Šiesta kapitola

Inzerát. Životnosť rozptýlenia.

tričko

Zatiaľ čo ja som nechcela nič viac, iba sa vypytovať prítomných zosnulých na Reyesa - „Videli ste ho dobre?“ „Akej farby mal oči?“ „Vyzeral ako, čo ja viem... mŕtvy?“ -, strýko Bob trval na tom, že budeme diskutovať o prípade. Zatiaľ moje duševné zdravie viselo na tenkej nitke. Môj krehký zmysel pre duševnú rovnováhu. Moja schopnosť vyrovnať sa s každodennými skutočnosťami reality. Nehovoriac o mojom intímnom živote.

Neexistuje nič sväté?

„Zistila si identitu strelca?“ opýtal sa strýko, keď sme zamierili späť ku mne do kancelárie, momentálne prezývanej Mŕtva zóna.

„Nie.“ Miestnosť teraz pôsobila chladne, pravdepodobne preto, lebo som práve mala za sebou skúsenosť blízku sexu so žeravým peklom. Naliala som si šálku kávy a sadla si.

Strýko Bob sa posadil oproti. „Nie? Dobre. Sú, veď vieš kto, tu?“

„Áno.“ Ako sa to vlastne stalo? Očividne Reyes nebol každodennou mŕtvolou. Ak to vôbec bol Reyes. Ak to vôbec bola mŕtvola.

„Takže si s nimi o tom nehovorila?“

„Nie.“ Ak bol mŕtvy, ako to, že bol taký... horúci? Na druhej strane zas, keby bol živý, ako to, že bol nehmotný? Ako to, že sa hýbal tak rýchlo? Ako to, že prepína! z jedného molekulového stavu do druhého? Ešte nikdy som nič také nevidela.

Strýko Bob mi luskol prstami pred tvárou. Žmurkla som, spamätala sa a pozrela naňho.

„Nerozčuľuj sa.“ Ukázal dlane v geste mieru. „Stále si niekde inde a ja ťa potrebujem tu. Tejto noci došlo ešte k jednej vražde. Hoci sa nezdá, že by to s nimi súviselo, potrebujem to vedieť naisto.“

„Ďalšia vražda?“ spýtala som sa, keď z obalu na spisy vytiahol fotografiu z pitvy. „Prečo si mi nezavolal?“

„Zavolal. Máš vypnutý telefón.“

„Prepáč.“

„Mal som rozhovor so starostom. Traja mŕtvi právnici za jednu noc, to vo večerných správach nevyzerá dobre.“

Skontrolovala som si telefón. „Vybila sa mi baterka.“ Myslím, že v Mŕtvej zóne nie je nič v bezpečí.

Keď som dala mobil do nabíjačky, strýko položil fotku na stôl.

Predo mnou sa zjavila napuchnutá sinavo-fialová tvár. Okolo niektorých nafúknutých rán bolo vidieť krvavé chrasty, akoby ten človek mal nehodu. Vzhľadom na okolnosti som však pochybovala, že by tie chrasty boli dôsledkom nehody. Nech to bol hocikto, smrť prišla ako vykúpenie.

„Čo sa mu prihodilo?“ spýtala som sa.

„Mučili ho a potom zabili. Ale nešli po informáciách.“

Ukázal na chlapovu tvár a hrdlo. „Ústa mu prelepili páskou a pritlačili mu priedušnicu, aby nemohol kričať. Takže buď im už prezradil informácie, ktoré potrebovali, alebo vedeli, čo spravil. „

Pomaly som presúvala pohľad preč z fotky, snažiac sa nevyzerať pritom precitlivená.

