Jedenásta kapitola

Moja schopnosť sústrediť sa by bola lepšia,

keby neexistovalo tak veľa žiarivých vecí.

tričko

Zobudila som sa nechutne zavčasu na naliehavé volanie prírody, ktoré ma prinútilo vstať z postele. Spadla som na zem s pocitom, akoby som vypila fľašu Jacka Danielsa.

Po tom, ako som zakopla o kvetináč, narazila si malíček o skladací stolček a tvárou vrazila do zárubne, som sa pomaly dostala k záchodu a za zvuku cikania som si zopakovala program dňa. Chvalabohu za môj minimalistický prístup k výzdobe domu. Ak by medzi mnou a porcelánovým trónom stálo ešte niečo ďalšie, nemusela by som sa dožiť ďalších narodenín.

Letmo som sa pozrela na futbalistickú mikinu na sebe, ktorú som ukradla frajerovi zo strednej školy, modrookému blondiakovi, hotovému diablovi s hriešnou krvou. Už na našom prvom rande ho viac ako farba mojich očí zaujímala farba mojej spodnej bielizne. Keby som to vedela vopred, celkom isto by som si obliekla tyrkysovú. Bolo to zvláštne, ale vôbec som si nepamätala, že som si na seba tú mikinu natiahla. Dokonca som si nespomínala ani na návrat do postele.

Možno mi Cookie hodila do horúcej čokolády „roháč“. Budeme sa musieť neskôr porozprávať, ale nateraz som si potrebovala dať dokopy plán na tento deň. Mám sa vykašlať na povinnosti z policajného oddelenia Albuquerque a ísť pozrieť Reyesa do väzenia? Alebo by som ich všetky mala hodiť na Cookie a potom ísť do väzenia za Reyesom?

Pri predstave, že ho uvidím, sa mi túžobne rozbúšilo srdce, i keď som bola bezpochyby nervózna. Čo ak sa mi nebude páčiť, čo zistím? Čo ak je naozaj vinný? Nemohla som si pomôcť, ale stále dúfam, že jeho odsúdenie bolo jedným veľkým nedorozumením. Že Reyesa odsúdili neprávom. Že dôkazy boli nedostatočné alebo dokonca vykonštruované. Nemuselo byť všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Z toho, čo sa mi za minulú noc podarilo detailným preštudovaním článkov - niežeby niektorý z nich mal obzvlášť pekné písmo - o tomto prípade nazbierať, a dokonca i z časti prepisu Reyesovho súdneho procesu, ktorý vypátrala Cookie, žiadne dôkazy nepostačovali na obvinenie. A predsa, dvanásť ľudí ho uznalo za vinného. A ešte zarážajúcejšia bola skutočnosť, že o týraní, ktoré podstúpil, neexistovala ani jediná zmienka. To, že vás takmer na smrť zmláti vlastný otec, nič neznamená?

Aj keď sa mi veľmi chcelo spať, vedela som, že by sa mi to aj tak nepodarilo. Na to mi myšlienky v hlave vírili príliš intenzívne, príliš rýchlo. Hoci som mala veľmi dobrý dôvod na to, aby som sa vrátila do postele a upadla do zabudnutia, nech sa stane čokoľvek. Bola to prvá noc v mesiaci, keď ma Reyes nenavštívil. Nevkradol sa so svojimi tmavými očami a vášnivým objatím do mojich snov. Nevybozkával mi chrbát ani mi nevkĺzol prstami medzi nohy. Nemohla som si pomôcť, ale stále som rozmýšľala prečo. Urobila som niečo zle?

Moje srdce bolo prázdne. Stala som sa celkom závislou od jeho nočných návštev. Tešila som sa na ne viac ako na svoj ďalší nádych. Možno by môj výlet do basy vrhol na celú situáciu viac svetla.

Ako som si umývala zuby, začula som v kuchyni nejaký šuchot. Zatiaľ čo iné ženy žijúce osamote by takáto situácia vydesila, ja som len spozornela.

Vyšla som z kúpeľne a s prižmúrenými očami som pozerala do prenikavého svetla. „Teta Lillian?“ opýtala som sa, krívajúc k baru a sadajúc si na stoličku. Malú postavu tety Lillian zahaľovali kvetované havajské šaty, ktoré doplnila koženou ves tou a hipisáckymi korálikmi priamo zo šesťdesiatych rokov. Niekoľko rokov som sa pokúšala prísť na to, čo robila, keď umrela. Neprišla som vôbec na nič, pri čom by bolo potrebné mať na sebe havajské šaty a hipisácke koráliky. Okrem hrania skvelej hry Twister pod vplyvom LSD.

