Druhá kapitola

Toľko mŕtvych a tak málo času.

Charlotte Davidsonová

Keď som sa zabalila do uteráka a odhrnula sprchový záves, ešte vždy som sa potácala z potenciálneho odhalenia identity snového chlapa. Sussman strčil hlavu do dverí a srdce mi v šoku kleslo do brucha, kde sa napichlo na ostré nervové zakončenia.

Vyskočila som a položila si ruku na srdce, aby som sa upokojila. Napálilo ma, že ešte stále ma možno tak ľahko prekvapiť. Na to, koľkokrát som už videla, ako sa mŕtvi zjavia z prázdnoty, by si človek pomyslel, že je to už pre mňa rutina.

„Doboha, Sussman. Vás neučili klopať?“

„Nehmotná bytosť,“ odvrkol.

Vyšla som zo sprchy a vytasila z toaletnej taštičky striekaciu fľašu. „Ešte raz prekročí vaša noha prah tejto kúpeľne, a spálim vám tvár týmto transcendentálnym repelentom.“

Oči sa mu rozšírili. „To fakt?“

„Nie,“ odvetila som a spustila plecia. Nebožtíkom som naozaj nevedela klamať. „Je to obyčajná voda. Ale neprezraďte to pánu Habershamovi, mŕtvemu z dva Bé. Táto fľaša je to jediné, čo toho chlipného starca drží v bezpečnej vzdialenosti od mojej kúpeľne.“

Sussman nadvihol obočie, keď si ma prezeral takúto sporo odetú. „Pravdupovediac, vôbec sa mu nečudujem.“

Prižmúrila som oči a išla otvoriť dvere. Potiahla som mu ich cez tvár a dezorientovala ho. Jednou rukou si chytil čelo a druhou sa oprel o zárubňu, aby mu prešiel závrat. Zelenáči sú takí jednoduchí. Počkala som sekundu, kým sa stabilizuje, a potom som ukázala na tabuľku pripevnenú z vonkajšej strany kúpeľňových dverí.

„Zapamätajte si ju dobre,“ prikázala som mu a znovu som zaplesla dvere.

„Mŕtvym vstup zakázaný,“ prečítal nahlas spoza dverí. „A ozaj, pokiaľ ste v sebe z ničoho nič objavili schopnosť prechádzať cez stenu, znamená to, že ste mŕtvy. Neležíte niekde na dne vydrenážovanej jamy a nečakáte, kedy sa preberiete. Zmierte sa s tým a držte sa, dopekla, čo najďalej od mojej kúpeľne.“

Znovu si zasekol hlavu do dverí. „Trochu kruté, nezdá sa vám?“

Necvičenému oku sa nápis na dverách mohol zdať trošku surový, ale svoj účel zvyčajne splnil. Teda pokiaľ nešlo o pána Habershama. Jemu som sa musela vyhrážať. Často.

Bez ohľadu na nápis na dverách som mala v úmysle umyť si vlasy tak rýchlo, akoby v byte horelo. Mŕtvy stojaci v sprche spolu so mnou, keď som si už opláchla vlasy, to bola trošku silná káva. Keď k vám na čaj alebo do sauny zaskočí chlapík s prestrelenou hlavou, poznačí vás to.

Vystrela som ukazovák a skríkla: „Von!“ Potom som sa bezradne otočila späť k svojej dobitej a opuchnutej tvári.

Aplikovanie podkladu po spŕške kopancov a úderov bolo viac umením ako vedou. Vyžadovalo si to božskú trpezlivosť. A vrstviť. Ale po tretej vrstve mi trpezlivosť došla a z tváre som si všetko zmyla. Veď kto by ma mohol prísť pozrieť takto zavčas rána. Čokoládovohnedé vlasy som si stiahla do chvosta. Skoro som samu seba presvedčila, že podliatiny a čierne oči pridávajú môjmu výzoru isté je ne sais quoi. Decentný mejkap, troška rúžu a voilà, bola som pripravená ísť medzi ľudí. No ostávala otázka: Boli ľudia pripravení na mňa?

Vyšla som z kúpeľne v bielej blúzke na gombíky a džínsoch. Živila som v sebe nádej, že štedré miery poprsia, ktorým sa môžem popýšiť, mi pomôžu dosiahnuť slušných 9,2 na desaťbodovej stupnici. Pre každý prípad som si rozopla vrchný gombík, aby som prehĺbila výstrih. Hádam si tak nik nevšimne, že moja tvár pripomína topografickú mapu Severnej Ameriky.

