Ups. „Aha, už rozumiem,“ mávla som odmietavo rukou. „Nie je naozajstná smrtka. To len tak vyzerá, akoby bol. Zamyslime sa nad tým, ako vyzerá smrť.“

Zamyslene som dvihla zrak a rozhodla sa, že nateraz si nebudem všímať pavučiny na svietidle.

„Čiže sa na smrtku len podobá. Okrem toho, že ja som smrtka a mne sa v ničom nepodobá. Keby som však nevedela,Deviata kapitola

Že máš poruchu pozornosti, zistíš, keď... Aha, kurča!

tričko

Prvý raz som ho videla v deň, keď som sa narodila. Jeho plášť s kapucňou sa majestátne vlnil, ako keď listy v jemnom vánku vrhajú tiene. Pozrel sa na mňa, keď mi lekár prestrihol pupočnú šnúru. Vedela som, že na mňa pozerá, aj keď som mu nevidela do tváre. Keď ma sestričky umyli, dotkol sa ma, hoci dotyk jeho prstov som necítila. A zašepkal moje meno hlbokým, mäkkým a zastretým hlasom, hoci jeho hlas som nepočula. Možno preto, lebo som reval a z plných pľúc, pretože ma práve vysťahovali.

Od toho dňa som ho vídala iba pri veľmi zriedkavých príležitostiach, zakaždým strašných. Logicky by som ho teda mala vidieť aj teraz. Toto bol učebnicový príklad strašnej príležitosti.

Ako som padala cez svetlík, cementová dlážka sa rýchlosťou svetla valila ku mne. On bol tam a pozeral sa zdola na mňa _ aj keď som mu nevidela do tváre. Pokúšala som sa zastať vo vzduchu, urobiť si prestávku v klesaní, vznášať sa, aby som mala lepší výhľad. Zemská príťažlivosť však trvala na tom, že mám vo výlete smerom nadol pokračovať. Potom som si v tmavých a hrôzostrašných - poniektorí by povedali psychopatických - zákutiach mysle spomenula. Spomenula som si, čo mi to šepkal v ten deň, keď som sa narodila. Tú myšlienku som v mysli okamžite zavrhla, lebo meno, ktoré zašepkal, nebolo moje. Nazval ma Dutch. Už v deň, keď som sa narodila. Ako to mohol vedieť?

Kým som bola zaneprázdnená spomienkami na svoj prvý deň na tejto Zemi, pozabudla som, že sa rútim k svojej smrti. Prekliata porucha pozornosti. Dostala som však dosť účinnú pripomienku, keď som zastala. Tvrdý dopad mi vyrazil dych. Ešte vždy sa na mňa pozeral zdola. To znamenalo, že som nedopadla na zem. Narazila som na niečo kovové a potom som zletela nižšie a pristála na oceľovej mreži.

V tele mi explodovala neznesiteľná bolesť a šírila sa ako jadrový výbuch. Bola taká prudká, taká prekvapivo intenzívna. Obrala ma o dych, zrak sa mi zatemnil, až som pocítila, ako sa skvapalňujem a pretekám cez mrežu ako cesto. A kým sa mi po okrajoch vedomia plazila tma, zbadala som ho znova, ako sa nado mňa skláňa a skúmavo si ma prezerá.

Pokúšala som sa zaostriť a zastaviť neznesiteľnú bolesť, ktorá mi zalievala oči a rozmazávala zrakové vnemy. Ale čas mi vypršal, skôr ako som to stihla, a všetko sa zahalilo do tmy. Od múrov prázdneho skladu sa odrazil neľudský výkrik - zlostný a bolestný -, otriasol plechmi, až mi postupne začal bzučať v ušiach ako ladička.

Jeho hlas som však nepočula.

Vyzeralo to tak, že na chvíľu som stratila vedomie, ale hneď sa mi vrátilo. Nebolo, samozrejme, tam, kde som ho opustila. Ešte vždy som dýchala a bola schopná logicky uvažovať. Staré príslovie malo prekvapivo pravdu. Nebol to pád, ktorý by ťa zabil, ale náhle zastavenie.

Pokúšala som sa otvoriť viečka. Nepodarilo sa. Buď som naozaj nebola pri vedomí, alebo Garrett niekde splašil tubu sekundového lepidla a pomstil sa mi za tú nehodu s omáčkou. Zatiaľ čo som čakala, kým si moje viečka uvedomia, že by mali byť vo zvislej polohe, počúvala som, ako bľaboce do vysielačky čosi o mojom pulze. Vždy vítaný komentár. Končeky jeho prstov mi spočinuli na šiji.

„Tu som,“ vyhŕkol strýko Bob do vysielačky a sotva pritom lapal po dychu. Potom som začula kroky na železných schodoch a sirény v pozadí.

Garrett musel vycítiť, že som precitla. „Hej, detektív,“ povedal strýkovi Bobovi, ktorý sa k nám práve brodil cez mrežu. „Myslím, že ju strácame. Nemám na výber, musím jej dať dýchanie z úst do úst.“

„Neopováž sa,“ varovala som ho, pričom viečka som mala stále privreté.

Zasmial sa.

„Dopekla, Charley,“ ozval sa strýko dýchavičným hlasom, ktorý znel skôr znepokojene ako zlostne. Možno ten gumový náramok na jeho zápästí predsa len fungoval. „Čo sa stalo?“

„Spadla som.“

„Nevšimol som si.“

„Niekto mi vrazil.“

„Už zasa? Netušil som, že je národný týždeň Kto znesie zo sveta Charley Davidsonovú.“

„Tak to by mal byť aj deň voľna, nie?“ hlesol Garrett. Strýko Bob zrejme naňho vrhol svoj povestný zamračený pohľad, lebo Garrett vyskočil a dodal: „Správne. Idem na to.“ Vzdialil sa od nás, zrejme sa vydal hľadať útočníka.

Sirény už hučali bližšie a počula som, ako muži nado mnou šramotia.