„Útočníci sa mu usilovali pred smrťou spôsobiť čo najväčšiu bolesť. Keby som mal vysloviť ulicou vytrénovaný odhad, povedal by som, že si podali nesprávneho chlapa. Takýto typ mučenia býva zvyčajne vyhradený zradcom, buď vodcovi gangu, alebo celej skupine či organizácii. V dnešných časoch sú zločinecké organizácie hierarchickejšie usporiadané než anglická šľachta.“

Právnici sa zhŕkli okolo môjho stola, a tak som natočila fotku mimo môjho zrakového poľa. Sussman urobil grimasu a ustúpil dozadu. Vedela som pochopiť prečo. Ale Elizabeth a Barber ju skúmali zbližša.

„Ťažko povedať s istotou,“ skonštatovala Elizabeth. „Možno keby nebol taký fľakatý...“

„Pomohlo by, keby sme namiesto snímky z pitvy mali policajnú fotografiu.“

„Už sa na tom pracuje,“ povedal mi strýko Bob a prijal hovor na vyzváňajúcom mobile.

Sussman hľadel cez okuliare s okrúhlym rámom na Barbera. „Spoznávate tohto muža, Jason?“

Obrátila som zrak naňho. Barber vyzeral omráčene. Stratil reč a napriek fyziologickej nemožnosti zbledol. Lebo oni nemali krv.

„Je to on,“ povedal Barber. „To je muž, ktorý ma žiadal, aby sme sa stretli.“

Elizabeth sa pozrela späť na fotku. „To je ten tvoj záhadný muž?“ opýtala sa.

„Povedal by som, že je to on,“ odvetil.

Sussman pristúpil bližšie a znovu skúmal fotku. „Si si istý?“

Barber prikývol. „Ale nestavil by som život ani čokoľvek iné.“

„Aj tak by už na to bolo trochu neskoro,“ hlesla Elizabeth. Ešte vždy sa pozerala na fotografiu a tvár sa jej menila v sťahoch rozličných stupňov.

Strýko dotelefonoval. „Carlos Rivera. Register trestov má taký dlhý, ako je moja legendárna pamäť, ktorú mi všetci tak závidia.“

„Takže nemá za sebou nijaké zločiny,“ povedala som so zadržiavaným smiechom.

Zúžil oči a poťukal si ukazovákom po spánku. „Ako oceľový klepec.“

„Hej, zdá sa, že si akosi zabudol na tú príhodu, keď si ma mal vybrať z otcovho auta a uložiť do postele, lebo si šľahol zopár margarít. Zmrznutá na kosť som sa zobudila o druhej ráno na zadnom sedadle, zatiaľ čo ty si výskal s pani Dunlopovou vo vedľajšom byte.“

Napravil si kravatu. „Som presvedčený, že to bola udalosť zavinená alkoholom,“ zašomral. Zvláštny rumenec sa mu rozlial po tvári. Jeho vysvetlenie tak bolo prijateľné.

Len aby som ešte na tortu pridala čerešničku, zavrtela som hlavou s predstieraným sklamaním. „Ak sa cítiš lepšie, keď si to myslíš, strýko Takmer Vrah z Nedbanlivosti.“

Elizabeth sa zachichotala.

Strýko Bob sa nesmial. „A čo keby ste nechali vznesenie obvinení z trestného činu na okresného prokurátora?“ Skôr než som stihla argumentovať, povedal: „Pána Riveru sme našli plávať v Rio Grande.“

„Možnože bol smädný,“ opáčila som.

„Ochutnala si niekedy vodu z tej rieky?“

„V poslednom čase ani nie.“ Vtedy mi prišlo na um, kedy to spravil on. A hlavne prečo. A či pri tej príležitosti nechytil nejaké parazity. „Barber sa nazdáva, že by to mohol byť ten istý chlapík, čo ho žiadal o špionážne stretnutie. „

Strýko Bob sa zaujato naklonil. „Naozaj?“

„Naozaj.“ Ako mi Barber vysvetľoval ten incident, podávala som informácie ďalej strýkovi, ktorý si, samozrejme, všetko zaznamenával do zápisníka.