„Fíha,“ povedal Sussman, „vyzeráte vzrušujúco aj napriek tej drobnej deformácii.“

Zastala som a pozrela naňho. „Čo ste to povedali?“

„Nóó, že vyzeráte vzrušujúca.“

„Niečo sa vás spýtam, ak dovolíte,“ pristúpila som k nemu. Opatrne urobil krok vzad. „Keby ste ešte žili, tak ako pred piatimi minútami, povedali by ste kočke, ktorú ste práve stretli, že vyzerá vzrušujúco?“

Chvíľu premýšľal a odpovedal: „Nie. Žena by sa so mnou rozviedla.“

„Tak prečo si potom vy mŕtvi chlapi myslíte, že keď zomriete, môžete povedať hocičo a hocikomu?“

Zasa chvíľu premýšľal. „Že by preto, lebo ma moja žena nemôže počuť?“ opáčil.

Prebodla som ho vražedným pohľadom v plnej sile a pravdepodobne som ho oslepila naveky. Potom som si zobrala kabelku a kľúče a tesne pred tým, ako som zhasla svetlá, som sa obrátila a žmurkla naňho: „Ozaj, vďaka za kompliment.“

Usmial sa a šiel za mnou za dvere.

Zrejme som až tak nerozpaľovala mužské pohľady, ako sa nazdával Sussman. Skôr som ich asi schladzovala. A, pravdaže, zabudla som si kabát. Nechcelo sa mi poň vracať, ponáhľala som sa do svojho čerešňovočerveného džípu značky Wrangler. Pomenovala som ho Misery, na počesť majstra hororov a všetkého, čo naháňa hrôzu. Sussman sa uvelebil na sedadle pre spolujazdca.

„Smrtka, čo?“ spýtal sa, keď som si zapla bezpečnostný pás.

„Hej.“ Netušila som, že vie, ako sa volá moje povolanie. On a Angel sa museli dosť zhovárať. Skrútil a som kľúčom a Misery zavrčala na život okolo mňa. Ešte tridsaťsedem splátok a toto zlatko bude patriť celé iba mne.

„Nevyzeráte ako smrtka.“

„Vy ste sa s ňou hádam už stretli?“

„Pravdupovediac... nie, teda nie naozaj,“ odvetil váhavo.

„Habit mám v čistiarni.“

Placho sa zasmial. „A čo vaša kosa?“

Zlostne som sa naňho zaškerila a zapla kúrenie. „Vráťme sa k zločinom,“ zvrtla som reč, „videli ste strelca?“

„Ani jeho tieň.“

„Teda nie.“

Ukazovákom si posunul vyššie okuliare. „Nie. Nikdy.“

„Čert aby to... to nám nepomôže.“ Odbočila som doľava na Centrálnu. „Viete, kde ste? Kde sa nachádza vaše telo? Mierime do centra mesta. To by ste mohli byť vy.“

„Nie, ja som vtedy ešte len nasadal do auta. S manželkou bývame na Výšinách.“

„Ako dlho ste ženatý?“

„Už päť rokov,“ povedal, pričom sa mu do hlasu vkradol smútok. „Dve dcérky. Štvorročná a osemnásťmesačná.“

Túto časť som neznášala. Časť o ľuďoch, ktorí „pozostali“. „Je mi to ľúto.“

Pozrel na mňa s tým výrazom, výrazom typu „dokážeš vidieť mŕtvych, takže musíš mať odpovede na všetko“, aký mali už toľkí pred ním. Asi ho sklamem.

„Budú to mať ťažké, však?“ spýtal sa. Prekvapilo ma, ako priamo uvažuje.

