Dvanásta kapitola

Reyes Farrow.

Pretože byť dokonalý je špinavá robota, ale niekto

ju robiť musí.

Charlotte Davidsonová

„Ty si ho poznala?“ spýtal sa ma Neil po vyše hodine. Čítala som. Debatovali sme. Volal Garrett. Ignorovala som ho. A dozvedela som sa. Približne pred mesiacom sa na dvore strhla bitka, načo celá väznica dostala príkaz vrátiť sa do ciel. Každý si mal ľahnúť na zem. Keď jeden z trestancov, dosť detinský muž, s ktorým sa Reyes spriatelil, ostal zmätený, neposlúchol a neľahol si, dozorca z jednej z veží sa pripravil na varovný výstrel. Reyes to videl a zrazil priateľa k zemi, mysliac si, že dozorca ho chcel zastreliť. Namiesto neškodného zavŕtania sa do hliny našla guľka Reyesovu lebku a prestrelila mu čelný lalok. Odvtedy je v kóme.

Zdvihla som hlavu a až teraz som sa zamerala na Neilovu otázku. „Len z toho jedného incidentu, keď som bola na strednej škole,“ odvetila som. Porozprávala som mu o noci, keď som prvý raz videla Reyesa, o fyzickom týraní, čo zažíval pre muža, ktorého údajne zabil. Nezdalo sa mi, že by to Neila prekvapilo. Zatvorila som spis a pozrela do jeho sivých očí. „Len medzi nami,“ povedala som nakláňajúc sa dopredu, čím som sa snažila vyvolať pocit dôvernosti „medzi starými priateľmi“, „čo si o ňom vedel? Čo si si o ňom myslel?“ Poklepkala som prstami po spise. „Čo tu nie je?“

Neil sa uvelebil na stoličke, napravil si golier a zhlboka sa nadýchol. „Ak by som ti to povedal, neuverila by si mi.“

To vyzeralo sľubne. „To vieš, že uverím,“ sľúbila som mu a žmurkla naňho.

Kým sa rozhovoril, dobrú minútu na mňa zízal. A keď začal rozprávať, znelo to zdráhavo, čo som však úplne chápala. Skutočne pochyboval, či mu uverím. Keby ten len vedel...

„Keď sem Farrow prišiel prvý raz, asi týždeň po tom, ako ho pustili do spoločenských priestorov väznice, stalo sa niečo veľmi zvláštne,“ povedal a zahľadel sa na sponu na svojich hodinkách. „South Side poslala troch svojich vojakov, aby ho zabili. Prečo, to neviem, ale keď South Side útočí, zomierajú ľudia. Bodka.“

Napla som hruď a zaškrípala zubami, veľmi som sa snažila nereagovať, neukázať, čo so mnou urobila myšlienka na Reyesa v tej chvíli.

„Behom minúty bolo po tom,“ pokračoval, tvár sa mu tým, ako sa rozpamätával a dával dokopy, čo vedel, zachmúrila. „Vtedy som bol iba dozorca, práve som skončil školu a fandil si, že som ťažký frajer. Skoro som sa pošťal do gatí, keď som videl tých chlapov, ako majú namierené k Farrowovi, hoci som v tom čase netušil, o koho ide. Zavolal som posily, ale ešte pred tým, ako som ich privolal, traja členovia South Side ležali v kalužiach vlastnej krvi na zemi a toto dvadsaťročné decko... neviem... čupelo na stole, pripravené vyskočiť na každého, kto sa k nemu priblíži, a sledovalo väzňov bez akejkoľvek emócie, strachu.“

Sedela som bez pohnutia, ledva som dýchala, zatiaľ čo som si v hlave prehrávala tieto udalosti.

Neil pokrútil hlavou a pozrel na mňa s výrazom, v ktorom sa miešala úľava i vážnosť. „Nezadýchal sa o nič viac ako ja teraz. Ledva som zbadal, čo sa stalo, ale...“

„Ale?“ popohnala som ho, horko-ťažko ovládajúc svoju zvedavosť.