„Hej, opuchlina,“ povedala. Jej staro dávny, hoci bezzubý úsmev žiaril. „Počula som ťa tackať sa do kúpeľne, tak som usúdila, že sa revanšujem za to, že ma tu máš, a urobila som nám kávu. Vyzeráš, že by si jednu celkom isto potrebovala.“

Zaškľabila som sa. „Naozaj? Aké milé.“ Dočerta. Teta Lillian v skutočnosti nevedela variť kávu. Sadla som si k barovému pultu a tvárila sa, že zo šálky pijem.

„Nie je príliš silná?“ opýtala sa.

„Vôbec nie, teta Lil, robíš ju výborne.“

Predstierať, že pijem kávu, bolo rovnaké ako predstierať orgazmus. Kde v posmrtnom živote by sa dalo takto zabávať? Ale nedostatok kofeínu bol môj najmenší problém. Stále som nedokázala dostať z hlavy to, že sa Reyes neukázal. Možno som naozaj urobila niečo zle. Alebo som neurobila čosi, čo som mala. Možno som mala byť aktívnejšia v posteli. To by však, samozrejme, znamenalo, že by som v skutočnosti mala počas našich schôdzok nad všetkým rovnakú kontrolu. Ak by som ich mala detailne opísať Cookie, zdržanlivé by nebolo prvé prídavné meno, ktoré by som použila.

„Vyzeráš... rozrušene, zlatko.“

Nuž, pre nič za nič si všetci nemyslia, že ma takmer všetko rozruší.

„Máš teplotu?“

Pozrela som na ňu. „Som si istá, že teplotu mám v poriadku, teta Lil. Ďakujem za opýtanie.“

Zabudla som spomenúť, že áno, v skutočnosti som mala teplotu. Každá bytosť na zemi má teplotu. Dokonca aj mŕtvi majú teplotu. Nie optimálnu, ale majú.

„A ďakujem veľmi pekne za kávu.“

„Ach, kedykoľvek, miláčik. Dáš si raňajky?“

Nie, ak som mala v pláne zvládnuť tento deň. „Ach, nie, nemôžem to od teba žiadať. Aj tak musím ísť do sprchy. Čaká ma veľký deň.“

Naklonila sa a tajnostkársky sa zoširoka usmiala. Často som rozmýšľala, či mala modré vlasy aj v reálnom živote alebo to bol len následok nehmotného stavu. „Takže ideš za nejakými zlými chlapcami?“

Zachechtala som sa. „Veď vieš. Za tými najhoršími.“

Zasnívane sa nadýchla. „Ach, byť tak mladá a bezstarostná. Ale vážne, opuchlina,“ povedala a namierila na mňa veľmi vážny pohľad, „musíš niečo urobiť, aby ti prestali nakopávať riť. Vyzeráš strašne.“

„Ďakujem, teta Lil,“ hlesla som a s úškľabkom som pomaly odťahovala stoličku, „budem na to myslieť.“

Usmiala sa a odhalila prázdnu dutinu, kde mávala umelý chrup. Ten sa zjavne na druhú stranu nedostal. Nikdy som si nebola istá, či teta Lillian vie, že je mŕtva, a ja som nikdy nemala srdce povedať jej to. Hoci by som naozaj mala. Nakoniec, mala som funkčnú kanvicu a moja nebohá praprateta sa rozhodla, že bude užitočná.

„Mimochodom, ako bolo v Nepále?“ opýtala som sa.

„Uf,“ odvetila a zalomila rukami, „vlhko a horúcejšie ako v peci.“

Keďže na mŕtvych počasie nevplývalo, musela som skryť svoj úškrn.

Práve vtedy vletela do bytu Cookie, vrhla na mňa jeden pohľad a uháňala dopredu, nebesky modré pyžamo mala prekrútené a pokrčené. „Zaspala som,“ povedala zadychčaná.