„To teda áno,“ odpovedala som úprimne. „A vaša žena bude vrieskať, plakať a zažije pekelnú depresiu. A potom v sebe objaví nerušenú silu.“ Zadívala som sa rovno naňho. „A bude žiť. Bude žiť kvôli dcérkam.“

Zdalo sa, že to ho na chvíľu uspokojilo. Prikývol a hľadel von oknom. Zvyšok cesty do centra sme premlčali, čo mi poskytlo nechcený čas na premýšľanie o milencovi zo sna. Ak sa nemýlim, volá sa Reyes. Netušila som, či je to jeho priezvisko alebo krstné meno, ani kde či odkiaľ je, ani nič iné. Ale vedela som, že sa volá Reyes a že je nádherný. Bohužiaľ, bol zároveň nebezpečný. Prvý a posledný raz som ho stretla pred rokmi, keď sme boli ešte obaja tínedžeri. Naše jediné náhodné stretnutie iskrilo vyhrážkami a napätím. Cítila som jeho pokožku. Perami sa tak priblížil k mojim, že som skoro mohla spoznať ich chuť. Odvtedy som ho už nikdy nevidela.

„Tu je to,“ vyhlásil Sussman a vytrhol ma z myšlienok. Zbadal niekoľko blokov vzdialené miesto zločinu. Popri budovách sa vlnili červené a modré svetlá a pulzovali do tmy čiernej ako asfalt. Ako sme sa približovali, svietiace reflektory zo seba spravili detektívov a napoly osvetľovali mestský blok. Vyzeralo to, akoby slnko vyšlo len na tomto jednom mieste. Zbadala som strýkov tereniak a zamierila na blízke hotelové parkovisko.

Ešte kým sme vyšli z auta, obrátila som sa na Sussmana. „Počujte, nevideli ste náhodou niekoho u mňa v byte?“

„Akože okrem pána Wonga?“

„Áno. Nejakého muža, chápete?“

„Bol tam azda ešte niekto iný?“

„Nie, pusťte to z hlavy.“

Musela som ešte prísť na to, ako Reyes spravil ten čarodejnícky trik v sprche. Ibaže by som mala zvláštnu schopnosť spať postojačky a jemu len stačilo vojsť mi do snov.

Keď som vystúpila - a Sussman viac-menej vypadol -, hľadala som strýka Boba. Stál asi tridsať metrov od nás, reflektor vrhal okolo neho strašidelnú žiaru, a škaredo na mňa zazeral. A to ani nebol Talian. Nie som si istá, či je to vôbec legálne.

Strýko Bob, alias Ubie, ako som ho rada volala, aj keď len zriedka pred ním, je brat môjho otca a vyšetrovateľ na policajnom oddelení mesta Albuquerque. Domnievam sa, že dostal trest na doživotie, lebo aj môj ocko bol policajt, ale už pred rokmi odišiel na dôchodok a kúpil si bar na Centrálnej. Moja bytovka sa nachádza hneď za ním. Príležitostne som si trochu privyrábala tým, že som ho zaskočila v bare, vďaka čomu počet mojich zamestnaní dosiahol hodnotu 3,7. Som súkromná detektívka, keď mám klientov, barmanka, keď ma potrebuje ocko, a aspoň technicky som ešte na výplatnej listine policajného oddelenia. Na papieri som poradkyňa. Asi preto, lebo to znie dôležito. V skutočnom živote som tajomstvom strýkovej úspešnosti, podobne, ako som bola aj v prípade môjho otca, keď ešte pracoval na polícii. Moja schopnosť ich raketovo vynášala od povýšenia k povýšeniu, až kým sa obaja nestali vyšetrovateľmi. Úžasné, ako ľahko sa dajú vyriešiť zločiny; keď sa môžete spýtať obetí, kto to spáchal.

Tých sedem desatín sa vzťahuje na moju slávnu kariéru smrtky. Aj keď mi zaberá more času, z tejto časti života som nikdy nemala zisk. Takže stále váham, či to mám nazývať zamestnaním.

Presne o 5:30 sme podliezli popod policajnú pásku. Strýko Bob mal farbu olova, ale prekvapivo bez mŕtvice.

„Už je skoro šesť,“ povedal a poťukal si po hodinkách.

Mala by som sa z toho poučiť.

Mal na sebe ten istý hnedý oblek čo deň predtým, ale tvár mal nahladko oholenú, fúzy elegantne uhladené a voňal akousi kolínskou strednej cenovej kategórie. Chytil mi bradu a natočil mi tvár k sebe, aby lepšie videl modriny.

„Povedala by som, že je oveľa bližšie k pol šiestej,“ namietla som.