„Ale... on sa nepohyboval ako normálny človek, Charley. Bol ako škvrna, taký rýchly, že som ho očami nedokázal sledovať. Potom sa skrčil na stôl ako zviera, silné, nebezpečné.“ Neil zase pokrútil hlavou, akoby stále nemohol veriť vlastným očiam. „Takto prišiel k svojmu menu.“

„Menu?“ opýtala som sa s ešte väčším záujmom.

„Odvtedy sa ho už nikto nedotkol,“ pokračoval. „Za všetky roky, čo som tu, som nič podobné nevidel. Pre týchto mužov je legenda, takmer boh.“

Bleskovo som sa priblížila k jeho stolu, takmer som slintala.

„Spomínal si meno?“

„Presne tak,“ prikývol a rýchlo spozornel. „Volajú ho El Aliento del Diablo.“

„Diabolský dych,“ zopakovala som naším jazykom.

„Vravel som ti, že sotva sa tomu dá veriť,“ povedal s hlbokým povzdychom, jasne očakávajúc, že sa budem celej tejto historke brániť.

„Neil, nepochybujem ani o jednom slovíčku.“ Keď sa zatváril prekvapene, dodala som: „Aj ja som videla niečo podobné tej noci, keď som ho spoznala. Spôsob, akým sa pohyboval. Spôsob, akým chodil.“

„Presne,“ odvetil Neil, opakovane na mňa ukazujúc. „Nie úplne... nie úplne...“

„... ako človek,“ dopovedala som za neho.

Pozrel na spis v mojich rukách. „Aj tak si myslím, že je človekom tak akurát.“

Nemohla som si pomôcť, ale spis som si musela pritískať k sebe, aby som sa zmocnila každého jedného detailu, ktorým bol Reyes Alexander Farrow. „Asi áno.“ Bol taký záhadný, nereálny a mystický.

„Vieš, na strednej škole som ťa nemal veľmi v láske,“ skonštatoval Neil a vtiahol ma späť do reality.

Hm, okej. Aspoň bol úprimný. „Viem,“ povedala som kajúcne. „Ani ja som ťa nemala v láske.“

„Nie?“ Vyzeral šokovane.

„Nie, prepáč.“

„Hej, aj ty prepáč. Myslel som si, že si šibnutá.“

„A ja som si myslela, že si arogantná sviňa.“

„Ja som bol arogantná sviňa.“

„Aha, dobre,“ povedala som, potláčajúc slabý chichot.

„Ale ty si nebola šibnutá, však?“

Zatriasla som hlavou, vďačná za to potvrdenie.

„Dovolím ti navštíviť ho, ak by si chcela.“

Srdce sa mi zastavilo a zdalo sa mi, že v hrudi doslova rastie.

„Ale musím ti povedať, Charley, že sa z toho nedostane. Je klinicky mŕtvy.“

V tom momente som srdce cítila v žalúdku a mala pocit, že strácam pôdu pod nohami. Klinicky mŕtvy? Ako je to možné?

„Je na tom tak, odkedy sa to stalo,“ dodal. Postavil sa a prešiel okolo stola, aby mi položil ruku na rameno. „Je mi ľúto, že ti to musím povedať, ale štát má v pláne o tri dni ukončiť starostlivosť.“

„Máš na mysli, že ho odpoja od prístrojov?“ opýtala som sa. Zaliala ma vlna paniky. Pokúšala som sa prehĺtať, ale vyschla mi v hrdle a pocítila som bolesť.

Neil smutne stiahol pery. „Je mi to ľúto, Charlotte. Nie sú nijakí príbuzní, ktorí by proti tomu namietali...“

„No a čo jeho sestra?“

„Sestra? Farrow nemá nijakých žijúcich príbuzných. A podľa tohto materiálu súrodencov nikdy nemal.“

„Nie, to nie je pravda,“ povedala som, znovu otvárajúc spis a bleskovo v ňom listujúc. „V tú noc mal sestru.“

„Ty si ju videla?“ Neilov hlas zaplnila nádej. Rovnako ako ja si neželal, aby Reyes zomrel.

