Osemnásta kapitola

Keď bojujete s klaunami, vždy najprv dajte

dolu žongléra.

nálepka na aute

Spala som posledných dvadsať sedem rokov? Boli tu bytosti a entity, ktoré som si nikdy nevšimla? Bytosti také nebezpečné a divé, že s nimi mohlo súperiť len niečo nadprirodzené?

Sedela som v konferenčnej miestnosti so strýkom Bobom, ale po predchádzajúcej noci som sa nemohla naplno sústrediť. Boli tam aj Garrett, okresný prokurátor, veliteľ bojovej jednotky, moji právnici a neposedný Angel. Dokončovali sme plány na večer. Nebolo jednoduché niečo naplánovať, keďže všetci neboli do všetkého zasvätení, ale strýko Bob to zvládol. Vedela som, že to zvládne.

Garrett a Angel boli prekvapivo ticho. Garretta som chápala. Celá vec mu nevoňala. Ale Angel mal jedinečnú šancu flirtovať so sexi zosnulou právničkou v minisukni, ale on nič. Vlastne, sotva sa na ňu pozrel. Nedokázala som si predstaviť, čo ho žerie. Bol to Reyes? Vedel, že som si s ním predstavovala veci, ktoré boli na hranici trestného stíhania?

Keď veliteľ bojovej jednotky a okresný prokurátor odišli, strýko Bob sa ku mne otočil: „Okej, aký je skutočný plán?“

Naspäť do reality. Tvárou mi prebehol slabý úsmev. „Vojdem dnu so svojím komickým videom a vymyslenými dôkazmi a prinútim Pricea ku všetkému sa priznať.“

„To dokážeš?“

„Dokážem.“

„Doriti,“ povedal ohromene, „ty si naozaj zaklínačka.“

Garrett sa zamrvil na stoličke, ale nič nepovedal.

„Čo ak ho nenájdeme?“ spýtal sa Barber, narážajúc na hľadanie otca Federica. „Čo ak bojová jednotka nevie o všetkých Priceových usadlostiach? Čo ak ho držia niekde inde?“

„Alebo ho už zabili,“ dodal Sussman.

„To je stále možné,“ súhlasila som, „ale Price je skrz-naskrz katolík. Jednoducho si myslím, že odrovnať vysväteného kňaza by mu robilo problém.“

„Takže Barber a ja prehľadáme jeho usadlosti,“ povedala Elizabeth, „zatiaľ čo Sussman a Angel ti budú k dispozícii.“

„Taký je plán.“

„Aký je plán?“ spýtal sa strýko Bob. Zhrnula som naše nápady a on ich schválil. To bolo fajn, lebo naozaj sme nemali nijaký iný plán B.

„Angel,“ oslovila som chlapca, keď všetci odchádzali. „Vyklopíš mi, čo sa deje, alebo sa budem musieť uchýliť k technikám mučenia, ktorým som sa priučila minulý rok na karnevaloch Mardi Gras?“

Usmial sa a nadskočil, aby mi urobil radosť „Som v poriadku, šéfka. Toto dokážem aj so zavretými očami.“

„Len preto, lebo vidíš aj cez viečka.“

„Pravda,“ mykol plecami.

Skontrolovala som si mobil. Cookie mi nechala odkaz. „Vyzeráš tak smutne,“ pokračovala som vytáčajúc číslo hlasovej schránky, „akoby ti niekto ukradol obľúbenú deviatku.“

„Nie som smutný.“ Kráčal po chodbe, potom sa otočil. „Aspoň nie vtedy, keď sa na teba pozerám.“

Ó, to bolo zlaté. Zjavne mu o niečo išlo; len som si nebola istá, čo by to mohlo byť.