„Volal som ti pred vyše hodinou. A musíš sa naučiť skrčiť.“

„Volal si mi o štyri tridsaťštyri,“ povedala som a ťapla ho po ruke. „Neznášam čas štyri tridsaťštyri. Myslím, že by ho mali zakázať a nahradiť niečím rozumnejším, napríklad deväť dvanásť.“

Strýko Bob zhlboka vzdychol a strelil si gumovým pásikom na zápästí. Povedal mi, že je to súčasť jeho programu na zvládanie hnevu, ale mne vôbec nebolo jasné, ako môže eventuálne spôsobovanie si bolesti pomôcť dostať hnev pod kontrolu. Ešte vždy som chcela pomôcť mrzutému príbuznému v núdzi.

Naklonila som sa k nemu. „Mohla by som ťa zasiahnuť elektrickým paralyzérom, ak si myslíš, že ti to pomôže.“

Znovu sa na mňa škaredo pozrel, ale spravil to s úškrnom a to ma urobilo šťastnou.

Podľa všetkého súdny lekár už svoju prácu vykonal, takže sme mohli Ísť na miesto činu. Ako sme tam prichádzali, nevšímala som si množstvo bočných pohľadov, ktoré sledovali moju cestu. Ostatní komisári nikdy nevedeli pochopiť, ako robím to, čo robím, ako môžem riešiť prípady tak rýchlo, preto na mňa pozerali s obozretným podozrením. Myslím, že im to nemôžem zazlievať. Vlastne, počkajte minútu. Ale áno, môžem.

Až vtedy som zbadala Garretta Swopesa, známeho aj ako „protivný stopár“ , stojaceho nad telom. A tak som prevrátila oči, až sa mi skoro zasekli. Niežeby sa tento Garrett svojej práci nerozumel. Študoval u legendárneho Franka M. Ahearna, asi najznámejšieho stopára na svete. Podľa toho, čo som počula, vďaka pánu Ahearnovi by Garrett našiel aj Hoffu, keby sa do toho pustil.

Okrem toho ešte bohovsky vyzeral. Mal krátke čierne vlasy, široké plecia, pokožku farby mayskej čokolády a dymovosivé oči, ktoré mohli uhranúť dievčenskú dušu, ak by sa do nich pridlho dívala.

Vďakabohu, myseľ mi momentálne zamestnával iný objekt. Keby som mala hádať, povedala by som, že je len polovičný Afroameričan. Svetlejší nádych pokožky a sivé oči prezrádzajú, že je miešanec. Len som nevedela, či tú druhú polovicu má na svedomí hispánska alebo belošská prímes. Tak či onak, mal sebaistú chôdzu a jemný úsmev, vďaka čomu sa k nemu obracali všetky hlavy, kam sme len prišli. Čiže výzor určite nebol oblasťou, na ktorej by mal popracovať.

Nie, Garrett bol dokonale protivný z iných dôvodov. Keď som vošla do svetla, skúmavo sa mi pozrel na modriny na tvári a uškrnul sa. „Rande naslepo?“

Spravila som tú vec, že si poškriabete obočie a súčasne niekoho plesnete. Takéto synchrónne vykonávanie úkonov mi ide. Garrett sa len uškrnul. Znovu.

No dobre, nebola to jeho vina, že bol somár. Mal ma v podstate rád - až dovtedy, kým mu strýko Bob v alkoholickom opojení neprezradil naše malé tajomstvo. Neveril mu, samozrejme, ani slovo. Veď kto by aj? Stalo sa to zhruba pred mesiacom a naše priateľstvo sa z kategórie aké-také strmhlavo prepadlo do kategórie neexistujúce. Bol do značnej miery presvedčený, že patrím do blázinca. A strýko takisto, lebo vraj verí, že môžem naozaj vidieť zosnulých. Niektorým ľuďom fakt chýba predstavivosť.

„Čo tu robíš, Swopes?“ spýtala som sa trošku podráždenejšie, že s ním musím komunikovať.

„Myslel som si, že by to mohol byť jeden z ľudí, ktorých hľadám.“

„A je?“

„Nie, iba ak narkomani nosia trojdielny oblek a tisícpäťstodolárové mokasíny Crispi.“

„To je veľmi zlé. Som si istá, že je pre teba oveľa ľahšie vyslovovať závery, keď je už hľadaná osoba mŕtva.“

Na znak polovičného súhlasu Garrett pokrčil plecami.