„Máš niečo zlomené?“ Strýkovi zmäkol hlas. „Myslím, že očné viečka. Nemôžem ich otvoriť.“

Začula som tichý smiech. „Keby to bol hocikto iný, povedal by som, že očné viečka sa nemôžu zlomiť. Ak však zoberiem do úvahy zdroj...“

Na tvári sa mi rozhostil slabý úškrn. „Ja som akože nejaká špeciálna?“

Odkašlal si, keď mi opatrne stláčal rôzne miesta na tele, či nemám niečo zlomené, pripadne inak vážne poškodené. „Slovo špeciálny je len slabý odvar toho, aká si, drahá.“

Dejú sa aj zázraky. Prišla som k záveru, že som toho živým dôkazom. Vyviaznuť - vlastne dobre vykrivkať s veľkou pomocou - z takéhoto pádu bez jedinej zlomenej kostičky, to sa nedá nazvať inak než zázrak. S veľkým Z.

„Pre istotu by mala ísť na röntgen,“ odporúčal strýkovi sanitár, keď som si už hovela na nosidlách.

Sanitky boli super. „Chcete sa len maznať s mojimi vonkajšími časťami tela,“ povedala som sanitárovi, keď som zdvihla strieborný prístroj, ktorý vyzeral rušivo ako vyšetrovanie cudzieho otvoru, zlomila ho, a potom ho pohotovo vrátila späť na miesto v nádeji, že som tým neohrozila niekomu život, pretože sanitár si sám nevyšetruje svoje otvory.

Muž sa usmial a skontroloval mi už asi po stý raz krvný tlak.

„Naozaj, strýko Bob, cítim sa výborne. Komu patrí ten sklad?“

Strýko zatvoril telefón a pozrel na mňa cez otvorené dvere sanitky. „Dobre teda, ak dúfaš, že bude mať nad hlavou neónový pútač s nápisom zlý chlapík, budeš veľmi sklamaná.“

„Nehovor. Toho chlapíka vyhlásili za svätého?“

„Tesne vedľa. Volá sa otec Federico Diaz.“

Fíha. Načo by katolícky kňaz vlastnil sklad uprostred pustatiny? Načo by katolícky kňaz vlastnil skladisko uprostred ničoho? Tento prípad bol každou minútou bizarnejší.

„Nikto,“ oznámil nám Garrett, ktorý k nám práve pribehol. „Nerozumiem tomu. Veď ak boli dvaja chlapi dnu a jeden na streche, kam sa podeli?“

„Tá dodávka bola jediným vozidlom v celom areáli. Museli odísť po vlastných,“ skonštatoval strýko Bob a skúmal okolie s komickým výrazom na tvári.

„Ak vôbec odišli,“ dodala som. „Kde sú tie škatule?“

Obaja sa obzreli dokola a pohľadom blúdili po prázdnom sklade.

„Aké škatule?“ zaujímal sa strýko.

„Veď práve.“ Opatrne som zliezla z nosidiel a podala sanitárovi zlomenú sondu. Ten znovu pripojil cudziu časť, s úškrnom ju vrátil naspäť a potom zostúpil na zem s oveľa väčším krivením tváre, než bolo spoločensky prípustné.

„Mám pre vás štyri slová,“ povedal mi. „Podozrenie na vnútorné krvácanie.“

Otočila som sa k nemu. „Nemyslíte, že keby som mala vnútorné krvácanie, uvedomovala by som si to niekde hlboko v sebe? Napríklad vo svojom vnútri?“

„Jednu röntgenovú snímku,“ začal vyjednávať. Keď som sa znovu mykla, pridal: „Alebo radšej dve.“

Strýko Bob ovinul okolo mňa svalnaté rameno. Jedna nanosekunda ma delila od toho, aby som sa so sanitárom zasa začala škriepiť, keď povedal: „Charley, všetkých mužov máme na mieste. Môžeš vziať jed na to, že po tvojich nezvestných škatuliach sa obzrieme.“

„Ale...“

„Pôjdeš do nemocnice, aj keby som ťa mal k tým nosidlám pripútať,“ vyhlásil Garrett a pristúpil ku mne, akoby mi chcel odrezať jedinú únikovú cestu.

Podráždene som vzdychla, prekrížila si ruky a zazrela naňho. „Prestaň už s tými pokusmi dostať ma do svojich pút. Chcem byť pri tom, keď budeš hovoriť s otcom Federicom,“ povedala som strýkovi, nevšímajúc si pritom Garrettov prekvapený výraz. Nikdy sa nepoučí?

„Dohodnuté,“ súhlasil strýko Bob, skôr ako som si to stihla rozmyslieť. „Zajtra ti zavolám, kedy to bude aktuálne.“

„Budeš potrebovať odvoz z nemocnice,“ pripomenul mi Garrett.

„Tebe nedajú pokoj tie putá. Radšej brnknem Cookie. A ty rozmýšľaj, kam sa mohli podieť tie škatule.“

„Nechceš si zajtra pozrieť policajné fotografie?“ spýtal sa strýko Bob. „Dokázala by si identifikovať chlapa, ktorý ti vrazil?“

„Nuž...“ Pokrčila som nosom, keď som zvažovala, aká je asi šanca, že sa mi podarí identifikovať útočníka na základe pästného pozdravu, ktorý mi poslal. „Periférnym pohľadom som stihla zachytiť jeho ľavú päsť. Možnože by som spoznala malíček.“

Z nejakého bizarného dôvodu, ktorý mi unikal, Cookie vôbec nevyzerala na to, že by mala radosť, že ju o jednej po polnoci volám von z domu, aby po mňa prišla do nemocnice.

„Čo si urobila tentoraz?“ spýtala sa, keď vstupovala do ošetrovne. V pyžamových nohaviciach a vo veľkom dlhom svetri, pod ktorým mala tričko, vyzerala trocha postapokalypticky.

A na hlave mala unikátnu verziu strapatého účesu v štýle „práve som vstala z postele“. Bolo to komické.

