Ôsma kapitola

Aj chlapi majú cítenie. Ale ako... koho to zaujíma?

motivačný plagát

Slnko sa na niekoľko úderov srdca zahniezdil? na Deväťmíľovom kopci, potom ho to omrzelo a skĺzlo na druhú stranu. Sedela som v Misery a čakala, kým ho čiara obzoru úplne zhltne, aby som mohla pokračovať vo svojom neoprávnenom vniknutí. Ale čím dlhšie som čakala, tým viac som myslela na Reyesa. A čím viac som myslela na Reyesa, tým viac som bola zmätená.

Rocket poznal jeho meno, ale znamenalo to nevyhnutne, že prešiel? Mohlo to znamenať aj niečo iné? Nikdy predtým som nevidela Rocketa vydeseného, a to desilo mňa. Zdalo sa tiež, že niečo tají, ale pokúsiť sa rozlíšiť medzi Rocketovými svetlými a menej než svetlým chvíľkami bolo takmer nemožné.

Výhodou je získanie informácie, že Marťania by sa nikdy nemali snažiť stať pozemšťanmi len preto, aby pili našu vodu. Keďže Marťania neexistujú, usúdila som, že boli súčasťou nejakej bizarnej analógie Rocket Mana. Takže čo pozemské by sa dalo porovnať s cudzími bytosťami? Okrem cirkusových artistov. Mal by to byť niekto, kto žije v rozpore s normami. Napadlo mi zopár skupín, ale cítila som sa čudne bezpečne s vedomím, že Reyes nebol ani poslucháč IRS, ani člen rodiny Mansonovcov. Chvalabohu, pretože nosiť doplnky s hákovými krížmi nie je také jednoduché, ako by si poniektorí mohli myslieť.

Možnože najväčším dielom skladačky bola voda. Čo predstavuje? Pre čo by sa človek žijúci za hranicami spoločnosti chcel tak veľmi prispôsobiť? Pre peniaze? Uznanie? Zelené čili enčilády? Bola som bezradná. Stáva sa. Na moju vlastnú obranu, Rocket použil zlú analógiu. Žili sme spôsobom blízkym Rosewellovi, aby sme logicky rozmýšľali o invázii votrelcov.

Ale dokázala som logicky myslieť o prípade. Synovec Marka Weira bol živý a ja som mala veľmi silné podozrenie, že poznal Jamesa Barillu, zosnulého chalana na Weirovom zadnom dvore. Tam niekde musela byť súvislosť. Predovšetkým preto, lebo som nejakú chcela. Nech už bola tá súvislosť čokoľvek, Teddy mal pre ňu problémy.

Kde, dofrasa, je Angel, keď ho potrebujem? Zriedka sa nedostavoval tak dlho. Ako môžem bez nadprirodzeného prieskumného tímu spraviť nadprirodzený prieskum? Menovite tímu Angel, ktorý bol do veľkej miery tímom jedného. Ale tým, že som tomu hovorila tím, mohla som povedať veci ako: „V tíme neexistuje žiadne ,ja', človeče!“ Strašne rada som vravela takéto debility. Za týchto okolností som sa musela pripraviť na to, že ma čaká oveľa viac chôdze, ako som mala v pláne, keď som sa rozhodla pre tieto topánky.

Cestou z ústavu som zavolala hlavnému vyšetrovateľovi Weirovho prípadu. Priatelil sa so strýkom Bobom, ale mojím veľkým fanúšikom nebol. Myslím, že som mu liezla na nervy. Vedela som byť protivná, keď som do toho vložila svoju ľavú srdcovú komoru. Usudzovala som, že buď žiarlil na strýkove úspechy - a na môj podiel na nich -, alebo nemal rád sexi pipky s vlastným názorom. Najskôr z každého rožku trošku.

Náš rozhovor netrval dlho. Odpovede vyšetrovateľa Anayu boli stručné a mali hrot ostrý ako britva. Podľa neho sa policajné oddelenie taktiež pokúšalo nájsť Teddyho telo v spojitosti s prípadom, ale hľadali iné telo, inú smrť, ktorú by mohli prišiť Markovi Weirovi. Takéto vyšetrovanie by ich neustále viedlo nesprávnym smerom. Odkedy som sa dozvedela, že Teddy je nažive, mala by som mať oproti policajtom miernu výhodu, s dôrazom na slovo miernu. Výhoda by mohla byť aj trošku zveličená.