„Hádaj čo? Hádaj čo?“ opakovala Cookie šťastne do telefónu. „Mám jej meno. Volala som tomu Reyesovmu spoluväzňovi, tomu Amadorovi Sanchezovi, a pohrozila mu, že upozorním na jeho porušenie pravidiel podmienečného prepustenia, ak nezačne hovoriť. Mám jej meno a adresu. Je...“ V telefóne zapípalo; spustil sa ďalší odkaz. „Prepáč. Prekliate telefóny. Je stále v Albuquerque. Jej meno je Kim Millarová a je stále tu.“

Roztriasli sa mi kolená. Z jedného z pracovných stolov, ktoré patrili miestnym uniformám, som prechádzajúc okolo schmatla pero a papier, čím som si vyslúžila nepriateľské pohľady, a zapísala si adresu.

„Nevedel jej číslo, ale povedal, že pracuje doma, takže by si ju tam mala nájsť.“

Vybozkávala by som tú ženu.

„Áno, viem. Vybozkávala by si ma. Nájdi teraz, prosím ťa, Reyesovu sestru, a my sa spolu vyspíme neskôr. „

S pochabým úsmevom na tvári som skočila do Misery a vydala sa do centra. Očakávania vo mne rástli a vnútornosti sa mi chveli. Pozrela som na hodinky. Dvadsaťštyri hodín. Mali sme dvadsaťštyri hodín, aby sme to zastavili.

Cestou som mala možnosť porozmýšľať nad tým, čo Reyes hovoril noc predtým. Čo myslel tým, keď povedal, že ho nájdu? Kto ho nájde? Bol mu niekto na stope? Rozhodla som sa nerozmýšľať nad tým, na čo sa Reyes sťažoval. Zjavne sa diali veci, ktoré mi vôbec nedochádzali. Z toho vyplýva zásadná otázka: Načo mi bolo, že som smrtka, keď mi také podstatné veci unikali? Nemala by som vedieť o všetkom? Vážne, ako odo mňa niekto môže očakávať, že si budem robiť dobre svoju prácu?

Zastavila som v ohradenom bytovom komplexe, potichu prebehla cez cestičku k dverám l B a zaklopala. Otvorila mi žena asi v mojom veku, v ruke utierku, akoby práve utierala riad. Predstavila som sa a podala jej ruku: „Zdravím, slečna Millarová, ja som Charlotte Davidsonová.“

Obozretne mi potriasla ruku. Jej prsty, tenké ako papier, boli studené na dotyk. S tmavými gaštanovohnedými vlasmi a svetlozelenými očami vôbec nepripomínala Reyesa. Mala v sebe štipku niečoho írskeho, a možno nielen štipku.

„Čo pre vás môžem urobiť?“ spýtala sa.

„Som súkromná detektívka.“ Nervózne som zašmátrala po vizitke a podala jej ju. „Mohla by som sa s vami porozprávať?“

Dlhú chvíľu si prezeral a vizitku, potom roztvorila dvere a kývla, aby som vošla. Keď som vstúpila do slnkom zaliatej izby, prebehla som ju očami, hľadajúc Reyesove fotky. Neboli tam žiadne fotografie. Ani Reyesove, ani nikoho iného.

„Vy ste súkromná detektívka?“ spýtala sa, vedúc ma k sedačke. „Čo pre vás môžem urobiť?“ zopakovali.

Sadla si oproti mne v obývačke. Ranné slnko prenikalo cez gázové záclony a vykúpalo izbu v teple. Hoci nemala veľa nábytku, bol čistý a v perfektnom stave.

Lámuc si hlavu, či náhodou netrpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, som si odkašlala a uvažovala, ako začať. Bolo to ťažšie, ako som si myslela. Ako niekomu poviete, že jej brat má zomrieť? Rozhodla som sa tú časť nechať na neskôr.

„Som tu kvôli Reyesovi,“ začala som.

Ale skôr než som mohla pokračovať, povedala: „Prepáčte?“

Zažmurkala som. Čo ma nepočula? „Som tu ohľadom vášho brata,“ zopakovala som.