„Vlastne,“ povedal strýko Bob, „požiadal som ho, aby tu preskúmal okolie, veď vieš, viac očí viac vidí.“

Robila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som sa nemusela pozrieť na telo - s mŕtvymi ľuďmi viem zaobchádzať, s mŕtvolami už menej -, ale pohyb na okraji zrakového poľa mi pritiahol pozornosť presne na tú vec.

„Tak čo, prišla si na niečo?“ spýtal sa strýko - stále si myslí, že som médium -, ale mňa príliš zamestnával pohľad na mŕtveho chlapa v mŕtvom tele, takže som mu neodpovedala.

Pristúpila som bližšie a štuchla nohou do tela. „Človeče, čo ešte vždy robíte tam dnu?“

Mŕtvy chlap na mňa vypleštil oči. „Nemôžem pohnúť nohami.“

Potiahla som nosom. „Nemôžete pohnúť ani rukami, ani chodidlami, ani viečkami. Je to logické, lebo ste mŕtvy.“

„Ježišmária,“ precedil Garrett cez zaťaté zuby.

„Pozri.“ Otočila som sa k nemu tvárou v tvár. „Ty sa budeš hrať na svojej strane pieskoviska a ja na svojej. Comprende?“

„Nie som mŕtvy.“ Obrátila som sa späť.

„Miláčik, ste rovnako mŕtvy ako moja skvelá tetuška Lillian a verte mi, tá žena je teraz v stave trvalého rozkladu.“

„Nie, nie som. Nie som mŕtvy. Prečo sa ma nik nepokúša oživiť?“

„Hmm, že by preto, lebo ste mŕtvy?“

Počula som, ako si Garrett čosi potichu zamumlal a potom sa vzdialil. Neveriaci pripomínali kráľovné z divadelných hier.

„V poriadku, ako chcete. Ak som však mŕtvy, ako to, že sa s vami zhováram? A prečo tak iskríte?“

„To je na dlhé rozprávanie. Len mi verte, človeče, že ste mŕtvy.“

Hneď potom prišiel seržant Dwight v policajnej uniforme a v bojovom vytržení vyzeral úplne odmerane a oficiálne. „Slečna Davidsonová, kopli ste práve do tohto mŕtveho tela?“

„Nebesá, ja nie som mŕtvy!“

„Nie.“

Seržant Dwight sa pokúsil o vražedný pohľad. Ja som v sebe dusila smiech.

„Mám toto, seržant,“ ozval sa strýko Bob.

Seržant sa obrátil k nemu a celú minútu sa na seba pozerali, až kým neprehovoril. „Dali by ste si láskavo pozor a nekontaminovali moje miesto činu svojimi príbuznými?“

„Vaše miesto činu?“ spýtal sa strýko. Na spánku mu navrela žila.

Zvažovala som, že mu rýchlo strelím gumovým pásikom na zápästí, ibaže ešte stále som mala pochybnosti o jeho účinnosti. „Hej, strýko Bob,“ potľapkala som ho po ramene, „poďme trochu bokom a porozprávajme sa, čo ty na to?“

Otočila som sa a bez čakania sa vzdialila. Dúfala som, že strýko Bob pôjde za mnou. Šiel. Prešli sme sa od reflektorov k stromom a zaujali neškodné konverzačné pozície. Hodila som úsmev na seržanta Dwighta Yokela, ktorý sa namáhavo skláňal nad telom. Myslím, že si čosi šomral. Ešteže som sa nesnažila ľuďom zapáčiť.

„Tak ako?“ spýtal sa strýko Bob, keď sa Garrett neochotne pridal k nám.

„Neviem. Nechce vyjsť zo svojho tela.“

„Čo nechce?“ Garrett sa rukou prehrabol vo vlasoch.

„Klasika.“ Ignorovala som ho a sledovala, ako Sussman prichádza k tretej mŕtvej osobe na mieste činu, výraznej plavovláske v sukňovom kostýme červenej farby hasičskej striekačky. Vyžarovala ženskosť a silu. Na prvý pohľad sa mi zapáčila. Sussman jej potriasol ruku. Potom sa obaja otočili, aby sa pozreli na jedinú prítomnú mŕtvu osobu, ležiacu v kaluži vlastnej krvi.