Uvedomujúc si, že v spise nenájdem nič o jeho sestre, som prestala a opäť ho zatvorila. „Nie,“ pokrútila som hlavou a snažila sa, aby ma sklamanie celkom nepohltilo. „Povedala mi to domáca.“

S povzdychom plným sklamania sa Neil zosunul na stoličku vedľa mňa. „Musela sa pomýliť.“

Kým som šoférovala do opatrovateľského zariadenia pre dlhodobo chorých pacientov v Santa Fe, kde Reyesa držali, mysľou som plávala v mori informácií, snažiac sa usporiadať každý malý detail do jasných a zaradených priečinkov, utriediť si všetko, čo som sa dozvedela. Reyes pokračoval v štúdiu a rok po odsúdení získal titul v kriminológii. Neskôr prekvapivo prešiel k počítačom. Mal magistra z počítačových informačných systémov. Polepšil sa. Ak by vyšiel von, bol by produktívnym členom spoločnosti, ktorý platí dane.

A predsa ho teraz chceli zabiť. Neil jasne povedal, že jediným spôsobom, ako možno štát zastaviť, je získať súdny príkaz, ale na to by som musela mať super dobrý dôvod. Keby som len mohla nájsť jeho sestru...

Len čo som vzala telefón, aby som zavolala Cookie, zazvonil mi melódiou, ktorú som nastavila pre ňu: Do Ya Think I‘m Sexy? od Roda Stewarta.

Rýchlym pohybom som ho otvorila a Cookie sa opýtala: „No?“

„Je v kóme.“

„No doriti.“

„Je to úplne na hovno. A o tri dni mu chcú odpojiť kyslíkový prístroj, Cook. Čo mám urobiť?“ Emócie, ktoré som v Neilovej kancelárii držala na krajíčku, sa teraz drali na povrch. Veľmi som sa premáhala, aby som ich technikami hlbokého dýchania, ktoré som sa naučila z môjho DVD Yoga Boogie, dokázala potlačiť.

„Čo môžeme robiť? Pán Gossett ti povedal?“

„Musím nájsť Reyesovu sestru. Jedine ona môže toto celé zastaviť. Ale ja sa nevzdávam. Budem vydierať strýka Boba. Možno by vedel niečo urobiť.“ Nechystala som sa prísť o Reyesa bez boja. Po tom, čo som ho po toľkých rokoch našla... celé by to nemalo nijaký zmysel.

„Vydieranie je fajn,“ hlesla.

Len čo som zaparkovala na parkovisku pripomínajúcom anglickú záhradu, svet ozelenel. Pred tým, ako som zložila telefón, som dala Cookie ešte ďalšiu prácu. Podľa článku, ktorý som čítala noc predtým, Reyes strávil tri mesiace na strednej škole v Yucce. Možno tam chodila aj jeho sestra. Potrebovala by som odtiaľ záznamy.

Cookie šla pracovať na záznamoch, zatiaľ čo ja som mala namierené dovnútra zdravotníckeho zaradenia. Bolo to určite lepšie ako väzenská nemocnica. Usúdila som, že vo väzení sa nemohli starať o komatického pacienta, a tak ho premiestili sem. Dozorcovi, ktorý Reyesa strážil, Neil vopred zavolal a povedal mu, že prídem na návštevu.

Keď som prechádzala po chodbe k stanovišťu sestričiek, dozorca stál vo výklenku mimo hlavnej chodby a flirtoval so sestričkou. Len ťažko by som ho mohla z toho viniť. Dávať pozor na komatického pacienta by sotva mohlo byť vzrušujúce. A flirtovanie bolo zábavné.

Keď som k nim prišla, narovnal sa a sestrička rýchlo utekala preč za svojimi povinnosťami. „Slečna,“ povedal, nadvihnúc si pritom neexistujúci klobúk, „vy musíte byť slečna Davidsonová.“

„Áno, som. Myslím, že pán Gossett vám dal vedieť.“

„Áno, dal. Náš chlapec je tam vnútri,“ ukázal na sklenené posuvné dvere cez chodbu, ktorých vchod zakrýval svetlomodrý záves.

