Devätnásta kapitola

Možno tak nevyzerám, ale viem dokonale predstierať,

že som nindža.

nálepka na aute

„Kdesi?“ Práve som odišla zo súdu, keď zavolal strýko Bob. Sussman navrhol, aby som súdu predložila predbežnú žiadosť na zastavenie štátu, ktorá bude stáť na vykonštruovanej možnosti, že Reyes je jediným žijúcim človekom s informáciami o sériovom vrahovi v Kansase. Veľmi nerada som vytasila nečestné zbrane, ale bolo to to jediné, s čím sme dokázali prísť za taký krátky čas. Ak by ju schválili, zabránili by rým štátu, hoci len dočasne, odpojiť Reyesa od prístrojov, ale aspoň by som tak získala čas. Potrebujem ďalšiu príležitosť porozprávať sa s ním, najlepšie tak, že ho nebudem mať príliš pri tele. Bez dotykov. Alebo pohľadov. Možno potom získam nejaké dôveryhodné informácie. Rada by som vedela, či by som ho dokázala nejako udržať pod kontrolou, priviazať ho ku kuchynskej linke alebo také niečo. Potrebovala by som nadprirodzené lano. Alebo putá posypané rozprávkovým prachom.

„Kde si?“ opýtal sa znova. Strýko Bob bol zvedavý. „Musíme ťa pripraviť.“

„Pripraviť? Na čo? Súhlasila som s prípravou?“ Nespomínala som si, že by sme hovorili o nejakých prípravách. Dokonca som ani nikdy nechodila do prípravnej školy.

Ubie nahlas vydýchol. Bolo to smiešne. „Policajná akcia,“ povedal podráždene.

„Ahá, jasné!“ Zabudla som na to. „Práve som podala na súd žiadosť. Môžeš ju čím skôr pretlačiť? Nemáme veľa času.“

„Samozrejme. Zavolám sudkyni, s ktorou som kedysi randil.“

„Strýko Bob, chceme, aby ťa človek, ktorému zavoláš, mal rád a chcel ti urobiť láskavosť.“

„Och, mala ma veľmi rada. Každý centimeter.“

Zastala som, pričom mnou zalomcoval záchvev odmietnutia, potom som však kráčala ďalej k Misery. „Ďakujem, strýko Bob, máš to u mňa.“

„Iba toto? Myslíš to vážne?“

„Hm, rátame to? Pretože ak to rátame...“

„To je jedno. Najmä zdvihni zadok a príď sem.“

Keď sme si s našimi dvoma tímami zopakovali plán už neviem koľký raz, jeden tím bol pridelený na technické záležitosti a druhý na pokrytie vonkajších priestorov, utekala som k sebe domov, aby som sa na to vhodne obliekla. Najviac som sa venovala zamaskovaniu modrín, ktoré som po svojich posledných dobrodružstvách ešte vždy vystavovala na obdiv. Keď som nastúpila na scénu, vyzerala som ako utláčaná knihovníčka so sexi mačacími očami a našpúlenými perami, ktoré by vedeli rozplakať dospelých mužov.

Garrett prestal pracovať a zamilovane sa na mňa pozeral.

Brala som to ako dobré znamenie, kým neprehovoril. „Máš ho zviesť, nie mu robiť daňovú kontrolu.“

Inšpirovaná Elizabeth Elleryovou som si obliekla červenú sukňu a obula desaťcentimetrové ihličky. Na rozdiel od právničky som ,si však vlasy vyčesala do pevného drdola a dala si okuliare s hrubým plastovým rámom, ktoré kričali posadnutá detailmi.

„Swopes, si ty vôbec muž?“ Keď zmätene zmraštil tvár, opýtala som sa: „Nikdy si nemal mokrý sen o sekretárke, knihovníčke alebo učiteľke nemčiny?“

Previnilo sa poobzeral dokola a uistil sa, že nikto nepočúva.

„Bingo,“ povedala som víťazoslávne a odkráčala k pozorovacej dodávke. Garrett ma nasledoval, a tak som sa rozkrikovala ďalej. „Akože Benny Price by nemal podozrenie z ušitej búdy, ak by sa ho niekto preoblečený za štetku z ulice snažil doviesť k tomu, aby sa priznal k vražde štyroch ľudí. Hmmm. To je skvelá myšlienka. A ak by som dnes mala mierne samovražedné sklony, asi by sme to tak urobili. Pozri sa okolo.“ Čakala som, kým si Garrett všimne dve ženy dolu na ulici, očividne striptérky, ktoré kráčali do klubu. „Takých pipiek môže mať toľko ako vody z kohútika. Mňa, na druhej strane,“ dodala som a ukázala na svoj praktický odev, „nemôže.“

Prišli sme k dodávke zaparkovanej o pol bloku ďalej od klubu a zaklopali na okno.