„Ten chlap mi volal,“ povedal Barber a opatrne si pritom sadal na stoličku, ktorú som mu prisunula už skôr. Elizabeth nasledovala jeho príklad, ale Sussman sa presunul k oknu a pozeral von na univerzitný kampus na druhej strane ulice, kým sme rozprávali. „Chcel sa stretnúť v uličke, čo sa mi zdalo dosť zvláštne. Ale pôsobil, ja neviem, skoro zúfalým dojmom.“

„Mohol by opísať jeho správanie?“ spýtal sa ma strýko Bob. „Bol celý nervózny,“ odvetil Barber, „nesvoj. Stále pozeral ponad plece a na hodinky. Prišiel som k záveru, že bol pod vplyvom najnovšej trpkej pilulky.“

„Ale aj napriek tomu ste ho počúvali?“ skočila som strýkovi do výsluchu.

„Povedal, že má informácie o jednom našom klientovi,“ zamiešala sa do rozhovoru Elizabeth. „Jason nemal na výber, len počúvať.“

„Aké informácie?“ spýtala som sa, pričom mi neušlo, ako sa jej noha myká v patelárnom reflexe na jeho obranu. Zaujímavé.

Keď Barber dorozprával svoj príbeh, dozvedeli sme sa, čo povedal nebohý Carlos Rivera. Vraj nejaký muž šiel na veľmi dlho do väzenia, hoci jeho najťažší zločin v živote predstavovalo asi to, že na výške raz vyfajčil marišku. Pravdaže, vdychoval dym.

Forenzný dôkaz však poukazoval na podstatne závažnejší zločin. Polícia našla na jeho zadnom dvore zavraždeného mladistvého a uňho v dome jeho vlastné tenisky poškvrnené krvou obete. Tenisky boli posledný klinec do jeho rakvy. Na dôvažok ešte usvedčujúci svedok - osemdesiatročná starena v okuliaroch s okrúhlym rámom -, a tomu neborákovi našili vraždu. Svedkyňa pod prísahou uviedla, že obžalovaného videla, ako toho chalan a ukrýva na zadnom dvore. Za skladiskom. Jednej tmavej búrkovej noci. Očividne prečítala priveľa detektívok.

„Ale veď bola tma,“ povedala som. „A k tomu ešte búrka. Mohla vidieť moju tetu Lillian, ako ukrýva telo, a predpokladať, že to bol váš klient.“

„Presne tak,“ súhlasil Barber. „A predsa bol usvedčený z vraždy bez priťažujúcich okolností.“

„Poznal ich klient toho chlapca?“ spýtal sa strýko Bob. Presne to som sa chcela spýtať aj ja.

Barber zavrtel hlavou. „Povedal, že ho predtým nikdy v živote nevidel.“

„Ako sa volá váš klient?“ položila som mu ďalšiu otázku, skôr ako to stihol urobiť strýko.

„Weir. Mark Weir. Dal mi kľúč USB,“ povedal Barber.

„Kto? Váš klient?“

„Kto spravil čo?“ spýtal sa strýko Bob bez toho, aby zdvihol zrak od písania.

„Niekto dal Barberovi kľúč USB.“

„Kto?“ zopakoval. Preboha, nespýtala som sa to práve?

„Nie, tento chlapík.“ Barber kývol k fotke. „Rivera. Hoci sa mi nikdy nepredstavil, poradil mi, kde hľadať. Povedal, že v jednom sklade v západnej časti mesta môžem nájsť dôkaz, ktorý potrebujem na očistenie pána Weira. A že tam bude v stredu v noci.“

„Hodina?“ chcel vedieť strýko Bob. Urobila som si v duchu poznámku, že naozaj dobrí reportéri nepotrebujú používať celé vety.