„A nie je to náhodou to, čo máš v noci robiť?“

„Nie,“ pokrútila hlavou, starostlivo si ma prezerajúc, „vlastne áno, ale chcela som ťa skontrolovať už pred pár hodinami.“ Predklonila sa a pozerala sa mi rovno do očí. Prečo, to som netušila. „Si v poriadku?“

„Žijem,“ odvetila som a presne tak som to i myslela.

Uverila mi to iba spolovice, vyrovnala si vrchnú časť pyžama a poobzerala sa dokola. „Možno by som nám mohla urobiť kávu.“

„Prečo?“ spýtala som sa vyčítavým tónom. „Aby si mi mohla podstrčiť ďalší ,roháč'?“

„Čože?“

„Navyše,“ dodala som a nonšalantne kývla hlavou na tetu Lilian, „teta Lil už urobila kávu.“

Sledovala som - a naozaj som sa veľmi snažila ovládať svoj smiech -, ako Cookina nádej na kofeínové blaho narazila na skalu zosmiešňujúcej irónie. Zvesila hlavu a vzala si šálku, ktorú som jej podala. „Ďakujem, teta Lillian, si najlepšia.“

Tá osoba je nezmar.

Dala som Cookie úlohu prejsť súdny záznam Marka Wiera, ktorý mi nechal na stole strýko Bob, a skontrolovať kľúče USB patriace Barberovi. Dúfam, že Barber nebol fetišista. A keby bol, azda by nenechával dôkazy na kľúči USB, kde by ich mohol hocikto nájsť. Také veci bývali oveľa lepšie ukryté v zaheslovanom súbore s nenápadným menom, schovanom veľmi hlboko na pevnom disku. Niečo ako Zamilovaní vzrušujúci hasiči. Napríklad.

Môj mobilný telefón spustil Beethovenovu Piatu symfóniu a zatiaľ čo som šla namiesto sedemdesiatpäťky rýchlosťou deväťdesiat za hodinu, hľadala som ho ako ihlu v kope sena, žasnúc, ako sa mobil v jednej malej kabelke dokáže schovať.

„Hej, Ubie,“ povedala som doň po trojhodinovom hľadaní.

„Musíš ma tak volať?“ opýtal sa ma vyčerpaným hlasom. Zdalo sa mi, že má takmer taký istý nedostatok kofeínu ako ja.

„Hej. Mám tie materiály, ktoré si mi dal na stôl. Cookie si práve teraz všetko prechádza.“

„A čo robíš ty?“

„Svoju úlohu,“ odvetila som tváriac sa urazene. Rovnako veľmi, ako som sa ho chcela opýtať na Reyesovo obvinenie, som mu chcela pozerať do tváre, z ktorej by som mohla vyčítať každý jeho výraz. Alebo si domýšľať význam jeho výrazu, čo mi vždy vychádzalo. Stále som nemohla uveriť, že je hlavným detektívom v Reyesovom prípade. Aké mal vyhliadky?

„Tak dobre,“ povedal. „Našli odtlačky na nábojnici pri Elleryovej.“

„Naozaj?“ spýtala som sa naraz plná nádeje. „Vidíš v tom úspech?“

„Toto nie je CSI, drahá. Tu sa veci nedejú tak rýchlo. Popoludní by sme mali vedieť, či nám to v niečom pomôže.“ Hlasno zívol a potom sa opýtal: „Si vo svojom džípe?“

„Jasné, že som. Mám namierené do väznice v Santa Fe, idem preveriť nejaké tajné infošky.“

„Aké infošky?“ opýtal sa podozrievavým hlasom.

„Ide o... iný prípad, na ktorom pracujem,“ vykrútila som sa.

„Aha.“

To bolo ľahké.

„Hej, čo znamená bombázó?“

„Strýko Bob,“ povedala som vyčítavo, „zase si bol v tej maďarskej četovacej miestnosti?“ Naozaj som sa veľmi snažila nesmiať, ale predstava nejakej maďarskej pipky, ako Ubiemu hovorí „bomba“, bola na mňa priveľa. Napriek svojej snahe som však prepukla v smiech.

„Nuž, nevadí,“ utrúsil nazlostene.

Ešte viac som sa smiala.