Keďže som mala šialenú schopnosť prečítať človeka, hneď som vedela, že klame, keď odvetila: „Prepáčte. Vôbec neviem, o kom hovoríte. Ja nemám brata.“

Ale prečo by klamala? V úsilí vyriešiť túto najnovšiu záhadu spustila moja myseľ jeden možný scenár za druhým. Ale nemala som čas na zábavky. Rozhodla som sa konať v duchu klin sa klinom vybíja.

„Reyes ma upozornil, že to budete tvrdiť,“ povedala som so spokojným úsmevom na tvári. „Dal mi heslo, aby ste vedeli, že sa so mnou môžete rozprávať.“

Obočie sa jej stiahlo. „Aké heslo?“ Naklonila sa. „Hovoril vám o mne?“

Tak toto bolo až príliš ľahké. Takmer som sa cítila previnilo.

„Nie,“ priznala som s ľútosťou, „nehovoril. Ale vy ste tak práve urobili.“

V jej írskych očiach vzbĺkli plamene hnevu, nebol však namierený proti mne. Hnevala sa sama na seba. Konkávny uhol jej pliec, sklamanie, ktoré jej zúžilo pery a stiahlo jej obočie, mi prezradili všetko, čo som potrebovala vedieť. Reyes nebol jediný zneužívaný člen rodiny.

„Prosím, nehnevajte sa na seba,“ povedala som, stále sa cítiac skôr empaticky ako previnilo. „Živím sa takýmito vecami, lebo som v tom dobrá.“ Ako som pokračovala, pozrela na utierku v rukách a pevnejšie ju zovrela.

„Prečo by Reyes chcel, aby vaša identita zostala utajená? V jeho väzenskom spise o vás nie je nič. Nikdy vás neuviedol ako príbuznú alebo kontaktnú osobu. V žiadnom zo súdnych zápisov o vás nie je ani zmienka.“

Prehovorila po dlhej odmlke so zármutkom, ktorý bol takmer hmatateľný. „Ani sa tam nemala ako dostať. Musela som mu sľúbiť, že nikomu nepoviem, kto som. Máme iné priezviská. Nebolo ťažké stiahnuť sa na súdnom pojednávaní do úzadia. Nikomu nebolo nič podozrivé.“

Prečo by, preboha, Reyes chcel, aby zostala počas jeho pojednávania v anonymite? Ak nič iné, mala byť kľúčovým svedkom. „Viete, čo je s ním teraz?“ spýtala som sa.

Brada jej klesla a vlasy jej zaclonili oči. „Viem, že ho postrelili. Povedal mi to Amador.“

„Ach, Amador vás informuje?“

„Áno.“

„Takže viete, že štát zajtra plánuje ukončiť starostlivosť.“

„Áno,“ povedala trasúcim sa hlasom.

Konečne sme sa niekam pohli. Nakoniec to možno bude fungovať. „Musíte oňho bojovať, Kim. Nikto iný to za vás neurobí. Vyzerá to tak, že ste jeho jediný žijúci príbuzný.“

„Nemôžem,“ pokrútila dôrazne hlavou. „Nemôžem sa do toho zapliesť.“

Úžas mi z pľúc vycucol všetok vzduch a hľadela som na ňu šokovaná a zmätená.

Krútila utierkou v neuroticky stiahnutých pästiach. „Prosím, nepozerajte sa na mňa tak. Nerozumiete tomu.“

„Zjavne nie.“

Z hrude jej vyšiel jemný vzlyk. „Musela som mu prisahať, že sa s ním už nikdy nespojím. Povedal, že keď sa dostane von, nájde ma. Preto som zostala tu v Albuquerque. Ale nechodím za ním na návštevy, nepíšem mu, nevolám ani neposielam darčeky na narodeniny. Musela som mu prisahať,“ zopakovala a jej oči ma pritom úpenlivo prosili, aby som to pochopila. „Nemôžem sa do toho zapliesť.“

Hoci som nevedela pochopiť, prečo ju Reyes donútil k takejto prísahe, situácia sa zmenila. Rozhodla som sa dotknúť najzraniteľnejšieho miesta. Zúfalé situácie... a tak. „Kim, po všetky tie roky vás ochraňoval. Ako dokážete nič nerobiť?“

„Ochraňoval nie je to správne slovo,“ povedala schovaná za utierkou.