Keď polícia vypočúvala Teddyho mamu, povedala, že jej syn sa nikdy nevrátil domov od jej brata. A predsa čakala, kým Marka zatknú za vraždu, kým nahlásila, že je nezvestný? To zanechalo nevysvetlené dva týždne Teddyho približného miesta pobytu. Možno nie som ,šampiónka v štátnom akademickom desaťboji, ale aj bez toho môžem povedať, že dané fakty nedávajú zmysel.

Keď som čakala, kým dlhotrvajúce svetlo prestane svietiť a celý areál zahalí tma, otvorila som si mobil a už asi stý raz si pozerala Reyesovu fotku. A presne ako zakaždým predtým, dych sa mi za stavil už pri prvom pohľade naňho. Nemohla som to prekonať. Po vyše desiatich rokoch som ho konečne našla. Je pravda, že vo väzení, ale túto časť som momentálne ignorovala - keďže som veľká adeptka na žitie v popieraní. Jediné svetielko nádeje som pripisovala tomu, že spočíva v skutočnosti, že Reyes bol nasratý, keď ho vtedy fotili. Nie iba rozčúlený, nie nahnevaný, ale šialene, besne rozzúrený. Vinní ľudia nebývajú nasratí. Buď pociťujú úľavu, že ich chytili, alebo sa trápia. Reyes nebol ani, ani.

Odolala som nezmyselnému nutkaniu pozrieť sa na displej, sklapla telefón a zamierila k prednému vchodu do právnických kancelárií Sussmana, Elleryovej a Barbera. Široké dubové dvere boli ukryté za ihličnanmi a jukou nádhernou, čím mi uľahčovali moje rozbitie a vojdenie - aj keď v skutočnosti nešlo ani tak o rozbitie ako skôr o vojdenie, lebo som mala kľúč.

Barberova kancelária bola len mierne menej organizovaná než postapokalyptická vojnová zóna. Prelistovala som stohy papierov a v kartónovej škatuli označenej nápisom Weir, Mark L. som našla spis k Weirovmu prípadu. Čo bolo úplne logické miesto, kde som ho mohla nájsť. Ale ten záhadný kľúč USB bola iná vec. Barber tvrdil, že by mal ležať na jeho stole. Nebol tam a jeho zásuvka na ceruzky obsahovala sedem pamäťových kľúčov bez akéhokoľvek viditeľného označenia. Nemohla som si dovoliť zabiť celý večer. Musela som sa ešte zúčastniť na policajnej sledovačke, ktorá, bohužiaľ, smutne nezahŕňala ani rezne, ani upírov.

Zvažovala som všetky za a proti, či mám zobrať so sebou všetkých sedem pamäťových kľúčov a pozrieť si ich neskôr. Argumenty za zvíťazili. Ako som si kľúče USB pchala do vreciek, v hlave som si už plánovala ďalšie rozbitie a vojdenie na zajtrajšiu noc, aby som ich vrátila. To viedlo k uvedomeniu si, že všetky tie mokka latte a cheesburgery mi ani v najmenšom nepomáhali. Čo zas viedlo k zlostnému škvŕkaniu, ktoré sa ako ozvena odrážalo od stien môjho prázdneho žalúdka. Umierala som od hladu.

Keď som skákala hore a dolu v snahe napchať si do vreciek posledné dva kľúče, preberala som si v duchu zoznam všetkých lokálov rýchleho občerstvenia, na ktoré budem môcť natrafiť cestou odtiaľto ku skladisku, ktoré sme sledovali.

„Si asi taká nenápadná ako obrovský kamión na exotickom autosalóne.“

Strhla som sa a otočila sa dokola, aby som zbadala Garretta, ako stojí vo dverách. „Doriti, Swopes,“ zahrešila som a položila si ruku na srdce. „Čo tu robíš?“

Vošiel dnu a prezeral si okolie osvetlené mesačným svitom. Potom obrátil pozornosť na moju maličkosť. „Poslal ma tvoj strýko,“ povedal fádne. „Akýkoľvek dôkaz, ktorý získaš bez tohto súdneho príkazu, bude na súde nepoužiteľný.“

Ach, znovu sme boli úhlavnými nepriateľmi. Vanul z neho chlad. V jeho prítomnosti som sa musela mať na pozore, byť stále ostražitá voči jeho zradcovským sklonom. Musela som jesť, spať a chodiť na nočník s jedným okom otvoreným.

