurobím.

So zubami zaťatými od mučivej bolesti som masu pulzujúcich dvoch metrákov vliekla do kuchyne, presnejšie ku kanvici na kávu.

Keďže môj byt mal zhruba rozlohu krekera Cheez-It, netrvalo mi dlho, kým som potme vyhmatala cestu do kuchyne. Mŕtvy chlap šiel za mnou. Vždy chodia za mnou. Mohla som ho len poprosiť, aby mlčal, aspoň kým nezačne pôsobiť kofeín, no, žiaľ, nemala som to šťastie.

Ledva som stlačila gombík, už spustil.

„Takže,“ povedal vo dverách, „ide o to, že ma včera zavraždili, a bolo mi povedané, že mám ísť priamo za vami.“

„Takže vám bolo povedané, aha.“ Možno keby som sa vznášala nad kanvicou, začala by trpieť komplexom menejcennosti a varila by rýchlejšie, len aby ukázala, že to dokáže.

„Ten chalan mi povedal, že riešite zločiny.“

„Ale čo?“

„Ste predsa Charley Davidsonová, nie?“

„Hej, to som.“

„Ste policajtka?“

„Nie tak celkom.“

„Šerifova zástupkyňa?“

„Nie.“

„Hliadka parkoviska?“

„Pozrite,“ stopia som ho, „neurazte sa, ale mohli ste zomrieť tridsať rokov pred tým, ako som prišla na svet. Mŕtvi nemajú zmysel pre vnímanie času. Nula. Figa. Nada.“

„Včera, osemnásteho októbra, o sedemnásť tridsaťdva mi dvojitý výstrel do hlavy spôsobil smrteľné poranenie mozgu.“

„Ach,“ držala som na uzde skepticizmus. „No dobre, nie som policajtka. „ Obrátila som sa späť ku kanvici, rozhodnutá zlomiť jeho železnú vôľu neslávne známym vražedným pohľadom, od ktorého bol obávanejší už len...

„Tak čo potom ste?“

Uvažovala som, či by spojenie vaša nočná mora neznelo trochu debilne. „Som súkromná detektívka. Pátram po cudzoložníkoch a stratených psoch. Vraždy nie sú moja parketa.“ Vlastne sú, ale jemu to nemusím vešať na nos. Práve som uzavrela veľký prípad. Dúfala som, že aspoň pár dní budem mať leháro.

„Ale ten chalan...“

„Angel,“ povedala som a v duchu si vyčítala, že som toho malého diabla nevyhnala, keď som mala príležitosť.

„On je anjel?“

„Nie, tak sa volá: Angel.“

„Volá sa Angel?“

„Hej. Prečo?“ spýtala som sa. Táto anjelská hra ma už omrzela.

„To mi len tak prišlo na um, že by mohol mať také povolanie.“

„Volá sa tak a bodka. A môžete mi veriť, bol všetko možné, len anjel nie.“

Pán Kávový bol ešte vždy na mne nalepený aj po uplynutí geologického obdobia, počas ktorého sa z jednobunkových organizmov vyvinuli hostia v talkshow. Vstala som a išla sa radšej vycikať.

Mŕtvy chlap kráčal za mnou. Oni vždy...

„Ste veľmi... bystrá,“ povedal.

„Hmm, vďaka.“

„A... iskrivá.“

„Hmm.“ Nehovoril mi nijakú novinku. Odkedy som začala rozprávať, zosnulí ma vnímali ako nejaký maják, žiarivé teleso - dôraz kladiem na slovo žiarivé -, ktoré vidno zo vzdialenej pevniny. Čím viac sa priblížia, tým som iskrivejšia. Teda ak je „iskrivejšia“ to správne slovo. Iskry som odjakživa pokladala za výhodu toho, že som jedinou smrtkou na tejto strane od Marsu. A mojou prácou je privádzať ľudí do svetla. Inak povedané, k bráne. Čiže ku mne. No nejde to vždy hladko. Asi ako keď koňa vediete k napájadlu. „Mimochodom,“ povedala som, pozerajúc sa pritom ponad plece, „ak sa vám niekedy pošťastí zazrieť anjela, myslím skutočného, tak začnite utekať, čo vám nohy budú stačiť. Ibaže opačným smerom.“ Nemyslela som to vážne, ale strieľať si z ľudí ma bavilo.