„Nerozumiem. Nedochádzalo k... sexuálnemu zneužívaniu?“

Nemohla som uveriť, aká som drzá, koľko odvahy som zrazu pozbierala zoči-voči nepriaznivej situácii. Len tak streliť niečo také citlivé hraničilo s brutalitou.

Odpovedali za ňu slzy, ktoré sa jej pretlačili cez mihalnice a v potôčikoch stekali po lícach.

„A on vás chránil najlepšie, ako vedel. Ako sa mu teraz môžete otočiť chrbtom?“

„Povedala som vám, ochraňoval nie je správne slovo.“

Koniec mojej trpezlivosti bol za rohom. Prečo mu nechce pomôcť? Videla som, ako sa o ňu bojí, ako tej noci riskoval život len preto, aby s ňou zostal. Mohol utiecť, ísť na políciu, vydať svojho psychopatického otca orgánom a byť voľný. Ale zostal. Pre ňu.

„Aké je teda to správne slovo?“ spýtala som sa s hryzavým tónom v hlase.

Dlhú chvíľu premýšľala, potom ku mne zdvihla zrak, zelené oči sa jej zaleskli v dopoludňajšom slnku. „Znášal.“

Okej. To ma vyviedlo z konceptu. „Nerozumiem. Čo...“

„Môj otec...“ hlas sa jej zlomil pod ťažobou slov. „Môj otec sa ma nikdy nedotkol. Bola som len zbraňou, pomocou ktorej kontroloval Reyesa.“

„Ale práve ste... naznačili, že dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu.“

Pozrela na mňa, z jej zelených očí sršalo takmer nepriateľstvo, pre priznanie, ku ktorému som ju tlačila. „Nikdy sa ma nedotkol. Mňa. Nepovedala som, že nedochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu.“

Akoby ma udreli pod pás, sedela som ohromená celú minútu, spracúvala, čo mi Kim povedala, a rozoberala to v hlave. Bolo bolestivé na to len pomyslieť, akoby samotná myšlienka mala fyzickú povahu, ako škatuľa obsypaná úlomkami skla ostrého ako britva, ktoré sa mi zarezali do prstov vždy, keď som sa ju pokúsila otvoriť.

„Najprv používal zvieratá, aby ho ovládal.“

Zaostrila som na jej krehkú tvár, myseľ sa tackala naspäť k nej. „Keď bol Reyes malý, používal zvieratá. Ak neposlúchal, zvieratá si to odniesli, trpeli preňho. Náš otec čoskoro prišiel na to, že inak ho nedokáže ovládať.“

Zažmurkala som, dovolila som slovám vsiaknuť, napriek náhlej nechuti počúvať.

„Potom mu moja mama, feťáčka, ktorá zomrela na komplikácie spôsobené hepatitídou, dala definitívnu zbraň. Mňa. Odložila ma pred jeho prahom a už sa neobzrela späť. Dala môjmu otcovi moc nad Reyesom. Ak neuposlúchol každý jeho príkaz, nedostala som večeru. Raňajky. Obed. A nakoniec ani vodu. A tak ďalej, pokým sa Reyes nevzdal. Náš otec sa o mňa zaujímal iba ako o nástroj, páku na ovládanie každého pohybu môjho brata.“

Sedela som neschopná čokoľvek povedať, neschopná porozumieť takému spôsobu existencie, neschopná vôbec si predstaviť Reyesa takého bezmocného, ako otroka nejakej beštie. Hruď mi zovrel o a žalúdok sa stiahol. Pocítila som, ako sa mi raňajky tlačia späť do úst. Sťažka som prehltla a zhlboka sa niekoľkokrát nadýchla, znechutená sama sebou, že som Kim prinútila znovu prežiť hrôzy, ktoré som si sotva vedela predstaviť.