„Hovorí ti niečo pojem zabezpečovanie dôkazov?“ spýtal sa.

„Možno by mi niečo hovoril, keby som ho nemala v paži.“ Zdvihla som škatuľu a zamierila k dverám. „Ja len potrebujem vedieť, v akých problémoch sa topím, Swopes.“

„Okrem duševnej choroby?“

Dopekla, zasa sme sa vrátili k prchavým urážkam. Je príjemné byť opäť doma.

„Nemám v úmysle dokazovať svoju vyšetrovateľskú zdatnosť, Swopes,“ ohradila som sa, „ani aká skvelá detektívka som, tým, že si budem robiť meno samej sebe. Pomáham svojim klientom. To robím,“ prízvukovala som, ostriac zaňho. „Robím to už roky, dávno predtým, ako si prišiel ty.“

Garrett ma nasledoval až von z vchodových dverí. „Aký je kód?“ spýtal sa, aby mohol zrušiť alarm.

Zarevala som mu čísla ponad plece - zrejme tak nahlas, že ich mohol počuť každý v tejto štvrti - a potom som položila škatuľu do zadnej časti svojho džípu. Kráčal za mnou.

„Cestou sa musím niekde zastaviť a najesť. Stretneme sa v skladisku,“ vyhlásila som.

Keď mi zatvoril zadné dvere a uistil sa, že sú zamknuté, povedal: „Nie sme ďaleko od tvojho miesta. Prečo nenecháme tvoje auto tu, keď tam môžeš zájsť so mnou?“

Vsunula som kľúč, aby som si odomkla dvere. „Som hladná.“

„Môžeš jesť cestou.“

Z pier mi vyšiel podráždený povzdych, keď sa moja ruka vznášala nad kľučkou. „Platí ťa teraz strýko Bob za to, aby si mi robil detskú opatrovateľku?“

„Máme štyri mŕtvoly, Davidsonová. Je... znepokojený.“

„Ubie?“ spýtala som sa so smrknutím.

„Budem ťa nasledovať na tvoje miesto.“

„Ak ti to urobí radosť, Swopes,“ hlesla som, vyliezla do Misery a zabuchla dvere. Nevyzeral ani o trošku šťastnejší zo sediacej Charley ako z Charley, ktorá si spravila po svojom. Niekde hlboko vnútri jej to bolo ľúto. Nie.

„Mňam. Tie tacos sú vynikajúce.“ Zdvihla som zrak na Swopesa, keď sme zastavili pri neoznačenom policajnom aute strýka Boba, nemastnom-neslanom tmavomodrom sedane. „Len dúfam, že už nekvacnem viac salsy na tvoje krásne vinylové sedadlá.“

Garrettovi sa ohla sánka, keď zaťal zuby. Bolo to komické.

„Sú kožené,“ povedal s ťažko ovládaným hlasom.

„Ups. Veď vravím, že sú naozaj pekné.“

Zaparkoval a ja som vyskočila von, skôr ako sa napätie stihlo vystupňovať do náhodných prejavov násilia, ponorila sa späť do auta, aby som si zobrala gigantický pohár diétnej malinovky, potom som rýchlo bežala k strýkovmu autu, známemu tiež ako bezpečnostné pásmo.

Zaparkovali sme dosť ďaleko od skladiska, medzi nami a zhrdzavenou plechovou halou sa rozprestieralo rozľahlé pole ambrózií a medoviek. Skladisko - pripomínajúce niečo medzi lietadlovým hangárom a mechanickou dielňou - bolo usalašené rovno uprostred pustatiny. Na kilometre nemalo nijakého suseda. Túto skutočnosť som považovala za zaujímavejšiu.

Strýko Bob sedel vo svojom aute a šikovným ďalekohľadom pozeral spoza volantu. Naklonila som sa nad predné sklo, pozrela sa do šošoviek ďalekohľadu a usmiala sa. Zložil si okuliare z očí a zamračil sa na mňa.