Mierne zaskočená z toho, že strážnik odo mňa nepýtal občiansky, som sa vybrala k dverám. Vlastne, moja väčšia časť tam mala namierené. Topánky som mala zabetónované do zeme. Čo uvidím, keď vojdem? Bude vyzerať rovnako? Zmenil sa za desať rokov, odkedy ho fotili na polícii? Za jedenásť rokov, odkedy som ho naposledy videla? Poznačilo väzenie jeho výzor? Bude na ňom badať tú ťažobu, čo sa zosype na ľudí, ktorí strávia za mrežami dlhý čas?

Zdalo sa, že strážnik na mne túto tieseň zaregistroval. „Nie je to také strašné,“ povedal hlasom zjemneným súcitom. „Má hadičku na dýchanie. To je z toho asi to najhoršie.“

„Poznáte ho osobne?“

„Áno, slečna. O túto službu som sám požiadal. Farrow mi raz počas nepokojov vo väznici zachránil život. Ak by ho nebolo, dnes tu nestojím. Mám pocit, že toto je to najmenej, čo môžem pre neho urobiť, viete?“

Hrdlo sa mi zúžilo a chcela som sa ho opýtať na viac, ale zrazu ma k Reyesovej izbe začalo niečo ťahať, akoby v tom bode prudko stúpla gravitácia. Nakoniec som vykročila a strážnik opäť nadvihol neexistujúci klobúk a odkráčal ku kávomatu.

Keď som prekročila prah, poobzerala som sa po miestnosti pre prípad, že by tam bol mimo svojho tela. Bola som trochu sklamaná, keď nebol. Vedel byť dokonale nehmotný.

Potom som pozrela na posteľ. Ležal tam, Reyes Farrow, zhmotnený a skutočný, tmavé vlasy a pokožka s bronzovým odtieňom v kontraste s bielymi obliečkami. Gravitácia opäť účinkovala; tentoraz sa sústredila v ňom, kým som pristúpila bližšie, až k okraju postele, a uvidela úplnú dokonalosť po druhý raz v mojom živote. Hadičku na dýchanie mal vloženú v priedušnici a okolo hlavy obväz. Neupravené vlasy, husté a tmavé, mu prevísali cez obväz a dotýkali sa obočia. Aspoň trojdňové strnisko mu lemovalo pevnú čeľusť a mihalnice, dlhé a husté, vrhali tiene na líca. A potom môj pohľad spočinul na jeho ústach, zmyselných a vytvarovaných, na aké sa nedá zabudnúť.

V miestnosti bolo počuť iba vetracie zariadenie. Nijaké pípanie prístroja na monitorovanie srdca; hoci jeden bol zapojený, čiary a čísla sa na ňom vôbec nemenili. Pristúpila som bližšie, bokom som zavadila o jeho ruku, ktorú mal položenú vedľa seba. Krátke rukávy svetlomodrej nemocničnej košele mi dopriali pohľad na jeho šľachovité svaly, pevné a chudé, dokonca i v spánku. Na opálenom bicepse mal tetovanie, ktoré mu len dodávalo na kráse a grácii. Kmeňové umenie s úhľadnými čiarami a zmyselnými krivkami, čiary a krivky majúce nejaký zmysel. Už som ich videla. Boli starodávne, také staré ako sám čas. A dôležité. Ale prečo?

Moje srdce a myseľ mali problém s prijatím skutočnosti, že v posteli naozaj leží Reyes Farrow, zraniteľný a silný zároveň. Kolená sa mi triasli a bola som zvedavá, ako dlho ešte vydržím stáť v jeho prítomnosti bez spadnutia. Po celom tom čase sa mi zdal ešte neskutočnejší ako v mojich snoch. Nádhernejší ako v mojich predstavách.