Otočila som sa ku Garrettovi a plesla ho po hlave práve vtedy, keď strýko Bob otvoril zadné dvere. „Študentka sociológie, nespomínaš si?“

Mykol plecami, napoly súhlasne, keď ma strýko Bob chytil za ruku a dvíhal ma dnu. Sukňový kostým a ihličky. Zrejme nie najlepšie oblečenie na sledovanie. Trochu som sa obávala, že Garrett mi bude chcieť opäť pomôcť a potlačí mi hore zadok. Potom som bola mierne sklamaná, keď to neurobil. Dievča musí nejakým spôsobom pociťovať vzrušenie.

Keď nastúpil Garrett, dodávka klesla k zemi.

„Stále nemáme z tímu, ktorý hľadá otca Federica, žiadne novinky,“ oznámila som strýkovi Bobovi. „Ak ho nenájdu, neviem, čo urobíme.“

„Tým sa budeme zaoberať neskôr,“ povedal Ubie. „Poďme dať teraz na teba toto.“ Z vystlanej škatuľky vybral malý mikrofón. „Máme ten najmenší, aký sme našli.“

„Myslíš to vážne?“ opýtala som sa zdesene. „Mikrofón? Plán je, že Angel zapne tú vychytenú, drahú kameru, ktorú si Price nainštaloval za stolíkom. Nafilmujeme ho bez toho, aby o tom vedel. A čo je dôležitejšie, prežijem to.“

„V poriadku, ale musíme na teba nejako dozerať,“ namietal. „Ako budeme vedieť, či nemáš nejaký problém?“

„Ak budem mať problém, pošlem správu.“ Pozrela som na Angela, ktorý práve prišiel. Riadne sa z toho plánu tešil, povedala by som. A presne vedel, čo robiť. „Si si naozaj istý, že Priceovi muži ma neprešacujú, keď zistí, načo som tam?“ Naklonila som sa k strýkovi Bobovi. „Len preto, lebo vidím mŕtvych ľudí, nechcem byť jednou z nich.“

O dvadsať minút neskôr som vychádzala z miestnosti plnej polonahých pipiek a celkom dobrej hudby do prekvapivo tichej kancelárie Bennyho Pricea. Obchodníka. Dvojnásobného otca. Vraha.

„Nemá plošticu, šéfe,“ povedal jeden z vyhadzovačov, vysoký blondiak, na ktorého striptérky žmurkali, keď sme prechádzali okolo. Priviedol ma do tienistej chodby vedúcej k Priceovej kancelárii, predtým ma však prehľadal, a zároveň mi spôsobil príval nevôle a viac-menej nevhodné vzrušenie. „Má však videokameru.“

Ukázalo sa, že Benny Price, sediaci za obrovským stolom z tíkového dreva, je oveľa očarujúcejší človek, ako som mohla predtým, podľa fotiek urobených počas sledovania, vytušiť. Ale, popravde, nebol pripravený na nakrúcanie a nevedel sa tváriť. Mal krátke čierne vlasy, úhľadne upravené fúzy a koziu briadku. Ale úplne to pokazil kravatou a vreckovkou. Kravatu purpurovej farby mal k čiernej lesklej košeli a úzko pásikovanej veste, a vreckovka, ktorá trčala z vrecka vesty, sa blížila k fialovej. Tým to mal zrátané. Bolo ho treba zneškodniť.

„Chceli ste sa so mnou stretnúť, slečna...“

„Pani... Magentová. Violet Magentová,“ opravila som ho, zachovávajúc si kamennú tvár.

Bodyguard vykročil dopredu a položil mu na stôl videokameru, ktorú našiel v kabelke. „Mne povedala, že sa volá Lois Lanová.“

Nanešťastie, myslím, že mi uveril.

Price sa postavil a zobral kameru. Jeho priame držanie tela malo znamenať hrozbu, poníženie a zastrašovanie. Poznám veľmi veľa žien, na ktoré by táto taktika zabrala. Ja k nim nepatrím.

Keď zapol LCD monitor a pustil video z kamery, sadla som si oproti nemu.

„Volám sa Donna Wilsonová,“ počula som sa rozprávať z druhej strany. Nemyslím z tej druhej strany...

„Toto video som poslala desiatim ľuďom vrátane môjho právnika, kolegu a pedikéra.“ Pedikéra. Snažila som sa nezachichotať. „Ak nezavolám všetkým týmto ľuďom do deviatej večer, vezmú túto nahrávku rovno na políciu. Mám nespochybniteľný dôkaz, zamknutý v bezpečnostnej schránke, že Benny Price, majiteľ a prevádzkovateľ striptízových klubov Patty Cakes, obchoduje s deťmi, a ako otrokov ich predáva do zahraničia. Jeden z desiatich spomínaných ľudí má od tejto schránky kľúč, ktorý odovzdá polícii v prípade, že sa nevrátim živá a zdravá v uvedenom čase.“

Benny ostal chvíľu šokovane stáť, potom vypol monitor a vrátil mi video. Keďže sa zdalo, že mi plne venuje pozornosť, začala som konať. Hlasno som dýchala, prsty som si schúlila do kabelky - úžasnej hodvábnej minikabelky požičanej od Cookie - a zdvihla k nemu odhodlaný a trošku naivný pohľad.