Opatrne som sa posúvala dolu z vyšetrovacieho stola, pričom som sa pohybovala tak, akoby bola v miestnosti nastražená bomba, ktorá vybuchne, keď senzor zaznamená pohyb. Priskočila mi na pomoc. Keby tam taká bomba naozaj bola, boli by z nás už len márne kúsky.

„Prečo si myslíš, že to bola moja chyba?“ spýtala som sa, keď som už stála nohami pevne na zemi.

Zúžila pery do prísnej výčitky. „Máš predstavu, aký účinok to má na človeka, keď mu zavoláš uprostred noci? Prepla som do panického režimu. Ledva viem dať dokopy dve slová.“

„Prepáč mi to.“ Oťapená som sa dovliekla ku kabátu a pokrčila som plecami. Ohromilo ma, koľko námahy ma to stálo, aby som neomdlela. „Prvé, čo ti prišlo na um, asi bolo, že sa niečo stalo Amber.“

„Žartuješ? V porovnaní s tebou je Amber anjelik. Odvtedy, čo ťa poznám, mám pochopenie pre jej hormónmi určované pubertálne spôsoby. Úprimne povedané, neviem, ako ťa zvládala tvoja macocha.“

Keď to povedala, v hlave mi zhasla žiarovka. Nie konkrétne tá žiarivá - asi tak dvanásťwattová -, ale prinútila ma prehodnotiť nezáujem mojej nevlastnej matky o moju duševnú pohodu. Náš chladný vzťah bol azda čiastočne aj mojou chybou.

Nebol.

Cookie mi celú cestu domov držala kázeň. Vďakabohu to bola krátka jazda. Jej obavy boli milé, ale zároveň zvláštne rozčuľujúce. Moja obava však spočívala v tom, že som bola naklonená k vražednému. Čo ako som sa snažila, nemohla som si pomôcť, ale v tom náhrdelníku od Gucciho zo sekáča za 7 dolárov mi bolo trošku horúco. Niekto ma udrel. Niekto sa ma pokúsil zabiť. Keby sa mu to podarilo, mohla som zomrieť.

Potom, akoby môj večný stav slnečného svitu nedovoľoval takýmto čiernym myšlienkam, aby mi nakazili myseľ - som si dosť istá, že v minulom živote som bola dieťa kvetov -, som musela vidieť, že pohár je poloplný. S nádejou od whisky Jack Daniels. Okrem oprávnenosti náhleho zastavenia som dnes v noci zistila ešte niečo. Nejakým zvláštnym riadením osudu som zistila, že Reyes a Veľký Zlý boli nejako prepojení. Ale ako? Keď som sa narodila, Reyes nemohol mať viac ako tri roky. Ako mohol Zlý vedieť, že o pätnásť rokov ma Reyes bude volať Dutch?

Nešlo mi to do hlavy. Spomínala som si na to tak jasne. Dutch. Pošepky a mäkko, hlboko a hypnotizujúco. Skoro ako sám Reyes. A podobnosť sa tu nekončila. V mysli som začala registrovať všetky druhy podobností medzi nimi dvoma. Z obidvoch vyžarovala horúčava a energia. Spôsob, akým sa pohybovali - škvrna -, čím sa veľmi odlišovali od zomretých. Ochromujúca sila ich dotykov a pohľadov. Ako sa mi pod váhou tela skoro podlamovali kolená, keď sa zjavil hociktorý z nich.

Možno sa mýlim. Buď to, alebo Reyes a Zlý patrili k rovnakému druhu bytostí. Ale ako to bolo vôbec možné? Potrebovala som druhý názor. Keď Cookie dorazila so svojím taurusom na parkovisko, oznámila som jej: „Znovu som ho videla.“

Zatiahla ručnú brzdu a pozrela na mňa.

„Keď som padala cez svetlík,“ dodala som.

„Reyesa?“ spýtala sa pochybovačne.

„Nie. Neviem.“ Z hlasu mi bolo cítiť únavu. „Začínam sa čudovať. Začínam sa čudovať mnohým veciam.“

Chápavo prikývla, opatrne vyšla autom na kraj chodníka a vy_ pla motor. „Urobila som si prieskum. Je už síce neskoro, ale mám pocit, že nebudeš môcť zaspať, kým nedostaneš odpoveď na niektoré otázky.“

Cookie ma viac-menej vyniesla do bytu a šla ešte skontrolovať Amber. Nahlas som pozdravila pána Wonga, a potom som položila šálku kávy do úplne nového kávovaru. Podľa kartičky a stužky mi ho dodali dobrí ľudia zo spoločnosti AAA Electric za to, že som pátrala po ich nezvestnej rozvodni nech už bola rozvodňa čokoľvek a prečo vôbec niekto jednu ukradol. Červenej farby. Kávovar, nie rozvodňa. Netušila som, akej farby môžu byt rozvodne, keď som odhalila zlodeja, dávno pred tým, ako k tomu došlo. Ale pochybujem, že boli červené.

Naliala som si malý pohár mlieka a vypila ho, takže som mohla užiť štyri ibuprofeny naraz a neroztrhla si pritom žalúdočnú stenu. Odmietla som lieky na utíšenie bolesti, ktoré mi predpísal lekár na pohotovosti. Recepty na lieky a ja sme zvyčajne spolu nevychádzali dobre. Svalmi mi už však prenikala bolesť, a tie od nej tuhli, až som si pri každom pohybe myslela, že q roztrhnú. Ten pád nemusel spôsobiť žiadne trvalé poškodenie, ale dočasné následky mi budú otravovať život. Nemohla som ani poriadne dýchať.

Ale aj oslabená schopnosť dýchať bola predsa len lepšia ako nulová.