Jeho široká hruď sa nadvihovala v rytme prístroja. Prstami som mu prechádzala po ramene, ktoré pálilo. Rýchlym pohľadom na tabuľku visiacu nad posteľou som si potvrdila, že mal ideálnu teplotu 37 stupňov, a predsa sa mi zdalo, akoby som stála pred pecou.

Dokonca i v pokoji pôsobil divoko a neskrotne ako niečo, čo je nemožné skrotiť, kontrolovať nadlho. Vystavujúc sa teplu z jeho dotyku, vložila som svoju ruku do jeho a nahla sa nad neho.

„Reyes Farrow,“ povedala som, hlas sa mi preskakoval pod návalom emócií, „prosím, zobuď sa.“ Bolo mi jedno, čo tvrdil štát, Reyes nebol mŕtvejší ako ja. Ako im vôbec mohlo napadnúť, že by ho odpojili od prístrojov? „Ak to neurobíš ty, oni ťa od tohto prístroja odpoja. Rozumieš? Počuješ ma? Máme tri dni.“ Poobzerala som sa po miestnosti, dúfajúc, že sa objaví v inej podobe. Stále som presne nevedela, čím bol, ale bol niečím viac ako človekom. Teraz som o tom vôbec nepochybovala. Musím nájsť jeho sestru. Musím to zastaviť.

„Vrátim sa,“ zašepkala som. Ale skôr než som dokázala odísť, sklonila som hlavu a svoje pery pritisla na jeho. Ten bozk mi obaril pery, ale ostala som tak počas niekoľkých neskutočných úderov srdca, vychutnávajúc si pocit jeho úst.

Snažila som sa nadvihnúť, ukončiť bozk, ale náhle sa mi začali vynárať predstavy. Spomínala som si na naše noci za posledný mesiac. Ako mi rukami zvieral boky, a ja som mala nohy obtočené okolo neho tak tuho, akoby šlo o život, kým on do mňa vnikal, vyvolávajúc vo mne výbuch neuveriteľných vín rozkoše. Spomenula som si na bozk v kancelárii u Cookie, ako ma viedol za ruku, ako ma držal, keď sa mi podlomili kolená. Potom som si spomenula na noc tak dávno predtým. Keď ho otec udrel a on na zlomok sekundy stratil vedomie. Ten pohľad v jeho očiach, keď mu to vrátil späť, som si zapamätala. Tú zlosť. Nasmerovanú nie na otca, ale na mňa! Pozrel sa na mňa. Na zlomok sekundy videl mňa, a zachvátila ho zlosť.

Potom si spomínam na šálku pri ústach, uterák na hlave a ruku, ktorá ma držala, zatiaľ čo som plávala späť do reality, nechápuc, čo sa so mnou stalo.

„Ste v poriadku? Slečna Davidsonová?“

„Tu máte,“ povedala nejaká žena, „napite sa z toho, drahá. Dosť ste sa pri páde udreli.“ Usrkla som si studenej vody a otvorila oči, aby som videla, ako nado mnou stoja dozorca a sestrička. On mi na hlave pridŕžal mokrý uterák, zatiaľ čo sestra sa ma snažila prehovoriť, aby som vypila viac vody. Dovliekli ma k stoličke pred miestnosťou a usilovali sa ma na nej udržať, napriek môjmu bezvládnemu telu, ktoré trvalo na tom, že bude jesť z podlahových dlaždíc.

„Ups,“ povedala sestra. „Máte ju?“

„Najprv som ju mal. Vždy mi vykĺzne z rúk. Je fakt ako ťažká špageta.“

„Čo?“ kričala som, prichádzajúc k zmyslom. „Akože ťažká? Čo sa stalo?“ Pozrela som hore do rozjasnených očí dozorcu, a kým on vysvetľoval, znova som si uchlipla vody.

„Buď ste odpadli, alebo ste sa chceli bližšie pozrieť na praskliny na dlaždiciach. Tak či onak, poriadne ste sa udreli.“

„Vážne?“

Prikývol. „Možno ste sa nemali snažiť vyspať sa s ním.“

Ako o tom vedel? „Dávala som mu bozk na rozlúčku.“

Odfrkol a vymenil si pohľad so sestričkou. „No podľa mňa to tak nevyzeralo.“

Možno nie. Ale čo sa stalo? Je možné, aby ma Reyes Farrow ovládal aj v stave prekliatej kómy? Bola som stratená.