„Zavolaj mi, keď sa vrátiš do mesta.“

Keď plesol telefónom, ja som zatvorila svoj a snažila sa pomedzi slzy sústrediť na cestu. Moja reakcia bola necitlivá a nevhodná, pomyslela som si zvíjajúc sa od smiechu nad volantom a držiac si boľavé rebrá.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila, ale smiech na Ubieha účet bol prinajmenšom lepší ako sústavné upínanie sa na Reyesa, ako som to robila celé ráno. Nanešťastie, ani hodinová sprcha, počas ktorej som presne videla, ako som sčernela a zmodrela, mi nepomohla pochopiť, prečo sa minulú noc neukázal. Ale čím som bola k väznici v Novom Mexiku bližšie, tým viac sa môj optimizmus zväčšoval. Keď som prešla bránami väzenia s najvyšším stupňom stráženia, môj optimizmus sa zmenil na chrčiaci, vypotený pesimizmus.

Ešte raz som sa pozrela na svoje oblečenie. Voľné nohavice, dlhé rukávy, golier zakrývajúci krk. Zahalená od krku po kolená som rozmýšľala, či maskulínny vzhľad vo väzení s najvyšším stupňom stráženia je naozaj výhodou. Uvidíme.

Po tridsiatich minútach a dvoch starších Taliankach - kým som sedela v čakárni, celý čas sa cezo mňa hádali - ma voviedli do kancelárie zástupcu riaditeľa, k Neilovi Gossettovi. Miestnosť bola malá, ale svetlá, s tmavým kancelárskym nábytkom a horami papierov naukladanými na každom dostupnom mieste. Neil bol na strednej škole viac než dobrý futbalista a stále mal svoju mohutnú postavu z mladosti, hoci nie s úplne rovnakými proporciami. Vyzeral dobre, napriek tragickému objaveniu sa, pre mužov takej typickej, plešivosti.

Postavil sa a obišiel svoj stôl. „Charlotte Davidsonová,“ povedal viac než len trochu prekvapene.

Pre jeho výšku som sa musela pozerať dohora, keď som prijala jeho ruku. „Neil. Vyzeráš úžasne,“ povedala som, pričom som sa zamýšľala, či je v poriadku hovoriť také niečo osobám, s ktorými nie ste až takí priatelia.

„Ty vyzeráš...“ Bezmocne rozhodil ruky.

Rozmýšľala som, či by som sa mala uraziť. Nemohlo to byť tými modrinami? Tvrdo som pracovala na tom, aby som ich zakryla. Bolo to mojimi vlasmi? Asi to bolo nimi.

„Vyzeráš pôsobivo,“ povedal nakoniec.

Ach. To úplne stačilo. „Ďakujem.“

„Prosím.“ Mávnutím ruky ukázal na stoličku a sadol si na svoje miesto za stolom. „Musím priznať,“ pripustil, „som trochu prekvapený, že ťa vidím.“

Tvárou mi prebehol koketný úsmev, keďže som sa snažila pôsobiť „zábavne a flirtujúco“. „No, mám zopár otázok týkajúcich jedného z vašich väzňov a usúdila som, že začnem najvyššie, a tak sa prepracujem nižšie.“ Sexuálna narážka v tomto vyjadrení bola zámerná.

Takmer sa začervenal. „Ja nie som úplne najvyššie, ale teší ma, že si to o mne myslíš.“

Primerane som sa pousmiala a vytiahla svoj zápisník.

„Luann hovorí, že si teraz súkromná vyšetrovateľka.“

Mal na mysli svoju sekretárku Luann. „Áno, som. Práve pracujem na DOA s APD smerujúc k FTA.“ Účelovo som utrúsila zopár skratiek, aby som vyzerala inteligentne.

Nadvihol obočie. Vyzeral prinajmenšom ohromený. To mi malo pomôcť na dlhší čas. „A to sa týka tohto prípadu?“

„Áno, všetko spolu súvisí,“ prikývla som, vymýšľajúc si ostošesť. „V podstate som tu kvôli jednému mužovi, ktorého obvinili pred desiatimi rokmi z vraždy. Môžeš mi povedať niečo o...“ Pozrela som sa do svojho zápisníka, predstierajúc pritom nezáživnosť. „Reyesovi Farrowovi? Dúfala som, že ho budem môcť v tejto záležitosti vypočuť, vieš, na tomto prípade pracujem s...“ Stratila som niť, keď Neil pred mojimi očami zbledol. Zdvihol telefón a prstom vrazil do tlačidla. „Luann, môžete sem prísť?“

Bože, už tak skoro mám problém? Chce ma vykopnúť? Veď som len prišla. Vedela som, že som mala utrúsiť viac skratiek, ale žiadne mi už nenapadali. NAACP¹! Bože, prečo mi nenapadlo NAACP? To vystraší na smrť každého.