„Čo?“ vyrazila som zo seba. Vzápätí som prešla na stranu spolujazdca a vyštverala sa do príjemne vyhriateho vnútrajška. Smrť hladom bola vďaka Macho Taco zažehnaná, možno inokedy. Život bol taký nádherný.

„A tamto je čo?“ ukázala som prstom na neoznačené policajné auto, ktoré strategicky parkovalo kúsok od nás. Tma mu poskytla takmer dokonalú kamufláž. Malo to iba takú drobnú, drobulinkú, maličkú chybičku. Malo zapnuté parkovacie svetlá. Tipovala by som, že ten chlapík asi nepromoval s červeným diplomom.

„To je policajt Taft,“ informoval ma strýko Bob.

„Len to nie,“ vzdychla som.

„Prihlásil sa dobrovoľne.“

„Ešte lepšie. „

„Je to skvelý človek.“

Prevrátila som oči a zaborila sa hlbšie do sedadla, keď si Garrett otvoril zadné dvere, aby nastúpil, pričom svetelný lúč minireflektora namieril priamo na mňa.

„Zatvor dvere,“ povedala som pošepky s ukrývanou nástojčivosťou.

Strýko Bob sa zachmúril. Opäť. Netušila som prečo. Vyzeralo to, akoby mu chýbal cvik.

„Taft má fanúšičku,“ vysvetlila som mu. „Na päty sa mu lepí jedno rozkošné dievčatko. Myslím, že sa volá Satanovo dieťa.“

Strýko sa zasmial. „A čo za satanistické veci máš na sebe?“

Takto netaktne Ubie narážal na odev, ktorý som si prezliekla. Snažila som sa starostlivo si vybrať najpohodlnejší úbor čierna s čiernou a úzkostlivo som si na tvár naniesla čiernu pomádovú farbu, aby som tak vzdala kompliment výzoru v štýle polnočná púšť. Musela som, prirodzene, absolvovať niekoľko prezlečení, kým ma Garrett čakal vo svojom fáre s koženými sedadlami. Samozrejme som dúfala, že moje časovo náročné úsilie mu nelezie na nervy.

„Som zladená,“ bránila som sa. „S čím? S pekelnými silami?“

„Len sa smej, strýko Bob,“ povedala som. Urobila som si prestávku, aby som si hlučne odpila z nápoja. „Len počkaj, kým sa niekto nebude musieť teperiť po púšti, aby sa mohol lepšie prizrieť. Potom oceníš moju prezieravosť.“

Tento moment si Garrett zvolil na to, aby sa zapojil do rozhovoru. „Oceňujem tvoju predvídavosť,“ povedal takým vzdialeným tónom, akoby bol mysľou úplne mimo. „Nie síce až tak ako tvoje predné časti, ale predsa...“

Zvrtla som sa na sedadle tvárou k nemu. „Moje predné časti, ako si ich nešikovne nazval, majú svoje mená.“ Ukázala som na svoj pravý prsník. „Tento sa volá Nebezpečenstvo.“ A vzápätí na ľavý. „A tento zasa Will Robinson. Takže by som ocenila, keby si ich tak oslovoval. „

Po dlhšej prestávke, počas ktorej stihol niekoľko ráz žmurknúť, sa spýtal: „Ty si dala svojim prsníkom mená?“

Obrátila som sa mu chrbtom a pokrčila plecami. „Mená som dala aj svojim vaječníkom, len tie nie sú až tak na očiach. Napadlo ti už, že celá táto operácia sa odohrala v čase, keď mučili Carlosa Riveru?“ spýtala som sa strýka. „Ak tí chlapíci mali aspoň štipku rozumu, odstránili akýkoľvek usvedčujúci dôkaz, a to vo chvíli, keď im došlo, čo spravil Rivera.“

„Presne tak,“ súhlasil strýko. „Ale istotu možno získať len jediným spôsobom.“

„Prečo si jednoducho nevybavíš súdny príkaz, nedáš dokopy menšiu armádu a nezoberieš to miesto útokom?“

„A na akom obhájiteľnom dôvode by som to založil? Anonymné avíza nestačia, aby ti dali príkaz na domovú prehliadku, tekvička. Potrebujeme ten pamäťový kľúč.“

Mal bod. Nie síce taký ten pekne zaokrúhlený, ale predsa len bod. A povedal mi „tekvička“. Namiesto súhlasnej odpovede som si chlipla z nápoja tak hlasno, ako to len kinesteticky bolo možné. Pomohlo by, keby sme vedeli, čo vlastne hľadáme. Vzdychla som, čím som chcela upozorniť na svoju netrpezlivosť, lomeno nudu. Policajné sledovačky boli nenormálne nudné. Ako certifikovaná expertka na sarkazmus som si pokladala za občiansku povinnosť trošku oživiť atmosféru, a tak som si chlipla ešte trošku.