Medzi návštevou Marka Weira vo väzení, naháňačkou s Rocketom v liečebni, vlámaním do advokátskych kancelárií a pádom cez svetlík v sklade som si predsa len mala sadnúť k počítaču dostatočne dlho na to, aby som vo väzenskej databáze zistila viac o Reyesovi. Ako som si teraz opatrne sadala do kresla k počítaču, Cookie vtrhla dnu s náručou plnou poznámok a vytlačených papierov. Ako ju poznám, určite už má Reyesov život v malíčku od veľkosti topánok po krvnú skupinu. Kým nám nalievala kávu, prihlásila som sa na webovú stránku novomexického Oddelenia nápravných trestov. O desať sekúnd sa vďaka optickým vláknam na obrazovke rozžiarila Reyesova fotografia.

„Božemôj,“ zhíkla Cookie spoza mňa. Pri pohľade naňho zjavne prežívala rovnakú telesnú reakciu, akú som zažíval a aj ja zakaždým, keď som sa naňho pozrela.

Položila ku mne šálku.

„Ďakujem,“ povedala som, „a prepáč mi, že som ťa uprostred noci vytiahla z postele.“

Prisunula si stoličku ku mne, usadila sa a položila si ruku na moju. „Charley, povedz mi úprimne, naozaj si myslíš, že ma to tak obťažovalo, keď si mi zavolala?“

Bol to nejaký chyták? Bola to skúšobná otázka? „Nuž, áno, veď je to jasné. Koho by to nerozčúlilo?“

„Napríklad mňa,“ priznala prekvapene, akoby som ranila jej city už tým, že som také niečo len naznačila. „Zúrila by som, keby si nezavolala. Viem, že si špeciálna a máš výnimočný dar, ktorý nikdy celkom nepochopím, ale predsa len si ľudská bytosť a moja najlepšia priateľka.“ Tvár sa jej premenila na mapu ustarostených čiar. „Nebola som rozčúlená preto, lebo si mi zavolala. Bola som rozčúlená preto, lebo si myslíš, že si nezničiteľná. A nie si.“ Urobila prestávku, aby sa jej pohľad mohol zaboriť do môjho a aby sa uistila, že som pochopila. Bolo to milé. „A pre ten falošný pocit bezpečnosti sa zamotávaš do naj... najbizarnejších situácií.“

„Najbizarnejších?“ Predstierala som, že som urazená.

„Stačí jeden príklad za všetky. Katastrofa na čističke odpadových vôd.“

„Ale to absolútne nebola moja chyba,“ namietla som, pričom som sa vyhýbala už len samotnej myšlienke na tú udalosť. Akože.

Zošpúlila pery a čakala, kým prídem k rozumu.

„Tak okej, bola to moja chyba.“ Príliš dobre ma poznala. „Ale iba trochu. A tí potkani dostali svoje. Tak k čomu si sa dopracovala?“ spýtala som sa a pozrela späť na Reyesovu fotografiu.

Cookie zalistovala v kope vytlačených papierov a jeden vytiahla. „Si na to pripravená?“

„Pokiaľ tam nemáš fotografie nahých žien v pokročilom veku, tak som v pohode.“ Pozerala som Reyesovi do očí. Vyžarovali nespútanú energiu.

Podala mi papier. „Vražda.“

„Nie,“ zašepkala som, akoby mi z pľúc vyšiel vietor. Bol to novinový článok spred desiatich rokov. Nie, nie, nie, nie. Hocičo, len nie vražda. Ani znásilnenie. Ani únos. Ani ozbrojená lúpež. Neochotne som si článok prezerala, cítiac sa pritom, ako keď ste svedkom nehody a nemôžete pomôcť, len sa prizeráte.

Muž z Albuquerque uznaný za vinného.

Stručné a jasné.

Muž s minulosťou záhadnejšou ako okolnosti okolo smrti jeho otca bol v pondelok po trojdňovom rokovaní poroty uznaný za vinného. Počas procesu čelila obžaloba niektorým nezvyčajným problémom, ako napríklad, že Reyes Alexander Farrow (20) neexistuje.

Reyes Alexander Farrow. Na chvíľu som prestala čítať. Pokúšala som sa lapiť dych a spomaliť si tep. Už len pri Reyesovom mene sa mi rozbúšilo srdce. A že neexistoval? Dopekla, tak to by som im vedela rozprávať.

„Farrow nemá rodný list,“ oznámila obžaloba po tom, čo sa skončil dvojtýždňový proces. „Nemá ani zdravotnú kartu, rodné číslo, nijaké školské záznamy okrem troch mesiacov na strednej škole v Yucce. Papierovo je tento muž duch.“

Duch. Ako by povedal Morfeus, osudu nechýba zmysel pre iróniu.

Farrowov otec Earl Walker bol nájdený mŕtvy vo svojom aute po tom, čo ho na dne kaňonu asi osem kilometrov od Albuquerque objavila skupina turistov. Hoci jeho telo bolo zhorené na nepoznanie, pitva ukázala, že zomrel na následky zranenia spôsobeného tupým úderom do hlavy. Viacerí svedkovia videli, ako Farrow zápasil s otcom deň pred tým, ako Walkerova snúbenica nahlásila, že je nezvestný.

„Mali sme zviazané ruky,“ uviedol po vynesení rozsudku Farrowov hlavný obhajca Stan Eichmann. „V tomto prípade je toho oveľa viac, ako sa zdá napohľad. Domnievam sa, že sa už nikdy nedozvieme, ako to bolo v skutočnosti.“

Eichmannovo konštatovanie bolo len jednou z desiatok záhad, ktoré obostierajú tento prípad. Napríklad, Walker nemal rodné číslo a ani jediný raz nepodal daňové priznanie.

„Nemal nič, čo by dokazovalo, že bol občanom dodržiavajúcim zákony,“ povedal Eichmann. „Zdá sa, že vo svojom živote používal viacero mien. Trvalo celé týždne, kým sme vypátrali meno, o ktorom sa nazdávame, že je to pravé.“

„Je to v skutočnosti bežnejšie, ako by ste si mohli myslieť,“ uviedla obžaloba. „Takto to robia profesionálni zločinci v dospelom veku. Na druhej strane, Farrow nikdy neexistoval. Podľa našich záznamov sa nikdy nenarodil a výsledky rozboru DNA ukazujú, že Walker nebol jeho biologickým otcom. Keby som mal na základe toho, čo o ňom vieme, vyslovil svoj dosť pravdepodobný dohad, povedal by som, že Reyes Farrow sa stal ako dieťa obeťou únosu.