„Ale musíte pochopiť, aký Reyes je,“ pokračovala, nevediac o mojom vnútornom stave, „ako premýšľa. To, čo som vám práve povedala, je pravda, ale z jeho pohľadu mi náš otec ubližoval kvôli nemu. Zobral si to bremeno na svoje plecia a nosil ho celé tie roky, nosil ťažobu môjho blahobytu, ako si kráľ berie na plecia blahobyt svojho ľudu.“

Zavrela som ústa, aby sa mi prestala triasť brada.

„Povedal mi, že už mi kvôli nemu nikto neublíži. Ako si to môže myslieť? Bolo to presne naopak. Môj otec mu ubližoval kvôli mne.“ Utrela si slzu a uprela na mňa nešťastný pohľad. „Viete, prečo vám to rozprávam?“

Jej otázka ma prekvapila, a pokrútila som hlavou. Nepremýšľala som nad tým.

„Pretože ste to vy.“

Snažila som sa sústrediť, ako som len vedela, spamätať sa zo všetkého, čo mi hovorila, a počúvať.

„Reyes mával odmalička záchvaty. Niekedy trvali aj viac ako hodinu. Keď sa prebral, mával veľmi zvláštne spomienky. Spomienky na dievča s tmavými vlasmi a jagavými zlatými očami. Hneď ako ste otvorili dvere, vedela som, že ste to vy.“

Mal spomienky? Na mňa? Tep sa mi zrýchlil.

„Hovoril, že raz vám zachránil život. Vravel, že vás nejaký chlap zatiahol do bytu.“ Naklonila sa dopredu. „Len pre prípad, že by ste pochybovali, nedostali by ste sa z toho bytu von živá. Ten muž by si s vami robil, čo by sa mu zachcelo, a potom by vás zadusil. Urobil to už predtým.“

Zachvátila ma úzkosť. „Reyes vedel, že som v nebezpečenstve?“ spýtala som sa, keď som konečne našla hlas.

„Áno. Inokedy si iba myslel, že ste v nebezpečenstve, ale povedal, že vaša macocha na vás jačala pred desiatkami okoloidúcich. Boli ste vystrašená a zahanbená. Záchvaty mu spôsobovali tie silné emócie. Bol taký rozzúrený, keď sa tam dostal, a tak sa o vás bál, že vašu macochu skoro rozsekol napoly, len aby jej dal príučku. Ale vy ste ho pošepky prosili, aby ju nechal tak.“

Obrazy toho dňa mi preplávali hlavou. Prikývla som. „Pamätám sa. Bol veľmi nahnevaný.“

„Neskôr sa naučil, ako vás nájsť bez toho, aby mal záchvat. Dostával sa do stavu podobnému tranzu, len aby vás mohol vidieť, len aby vás mohol pozorovať.“ Usmiala sa spomínajúc na lepšie časy. „Volal vás Dutch.“

Viditeľne som sa triasla, s námahou zo mňa vyšiel dlhý výdych. Každé jej slovo vyvolávalo ďalšie otázky a ukazovalo na moju ešte hlbšiu nevedomosť.

„Ak sa Reyes naučil kontrolovať to, čím je, ovládol sily, ktoré mal a používal, prečo... nezastavil vášho otca?“

Mykla plecami. „Nemyslím si, že tomu veril.“

Zvraštila som obočie. „Nerozumiem.“

„V Reyesovej mysli to bola všetko len fantázia. Nič z toho nepovažoval v tom čase za skutočné. Aj vy ste boli produktom jeho predstavivosti, dievča jeho snov. Ale ja som vedela, že to, čo robil, bolo skutočné. Keď sme vyrástli, začala som pátrať po nejakých veciach, čo si predstavoval, že urobil. Všetko, o čom mi hovoril, sa skutočne stalo.“

Inteligencia, ktorá zaiskrila v Kiminých očiach, nebola v súlade s tou zmierlivou, poddajnou ženou, ktorú som v nej poznala na začiatku. Naučila sa skrývať, čo v nej driemalo. Čoho bola schopná. Vzplanul vo mne obdiv. V inom živote by som bola rada jej priateľkou. Za iných okolností. Ale, nakoniec, všetko je možné.