„Prečo nejdeš Taftovi robiť spoločnosť?“ navrhol mi strýko spoza ďalekohľadu.

„Nemôžem.“

Spustil ďalekohľad. „A to už prečo?“

„Nemám ho rada.“

„Úžasné. Myslím, že je to medzi vami vzájomné.“

„Okrem toho,“ ignorovala som na chvíľu svojho neuznanlivého strýka, „má Satanovo dieťa, ktoré sleduje každý jeho krok. Spomínaš si?“ Až potom mi došlo, čo to strýko povedal. „On ma nemá rád?“

Ubie pokrčil čelo.

„Čo som mu kedy spravila?“ spýtala som sa pozerajúc na Taftovo stupídne auto. „Zelenáč jeden. Veď uvidí, či mu pomôžem, keď to démonické dieťa začne dávať najavo svoju prítomnosť.“

Zaznel za mnou elektrický bzukot, keď Garrett spustil dolu okno. „Pohyb.“

Všetci sme sa pozreli smerom ku skladu, kde sa objavil zvislý lúč svetla.

Otvorila sa masívna brána, čakajúcu dodávku zalialo svetlo. Tá opatrne vošla dnu a brána sa kĺzavým pohybom zatvorila.

„Takýmto tempom prípad nikdy nevyriešime a Mark Weir za mrežami zostarne. Táto sledovačka stojí za prd,“ zakvílila som do bezkalorického nápoja. „Takto nič neuvidíme. Musíme sa dostať bližšie.“

„Pošli tam svojich ľudí,“ navrhol strýko Bob.

„Nemám tu so sebou nikoho.“

„Čože?“ spýtal sa, náhle zachvátený panikou. „A čo Angel?“

Pokrčila som plecami. „Už niekoľko dní som toho malého smrada nevidela. Prečo asi som podľa teba takto nahodená? Pomádová farba mi ničí pleť.“

„Nepošlem vás tam, Charlotte Jean Davidsonová.“

Ejha. Zdalo sa, že Ubie to myslí smrteľne vážne. Dala som tomu dve minúty. Za šesťdesiat deväť sekúnd plus tri dlhé srknutia si to rozmyslel.

„Dobre teda,“ prikývol a sťažka vzdychol.

Nakoniec.

„Choď splniť úlohu.“

Vedela som, že bude dávať pozor.

„Ale, preboha, buď veľmi opatrná. Tvoj otec by ma prizabil, keby sa ti niečo stalo.“

Podal mi vysielačku a ja som mu na výmenu strčila do ruky pohár s nápojom. „Žiadny rozruch,“ varovala som ho.

„Aby ťa nechytili.“ Potom sa obrátil na Garretta. „Sleduj ju prísnejšie.“

„Čo?“ zapišťala som do vysielačky, zaskočená uprostred toho, ako som robila skúšku spojenia. Strýko Bob sa zamračil. „Swopesa neberiem. Má náladu pod psa.“

Garrett sa na mňa pozrel s bezvýrazným výrazom.

„Buď Swopes pôjde s tebou, alebo nepôjdeš vôbec.“

Schmatla som späť pohár a zvalila sa do sedadla. „Myslím teda, že nikam nejdem.“

„Dávaj si na seba pozor.“

Škaredo som zazrela na Garretta cez pletivo, keď som sa spúšťala na druhú stranu. Aby bolo jasné, nie na tú druhú stranu. Na druhú stranu plota. „Hej, to je všetko, čo mi strýko Bob ponúkol, „ povedala som kyslo. Ten argument zlyhal. Napriek tomu, že už som v tom mala veľkú prax, prehrávať nepatrilo k mojim silným stránkam. Garrett ma nasledoval, s oveľa väčšou silou v pleciach ako ja vyliezol na dva a pol metra vysoké pletivo a zaskočil pri mne. Ale dokázal by jazykom urobiť uzol na čerešňovej stonke?