Dych sa mi zasekol v hrudnom koši. Mohol byť naozaj obeťou únosu?

Rýchlo som prebehla očami zvyšok článku.

Farrow nikdy neuviedol nič na vlastnú obhajobu, a tak nechával porotcov v tiesni, aby dovideli za nepriamy dôkaz, napriek úspechu obhajoby pri odhaľovaní pravej podstaty niektorých kľúčových teórií, ktoré súvisia so stratégiou obžaloby.

Článok ďalej hovoril o Walkerovej snúbenici Sarah Hadleyovej. Svedčila, že Reyes Farrow sa pri viacerých príležitostiach Walkerovi vyhrážal a že obaja sa obávali o svoj život. Ale toto tvrdenie vyvrátil iný svedok, spoločník slečny Hadleyovej, keď pod prísahou vypovedal, že Walkerova snúbenica bola tajne zaľúbená do Farrowa a jeho otca by opustila bez mihnutia oka, len aby mohla byť s Farrowom. Svedok ďalej uviedol, že keby sa slečna Hadleyová kohokoľvek bála, tak by sa bála samotného Walkera.

„Toto je prípad o zlomenom srdci a zlomenej mysli,“ povedal Eichmann porote niekoľko minút pred tým, ako sa šla poradil. Už len sám Walkerov register trestov vrhá množstvo pochybností, pokiaľ ide o legitímnosť hocičoho, čo i len vzdialene pripomína motív jeho jediného dieťaťa.“

Jeho jediného dieťaťa? Ale veď Reyes mal predsa sestru.

„Okolnosti jeho smrti sú asi také priesvitné ako ja,“ pokračoval Eichmann.

Farrow, ktorý pred zatknutím chodil do večernej školy s cudzím rodným číslom a iróniou osudu sa pripravoval na štúdium práva, stál ľahostajne s mierne sklonenou hlavou, keď sudca vynášal rozsudok.

Srdce mi v hrudi kleslo, keď som si predstavila, ako Reyes stojí v súdnej sieni a čaká na to, že ho budú ľudia ako on súdiť, aby ho vyhlásili za vinného alebo nevinného. Predstavovala som si, čo asi cítil, ako sa vyrovnal s ich rozhodnutím.

„Záhada menom Reyes Farrow sa každou minútou prehlbuje,“ povedala som. Walkerova snúbenica proste, z nedostatku vhodnejších slov, neuveriteľne drístala. Zneužívané deti len zriedka útočia na svojich zneužívateľov a ešte zriedkavejšie ich mučia. A ženy nikdy nebývajú tajne zaľúbené do niekoho, o kom veria, že by ich mohol hocikedy zabiť.

„Ale vražda je vražda, Charley.“

„Vieš ty vôbec, koľko ľudí sedí vo väzení za zločiny, ktoré nespáchali?“

„Podľa teba je Reyes nevinný?“

V mojich snoch. „Musela by som ho vidieť osobne, aby som získala istotu.“

Zmraštila čelo. „Aj to patrí k tvojim schopnostiam?“

Aj keď som o tom nikdy takto nepremýšľala, povedala som: „Myslím, že hej. Zabúdam, že nie každý vidí to čo ja.“

„Keď už o ňom hovoríme, povedala si, že v noci si ho videla znova. Hovorila si o Reyesovi?“

„Aha, samozrejme.“ Narovnala som sa“ potom som sa mykla a ponorila sa nazad do hesla. Premýšľala som, odkiaľ začať. Lepšie bude dostať to zo seba von zahorúca, prevetrať svoju špinavú bielizeň, a tak som sa pustila do rozprávania. „Vieš, že som ti isté veci nepovedala, lebo som nechcela, aby si musela vyhľadať odbornú lekársku pomoc?“

Cookie sa zasmiala. „Áno, ale ty vieš, že mi môžeš povedať úplne všetko.“

„Tak to je dobre, lebo práve ideš absolvovať rýchlokurz o všetkých smrtkovských veciach. Som stratená.“

„A zvyčajne nebývaš?“ povedala a v očiach jej zablikal huncútsky plamienok.

„Smiešne. Nehovorím o svojom zvyčajnom stave zmätku. Toto je niečo iné.“

„Iné ako totálny chaos?“ Keď som zošpúlila pery a predstierala pritom urazenosť, posunula sa v kresle a dodala: „No dobre, som samé ucho.“

Ja som však ešte vždy myslela na to, čo povedala o totálnom chaose. Cookie mala pravdu. Môj život smeroval buď k parkovisku, alebo k rýchlo behu, pričom sa potácal cez plnú premávku s tým, že autám okolo mňa či cieľovej stanici venoval len minimálnu pozornosť. „Dalo by sa povedať, že sa životom len potkýnam, však?“

„Tak nejako, ale to je v pohode,“ pokrčila plecom.

„Myslíš?“

„Jasné. Všetci sa životom potkýname, ak sa náhodou chceš spýtať mňa.“

„Ale predsa len, celá táto záležitosť okolo výkonu povolania smrtky by mala chodiť aj s príručkou. Alebo s nejakým diagramom. Celkom by som ocenila aj harmonogram.“

„To máš teda pravdu,“ chápavo prikývla Cookie s výrazom hovoriacim „vždy tu budem pre teba“. „Taký ten s farebnými šípkami, čo?“

„A jednoducho formulované otázky, na ktoré sa dá odpovedať buď áno, alebo nie. Ako napríklad: Navštívila vás dnes smrtka? Ak nie, prejdite na bod desať. Ak áno, hneď prestaňte, lebo ste v svrabe, milá moja. Môžete to rovno i zabaliť. Zhlboka dýchajte, lebo to bude bolieť. Môžete teraz zavolať priateľke a povedať jej, aby vás na rozlúčku pobozkala na zadok...“

Uvedomila som si, že Cookie už neprikyvuje na znak podpory s výrazom „vždy tu budem pre teba“. Pozrela som jej do tváre, ktorá náhle zbledla. Bol v tom istý pôvab. Zvýraznila sa tak belasá v jej očiach.