„To vážne?“

„Smrteľne. Hééj...“ prestala som hovoriť a obrátila sa k nemu tvárou, „vy ste sa ma dotkli?“ Niekto ma skutočne obťažoval na pravom členku, niekto studený, pričom v miestnosti sa nachádzal jedine tento mŕtvy muž...

„No dovoľte!“ ohradil sa rozhorčene. „Keď som ešte ležala v posteli.“

„To určite.“

Prižmúrila som oči, ale stále som si nechávala nasadený hrozivý pohľad a krivkala ďalej do kúpeľne.

Potrebovala som sprchu. Priam bytostne. A nemohla som celý deň zabiť ničnerobením. Strýko Bob by zinfarktoval.

No ako som kráčala do kúpeľne, uvedomila som si, že sa nezadržateľne blíži najhoršia časť rána - tá s názvom „buď svetlo“. Hlboko som si vzdychla a uvažovala, aj keď som tým porušila ničnerobenie, v akom stave asi má strýko cievy.

Len smelo do toho, povedala som si v duchu. Treba zaťať zuby.

Položila som trasľavú ruku na stenu, zadržala dych a šťukla vypínačom.

„Som slepá!“ zvrieskla som a zakrýval a si rukami oči. Snažila som sa zaostriť na dlážku, na výlevku, na savo. Nič, len žiari vo biela machuľa.

Totálne som potrebovala zaradiť nižšiu rýchlosť.

Zakolísala som sa, chytila sa steny a vystrela jednu nohu pred druhú, aby som sa nezosypala na dlážku. Nedovolím predsa, aby ma stopla nejaká žiarovka. Mám prácu, dofrasa.

„Vedeli ste, že máte v obývačke mŕtveho chlapa?“ zveril sa mi so svojím objavom.

Otočila som sa najprv k nemu, potom som pozrela na druhú stranu do izby, kde s nosom zaboreným v kúte stál chrbtom k nám pán Wong. Obrátila som zrak spať na mŕtveho chlapa číslo jeden a spýtala sa: „Nie je to trošku, ako keď zlodej kričí: chyťte zlodeja?“

Aj pán Wong bol mŕtvy chlap. Vlastne ešte pubertiak. Nemeral viac ako meter a pol a bol sivý, skrz-naskrz, vo svojej priesvitnosti skoro monochromatický. Mal sivú uniformu a popolavé vlasy aj pokožku. Vyzeral ako čínsky vojnový zajatec. A deň čo deň, rok čo rok stál u mňa v kúte. Bez jediného pohybu či slovka. Mohla by som síce pánu Wongovi vyčítať, že by napríklad mohol popracovať na rozšírení palety svojich farieb, ale aj napriek tomu som musela uznať, že je fešák.

Samozrejme, bezvýznamný fakt, že v kúte mojej izby sa zabýval duch, nebolo to najstrašnejšie. V inkriminovanej chvíli pán Wong vlastne nestál v rohu, ale sa vznášal, špičky mal niekoľko centimetrov nad dlážkou.

Žila som pre takéto okamihy.

„Dobré ráno, pán Wong,“ zakričala som polohlasne. Nebola som si totiž istá, či počuje. Asi som spravila dobre, lebo som netušila, ako sa volá v skutočnosti. Ak sa smiem k tej záležitosti vyjadriť, meno pán Wong som mu dala na prechodné obdobie medzi hrôzostrašným mŕtvym mužom v kúte a normálne sa pohybujúcim mŕtvym mužom, akým by sa azda jedného dňa aj mohol stať. Veď aj mŕtvi ľudia potrebujú zdravý zmysel pre duševnú pohodu.