„Nikdy mi neuviedol hodinu. Podľa mňa si všimol, že ho niekto sleduje. Vytiahol si kapucňu teplákovej bundy a stratil sa v pizzerii, takže som sa ho už nestihol spýtať na nič iné.“ Barber sa znovu pozrel na fotografiu. „Podľa mňa ho dostali, keď zistili, čo mal za lubom.“

„Dnes je streda,“ podotkla som. „Kedy sa to všetko stalo?“ Sussman sa otočil späť, všetci traja právnici sa na seba pozerali. Potom odpovedala Elizabeth, pričom hlas jej stíšil smútok:

„V ten deň, keď sme zomreli.“ Obrátila sa na Barbera. „Pripadá mi to už tak dávno.“

Barber jej prikryl ruky svojimi. Zdalo sa, že jej húževnatá odvaha, jej mocné spôsoby mierne slabli.

„Stalo sa to včera,“ informovala som strýka.

„Dobre,“ prikývol a prešiel na nacistický spôsob vypočúvania. Kládol tucty otázok a freneticky čarbal do zápisníka, ako som mu odovzdávala odpovede. Napadlo mi, či už niekedy počul o digitálnom diktafóne.

„USB je na stole uňho v kancelárii,“ odpovedala som už na jeho ďalšiu otázku. „Nie, ten chlapík nepovedal, čo je na ňom, ale Barber má dojem, že to bude nejaké video.“ „Áno, túto stredu, dnes.“ „Nie, nevidel, kto sledoval Riveru.“ „Áno, už podať sťažnosť, ale potrvá mesiace, kým sa to dostane pred sudcu.“ „Áno.“ „Nie.“ „Klient ešte nebol informovaný.“ „Možno.“ „Nie v tvojom živote.“ „Keď peklo zamrzne.“ „Ehm, jasné.“ „Nie, jeho druhý, ľavý semenník.“

Keď sa strýkovi minuli otázky - našťastie, pretože už odbočil od témy -, mne došla energia. Nebolo to však dosť na to, aby to zmiernilo isté podozrenia, aké som mala o celej tejto situácii. Bolo to dôležitejšie než jeden nevinný muž a mala som silné tušenie, že to všetko súviselo so zavraždeným chalanom. O oboch som potrebovala viac informácií.

Zišli sme dolu niečo si zajesť. Ocko robil najlepšie sendviče Monte Christo na východ od Eiffelovej veže, už len pri pomyslení na ne sa mi v ústach zbiehali sliny. Keď som si už konečne mohla na chvíľu vydýchnuť, v myšlienkach som sa zatúlala späť k Reyesovi. Bolo ťažké nezaoberať sa mužom, ktorý už len obyčajnou prítomnosťou evokoval obrazy diabla odhodlaného hrešiť.

„Páči sa mi názov baru vášho otca,“ vyhlásila Elizabeth, keď sme schádzali dolu.

Prinútila som sa vrátiť späť do prítomnosti. Odvtedy, ako som sa v jej prítomnosti skoro milovala s nehmotnou bytosťou, Elizabethin vzťah ku mne sa zmenil. Ale nemyslím, že by bola nahnevaná. Ani urazená. Možno to súviselo s Garrettom. Možno mala pocit, že s ním hrám nečestnú hru, keďže vyzeral na to, že ku mne prechováva nejaké city. V poriadku, možnože nejaké prechováva, ale určite nie vrelé a už vôbec nie zmätené.

„Vďaka,“ povedala som. „Pomenoval ho po mne, čím na celej čiare sklamal moju sestru.“

Sussman sa zasmial. „Pomenoval ho po vás? Tuším, že sa volá Calamity's.“

„Áno. Strýko Bob ma roky volal Calamity, podľa Calamity Jane. A keď ocko kúpil tento bar, už len usúdil, že sa mu ten názov celkom hodí.“

„Páči sa mi to,“ zopakovala Elizabeth. „Raz som mala psa, ktorý sa volal po mne.“

Premáhala som smiech. „Aká rasa?“

„Pitbull.“ Na perách sa jej zjavil diabolský úškrn. „Viem si to živo predstaviť,“ zasmiala som sa.