„Cookie?“

Už som sa chystala, že jej skontrolujem tep, keď zašepkala: „Smrtka?“

 ako skutočne vyzerajú smrtky, nie preto, lebo som sa okrem seba s nijakou inou nestretla, povedala by som, že presne na to sa podobá.“ Pozrela som znovu na ňu. „Áno. Stelesnená smrť ju mala len zakryť.“

„Stelesnená smrť? Také niečo aj naozaj existuje?“

Asi som k tomu pristúpila z nesprávneho konca. „Nie je to skutočná smrť. Je úplne v pohode, podľa mňa, tým desivým spôsobom.“ Zbledla ešte viac. Dočerta s tým. „Keby si náhodou musela vyhľadať lekársku pomoc, budem ti ju musieť platiť?“

„Nie,“ povedala a vystrela plecia. Tvárila sa, že má všetko pod kontrolou. „Som v pohode. Len si ma prekvapila, nič viac.“ Kývla mi prstami. „Hovor ďalej. Zvládnem to.“

„Prisaháš?“ spýtala som sa, lebo modrá farba okolo jej pier mi bola akási podozrivá.

„Prisahám. Rýchlokurz. Som úplne pripravená.“

Keď kŕčovito zovrela operadlá kresla, akoby sa pripravovala na nálet, moje pochybnosti ožili. Čo to, dopekla, robím? Teda okrem toho, že som ju nadosmrti vyľakala?

„To nemôžem,“ chcela som od svojho zámeru odskočiť. Prehodnotila som úmysel povedať jej všetko, len preto, aby som jej mohla porozprávať o Zlom v sklade, aby som spoznala jej názor na celú záležitosť. Nemohla som jej to spraviť. „Prepáč mi. Nikdy som ti nemala hovoriť o ničom z týchto vecí.“

Povolila zovretie operadiel na kresle a pozrela na mňa. V očiach sa jej zjavil záblesk úmyslu. „Charley, môžeš mi povedať úplne všetko. Sľubujem, že sa už nerozruším. „ Keď mi z pohľadu vyčítala jednu z najväčších pochybností, spresnila: „Sľubujem, že sa pokúsim už sa nerozrušiť. „

„Nie je to tvoja vina,“ sklonila som hlavu. „Sú veci, ktoré by ľudia radšej nemali vedieť. Nemôžem uveriť tomu, čo som ti takmer urobila. Ospravedlňujem sa.“

Jedným z dôsledkov toho, že som s blízkymi hovorila úprimne, bol účinok, aký to malo na ich dušu. Už dávno som sa naučila, áno, že keď mi ľudia neveria, bolí ma to, ale keď mi uveria, ich životy sa navždy zmenia. Potom už nikdy nebudú vidieť svet tak ako predtým. A takáto vyhliadka by mohla byť zničujúca. Veľmi opatrne som si vyberala, koho zasvätím. A keby som čo i len jednému človeku na tejto planéte povedala o Zlom, takéto rozhodnutie by som ľutovala do konca svojich dní.

Cookie sa posunula späť do kresla, zdvihla šálku a pozerala do nej. „Pamätáš sa, ako si mi prvý raz povedala, čo si?“

Na chvíľu som sa v myšlienkach vrátila do minulosti. „Len matne. Ak si spomínaš, pila som už tretiu margaritu.“

„A vieš ešte, čo si povedala?“

„Hmm... ani nie... pri tretej margaritu.“

„Budem ťa citovať: ,Cookie, som smrtka.‘“

„A ty si mi uverila?“ zdvihla som nedôverčivo obočie.

„Áno,“ prikývla. „Bez jediného tieňa pochybnosti. A odvtedy som už toho videla priveľa na to, aby som ti neverila. Takže nechápem, čo také by si mi mohla povedať, čo by znelo ešte horšie?“

„Len aby si sa nečudovala,“ varovala som ju.

Zamračila sa. „Je to naozaj také zlé?“

„Nejde o to, či je to zlé,“ vysvetľovala som, pokúšajúc sa jej pritom umožniť, aby si uchovala aspoň štipku nevinnosti a azda aj zdravý rozum, „len je to asi o trošku menej uveriteľné.“

„Aha, jasné, lebo v dnešných časoch stojí smrtka na každom rohu.“

Mala bod. Zvyčajne ma však moje schopnosti dostali do ťažkostí a odplašili odo mňa ľudí, o ktorých som si myslela, že im môžem veriť. Práve tieto skutočnosti spôsobovali, že som teraz váhala, bez ohľadu na to, ako veľmi som myslela na Cookie. Ruku na srdce, čo som si vlastne myslela? Moje sebectvo ma niekedy zarážalo.

„Keď som bola na strednej,“ pristúpila som na reč v štýle „je to len pre tvoje dobro“, „povedala som najlepšej kamoške priveľa. Kvôli tomu sa naše priateľstvo skončilo zle. Ja len jednoducho nechcem, aby sa to stalo aj nám dvom.“

Niežeby som mohla všetku vinu zvaliť na Jessicu. Predchádzajúce skúsenosti a bláznivá schopnosť čítať v ľuďoch ako v otvorenej knihe mi mali zabrániť v tom, aby som svojej bývalej najlepšej priateľke povedala viac, ako dokázala uniesť. Predsa len, jej náhla a bezhraničná nenávisť ku všetkému, čo súviselo s Charley Davidsonovou, bola pre mňa krutým úderom. Jednoducho som nedokázala pochopiť, odkiaľ sa jej nevraživosť nabrala. V jednu minútu sme boli najlepšie priateľky a v druhú už úhlavné nepriateľky. Bol to riadny šok. Často som o tom premýšľala, až som si po rokoch uvedomila, že sa jednoducho vydesila. Toho, čo dokážem robiť. Toho, čo bolo mimo nás. Toho, čo moje schopnosti znamenali vo veľkolepom projekte vecí. Ale vtedy, keď sa to stalo, som bola zničená. Znova zradená človekom, ktorého som milovala. Človekom, o ktorom som si myslela, že ma miluje.