„Myslím, že sa navzájom poznajú,“ vyhlásila som.

„Kto?“ spýtal sa strýko Bob a obzeral sa dokola, akoby ich mohol vidieť.

„Zistil si už identitu tohto chlapa?“

„Hej.“ Vylovil zápisník, čím mi pripomenul, že musím skočiť do papiernictva. Všetky zápisníčky som už do posledného riadku zapísala. Takže som si musela dôležité informácie zapisovať na ruku, a potom som ich náhodne zmyla. „Jason Barber. Právnik z...“

„Sussman, Elleryová a Barber,“ vyslovil Sussman unisono so strýkom Bobom.

„Ste právnik?“ spýtala som sa ho.

„Pravdaže. A toto je moja partnerka, Elizabeth Elleryová.“

„Teší ma, Elizabeth,“ povedala som a podala jej ruku. Garrett si stisol špičku nosa.

„Slečna Davidsonová, Patrick mi prezradil, že nás môžete vidieť.“

„Je to pravda.“

„Ako...“

„To je na dlhé rozprávanie. Ale najprv,“ snažila som sa predísť prívalu otázok, „mi dovoľte prejsť priamo k veci. Všetci traja ste partneri v tej istej právnickej firme a všetci traja ste zomreli v noci?“

„Kto ešte zomrel v noci?“ spýtal sa strýko Bob listujúc v zápisníku.

„Všetci traja sme boli v noci zavraždení,“ opravil ma Sussman. „Všetci máme v hlave dvojitý deväťmilimetrový otvor.“

Elizabeth zdvihla perfektne klenuté obočie. „Dvojitý otvor?“

Hanblivo sa usmial a pokúšal sa odkopnúť nečistotu z nôh. „Počul som, ako sa zhovárajú poliši.“

„Viem len o dvoch vraždách.“

Pozrela som na strýka. „Z tejto noci máš iba dve vraždy? Veď boli tri.“

Garrett stále nechápal. Zrejme premýšľal, o čom tajnom som sa dozvedela, ako som mohla vedieť takúto vec, keďže stopercentne nemôžem vidieť mŕtvych, takže mŕtvi mi určite nedokážu povedať, že sú mŕtvi. To jednoducho nebolo možné.

Strýko Bob si študoval zápisník. „Máme istého Patricka Sussmana, nájdeného pred vlastným domom v lokalite Mountain Run a tohto chlapa menom Jason Barber.“

„No a ten Patrick Sussman... Tretí je tu teraz s nami,“ oznámila som mu a uškrnula sa na Sussmana, „ako aj Jason Barber. Ale ten to zatiaľ ešte popiera.“ Pozerala som sa, ako obhliadač mŕtvol zaťahuje zips na vreci s telom.

„Pomóc!“ jačal Barber a zvíjal sa ako červík na rozpálenej panvici, „nemôžem dýchať!“

„Och, nebesá,“ zašepkala som. „Čo keby ste sa jednoducho postavili?“

„A ďalej?“ spýtal sa strýko Bob.

„Zabitá bola aj Elizabeth Elleryová,“ povedala som nerada, keďže stála priamo pri nás. Znelo to nepríjemne.

Garrett sa už teraz na mňa pozeral otvorene nepriateľsky. Hnev je bežná emócia, keď človeka konfrontujú s niečím, čomu nie je možné uveriť. Ale ak mám byť úprimná, nech sa strčí.

„Elizabeth Elleryová? Nemáme nijakú Elizabeth Elleryovú.“

Elizabeth si prezerala Garretta.

„Zdá sa, že ten chlapík je mierne vytočený.“

Prikývla som. „On neverí, že vás vidím. Irituje ho, že s vami hovorím.“

„To je veľmi zlé. Vy...“ naklonila hlavu, aby si ho mohla preštudovať odzadu, „... vyzerá dobre.“

V duchu som sa zasmiala a vytvorili sme diskrétnu päťku, vďaka čomu sa Garrett začal cítiť dokonca ešte viac nesvoj. „Viete, kde leží vaše telo?“ spýtala som sa jej.