Rozhodne by som nedostala cenu za najobľúbenejšieho človeka roka klubov Patty Cakes. Hoci to Price dobre skrýval, zúril. Prinútil sa ostať pokojný a sadol si naspäť za stôl. „A aký dôkaz to máte?“ opýtal sa ľadovým hlasom.

Vrhla som pohľad späť na kabelku a potom znova na neho, dúfajúc, že to nepreháňam a nevyzerám tam ako deva v ohrození. Musela som to predať, nie doňho všetko naraz natlačiť.

„Od svojho právnika, ktorý bol zavraždený pred pár dňami, som dostala kľúč USE. Povedal, že je na ňom všetko, čo budeme potrebovať, aby sme strčili Bennyho Pricea - vás - za mreže.“

Vtedy sa Price upokojil. Šklblo mu kútikmi úst a ja som vedela, že ten kľúč má. Možno bude natoľko hlúpy...

Otvoril zásuvku v stolíku a vytiahol ho. „Myslíte tento?“

Áno. Bol presne natoľko hlúpy. Zatiaľ čo sa v mojom vnútri odohrával tanec radosti, navonok som začala panikáriť. Angel a Sussman vyšli z miestnosti za Priceom a zdvihli palce. Kamera nahrávala.

„Môžem sa ísť teraz pozerať na striptérky?“ opýtal sa Angel.

So zaťatými zubami som na neho vrhla krátky pohľad a pokračovala v hyperventilovaní. Price sa usmieval jedným z tých úsmevov, aké majú vyššie postavení mafiánski bossovia a riaditelia sanatórií pre starých ľudí. Sussman stál vzadu a pozeral naňho.

„Och, takmer som zabudol,“ ozval sa opäť Angel. Nato ku mne priskočil a rýchlym ťahom mi rozopol vrchný gombík na príliš tesnej blúzke, čím umožnil Priceovi, a azda aj kamere, pekný záber na jamku medzi prsami vo výstrihu. Priceov pohľad ihneď pristál na erotogénnej zóne. Nebezpečenstvo a Will Robinson! Mimoriadne rozptyľovanie. Keď zdvihol pohľad, niekoľko pramienkov vlasov mi kúzelne lemovalo tvár.

Nervózne som si podvihla okuliare. „Môžem vás uistiť, že to nie je ten istý.“ Keď som si zamyslene pomaly oblizla pery, pokračovala som: „Dal mi kľúč USB... viem, že má... povedal, že má dôkaz. Bol zašifrovaný, ale...“

„Že by vám dal zlý kľúč?“ posnažil sa Pierce zdvorilo.

„Nie, to nie je možné. Má... myslím, že vždy má niekoľko tisíc kľúčov vo svojom stolíku, ale...“

„Prisahám, kráska, že môj muž vzal tento kľúč priamo od vášho právnika. Pár sekúnd po tom, ako zomrel.“

Kráska? Za čo ma mal? Za dostihového koňa? Človek by čakal, že muž, ktorý má celý deň okolo seba krásne ženy, by mohol prísť aj s niečím menej staromódnym.

Kým som sa snažila hyperventilovať najlepšie, ako som vedela, bez toho, aby som v skutočnosti hyperventilovala, Price sa postavil, prešiel okolo stola a predklonil sa predo mnou. Sčasti som si bola istá, že tak mohol nado mnou ohŕňať nos a zároveň sledovať, ako sa jeho nová obeť zvíja, ako keď sledujete horieť mravca cez zväčšovacie sklo. Ale z väčšej časti tej časti tak mohol skontrolovať dievčatá.

Angel využil situáciu a pustil sa do druhého gombíka, na tvári mu zažiaril zlomyseľný úškrn. Tvárila som sa, že si zapínam blúzku a v tej chvíli som mu plesla po ruke - malý úchylák. Angel sklamane zvraštil čelo.

„Ide vám o peniaze?“ opýtal sa Price s takým chladným pokojom, že ani peklo by neroztopilo jeho hranú odvahu. Naznačil blondiačikovi, aby odišiel.

Zalapala som po dychu, neschopná ďalej sa mu pozerať do očí - teoreticky -, a prikývla som.

Natiahol sa a vzal mi okuliare. Vina, celá neľútostná vina, z neho vytiekla a roztiekla sa mu pri nohách. „A vy ste sa rozhodli, že si sem len tak prídete a nejaké si odo mňa vypýtate.“ „Áno. Mám... problém. Kvôli smrti právnikov budem mať vo firme audit.“

„Aha,“ prikývol, zložil okuliare a položil ich na stôl. „A boli ste zlé dievča.“

„Vy... zabili ste ich? Boli ste to vy?“ Bez toho, aby som zdvihla hlavu, som na neho pozrela cez mihalnice. Zdalo sa, že si to užíva.

„Pravdaže nie. Mám na to ľudí.“

Doriti. Už viac vyhýbavý ani nemôže byť. Potrebujem priznanie, a nie čiastočné vyhlásenia, z ktorých by ho vysekal každý právnik hodný ceny, ktorú by zaňho mohol Price vyvaliť.