„Och, božemôj!“ povedala som a vyskočila zo stoličky. Po chvíľke mdloby, ktorá mi až príliš pripomínala noc, keď som oslavovala maturitu - v kaluži vlastných zvratkov -, som sa dotackala späť do Reyesovej izby, ešte pár sekúnd som žasla nad jeho krásou, dala mu rýchly bozk na rozlúčku - na líce - a ponáhľala sa von z nemocnice. Poďakovala som sa a zamávala dozorcovi a sestričke.

Musela som nájsť Reyesovu sestru a čas bežal.

„Ty si odpadla?“

Povzdychla som si do telefónu a čakala, kým sa Cookie spamätá z prekvapenia. Nechápala som, prečo ju všetko v tejto chvíli muselo prekvapovať. „Našla si niečo k veci v záznamoch z Reyesovej strednej školy?“

„Ešte nie. Omdlela si? Bozkávajúc ho?“

„Máš ešte niečo, čo by som mala vedieť?“

„No, prehliadla som tie kľúče USB. Všetky patria pánu Barberovi. Nie je na nich nič okrem jeho prípadov.“

Dočerta. Budem sa musieť o tom s Barberom porozprávať. A kde vlastne boli moji právnici? „A tie kľúče USB budem musieť vrátiť, skôr ako sekretárka zistí, že tam nie sú.“

Než sme zložili, požiadala som Cookie, aby zistila, či sekretárka právnikov, Nora, pôjde v ten deň do kancelárie. Azda nepôjde. Tie kľúče USB by jej nechýbali, keby tam nebola.

Práve keď som zaparkovala Misery na parkovisku Causeway, z mobilu vyzváňala Beethovenova Piata. Strýko Bob mi povedal, že majú občiansky a adresu nášho strelca. Alebo muža, o ktorom si mysleli, že je náš strelec. Priala som si len, aby aspoň jeden z našich právnikov videl útočníka, a my sme si boli istí, že máme toho správneho muža. Zrejme pracoval pre Noniho Bachicha, majiteľa miestnej karosárskej dielne. Noniho som poznala osobne, ale on by sa nikdy do niečoho takého nezaplietol, takže muselo existovať nejaké iné vysvetlenie. Ale nebudeme vedieť nič, kým nepreveríme udajného strelca. Strýko Bob mal v pláne práve to urobiť. S podporou polovice polície.

Prirodzene, celu tú zábavu som si nemohla nechať ujsť. Behom jedného úderu srdca by som bola schopná povedať, či ten chlap je alebo nie je vinný. Myslím, že je to tým, že som smrtka. Problém nastáva vtedy, keď ktokoľvek, koho som posudzovala, bol vinný z množstva iných zločinov. Vina bola vina. Niekedy bolo ťažké rozlíšiť medzi dvoma zločinmi. Napriek tomu som to musela skúsiť.

Mala som adresu, zvrtla som sa o stoosemdesiat stupňov a letela do bytovky v strede Southern War Zone, kde býval pán Julio Ontiveros.

Tímy policajtov boli stále o blok ďalej, pripravujúc sa na záťah. Očividne mali zaručené informácie, že Julio spí vo svojom byte. Určite mal dlhú noc. Zaparkovala som medzi SUV strýka Boba a policajné auto, vypla zvuk na telefóne - neexistuje totiž nič horšie ako zvonenie mobilu uprostred záťahu; každý na vás naozaj škaredo zazerá - a išla pohľadať Ubieho.

V deväťdesiatich deviatich percentách prípadov nemám pri sebe zbraň - z toho pramení moja motivácia zdokonaliť svoj vražedný pohľad. Ale dnes si všetky cool decká brali výstroj. Cítila som sa ako dievča, ktoré sa objavilo na oficiálnej večeri v džínsoch a tričku Pink Floyd. Možno preto, lebo sa mi to raz stalo.