Sadli sme si k odľahlému stolu v tmavom kúte, takže som sľubne mohla hovoriť s klientmi bez toho, aby sa niekto na nás pozeral. Po. krátkom úvode - a po skrátenom opise mojej noci s klientkiným tyranským manželom v bare, čím som vysvetlila žalostný stav svojej tváre - som sa spýtala ocka, či nemám nejaké odkazy.

„Tu?“ zatváril sa prekvapene. „A očakávaš dajaké?“

„No, áno aj nie.“ Jedine Rosie Herschelová, môj prvý prípad asistovaného zmiznutia, by mohla zavolať, keby mala nejaké problémy, takže žiadne nové správy boli dobré správy. Nechceli sme inak riskovať nijakú komunikáciu, nijaké spojenie so mnou ani s mojou prácou.

„Neodpovedaj mi na otázku ,áno aj nie‘,“ napomenul ma ocko a čakal, kým to vysvetlím.

„Pravdaže áno.“

„Aha,“ povedal na znak toho, že môj argument pochopil. „Úradná záležitosť. Spoľahni sa, dám ti vedieť, ak niečo príde.“

„Vďaka, ocko.“

Usmial sa, chvíľu to udržal, potom sa naklonil a zašepkal mi do ucha: „Ale ak ešte niekedy prídeš ku mne do baru s pomliaždenou a opuchnutou tvárou, budeme sa musieť vážne pozhovárať o tvojich úradných záležitostiach a o všetkom, čo majú za následok.“

Dopekla. A ja že mi to vyšlo. Myslela som, že som ho presvedčila, že tá bitka bola pre mňa viac výchovnou skúsenosťou než traumatizujúcim zážitkom.

Plecia mi klesli. „Fajn,“ prikývla som, pričom som svojmu normálne nealkoholickému hlasu dodala ľahké zakvílenie.

Pobozkal ma na líce a išiel sa venovať baru. Ešte zjavne neprišiel Donnie. Donnie bol nenápadný rodený Američan s dlhými havraními vlasmi a vymakanými prsnými svalmi. Veľmi mi nevenoval pozornosť, zato ja jemu áno. Na Donnieho sa dobre pozeralo.

Strýko Bob zatvoril mobil a venoval mi celú svoju pozornosť.

„Takže,“ začal, „chceš mi povedať, čo sa dialo, keď som dnes ráno vošiel k tebe do kancelárie?“

Aha, o to ide. Nepohodlne som sa zavrtela v kresle. Uvedomovala som si, že také správanie musí pre náhodného okoloidúceho vyzerať smiešne.

„Bolo na tom niečo zlé?“ spýtala som sa ho.

„Myslím, že nič zlé. Domnieval som sa, že máš prejavy náhlej úzkosti alebo niečo podobné. Potom som si však uvedomil, že Cookie a Swopes sa na teba len pozerajú, takže som usúdil, že nech to bolo čokoľvek, nie si v ohrození života.“

„Máš pravdu, lebo Swopes by mi hneď iniciatívne dával dýchanie z úst do úst alebo by vykonal nejaký iný hrdinský čin.“

Strýko Bob naklonil hlavu, keď sa k tomu v spomienke vrátil. „Všimol som si výraz totálnej túžby na Cookinej tvári.“

Skoro som sa rozosmiala. Eufória v jej výraze sa nedala nevidieť. Strýko Bob sedel trpezlivo, jeho husté obrvy sa spýtavo zdvihli, kým čakal na vysvetlenie.