Chcela som sa postaviť, ale bol až neuveriteľne blízko. Obtierala som sa okolo neho, uisťujúc sa, že ramenom sa dostanem poza neho. „Poslali ste mužov zabiť mojich právnikov? Prečo by ste to robili?“

Ako u väčšiny zločincov, arogancia bola jeho záhubou. Zovrel mi rameno a pomohol mi vstať. „Pretože môžem.“

Po tom, čo som sa šokovaná nadýchla, som sa mu pokúsila vytrhnúť zo zovretia. Tvárila som sa, že sa tvárim pokojne, keď som vyhlásila: „Odchádzam.“ Práve sa priznal k spoluvine. Je absolútne vylúčené, že sa odtiaľto dostanem živá.

„Prečo sa tak ponáhľate?“

„Ak sa neukážem večer do deviatej, pôjdete do väzenia.“

Price sa pozrel na hodinky, pritiahol si ma bližšie k sebe a zovrel v náručí. „Tak to máme takmer tri krásne hodiny na to, aby sme zistili, kto sú vaši priatelia.“

Zvláštne, ale strach som predstierala stále s menšou a menšou námahou. Myknutím hlavy som dala signál Angelovi. Prikývol a odletel, ale Sussman tu ostal ako prikovaný a s príznačnou nenávisťou v očiach.

„Takže, aby som vám odpovedal na otázku, áno, zabil som tých troch právnikov.“ Prstom mi prebehol po kľúčnej kosti a zašiel mi ním do výstrihu medzi prsia. „Ale vy nemusíte byť na rade.“

Áno, presne tak. Tlačila som mu do hrude úplne bezmocná. Vážne, ako dlho im môže trvať, kým sa vrútia do miestnosti? Jediné, čo musel Angel urobiť, bolo potiahnuť strýka Boba za kravatu, a tak mu dať znamenie, aby sem poslal ozbrojených mužov. Nešlo o operáciu mozgu.

„Myslíte, že sa môžeme dohodnúť?“ opýtala som sa od strachu zadychčaným hlasom.

Nechutný úsmev mu roztiahol predtým peknú tvár. Tvár vraha a únoscu, ktorý predával deti na otročinu. Alebo na horšie. Stisol mi hrdlo a sklonil hlavu k jednému kútiku úst. Začínala som si myslieť, že som ho podcenila.

Zrazu začalo blikať červené svetlo, ktoré mal Price na stole. Prekvapene sa vystrel, keď vletel do miestnosti bodyguard.

„Poliši,“ zakričal strážca a Price na mňa vrhol šokovaný pohľad.

Mohla som byť duchaplná a povedať niečo ako Nech vám na zem nepadne mydlo. Ale pohľad na Priceovu tvár ma presvedčil, aby som si zahryzla do jazyka. Tentoraz výnimočne. Vyzeral, neviem... nazlostene. Očervenel za zlomok sekundy.

Skôr ako som ho stihla upozorniť na nebezpečenstvá z náhleho zvýšenia krvného tlaku, zdrapil ma za ruku tak silno, že mi ju mohol zlomiť, a pritlačil ma k stene. Ibaže to nebola stena. Otvoril sa vchod do tmavej chodby, ktorá mala z jednej strany obojstranné zrkadlá. Videli sme rovno do kancelárie.

Kým som sa Pierceovi vzpierala, bojová jednotka vtrhla do miestnosti, zrazila bodyguarda k zemi a hľadala ma. Zhlboka som sa nadýchla a pripravovala sa, že budem kričať, kým ma Price ťahal po chodbe, ale obrovskú ruku mi pritisol na tvár, čo malo od nežnosti priďaleko. Odstavil ma tak od možnosti kričať i dýchať. To bolo nahovno. Modrá sa mi teda vôbec nehodí.

A v tom som zacítila Reyesa. Cítila som ho ešte pred tým, ako som ho uvidela. Obliala ma vlna horúčavy a sledovala som, ako sa pred nami zhmotnil. Víriaca tmavá masa dymu, hustá a zreteľná. Vzduch bol odrazu nasiaknutý hnevom, molekuly vody dosiahli bod varu a pokožka ma od tej horúčavy pálila. Zdesenie mi zovrelo hrdlo. Ako vysvetlím ďalšie rozštiepenie miechy?

Keďže som vôbec nemohla zakričať, na čo som myslela - čo v podstate bolo Len pokojne, chlapče! -, formulovala som si v hlave príkaz. Predtým dokázal prečítať moje myšlienky. Azda to urobí aj teraz.

Ani sa neopováž, myslela som si. Veľmi intenzívne. Snažila som sa mu do hlavy premietnuť svoje myšlienky cez stenu jeho hnevu.

Prenikavý zvuk tasenia meča ustal a Reyes sa zastavil. Aj keď som mu nevidela do tváre, cítila som, ako na mňa uprene pozerá spod kapucne.

Ani nad tým nerozmýšľaj, Reyes Farrow.

Naklonil sa cez nás a zavrčal na mňa, ale trvala som na svojom. S kopajúcimi nohami a ohňom v pľúcach som si pomyslela: Urob to, a nakopem ťa.

Hmota ustúpila dozadu, zdanlivo prekvapene z toho, že by som sa mohla vyhrážať. Ale nemala som čas znepokojovať sa tým. Alebo uvažovať o tom, ako presne by som túto vyhrážku mohla splniť.