„Čo si dal oddychový čas?“

Dobrá otázka. „Nemám ani potuchy, prečo sa mu v tom kúte tak páči. Je tam odvtedy, čo som si tento byt prenajala.“

„Vy ste si prenajali byt s mŕtvym chlapom v kúte?“ Pokrčila som plecami. Chcela som ten byt a myslela som

že ho zamaskujem knižnicou alebo niečím podobným. Ale štvalo by ma pomyslenie, že za mojím exemplárom Sladkej nespútanej lásky sa vznáša mŕtvy chlap. Nemohla som ho tam len tak nechať. Veď ani neviem, či má rád romance.

Obzrela som sa na najnovšiu nehmotnú bytosť, čo ma poctila svojou prítomnosťou. „Ako sa vlastne voláte?“

„Prepáčte, aké neslušné odo mňa,“ povedal a vykročil ku mne, aby mi podal ruku. „Som Patrick. Patrick Sussman. Tretí.“ Náhle zastal, zahľadel sa na svoju ruku a potom okúňavo zdvihol zrak. „Netuším, či si vôbec môžeme...“

Bodro som mu potriasla ruku. „Čo by sme nemohli, Patrick, Patrick Sussman Tretí. Môžeme.“

Zmraštil čelo. „Nerozumiem.“

„Aha, no jasné,“ povedala som cestou do kúpeľne, „vitajte v klube.“

Ako som zatvárala dvere, počula som, ako sa Patrick Sussman konečne vyľakal.

„Kristepane. Veď on... sa vznáša.“

Život sa skladá z jednoduchých vecí.

Sprcha bola ako božský balzam zmiešaný s horúcim čokoládovým sirupom. Para a voda sa na mňa valili tak, že som si mohla zinventarizovať každučký sval. Zakaždým, keď to zabolelo, som si k položke v duchu pripočítal a hviezdičku.

Ľavý biceps rozhodne potreboval hviezdičku, ktorá mala vysvetlenie. Ten kretén mi v noci v bare vykrútil rameno so zjavným úmyslom oddrapiť mi ho. Z času na čas byť súkromným detektívom znamená mať do činenia aj s pochybnými živlami, ako bol povedzme tento klientkin nečestný manžel.

Ešte som si skontrolovala celú pravú stranu. Ssss, bolela. Hviezdička. Asi som k tomu prišla, keď som spadla na hraciu skrinku.

Ľavý bok, hviezdička. Fakt netuším.

Ľavé predlaktie, dve hviezdičky. Najskôr vtedy, keď som zablokovala kreténov úder.

A potom, pravdaže, ľavé líce a brada, štyri hviezdičky. Tu sa môj blok ukázal ako totálne neúčinný. Kretén bol jednoducho priveľmi silný a rýchly a úder prišiel príliš neočakávane. Zasypala som sa na zem ako ožratá farmárka pokúšajúca sa tancovať na Metallicu.

Trápne? Áno. Ale zároveň svojím spôsobom aj poučné. Ešte nikdy predtým som nedostala K. O. Myslela som, že to bude viac bolieť. Keď vás však sknokautujú v bezvedomí, bolesť sa dostaví až neskôr. No potom vám to všetko zráta ako chladná bezcitná fľandra.

Ale predsa len som tú noc prežila bez trvalých následkov. Aspoň niečo pozitívne.

Keď som sa masážou pokúšala aspoň čiastočne zbaviť bolesti šije, myšlienky mi zablúdili ku snu. To isté sa mi každú noc sníva už mesiac. A ukazovalo sa ako čoraz ťažšie po prebudení prekonávať pretrvávajúce dotyky a závoj túžby. Každú noc sa mi z naj tmavších zákutí vedomia v snoch zjavoval muž, akoby čakal, kým zaspím. Plnými a mužnými ústami si do môjho tela vypaľoval značky. Jeho jazyk mi prechádzal po pokožke ako plameň, pri dopade jeho drobných iskričiek sa mi chvela celé telo. A keď potom zamieril na juh, otvorili sa nebesá a v dokonalej harmónii zaznel zbor spievajúci aleluja.