V konfrontácii s Jessicinými prejavmi nepriateľstva a ľahostajnosťou nevlastnej matky som upadla do veľmi hlbokej depresie. Depresiu som úspešne skrývala za sarkazmus a bezočivosť,

ale ten incident podnietil samodeštruktívne správanie, z ktorého som sa roky nevedela dostať.

Napočudovanie, z depresie ma dostal jedine Reyes. Vďaka jeho situácii som si začala vážiť, čo mám, najmä otca, ktorý ma len tak pre vlastné potešenie nekopal do zadku, keď si zmyslel. Mala som otca, ktorý ma miloval, čo Reyes nikdy nezažil. A predsa sa neváľal v žumpe sebaľútosti. Jeho život bol oproti môjmu tisíckrát horší, no on sa ani najmenej neľutoval. V každom prípade nie z toho, čo som videla. Skončila som teda svoj malý večierok sebaľútosti.

Ďalším východiskom však bola viera. Začať veriť životu nikdy nebolo mojou silnou stránkou. Ale bola tu Cookie. Najlepšia priateľka, akú som kedy mala. Prijala všetko, čo som jej kedy povedala, a pritom neprejavila žiadnu pochybnosť, opovrhnutie ani okamžité špekulácie o finančnom zisku.

„A ty si myslíš, že nebudem schopná uniesť to, čo mi povieš?“

„Nie. Presne o to ide. Ak je vôbec niekto, kto to môže uniesť, tak si to ty. Ibaže neviem, či ti to chcem spraviť.“ Položila som jej tuku na rameno a predklonila sa, želajúc si pritom, aby to pochopila. „Vedieť nie je vždy tá lepšia alternatíva.“

Po dlhšej prestávke začala s jemným úsmevom na tvári ukladať spisy. „Tvoje schopností sú súčasťou teba, Charley, súčasťou toho, kým si. Nemyslím si, že existuje nejaká vec, ktorú by si mi mohla povedať, a ona by zmenila môj pohľad na teba.“

„Ja sa neobávam o tvoj pohľad na mňa.“

„Už je neskoro,“ vyhlásila a ukladala papiere do zakladačov. „A ty si musíš ľahnúť.“

Ranila som jej city? Myslí si, že nechcem, aby to vedela? Po-

myslenie na to, že sa o každú časť svojho života delím s naozaj najlepšou priateľkou, ktorej môžem stopercentne dôverovať, bolo, ako keď človek nájde na konci dúhy hrniec slepačej polievky. Opovážila som sa? Mohla som si dovoliť riskovať jednu z najlepších vecí, aké ma kedy postretli?

Bolo už neskoro, no akokoľvek mi predstava skĺznutia do bezvedomia pripadala nádherná, myšlienka, že by som Cookie povedala všetko - že by vedela všetko, celú pravdu a nič len pravdu -, mi zvyšovala hladinu adrenalínu. Bolo by fajn mať niekoho, komu môžete veriť, dôverníčku, spolubojovníčku i niekoho, s kým si požičiavate gél na vlasy, navzdory tomu, že už boli dve hodiny ráno a bola som vyčerpaná, ubolená a na pokraji omdletia. Modlila som sa len, aby si ani jedna z nás neodhryzla väčší kúsok, ako dokáže požuť. Raz sa mi to stalo so žuvačkou. Nič príjemné.

Možno by som to mohla risknúť. Len tento jediný raz. Možno z toho vyviazne rovnako neporušená a mentálne zdravá, ako keď do toho vstúpila. Niežeby to znamenalo povedať veľa, ale predsa.

Prstom som krúžila po okraji hrnčeka s kávou a nedokázala sa jej pozrieť do očí. Veď som sa jej chystala navždy zmeniť život. A nie nevyhnutne v dobrom. „Je ako dym,“ povedala som a stále som ju cítila pri sebe. „A je mocný. Sila z neho vyžaruje. V jeho blízkosti slabnem, akoby vstrebával časť zo mňa.“

Na chvíľku sa omráčená tíško posadila, a potom položila spisy späť na stôl. Práve prešla schizmou, štrbinou medzi dvoma svetmi, o ktorej vedela len hŕstka. A od tohto momentu už Cookie Kowalská nebude nikdy ako predtým.

„A to je ten, čo si ho videla dnes?“ spýtala sa.

„Áno, ten v sklade. Ale aj dnes ráno, keď sa v kancelárii objavil Reyes.“

„Tá bytosť bola tam?“

„Nie. Už si začínam myslieť, že on a Reyes patria k rovnakému druhu bytostí. No Reyes je skutočný, má ľudskú podobu, a potom, v poslednom čase vidím všade tie škvrny a v spánku sa nepredstaviteľne milujem, a zjavil sa mi v sprche...“

„V sprche?“

„... a v deň, keď som sa narodila, ma nazval Dutch, presne ako Reyes, ibaže Reyes bol primladý na to, aby tam bol, keď som sa narodila, tak odkiaľ to mohol vedieť? Odkiaľ mohol Veľký Zlý vedieť, ako ma o pätnásť rokov nazve Reyes?“

Hrnček sa mi vyšmykol z prstov a Cookie ho položila na stôl. „Už nikdy viac kofeín.“

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa, snažiac sa potlačiť plachý úškrn.