Pustili sme sa cez otvorené pole smerom ku skladu. Väčšinu schopnosti sústrediť sa som spotrebovala na to, aby som nespadla, a ešte viac na to, aby som sa na udržanie rovnováhy nechytila Garrettovho kabáta.

„Čítal som, že smrtky zbierajú duše,“ povedal a bežal vedľa mňa.

Potkla som sa o nejaký kaktus a len tak-tak sa mi podarilo udržať sa na nohách. Noc bola taká tmavá. Asi kvôli času. Trochu nám síce pomáhal mesačný svit, ale prechádzať po hrboľatej zemi sa stále ukazovalo náročné.

„Swopes,“ ozvala som sa a dýchala pritom pomaly, takže si nemohol uvedomiť, že mi dochádza dych, „okolo mňa pobieha celá armáda duší a ničia mi život. Prečo by som mala zbierať prekliate veci? A keby som to aj robila, kde by som skladovala všetky tie hrnčeky?“

Neodpovedal. Prešprintovali sme cez parkovisko a vydali sa za zadnú stranu tejto budovy bez okien. Našťastie tam neboli bezpečnostné kamery. Ale na základe tlmenej žiary osvetľujúcej strop by som povedala, že budova má strešné okná. Keby sa mi podarilo vyliezť na strechu, mohla by som vidieť, čo tam dnu stvárajú. Určite nič dobré, o tom po tom, ale svoj dohad som potrebovala podoprieť nejakým dôkazom.

Keď ma Garrett strhol za skupinku kontajnerov, udrela som sa o kovovú rúru, ktorá viedla až na strechu, s konzolami rozmiestenými zhruba každý meter, kvôli stabilite. Dokonalá opora pre nohy.

„Hej, zdvihni ma,“ zašepkala som.

„Čože? Nie,“ namietol Garrett a nedôverčivo si rúru premeriaval očami. Odstrčil ma však nabok. „Vyleziem tam ja.“

„Som ľahšia,“ namietla som tentoraz ja. „Tá rúra ťa neudrží.“ Aj keď som tak vehementne namietala skôr v záujme argumentu, tá rúra fakt vyzerala akosi chatrne. A bolo na nej viac hrdze ako na západe slnka v Novom Mexiku. „Vyleziem na strechu a preskúmam tie strešné okná. Zrejme nebudem môcť nazrieť dnu, ale možno nájdem nejakú dieru. Alebo nejakú urobím,“ uvažovala som nahlas.

„Dieru potom urobia aj tí maníci tam dnu. Do tvojej tvrdej hlavy. A možno aj dve, ak sa bude história opakovať.“

Zatiaľ čo Garrett nesúvislo rečnil čosi o dierach a histórii, ja som skúmala rúru. Presne túto chvíľu som si vybrala na to, aby som nerozumela ani slovu z toho, o čom točí. Keď dohovoril, obrátila som sa k nemu. „Rozumieš ty vôbec po anglicky? Daj mi zdviháka,“ dodala som, keď zmätene zvraštil čelo. Predrala som sa zaňho a obidvoma rukami som uchopil a rúru. Z pier mu vyšiel podráždený vzdych, a potom pristúpil dopredu a chytil mi zadok.

Napínavé? Áno. Vhodné? Ani za nič.

Plesla som ho po rukách, aby ich dal preč. „Čo to, dopekla, robíš?“

„Povedala si, že ti mám dať zdviháka.“

„Áno. Zdviháka. A nie lacné vzrušenie.“

Urobil prestávku a chvíľu na mňa nepríjemne zazeral.

Čo také som povedala? „Nastav dlane,“ prikázala som dôrazne, a nato celý zmäkol. „Ak ma dokážeš dostať na prvú konzolu, odtiaľ to už zvládnem.“

Neochotne si položil jednu ruku na druhú a predklonil sa. Natiahla som si rukavice, čo som si priniesla, aby mi ladili s čierno-čiernou odevnou kombináciou. Jednu nohu som položila Garrettovi do rúk, potom som sa vytiahla hore k prvej podpere. Vďaka sile, ktorú má v rukách, to bolo jednoduché, ale dostať sa k druhej podpere bude trochu komplikovanejšie. Ostrý kov konzol sa pokúšal prerezať si cestu cez rukavice, čím mi spôsoboval bolesť na prstoch. Zápasila som, aby som si na rúre udržala pozíciu a aby som zdvihla svoju hmotnosť k ďalšej konzole. Napočudovanie najhoršia bolesť sa mi sústredila v kolenách a lakťoch, pretože som ich používala ako páku pritlačenú o stenu oceľovej haly, pričom som sa šmýkala a zvíjala oveľa častejšie, ako bolo pravdepodobne vhodné.