„Áno, pane?“ opýtala sa Luann, keď otvorila dvere. „Môžete mi priniesť spis Reyesa Farrowa?“

Uf.

Ale Luann zaváhala. „Pane?“

„To je v poriadku, Luann. Len mi prineste Farrowov spis.“

Pozrela na mňa, potom späť na neho. „Hneď to bude, pane.“

Ta sa vedela správať. Cookie nikdy nepovedala hneď to bude, slečna. My by sme sa museli rozprávať. A Luannina reakcia bola rovnako zaujímavá ako Neilova. Správala sa veľmi žensky. Telu pod kostýmom určite dopraje veľa peny do kúpeľa a vína. Ale v srdci cítila potrebu ochraňovať. Takmer zlosť. Hoci sa mi nezdalo, že jej hnev bol namierený na mňa.

„Týka sa to toho incidentu?“ opýtal sa Neil. „Nemyslel som si, že Farrow má nejakých príbuzných.“

„Incident?“ opýtala som sa, keď Luann priniesla spis a podala mu ho. Odišla bez toho, aby sa na mňa pozrela. Stalo sa niečo Reyesovi? Možno bol naozaj mŕtvy. Možno práve preto sa začal objavovať ako blesk z jasného neba.

Neil rýchlym pohybom otvoril fascikel a začal ho študovať. „Takže. Podľa tohto nemá žiadnych príbuzných. Kto ťa najal?“ Uprene sa mi zadíval do očí a v tom momente sa vo mne ozval rebel.

„To je dôverná informácia, Neil. Musela by som do toho zatiahnuť okresného prokurátora.“

„Okresného prokurátora? Uisťujem ťa, že vie o celej situácii.“

Ups. Nuž, tak toto nezabralo. Ach, preboha. Zhlboka som sa nadýchla. „Pozri, Neil, je to viac-menej súkromné vyšetrovanie, okej? Pracujem na prípade, ale nesúvisí to s tým. Ja som len...“

Ja len čo? Chcem uniesť vášho väzňa? Chcem vidieť, či sa dokáže zmeniť na nehmotného? „Chcem sa s ním len porozprávať.“ Priznaním sa moja prudkosť znížila. Pravdepodobne som vyzerala ako idiot. Jedna z tých obdivovateliek, ktoré vypisujú väzňom zamilované listy, a aby dostali manželské návštevy, uzavrú s nimi manželstvo.

„Ty teda nevieš?“ opýtal sa. V jeho hlase sa črtal náznak úľavy. Ale pravdepodobne to bolo ešte niečo iné. Že by ľútosť?

„Zjavne nie.“ Chystal sa to povedať. Reyes bol mŕtvy. Zomrel. Zhruba pred mesiacom? Čakala som na tú správu so zatajeným dychom.

„Farrow je v kóme. Už takmer mesiac.“

Chvíľu mi trvalo, kým som si zdvihla zo zeme sánku a našla hlas. Potom som sa opýtala: „Kóma? Čo? Prečo? Čo sa stalo?“

Neil sa zdvihol od svojho stola a podal mi spis. „Kávu?“

Akoby bol obložený drahokamami, vzala som od neho ten hrubý šanón a potom som neprítomne povedala: „Pre kávu by som teraz vraždila.“ Ups. „Nie, nevraždila by som,“ uistila som ho obzerajúc sa po väzení s najvyšším stupňom stráženia. „Nikdy som nikoho nezabila. Okrem toho jedného chalana, ale ten si to zaslúžil.“

Zdalo sa, že mojím chabým pokusom o humor sa Neil uvoľnil. Z úst sa mu vydral zvuk smiechu. „Vôbec si sa nezmenila.“

Zahryzla som si do spodnej pery. „To je asi zlé, čo?“

„Ani trošku.“

Nechal ma v zamyslení nad týmto výrokom a odišiel po kávu, kým ja som si prezerala Reyesov spis, ktorý bol známy aj ako svätý grál.

1 National Association for the Advancement of Colored People; Národná asociácia pre pokrok farebných ľudí. Pozn. prekl.