„Mali by sme začať pekne od začiatku.“ Na znak podpory ma potľapkala po ramene. „Ibaže by si chcela začať scénou v sprche.“

Zasmiala som sa. „Je toho toľko, čo som ti nikdy nepovedala, Cookie. Nebude ľahké uniesť to všetko.“

„Charley, teba nie je ľahké uniesť.“

Znovu som sa zasmiala, zobrala si späť hrnček a dopila zvyšok kávy.

„Kedy si sa prvý raz dostala do kontaktu s tou bytosťou?“

„V deň, keď som sa narodila.“ Nepočúva ma, či čo? „Vtedy som prvý raz videla Veľkého Zlého,“ odvetila som a na zvýšenie účinku som do vzduchu naznačila prstami úvodzovky.

„Veľkého...“

„On je vlastne dym. Je to ten druh tvora, lomeno netvora, ktorý sa nečakane zjavuje v najnečakanejších momentoch. Väčšinou vtedy; keď som v ohrození života. Mali by sme si urobiť pukance.“

Presunula sa na kraj stoličky. „A bol tam v deň, keď si sa narodila?“

„Hej. Veľký Zlý ho volám len preto, lebo Ozrutná plazivá príšera, čo ma straší, keď sa jej zachce, je príliš dlhé.“

Cookie prikývla. Fascinovalo ju, kam by moje rozprávanie mohlo viesť. Teraz si už uvedomovala, že moje opisy sú o čosi pútavejšie než tie priemerné rozprávky typu: u mojej tety v podkroví býva duch. Môj príbeh nepatril do repertoára posedení pri táboráku ani dievčenských nočných seáns. Čím sa dá ľahko vysvetliť, prečo prichádzalo čoraz menej a menej pozvaní.

„Nech je to ktokoľvek, ako som už povedala, bol pri tom, keď som sa narodila.“

Ruka so šálkou jej zamrzla na polceste medzi stolom a ústami a musela sa veľmi snažiť, aby neslintala. Až do tejto chvíle som si nikdy neuvedomovala, ako bytostne prahne po tom dozvedieť sa viac. Ako veľmi na ňu pôsobilo moje mlčanie.

So zvrašteným čelom sa spýtala: „A ako si sa to vlastne dozvedela? Niekto ti to povedal?“

„Čo mi mal povedať?“ Môj hrnček bol pekný. Bol na ňom môj obľúbený kvet, ľalia zlatohlavá. Skúmala som ho, keď som sa pokúšala neupierať zrak na Reyesa.

„Že tá veľká zlá príšera bola pri tvojom narodení.“

„Že čo?“ O čom to, dopekla, hovorí? Napokon, možno som nevedomky upadala do bezvedomia.

„Ako si zistila, že tam bol v deň, keď si sa narodila?“

Aha, no jasné. Ani túto časť ešte nepoznala. „Veľmi dobre si pamätám všetko, čo sa stalo v prvý deň.“

„V prvý deň?“

Prikývla som. Prvý raz som si všimla, že jedným lupienkom sa ľalia zlatohlavá dotýka aj okraja hrnčeka.

„V prvý deň čoho? Prvého stupňa? Púštnej búrky? Tvojho menštruačného cyklu?“ zasyčala v závane uvedomenia si. „Už to mám! Všetko sa to začalo, keď si dostala prvý menzes. Hormonálna záležitosť, však? Vtedy si na to všetko prišla?“

Uškrnula som sa. Bola zábavná. „V prvý deň môjho života. Mojej existencie. Mojej prítomnosti na Zemi.“

„Nechápem.“

„Hovorím o dni, keď som sa narodila,“ prevrátila som očami. Zvyčajne jej to zapaľovalo rýchlejšie.

Sadla si a celá omráčená mlčala. Bolo to zvláštne.

„Viem. To zmetie každého.“ Prešla som prstom po najžiarivejšom oranžovom lupienku a dodala som: „U ľudí je očividne dosť zriedkavé, aby si pamätali deň, keď sa narodili.“ Lupienky sa otvorili výbuchom farby, najtmavšej v strede, na najzraniteľnejšom mieste.

„Zriedkavé?“ spýtala sa, keď sa jej konečne vrátil hlas. „To vážne? Skús použiť slovo ,neexistujúce‘.“

„Máš pravdu, je to ojedinelé.“ Obkreslila som prstom ďalší lupeň. „Pamätám si na to, akoby to bolo včera.“ Niežeby včerajšok nebol nejasný. Potom som vybehla von z lupeňov a zrak sa mi posunul hore a znovu som pozerala do očí Reyesovi. Bolesť a hnev v jeho výraze boli takmer hmatateľné. A farba jeho očí sýtohnedá, a čím bližšie k stredom očí, ich najzraniteľnejším miestam, tým ešte viac tmavla.

„Božemôj, Charley, ty si pamätáš, ako si sa narodila?“

„Pamätám si jeho.“

„Toho veľkého zlého chlapa?“

„Áno. Veľkého Zlého. A pamätám si aj na iné veci, napríklad ako lekár prestrihol pupočnú šnúru a ako ma sestričky umývali.“

Cookie sa v údive opatrne posunula späť do kresla.

„Povedal moje meno. Alebo to, o čom som si myslela, že je moje meno.“

Vtedy jej zaplo. „Nazval ťa Dutch.“

„Áno, ale prečo? Ako bolo možné, že ho vedel?“

„Zlatko, v hlave ešte stále pracujem na tej záležitosti dňa, keď si sa narodila.“

„Dobre, prepáč. Ale mohla by si si s tým švihnúť? Mám nejaké otázky.“

Zatvárila sa pochybovačne. „Máš ešte nejaké lahôdky, ktoré by si mi chcela oznámiť?“

Pokrčila som plecami. „Ani nie. Ibaže by si k nim rátala to, že od celej tej záležitosti s dňom, keď som sa narodila, poznám každý jazyk, akým sa kedy hovorilo. To asi stojí za zmienku.“

Bola som unavená, a tak som nemohla byť o tom úplne presvedčená. Mala som však taký zvláštny pocit, že Cookie ma chápe.