Prešlo asi sto rokov, kým som sa konečne zdvihla cez okraj strechy. Kovová čapica mi bolestivo zatlačila do rebier, akoby sa mi posmievala, akoby mi hovorila: „Ty si ale riadny chumaj, vieš o tom?“ Na streche som sa zvalila a dobrú minútu som tam úplne nehybne ležala. Žasla som, o čo ťažšie to bolo, než som si myslela, že to bude. Peklo som zaplatila ráno. Keby bol Garrett aspoň trochu džentlmen, ponúkol by sa, že sa po rúre vyšplhá namiesto mňa.

„Si v poriadku?“ zaševelil do vysielačky.

Pokúšala som sa odpovedať, ibaže v dôsledku toho, ako som za všetkých síl zvierala konzoly, mi prsty stuhli do tvaru pazúra, takže som nedokázala stlačiť malý bočný gombík na vysielačke.

„Davidsonová,“ zasyčal.

Nebesá. Roztiahla som prsty a z vrecka na kabáte vybrala vysielačku. „Som v poriadku, Swopes. Práve si vychutnávam pocit sebaľútosti. Dáš mi ešte minútu?“

„Nemám už ani minútu,“ povedal. „Brána sa znovu otvára.“

Nemrhala som časom na odpoveď. Zatackala som sa, čupla si a začala sa plaziť k svetlíkom. V skutočnosti to holi vlastne skleníkové tabule, lenže boli staré a popraskané, a tak mi poskytovali viac ako jednu štrbinu, aby som mohla cez ne nazrieť dnu. Ale aby som to mohla urobiť, teda aby som mohla vidieť, čo sa deje v sklade, musela som si na panel takmer ľahnúť. Cez jednu puklinu vystrelil úzky pásik svetla, a tak som sa sklonila do polohy vzpor ležmo, opierajúc sa pritom trasľavými ramenami o obe strany. Keďže kovový rám ma udržal, usúdila som, že by som sa cez strechu nemala preboriť. Čo by bolo dosť pozitívne.

Keď som nazrela dnu, dodávka práve vychádzala von zo skladu. Dvaja muži spratávali za starého stola papiere a šanóny a ukladali ich do škatule. Okrem toho stola nebolo v sklade, ktorý mal rozlohu najmenej pol hektára, nič iné, bol úplne a prekvapivo prázdny. Nikde ani len pohodený obal z cukríka či cigaretový ohorok. Moje obavy boli teda podložené. Nech ten sklad patril hocikomu, ten ho vyprázdnil po tom, čo sa Carlos Rivera stretol s Barberom.

Horné končatiny sa mi ešte stále triasli z toho, ako som sa šplhala. Trpko som už oľutovala, že som predtým skonzumovala tacos a liter malinovky. Či už bola alebo nebola bezkalorická, vážila stále rovnako. Najvyšší čas zbaliť to tu.

Ako som sa centimeter po centimetri posúvala preč z kovového rámu, v duchu som si nacvičovala, ako strýkovi prednesiem reč v štýle „veď som ti to hovorila“. Sklad bol prázdny. Presne, ako som sa domnievala. Viem, že som mala pravdu, ale... Prestaň, strýko Bob, naozaj, privádzaš ma do rozpakov. Naozaj s tým prestaň. Nežartujem.

Zhruba v okamihu, keď som si predstavovala, ako sa neochotne zjavím a na skutočne pravej ceremónii odovzdávania cien prednesiem pohotovú reč, som zaregistrovala nejaký pohyb.

Na okraji zorného poľa mi niečo preblesklo, azda päsť, a vzápätí som v brade pocítila ukrutnú bolesť. Ako som padala cez svetlík, stihla som si pomyslieť len: no doriti...