„Áno. Šla som na návštevu k sestre neďaleko indickej školy a Chelwoodu. Niesla som so sebou darček pre synovca. Prešvihla som jeho narodeninovú oslavu,“ dodala smutne, akoby si práve uvedomila, že rovnako zmeškala aj všetko ostatné. „Počula som, ako sa deti hrajú na zadnom dvore a dostala som nápad, že sa nenápadne prikradnem, aby som ich prekvapila. To je posledné, na čo sa pamätám.“

„Takže strelca ste ani nevideli?“ spýtala som sa.

Zavrtela hlavou.

„Počuli ste niečo? Teda ako zaznel výstrel...“

„Nespomínam si.“

„Použil tlmič,“ povedal Sussman. „Znel tak zvláštne, ako buchnutie dverami.“

„Strelec použil zvukový tlmič,“ posunula som ďalej informáciu strýkovi Bobovi. „A ani jeden z týchto dvoch nevidel, kto strieľal. Kde presne sa nachádza vaše telo?“ spýtala som sa Elizabeth. Keď mi to povedala, adresu som zopakovala strýkovi Bobovi. „Leží z bočnej strany domu. Rastie tam veľa kríkov, preto ju zrejme ešte nikto nenašiel.“

„Ako vyzerá?“ spýtal sa strýko Bob.

„Hmm, beloška, okolo stopäťdesiatpäť centimetrov,“ odvetila som, rátajúc jej výšku mínus osemcentimetrové podpätky.

„Ste dobrá,“ utrúsila.

Uznanlivo som sa uškrnula. „Plavé vlasy, modré oči, bledé materské znamienko na pravom spánku.“

Rozpačito si pošúchala spánok. „Myslím, že to je krv.“

„Tak potom prepáčte. Farby sú občas trochu neurčité.“ Ukázala som na strýkov zápisník. „To znamienko preškrtni.“ Potom som sa naňho pozrela. „Je veľmi pravdepodobné, že tam bude jedinou mŕtvou osobou v červenom sukňovom kostýme od návrhára a v lodičkách na podpätkoch.“

Garrett na mňa skoro zavrčal. „Nastúp ku mne do auta,“ zavelil cez zuby, „a tú mŕtvu ženskú zober so sebou.“ Vyznelo to trochu sarkasticky.

Obrátila som sa k Bobovi. „Dovolíš mu, aby sa so mnou takto zhováral?“

Strýko pokrčil plecami. „Má úbohú bilanciu zatknutí.“

„Fajn,“ povedala som dotknuto. Nie preto, lebo som nevedela komunikovať s Garrettom. Len som sa potrebovala vyžalovať. No ešte kým som odišla, prehodila som pár slov s Barberom. Kým obhliadač mŕtvol hovoril so seržantom Dwightom, Elizabeth, Sussman a ja sme prešli k sanitke. Barberovi trčal z vreca na mŕtvoly nos. „Človeče, neklamem vám, musíte vyjsť zo svojho tela. Vyvádzate ma už z miery.“

Oprel sa o lakte dostatočne na to, aby som mu videla do tváre. „To je predsa moje telo, dofrasa. Viem, že právo a vlastníctvo tvorí z neho deväť desatín. A pokiaľ ide o vás,“ ukázal prstom von z vreca, „nemáte tu byť náhodou pre nás? Aby ste nám pomáhali v čase núdze? Nie je to to, čo robíte?“

„Nie, ak tomu môžem pomôcť.“

„V poriadku, ak vám je jedno, že prežívam posttraumatický stres,“ hlesol obviňujúco.

Obrátila som sa k Sussmanovi a vzdychla si. „Nik nechápe, že sa dokážem vžiť do ich situácie. Mohli by ste mu to, prosím vás, nejako rozumne vysvetliť?“

Garrett stál pri aute a nemohol stráviť fakt, že som necupkala za ním ako poslušné šteniatko.

„Davidsonová!“ zrúkol ponad kapotu.

„Swopes!“ zrúkla som aj ja. Zároveň som tak parodovala dávnu tradíciu oslovovať kolegov priezviskom. Obzrela som sa na právnikov. „Stretneme sa neskôr u mňa v kancelárii.“

Sussman prikývol a potom pozrel na pána Niesommŕtveho. Elizabeth kráčala vedľa mňa ku Garrettovmu autu. „Môžem si sadnúť za toho Herkula?“

Poctila som ju tým najväčším úsmevom, aký som dokázala vyčarovať. „Je celý iba váš.“