Šklbanie sa v Priceovom zovretí nikam neviedlo. Nadišiel čas prebudiť vo mne nindžu. Prvý pohyb, ktorý mi prišiel na um, bolo kopnúť útočníka do pišťal. Dobre namierený kop by mohol zložiť aj mohutnejších protivníkov. A s vysokými ihličkami? Ani nehovorím.

Kým som sa v duchu pripravovala na kopnutie a rozmýšľala, čo potom, pocítila som v krku ostrú bolesť, ktorá sa tiahla dolu miechou, uvidela som nával bielej žiary a počula hlasnú ozvenu prasknutia. Mihnutím oka som sa premenila na želatínu. Ešte pred tým, ako som upadla do bezvedomia, som si stihla uvedomiť, že Price mi zlomil väzy. Hajzel.

Viac-menej som čakala, že budem počuť zvuk trúbok alebo spev anjelov, ba dokonca hlas mojej mamy vítajúci ma na druhej strane. Myslím, že som bola dosť dobrý človek Celkovo vzaté. Samozrejme, že by som sa vybrala smerom hore.

Namiesto toho som počula kvapkať vodu, pomaly a pravidelne, ako údery srdca, ktoré už nemá síl pokračovať. Cítila som špinu, cement a chemikálie. A v ústach krv.

Trvalo mi len pár sekúnd, kým som si uvedomila, že Reyes je nablízku. Cítila som ho. Jeho silu. Prudký hnev.

Otvorila som oči a letmo, bez pohnutia, som sa poobzerala, pre prípad, že by bol Benny Price nablízku. Nechcela som, aby ma videl pri vedomí a skúsil dokončiť, čo začal. Boli sme v malom sklade. Poličky s náradím a čistiacimi prostriedkami lemovali kvádrovú stenu. Reyes sedel na jednej z nich, balansoval len na špičkách prstov ako dravý vták, ale k dverám sa nepozeral a už vôbec sa nedíval na mňa.

Presne tak, bol nahnevaný. Stále ho zahaľovala tmavá látka plášťa, kapucňu mal zloženú, takže mu bolo vidieť tvár i vlasy. Plášť ho celého obkolesil. Bol pokojný, vyčkával podobne ako jeho meč. Smrtiacu zbraň mal vytasenú, rukoväť zvieral v pevnom stisku a hrotom sa dotýkal podlahy z cementu. Bolo to prvý raz, čo som ho naozaj videla. Mal rovnú čepeľ, ako aj iné meče, ibaže oveľa dlhšiu so zahnutými okrajmi, na ktorých boli zlovestne vyzerajúce hroty. Pripomínalo mi to dve veci: stredoveké mučidlo a jeho tetovanie.

„Som nažive,“ zachripela som, keď som si uvedomila, že Price s nami v miestnosti nie je.

„Len tak-tak,“ povedal a stále sa na mňa nechcel pozrieť.

Ale ako? Priložila som si ruku ku krku a pošúchala si ho. „Zlomil mi väzy.“

„Pokúšal sa zlomiť ti väzy.“

„Mne to pripadalo, akoby sa mu to podarilo.“

Reyes sa nakoniec ku mne otočil. Sila jeho pohľadu mi vyrazila dych. „Nie si ako ostatní ľudia, Dutch. Nie je to také jednoduché.“

A ty nie si ako nič, s čím som sa doteraz stretla. Dlho sme si hľadeli do očí, kým som sa neúspešne snažila dostať do pľúc vzduch. Potom nás prerušil mužský hlas.

„Kto je tam?“

S námahou som sa čiastočne posadila, čiastočne kolísala. Otočila som sa a uvidela muža so zaviazanými očami, ako sa krčí v rohu miestnosti. Mal prešedivenú bradu, husté tmavé vlasy a kolár, aký mávajú rímskokatolícki kňazi.

„Otec Federico?“ opýtala som sa.

Nehýbal sa, potom súhlasne pokýval hlavou.

Zásah!

Bol nažive. Ja som bola nažive. Deň sa zlepšoval a zlepšoval. Až kým som nepocítila na spánku zbraň.

Skôr než som sa vôbec mohla otočiť k Priceovi, vo vzduchu som začula švihnutie mečom. Zbraň padla neškodne na zem, Price sa zohol a vykríkol od bolesti.

Doriti. Ocko ma zabije.

Odplazila som sa z Priceovho dosahu, vrátila sa po zbraň a potom som sa znova odplazila. Zvíjal sa od bolesti, držiac si zápästie a kývajúc sa na kolenách. Väčšina ľudí s rozštiepenou miechou sa nemohla kývať na kolenách. Pozrela som sa hore, ale Reyes sa rozplynul do tmy a dymu a zmizol, skôr ako som stihla niečo povedať. Ale prisahala by som, že keď to spravil, naširoko sa usmieval.

„Čo... čo si mi urobila?“

To bola dobrá otázka. Čo mu Reyes urobil? Ako zvyčajne, po krvi ani stopy.