Ubieho som zbadala pri ďalšom policajnom aute, čo ma dostalo do krátkej vzdialenosti od Garretta Swopesa. Ako bodnutie osy som pocítila závisť, keď som si uvedomila, že Ubie mu musel volať ako prvému, ale podarilo sa mi ju potlačiť. Pre tohto muža som riešila prípady od svojich piatich rokov, a on zavolá najprv Swopesovi? Lomcovala mnou zlosť, vytočilo ma to, vo vrecku sa mi otvorila rybka, nech už rybka znamenala čokoľvek. Chcem tak veľa, ak žiadam trochu uznania? Trochu nepoetického zvýhodnenia?

Ako zvyčajne, aj teraz strýko Bob telefonoval. Keď sa na mňa spoza otvoreného kufra policajného auta pozrel Garrett, v očiach mal odraz znepokojenia. Zahrešila som, lebo som si uvedomila, že pre bolesť v rebrách a boku krívam. Zaťala som zuby, narovnala chrbát a kráčala tak prirodzene, ako to len šlo. Potom som sa prinútila trošku sa uvoľniť, obávajúc sa, že moja chôdza pripomína robotický tanec z osemdesiatych rokov.

„Nemôžem uveriť, že nemáš zlomených aspoň dvadsaťsedem rebier,“ povedal Garrett, kým som sa k nemu ako robot blížila.

„Nemám dvadsaťsedem rebier.“

„Si si istá?“ opýtal sa prezerajúc si môj hrudný kôš. „Možno by som ich mal zrátať.“

Komicky háklivo som si reflexívne obtočila ruky okolo brucha. „Iba ak by si chcel prísť o ruku,“ varovala som ho, hoci v džínsoch a bielom tričku s tmavou nepriestrelnou vestou upevnenou okolo trupu vyzeral celkom vzrušujúco. Veľmi mužne. „Ale neboj sa,“ pokračovala som, „určite sa ti raz vyplatí, že si sa naučil počítať.“

Naširoko sa usmial, neurazený, a kontrolujúc si zásobník hlesol:. „Určite.“

„Fajn, pôjdem tam zozadu.“

„Prečo?“

„Lebo môžem. Ale ty tam nebudeš.“

„Ach. Nenechaj sa zastreliť.“

Odfrkla som - naoko - a odkrivkala preč.

„A aby si z ničoho nespadla,“ dodal napokon.

Bol zábavný.

Sotva som zaujala pozíciu za budovou pri chutnom policajtovi menom Rupert, začuli sme niečo, čo znelo ako výstrel znútra. Rupert vyrazil do akcie. Vyliezol po plote dlhom dva metre a ponáhľal sa k hlavnému vchodu, pričom s pripravenou zbraňou narazil na prekážku v podobe budovy z červených tehál. Rupert bol mladý.

Tým, že som bola staršia a múdrejšia, rozhodla som sa vojsť cez otvor, kde kedysi stála brána. Berúc si k srdcu Garrettovo varovanie, aby som sa nedala zastreliť, v duchu som zvažovala, ako postupovať. Zošuchla som sa dolu a opatrne vošla na dvor. a dvanásť sekúnd neskôr som ležala rozplesknutá na zemi a lapala dych. Očividne aj podozrivý si všimol dieru v plote. A z nejakého dôvodu, keď bol obkľúčený policajtmi s vyleštenými odznakmi z niklu a zásobníkmi, cesta najmenšieho odporu ako zvyčajne viedla cez neozbrojenú pipku, napriek jej pozícii. Mala som akurát dosť času na to, aby som si pozrela Rupertov dobre vyformovaný zadok pred tým, ako sa útočník v obrovskej kapucni, odhodlaný preraziť si cestu, vyrúti! na mňa.

Dopadli sme tvrdo na zem a od bolesti v rebrách som uvidela hviezdičky... a strach. Jeho strach. A jeho nevinnosť. On nikoho nezastrelil. Doriti.