„Viete... viete, čo je zač?“

Otázka ju neprekvapila. „Nie. Vôbec,“ priznala krútiac hlavou. „Viem len, že je výnimočný. Nie je ako my. Nie som si istá, či je vôbec človek.“

S tým som súhlasila do bodky. „A čo jeho tetovania?“ spýtala som sa. „Povedal vám niekedy, čo znamenajú?“

„Nie.“ Jej držanie tela sa máličko uvoľnilo. „Vravel len, že ich vždy mal. Odkedy si pamätal.“

„Viem, že niečo znamenajú - len neviem čo.“ Dlaň som si pritlačila k čelu, akoby to malo zastaviť trieliace myšlienky.

„Ste ako on?“ spýtala sa úplne vecne.

Zhlboka som sa nadýchla a sústredila sa. „Nie. Ja som smrtka.“ Vždy to znelo tak zle, keď to človek vyslovil nahlas. Ale na jej tvári sa objavil len široký, pekný úsmev. To ma prekvapilo.

„Presne to mi povedal. Prevádzate ľudí na druhú stranu. Hovoril, že žiarite ako práve vzniknutá galaxia a ste sebavedomejšia ako bohaté decko v tatkovom porsche.“

Nedokázala som zadržať smiech. „Hej, nuž, on sám je mierne sebavedomý.“

Zachichotala sa a zložila si utierku do lona. „Myslím, že vďaka tomu vedel fungovať ďalej. Jeho temperamentu. Ak by nebol taký silný, nemyslím si, že by to dokázal.“

Srdce ma bolelo z toho všetkého, čo mi Kim povedala. Chcela som, aby bol v poriadku. Chcela som, aby sa zmazalo všetko zlé, čo sa mu prihodilo. Ale ako by to bolo možné, ak by sa neprebral? „Nemôžete sa, prosím vás, pokúsiť zastaviť to?“ spýtala som sa zúfalo.

Jej prsty vyžehlili záhyby na utierke. Rozhodla sa. „Charlotte, vytrpel si toho kvôli mne dosť. Sľúbila som mu niečo. Nemôžem ten sľub porušiť, nie po tom všetkom, čo pre mňa urobil.“

Rozumela som jej rovnako dobre, ako som ju chcela presvedčiť, prečo by to nemala robiť. V jej tvári som videla lásku a počula ju aj v jej hlase. To, čo som pôvodne chápala ako ľahostajnosť, bola v skutočnosti hlboká a vášnivá oddanosť. Musela som vložiť všetky svoje nádeje do strýka Boba. Poznal ľudí, čo poznali ľudí. Ak to niekto mohol zastaviť, bol to on.

Odišla som v podobnom stave snenia, v akom som plávala už niekoľko dní. S každou ubehnutou hodinou som sa dozvedela niečo nové, niečo úžasné o Reyesovi. Ten príval informácií zo všetkých strán po tom, čo som po ňom tak dlho bezvýsledne pátrala, mierne vyrážal dych. Niežeby som sa sťažovala. Ľudia zomierajúci od smädu nehromžia na povodeň. Záhada, ktorou bol Reyes Farrow, sa stávala s každou odbočkou ešte záhadnejšou. A ja som mala v pláne zistiť, za koľkými odbočkami presne je tajomstvo ukryté. Otázkou však ostávalo: Dokážem to za dvadsaťštyri hodín?