Pribehol Sussman, vyhodnotil Priceov stav, prikývol hlavou smerom ku mne a znova vybehol von.

„Nemôžem hýbať prstami.“ Price nariekal a slintal. Bolo to celkom groteskné. Reyes mu musel pretrhnúť šľachy v zápästí, alebo čo. Paráda.

Stále som mu mierila zbraňou na hlavu, ponáhľajúc sa pritom k otcovi Federicovi. Keď som ho začala rozväzovať, do miestnosti vletel Angel a po ňom neupravený strýko Bob, hoci som nevedela pochopiť, ako sa Angelovi podarilo doviesť ho sem.

Dnu nabehli ďalší dvaja v uniforme a vzali Pricea, a potom si strýko Bob kľakol vedľa mňa. „Charley,“ povedal a v tvári sa mu zračili obavy. Palcom mi utrel ústa. Asi som tam mala krv z toho, ako ma Price zovrel. „Si v poriadku?“

„Žartuješ?“ opýtala som sa, snažiac sa otcovi Federicovi stiahnuť pásku z očí. „Zvládla som to s prehľadom.“

A potom nastal ten zvláštny moment. Ako návrat do reality alebo niečo také. Strýko Bob mi zobral zbraň, pomohol rozviazať otcovi pásku a keď mu odkryl oči, pohľad na mužovu tvár, na tú vďačnosť a úľavu ma úplne ochromil. Strýko sa na mňa zadíval, a jeho výraz bol taký jemný a plný obáv, že som sa mu vrhla do náručia a držala ho tak dlho, ako som si trúfala. V jeho objatí som sa cítila ako v nebi, len menej pompézne.

Určite to bola úľava. Z toho, že žijem. Že sa našiel otec Federico. Že sme chytili Pricea. Kým som sa vyhrievala v Ubieha objatí, bojovala som so slzami, aby ma celú nezaplavili. Teraz nebol čas na slzy. Dokázala som byť tvrdé dievča.

Vtom som na pleci zacítila ruku a vedela som, že je to Garrett.

„Takže teraz sa už môžem ísť pozrieť na striptérky?“

Vykukla som ponad Ubieho plece na vyškierajúceho sa Angela bez krídel. Objala by som aj jeho, ale vyzerá to čudne, keď objímam mŕtvych na verejnosti.

„Potiahol ma za kravatu,“ odvetil strýko Bob, keď som sa opýtala, ako nás našiel.

„Angel ťa potiahol za kravatu?“

„Priviedol ma priamo k tebe.“

Sedeli sme v konferenčnej miestnosti na stanici a pozerali video s priznaním Bennyho Pricea. Už bolo poriadne neskoro a nahrávku sme si prehrali asi sedemstokrát. Myslím, že Garrett ju pozeral najmä kvôli záberom na dievčatá. Vyzerali, že medzi sebou vychádzajú veľmi dobre.

„Musím ti povedať, Davidsonová, som ohromený,“ utrúsil s očami stále nalepenými na obrazovke. „Malo to gule.“

„Prosím,“ povedala som a zakašlala, „malo to vaječníky. A tie mám dva.“

Otočil sa ku mne, v tvári mu zažiaril nový výraz pochopenia. „Hovoril som ti, že som vyštudovaný gynekológ? Ak tvoje vaječníky budú niekedy niečo potrebovať...“

Prevrátila som oči, vstala od stola a bosá odkrivkala k dverám. Kým skutočnosť, že Price mi pri pokuse o útek takmer zlomil väzy, som skryť dokázala, skutočnosť, že som si pri návrate do dodávky vyvrtla členok, už nie. Blbé ihličky. Takže teraz ma zabíjali krk a členok.

Medzitým sa tu zastavili Barber a Elizabeth, aby mi povedali, že našli otca Federica. V nemocnici. Akurát boli trochu sklamaní, keď som im povedala, že je tam preto, lebo sme ho tam doviezli my. Nebol na tom najlepšie, ale prežije to.

Koniec koncov, bol to veľmi úspešný deň. Mali sme kľúč USB, video a svedectvo otca Federica. Benny Price pravdepodobne strávi celý život vo väzení. Alebo aspoň väčšinu. Pravdaže, bude sa musieť naučiť používať ľavú ruku, pomyslela som si a v duchu som sa zasmiala.

A strýko Bob si pripíše všetky zásluhy, ale tak to jednoducho má byť. To, že som sa stala súkromnou vyšetrovateľkou, však poslúžilo ako vysvetlenie mojej prítomnosti na oddelení. Už sme viac nemuseli vymýšľať dôvody, ako vysvetliť, prečo som bola na mieste činu alebo čo za konzultanta presne som. Bola som súkromná vyšetrovateľka. Ľudia sa potom konečne prestali vypytovať.

„Nikdy si mi nepovedala ich mená,“ zavolal na mňa Garrett.

Otočila som sa a nechápavo podvihla obočie.

Garrettovou tvárou prebleskol zlomyseľný úškrn. „Poznám mená Nebezpečenstvo a Will Robinson, ale tie dve si mi nespomenula.“ Pohľadom mi zablúdil dolu k bruchu.