Čo už? Nijaké nedostal. „Vieš, strýko Bob, tejto chúlostivej téme by sme sa mohli veľkým oblúkom vyhnúť, lebo si môj strýko a tak.“

„V poriadku,“ pokrčil ľahostajne plecami a predstieral, že ustupuje od témy. Odchlipol si z ľadového čaju a dodal: „Hoci Swopes vyzeral riadne zmätený. Domnievam sa, že by si mohla vedieť prečo.“

„Aj viem. Je to kretén.“

„Občas býva mierne náladový, uznávam.“

„Asi ako bol Josef Mengele.“

„Ale zasa na jeho obranu,“ pokračoval, pričom robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ma upokojil, „celý tento konflikt medzi vami dvoma je moja vina. Mal som držať jazyk za zubami. Prekliate pivo.“

„Tak či onak, pivo nezmenilo Swopesa na kreténa. Dám ruku do ohňa, že sa taký už narodil.“

Strýko Bob sa zhlboka nadýchol. „Vidím, kde to škrípe. Ale, dopekla, Charley, mám prácu.“ Žmurkla som v údive a on sa zaškeril. „Ešte musím ísť obťažovať tvojho otca.“

Vstal od stola a potľapkal ma po pleci, čo v jeho reči znamenalo, že sme v pohode.

Vložila som si ruku do jeho. „Poobťažuj ho trochu aj za mňa, dobre?“

Strýko Bob sa pustil krížom cez bar a nahlas tvrdil, že je vyšetrovateľ zo CDC. Prikrčila som sa. Ocko máločo považoval za humornejšie než pomyslenie na Centrum na kontrolu a prevenciu chorôb, ktoré mu platilo návštevu.

Obzrela som sa na právnikov. Sedeli okolo stola - strýko Bob vytiahol pre nich stoličky - a zhovárali sa.

„Už vieš, kedy máš pohreb?“ spýtala sa Elizabeth Sussmana so smútkom v hlase.

Spustil hlavu. „Dnes popoludní majú stretnutie u majiteľa pohrebného ústavu.“

Položila ruku na jeho ruku. „Čo robí Michelle?“

„Nie je na tom najlepšie. Musím sa k nej vrátiť.“

Asi to bude jeden z tých zomretých, ktorí ostávajú v pozadí, aby sa postarali o svoju rodinu. Podobá sa to myšlienke, že Barber mohol v šoku zblednúť: bolo rovnako fyziologicky nemožné, aby duch prevzal starostlivosť o svoju rodinu.

„A čo ty?“ spýtal sa Barber Elizabeth. „Vieš, kedy máš pohreb?“

„Ani som nepočula.“ Prisadla si bližšie k nemu. „Tak čo, ideš na svoj?“

Barber pokrčil plecami. „Ešte neviem. A ty ideš na svoj?“

„Uvažujem, že by som aj mohla.“

„Naozaj?“

Elizabeth sa usmiala. „Dohodnem sa s tebou.“

„Ejha.“

„Ak pôjdeš ty so mnou na môj pohreb, tak potom ja pôjdem s tebou na tvoj.“

Barber nad návrhom chvíľu popremýšľal a potom neochotne prikývol. Snažila som sa nevyprsknúť do smiechu. Pripomínali mi deti z lepšej spoločnosti, snažiace sa navzájom presvedčiť, že v skutočnosti nechcú chodiť do tanečnej.

„Myslím, že by sme mohli,“ vyhlásil Barber. „A čo ty, Patrick?“

„Čo?“ Zdalo sa, že Sussman je vzdialený tisícky slnečných sústav. Pozornosť zameral späť na kolegov. „Neviem. Vyzerá to trochu morbídne.“

„Ide sa,“ povedala Elizabeth. „Vypočujeme si úžasné komentáre o sebe od príbuzných, ktorí nás najviac nenávideli. „ Sussman si vzdychol. „Asi máte pravdu.“

„Pravdaže máme.“ Elizabeth mu poklepkala po ruke a pozrela na mňa. „Nemyslíte si, Charlotte, že by mal ísť na svoj pohreb?“

„Na svoj pohreb?“ spýtala som sa. „Aha, jasné. Kto by si nechal ujsť vlastný pohreb?“

„Pozri,“ povedala a znovu mu poklepkala po ruke.