Spočiatku sa tie sny začínali nenápadne. Dotykom. Ľahučkým bozkom. Úsmevom, aký som mohla vidieť iba na okraji negatívneho priestoru, pričom som v ňom nachádzala netušenú krásu. Postupne sny naberali desivo na obrátkach. Prvý raz v živote som v spánku dosiahla vyvrcholenie. A keby len raz. Za posledný mesiac som orgazmus dosiahla často, respektíve určite bolo menej nocí, keď sa mi to nepodarilo. Všetko na rukách - a ostatných častiach tela - snového milenca som nevidela, aspoň nie úplne. No aj tak som vedela, že je stelesnením zmyselnosti, mužského magnetizmu a charizmy. A vedela som aj to, že mi niekoho pripomína.

Uvedomovala som si, že ktosi sa nabúral do mojich snov. Ibaže kto? Celý život som mala schopnosť vidieť zosnulých. Veď som sa narodila ako smrtka. Presnejšie, ako jediná smrtka, hoci tento malý poklad som objavila až na strednej. No nebožtíci mi ešte nikdy nevošli do snov a nespôsobili mi chvenie a triašku, ani ma nedonútili, priznávam sa, žobroniť.

Pokiaľ ide o moju schopnosť, nie je na nej nič zvláštne. Zomretí existujú na jednej strane a ľudský rod na druhej a akosi grotesknou náhodou, Božím zásahom alebo psychologickou poruchou - ja existujem na oboch. Domnievam sa, že je to výhoda povolania smrtky. Ale celé je to dosť jednoduché. Nijaké tranzy. Ani krištáľové gule. Nijaký kanál na prevážanie mŕtvych z jednej strany na druhú. Iba obyčajná baba, zopár duchov a celé ľudstvo. Čo môže byť jednoduchšie?

No on bol čosi viac, čosi... nie mŕtve. Aspoň tak vyzeral. Muž v mojich snoch vyžaroval teplo. Mŕtvi ľudia sú studení presne ako vo filmoch. V ich prítomnosti sa vám dych premení na paru, začne vás drgľovať, vlasy sa vám postavia dupkom. Ale človek v mojich snoch, ten tmavý, neodolateľný neznámy, tá droga, od ktorej som sa stala závislou, bol ako vyhňa. Stekal po mne ako horúca voda, súčasne zmyselná a bolestivá, a prenikal do všetkých mojich zákutí.

A tie sny boli také skutočné, tie pocity a reakcie, ktoré vyvolával jeho dotyk, nesmierne živé. Skoro by som ešte aj teraz mohla cítiť, ako mi rukami prechádza po stehnách, akoby bol v sprche so mnou. Takmer cítim, ako mi jeho dlane ostávajú na stehnách a ako sa mi pevným telom pritláča o zadok. Siahla som za seba, prešla mu prstami po oceľovom zadku a on ma pritiahol k sebe. Pod mojím dotykom sa mu svaly stiahli a vzápätí uvoľnili, ako keď sa pod vplyvom príťažlivosti mesiaca strieda príliv a odliv. Keď som medzi nás vsunula ruku, skĺzla mu ňou po bruchu, aby som uchopila jeho erekciu, od rozkoše vzdychol a privinul si ma k sebe.

Cítila som jeho ústa na uchu, jeho dych mi ovieval líce. Nikdy sme spolu neprehovorili. Horúčava a intenzita snov poskytovala malý priestor na rozhovor. Ale po prvý raz som začula šepkané slová, slabé, sotva sa dali zachytiť.

„Dutch.“

Tep sa mi raketovo zvýšil a vrátila som sa do reality. Rozhliadala som sa po sprche, pátrala zrakom po duchoch v puklinách a štrbinách. Nikde nič. Zaspala som? V sprche? Nemožné. Veď som stála. Aj keď len tak-tak. Oprela som sa o sprchové ventily, aby som nespadla, a spamätúvala sa z toho, čo sa to v tomto bláznivom posmrtnom živote práve stalo.

Keď som sa stabilizovala, vypla som vodu a vzala uterák. Zreteľne som pred chvíľou počula oslovenie Dutch.

Iba jeden človek na tejto planéte ma oslovil menom Dutch, aj to len raz a veľmi dávno.