„Dobre,“ prikývla som a netrpezlivo si povzdychla. „Ale nemôžeš sa z ich mien smiať. Sú veľmi citlivé.“

Zdvihol ruky. „Nikdy.“

Vystavila som ho varovnému pohľadu, a potom som ukázala na oblasť ľavého vaječníka. „To je Teleportujte ma.“ Nato som ukázala vpravo. „A toto je Scotty.“

Garrett si skryl tvár do dlaní a chichúňal sa. Nemal sa pýtať.

„Počkaj ma,“ povedal strýko Bob. Ponúkol sa, že ma odvezie domov, keďže nohu som mala zabalenú v ľade.

„Dobrá práca, Davidsonová,“ povedal jeden z policajtov, keď som vyšla von. Prítomné osadenstvo stanice sa postavilo, usmievalo sa a súhlasne pokyvkávalo hlavami. Bol to ich spôsob, ako mi zablahoželať. Po rokoch nepriateľských pohľadov a uštipačných poznámok to pôsobilo trocha znepokojujúco.

„Zajtra ti odovzdáme džíp,“ sľúbil mi Garrett nasledujúc nás von. Pomohol mi do Ubieho SUV a uistil sa, že som sa pripútala. „Dobrá práca,“ hlesol nečujne, keď sme vychádzali z parkoviska. Celé to začínalo byť trošku vtieravé.

Len čo som sa vrátila do bytu, cítila som sa tisíckrát lepšie.

Predtým som si neuvedomila, že som unavená. Strýko Bob mi pomohol dnu a čakal, kým som sa neprezliekla do pyžamy, aby sa mi mohol ešte raz pozrieť na členok.

Keď som bola hotová, prišli za mnou do izby moji právnici.

„Dokázali sme to,“ povedala Elizabeth a tvár jej žiarila vzrušením.

„Áno, dokázali sme to.“ Podišla som k nej do mrazivého náručia.

„Takže čo teraz?“ opýtal sa Barber.

Pozrela som sa na neho takmer smutne. „Teraz prejdete.“

Elizabeth sa otočila a vykročila k nemu. „Ak niekedy pôjdeš tým smerom, som v prvom hrobe napravo v novej časti.“

Zasmial sa. „Ja som oveľa ďalej na druhej strane. Pohreb som mal... pekný.“

„Aj ja.“

„Možno sa mýlim,“ prerušila som ich, potláčajúc smiech, „takže nie aby ste ma prišli strašiť alebo niečo podobné, ale som si takmer istá, že tam, kam pôjdete, sa budete stretávať. Mám silné tušenie, že priatelia a milujúci sa ľudia sú tam veľmi blízko seba.“

„Je to také zvláštne,“ skonštatovala Elizabeth. „Cítim, akoby som už chcela ísť. Takmer akoby som nemala na výber.“

„Cítim to rovnako,“ povedal Barber. Vzal ju za ruku, ako keby sa chcel pripútať.

„Volanie je silné,“ vysvetlila som. „Čo myslíte, prečo vás nie je na Zemi viac? Volanie je hrejivé a lákavé a je to miesto, kde máte byť.“

Pozreli sa na seba a usmiali sa. Bez ďalšieho slova boli preč. Z mojej perspektívy boli prechádzania na druhú stranu tak trochu, ako keď sledujete ľudí miznúť priamo pred vašimi očami. Cítila som, ako ich cezo mňa unášalo. Ich emócie. Obavy. Nádeje a sny. Ale musela som cítiť i nenávisť, nepriateľstvo alebo závisť. Väčšinou som cítila ohromný zmysel pre lásku. Zakaždým, keď niekto prešiel, moja viera v ľudstvo narástla.

Elizabeth zanechala všetok svoj majetok neteriam a synovcovi a Barber pred niekoľkými rokmi uzavrel vysokú životnú poistku. Z jeho matky sa stane veľmi bohatá žena. Aj keď som si istá, že by si viac želala syna, dúfam, že jej to zabezpečí trochu pohodlia. Koniec koncov, napísal matke list, rovnako ako Elizabeth a Sussman, a hoci jeho list nebol taký... dojímavý, bola som si istá, že j u to po teší.

Otočila som sa k Sussmanovi. „A čo vy?“

Pozeral von oknom. Sklonil hlavu. „Nemôžem odísť.“

„Patrick, budú v poriadku.“

„Ja viem. Pôjdem, ale teraz ešte nie.“

Zmizol, skôr ako som stihla niečo povedať.

„Hej, opuchlina.“

Otočila som sa k tete Lillian a takmer som nahlas vykríkla, keď som videla, s kým prišla. Namiesto toho som sa však prinútila k úsmevu a povedala: „Hej, teta Lil, pán Habersham.“ Pán Habersham bol ten mŕtvy muž z 2B, kvôli ktorému som vymyslela transcendentálny repelent.

Boli samý zamilovaný pohľad a smiech, až ma z toho trochu naplo.