„Dúfam, že nás nepochovajú na tom istom cintoríne,“ pridal sa Barber. „Neviem, či by som zvládol večnosť s vami dvoma ako susedmi.“

Sussman sa zasmial a Elizabeth ho udrela do ramena.

„To ja len tak hovorím,“ dodal a po tvári sa mu rozlial široký úsmev, kým Elizabeth naňho žartom zazerala. Potom sa obrátil na mňa. „Tak čo, Zubatá, čo ďalej?“

Musela som stále myslieť na tamtoho jediného. „Milý pane,“ povedala som a štuchla ho ukazovákom, „pre vás som slečna Zubatá.“

Zasmial sa.

„A po druhé, asi by som sa mala oboznámiť s vašimi spismi k tomuto prípadu.“

„Samozrejme,“ súhlasila Elizabeth. „Máme ukrytý náhradný kľúč od kancelárií.“

„Ale čo?!“ začudovala som sa. Zdvihla som ruku a zakrútila sa na stoličke. „Ukrýva sa v jednom z tých falošných kameňov, ktoré vyzerajú celkom ako pravé?“

„Nie,“ odpovedali zborovo.

„Tak prepáčte. Pokračujte,“ vyzvala som Elizabeth, lebo som ju prerušila.

„A budeme vám musieť dať bezpečnostný kód pre prípad, že by tam nebola Nora. Ak tam však bude, len ťažko od nej niečo vymámite bez súdneho príkazu.“

„V poriadku. Na to som nemyslela. Dúfam, že strýko Bob mi nejaký zoženie.“

„Keby nie,“ povedal Sussman, „existuje ešte jeden spôsob, ako môžete získať spisy. Mohli by ste sa tam dnes v noci vlámať.“

Všetci sme sa otočili naňho. Nevyzeral na vlamača.

„Čo? Nie je to nelegálne, ak jej dáme povolenie.“

Dosť pravdivé. „Aj keď si nie som istá, či by s vami súhlasili nadriadení, páči sa mi to.“

Sussmanove oči sa šibalsky zúžili. „Mal som pocit, že by ste mohli.“ „Mohla by som vám, páni, položiť zopár otázok,“ začala som, lebo som usúdila, že je vhodný čas na zmienku o Reyesovi, „o dnešnom ráne?“

„Jasné,“ prikývol Barber. Elizabeth spustila pohľad, akoby sa vzdávala. Mala som ľudí prečítaných dostatočne, aby som spoznala, keď sa zmení atmosféra. Bola som zvedavá, čo sa stalo a prečo so mnou nechce o tom hovoriť.

Tým, že som zvrtla rozhovor späť na Reyesa, som sa rozhodla odstrániť z cesty trápnu časť. „Rozhodla som sa, že odstránim z cesty trápnu časť,“ vyhlásila som. Takéto veci si je lepšie vysvetliť začerstva. „Dúfam, keďže vy chlapi ste ho mohli vidieť, že som nevyzerala smiešne, tak, ako som asi vyzerala pre Cookie a Swopesa. Chcem tým povedať, videli ste ho? Nevyzeralo to, že sa maznám so vzduchom?“

Keď sa zdanlivo zmätene pozreli jeden na druhého, spýtala som sa znova: „Videli ste ho?“

„Pravdaže áno,“ odpovedala Elizabeth. „Ale nemaznali ste sa s ničím. Nehýbali ste sa, ak máte na mysli to. Teda aspoň nie nej ako veľmi.“

Predklonila som sa. „Čo tým chcete povedať?“

„Iba ste tam stáli,“ ujal sa slova Sussman a ukazovákom si posunul okuliare, „chrbtom opretá o stenu a dlaňami ste sa jej dotýkali. Hlavu ste mali zaklonenú a dychčali ste, akoby ste práve zabehli maratón, ale nehýbali ste sa pritom.“

Jeho opis ma prekvapil. Ruky som mala na svojich bokoch? Zaklonila som hlavu? „Ale veď on bol tam. Museli ste ho vidieť. Boli sme...“

„Jeden na druhom ako zelená v guacamole?“ spýtal sa Barber.

„Tak okej, myslím.“

„Ja sa nesťažujem,“ pokračoval, kývnuc pritom rukami. „Ani náhodou.“

Čím viac som sa snažila nečervenať, tým viac som sa červenala. Cítila som, ako mi horí tvár, a mohla som len dúfať, že červeň nekontrastuje s modrou a fialovou, ktoré sa mi už na tvári vyskytovali v hojnom množstve.

„Ale nehýbali ste sa,“ uisťovala ma Elizabeth. „Aspoň nie fyzicky.“

„Prepáčte, ale stále nerozumiem.“

„Vaša duša, vaša myseľ, môžete to nazvať, ako chcete. Tá sa hýbala. Vyzerali ste ako my, len so zdravšou farbou.“

„Áno, oddelili ste sa od svojho tela, aby... ste boli s ním,“ doplnil ju Barber. „Bolo to ohromujúce.“

Sedela som omráčená. Nečudo, že to vyzeralo ako sen. Spravila som nejaké astrálne spojenie? Dúfam, že nie. Na astrálne spojenia som neverila. Ale možno, len možno, astrálne spojenia verili vo mňa.

„Ako som na Zemi dokázala opustiť svoje telo?“ spýtala som sa zmätene a rozpačito, aj keď nešlo o niečo nelegálne.

„Veď ste predsa smrtka, „ pokrčil Barber plecami. „Povedzte nám to vy.“

„Neviem.“ Pozrela som si na dlane, akoby poznali odpovede. „Nevedela som, že taká vec je možná.“

„Neberte to tak. Ja som nemal ani tušenia, že hocičo z tohto je vôbec možné.“

„Som z toho zničená,“ skonštatovala som. Podľa všeobecnej mienky by som ja mala byť tá informovaná. Bola som brána, dočerta. Potrebovala som to vedieť.

„Ale bol veľmi vzrušujúci.“

Strmhlav som sa vrátila naspäť. Pozrela som na Elizabeth. „Vážne? A čo vy, chlapci, videli ste ho dobre? Chcem tým povedať - tu musím byť absolútne úprimná -, že si nie som istá, čo vlastne je.“

„Okrem toho, že bol veľmi vzrušujúci?“ spýtala sa Elizabeth.

„To som už zobrala na vedomie.“

Zasmiala sa. Prestali sme hovoriť, kým mi ocko kládol na stôl sendvič. Potom odišiel s mojím nožom na maslo v nohaviciach, očividne plánoval vraziť ho do toho muža sám. Myslela som na to, že budem strýka Boba varovať, ale čo bolo na tom zábavné?

„Elizabeth, musím sa vás niečo spýtať,“ opäť som sa ozvala a odsunula sendvič na chvíľu nabok.

„Jasné, o čo ide?“

„Ja len že mám pocit... skrátka, od dnešného rána mi pripadáte akási zdržanlivejšia.“

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa, ale nič nevysvetlila. Inak povedané, snažila sa z toho vykrútiť.

„Ach, nemusíte sa ospravedlňovať,“ dodala som rýchlo. „Len mi to chodí po rozume. Stalo sa niečo?“

Zhlboka sa nadýchla - ďalší fyziologický nadbytok - a povedala: „To len preto, lebo ten muž, čo sa dokázal zhmotniť z riedkeho vzduchu, váš muž, bol... bol taký nádherný.“

„Povedzte mi o ňom niečo,“ požiadala som ju a súhlasne som prikývla.

„A úžasný.“

„Počúvam vás.“

„A sexi.“

Oprela som sa. „Páči sa mi, akým smerom sa to uberá.“

„.Ale...“

„Čo?“

„Len som si myslela, že je to zvláštne.“

„Zvláštne?“

„Áno.“ Aj ona sa oprela. „Charlotte, mal na sebe... väzenskú uniformu.“