Ale teta Lillian mala na nežnej, zvráskavenej tvári ten najsladší výraz. „Ideme do reštiky Margarita Grill ovoňať homáre, potom budeme sledovať východ slnka a medzitým asi budeme mať vášnivý, nechránený živočíšny sex.“

Č-č-čo? Dokonca aj môj vnútorný dialóg sa zasekol. Nemôžem uveriť tomu, čo práve povedala. V Margarita Grille podávajú aj homáre? „Okej, teta Lil, zabav sa!“

Dobre, priznávam, že predstava, ako títo dvaja majú vášnivý, nechránený živočíšny sex, bola trochu strašidelná, najmä preto, lebo teta nemá nijaké zuby, ale úprimne, teplota ich tela bola pod bodom mrazu. Nakoľko vášnivý mohol byť?

Dokrivkala som naspäť do obývačky a rozmýšľala, či poviem Ubiemu, čo robí jeho úžasná teta, ale potom som sa rozhodla, že nepoviem.

„Stále nemôžem uveriť, že sa ti to podarilo,“ povedal krútiac hlavou, kým mi odväzoval členok. „Zvládla si ožratého pasáka odhodlaného ponaprávať ti tvár, trojmetrový pád zo strešného okna, a nie jeden, ale dva pokusy o vraždu, a nakoniec ťa dostane ihličkový opätok. Vedel som, že sú to nebezpečné veci.“

„Genetický predpoklad na duševnú chorobu je taktiež nebezpečný, ale nebudem sa sťažovať.“

Zasmial sa a hodil obväz na pohovku zo sekáča. „Opuch sa zmenšil. Oveľa. To je úžasné.“

Opuch sa zmenšil. Myslím, že Reyes mal pravdu. Mám sklony vyliečiť sa brutálne rýchlo v porovnaní s mojím okolím. A chce to veľa námahy zložiť ma. Očividne. „Nemusíš mi to znova obväzovať. Je to už miliónkrát lepšie.“

„Dobre, myslím, že teda pôjdem. Ale musím ti ešte niečo povedať,“ dodal, keď sa postavil a zamieril k dverám. „Spojil som sa so svojou priateľkou sudkyňou. Preveruje tvoju žiadosť.“

Každú bunku mi zaplavila úľava. Teraz bude treba vymyslieť, ako zastaviť štát natrvalo, v prípade, že Reyes sa z toho nedostane.

„A dostali sme hlásenie. Otec Federico sa má v nemocnici dobre a posiela vrelú vďaku. Teddy je teraz s ním. Otec by ťa rád videl, keď pôjdeš okolo.“ Otočil sa a opäť sa vybral k dverám, potom zastal a poškrabal sa na hlave. „A okresný prokurátor začne pracovať na papieroch potrebných na prepustenie Marka Weira hneď ráno.“ Zase sa vybral k dverám a zastavil... zase. Snažila som sa nesmiať. Takýmto tempom sa domov nikdy nedostane.

„Och,“ vzdychol. Vytiahol zápisník a listoval. „A zdá sa, že útočník, ktorý ťa chcel včera zraziť k zemi, ten Zeke Herschel, bol na ceste stať sa masovým vrahom. Nebola si prvým človekom, po ktorom šiel. Chvalabohu, že si to zastavila.“

Dych sa mi zasekol v hrudi, pľúca sa zväčšili, odrazu ochrnuli a po chrbte som cítila bodanie. „Čo... čo to hovoríš?“

„Dnes popoludní zavolali k nemu do domu políciu. V spálni sme našli jeho ženu, naloženú v kaluži vlastnej krvi.“

V miestnosti sa zotmelo a začala som strácať pôdu pod nohami.

„Jeden z najhorších prípadov domáceho násilia, aký som kedy videl.“

Bojovala som s gravitáciou, šokom a pateticko-panickým odmietnutím. Realita ma však stiahla rýchlo k zemi a nakopla ma do zadku. „To nie je možné.“

„Čo?“ pozrel sa na mňa strýko Bob a podišiel o krok bližšie.

„Herschelova žena. Nemohla to byť ona.“

„Poznala si ju?“

„Ja... istým spôsobom.“ Nemohla byť mŕtva. Sama som ju vysadila na letisku. Hneď nato som stretla Herschela v bare. Neexistuje, aby to bola ona.

„Charley.“ Strohosť v strýkovom hlase pritiahla moju pozornosť. „Poznala si ju? Je ešte niečo, čo by som mal o tomto prípade vedieť?“

„Mýlite sa. Nebola to jeho žena. Musí to byť niekto iný.“

Ubie si vzdychol. Dennodenne sa stretával s odmietaním, bola to súčasť jeho práce. „Je to pani Herschelová, zlatko. Teta pani Herschelovej, v obave, čo s ňou je, lebo o nej dlho nepočula, priletela za ňou z Mexika. Dnes popoludní identifikovala jej telo.“

Ponorila som sa do gauča, potom do seba a potom do bezvedomia. Neviem, kedy strýko Bob odišiel. Nebola som si istá, či spím alebo bdiem. Neviem, kedy som zliezla na podlahu a skrútila sa do deky, ktorú som mala schovanú v rohu. A nebola som si istá, kedy - nemyslím však presný čas - sa zo mňa stal kolosálny babrák, ktorým som sa dnes neslávne stala.